Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
Škola prispela k rozpadu mravnosti týchto pokolení vyučovaním idiotskej (svojou logikou) proburžoáznej individualisticky-„demokratickej“ verzie histórie a občianskej náuky.
Týka sa to jak vyučovania celosvetovej histórie, tak aj vyučovania histórie jednotlivých regionálnych civilizácií a štátov, vrátane histórie Ruska. Obzvlášť prekrútene sa ukázalo byť obdobie od konca 19. storočia, vrátane celého sovietskeho obdobia[1], z čoho mal prospech nový vládnuci režim v Rusku, zahraničná a medzinárodná[2] „verejnosť“.
V dôsledku toho:
- historické a sociologické názory týchto pokolení sú nielen primitívne, ale aj veľmi vzdialené od Pravdy-Istiny;
- okrem toho, dejepis a občianska náuka na základných školách sú v mnohom zlomyseľne vykonštruované tak, aby ich osvojovanie žiakmi (v zmysle súhlasu a podriadenia sa hlúpym názorom, ktoré obsahujú) plodilo komplex národnej menejcennosti v jednotlivých národov Ruska, a predovšetkým u Rusov.
Tieto neblahé špecifiká vo vyučovaní dejepisu a občianskej náuky, ktoré vznikli po roku 1991, vytvárajú potenciálne nebezpečenstvo pre ďalší rozvoj Ruska. Potenciál nebezpečenstva vzniká jak v „prostonárodnej“, tak aj v „elitárnej“ zložke davu týchto pokolení.
V „prostonárodnej“ zložke davu je takýto svetonázor jedným z komponentov, ktorý je potrebný (hoci nedostatočný) pre rozohrávanie jak nacionalistických scenárov ďalšieho rozčleňovania Ruska, tak aj imperiálnych fašistických scenárov (vrátane tých s globálnymi nárokmi, ak aj nie v reálnej politike, tak minimálne v túžbach a deklaráciách).
V „elitárnej“ zložke davu to nevyzerá o nič lepšie. Keďže znalosti školských kurzov dejepisu, občianskej náuky, a tiež lojálnosť v nich vyjadreným koncepciám a hodnoteniam udalostí a historických osobností je základným predpokladom pre postup na vysoké školy s humanitným zameraním, tak to znamená, že v poslednom desaťročí a blízkej budúcnosti sú študentmi vysokých škôl tohto typu poväčšine intelektuálne a mravne horší ľudia, a nie lepší.
A preto vedecké školy historických a sociologických vied (vrátane psychológie, pedagogiky a ekonomiky), — ak ich ponecháme samým sebe a nebudeme na ne vyvíjať tlak[3], — budú v najbližších desaťročiach brzdiť spoločenský rozvoj, škodiť spoločnosti a jej štátnosti. Potrebná je tiež osveta zvyšného obyvateľstva v oblasti histórie a sociológie, aby sa ľudia oslobodili zo zajatia „vysoko vedeckých“ historicko-sociologických nezmyslov.
Špeciálne treba podotknúť, že v Rusku škola predstavuje jeden zo systémov vštepovania informácií do psychiky žiakov, avšak výchovou — t.j. cieľavedomým formovaním osobnosti dospievajúceho človeka tak, aby sa stal nositeľom určitých osobnostných kvalít (čiže zodpovedal by nejakému „štandardu“ vyjadrujúcemu ideály a normy života spoločnosti) — sa škola nezaoberá. A na spoluprácu v riešení takýchto úloh (spolu s rodinami, médiami, umeleckými inštitúciami) nie je pripravená.
Jednou z predností sovietskej školy stalinskej éry, v porovnaní so všetkými dnešnými systémami vzdelávania, bolo to, že škola bola touto úlohou poverená priamo a túto úlohu aj riešila[4]. Od tej doby sa okolnosti života spoločnosti zmenili a to znamená, že nebolo treba oslobodzovať školu od spolupráce vo výchove osobnosti žiakov, ale mali byť prehodnotené ideály a životné normy spoločnosti, ku ktorým by bola vychovávaná osobnosť žiakov.
No súčasná ruská škola ani z hľadiska vzdelávania nezodpovedá budúcim potrebám spoločnosti v príprave dorastajúcich pokolení na dospelý život. Je to očividné, ak si položíme otázku: „Čo reálne spadá do štandardov povinného vzdelávania v Rusku?“ — Odpoveď sa na prvý pohľad môže zdať trochu paradoxná:
«Škola reálne vyučuje len dve objektívne vedy: matematiku a geografiu. Ich objektivita je daná tým, že matematika učí o kvantitatívnych a poradových súvzťažnostiach tvoriacich základ existencie Vesmíru, ktoré človek nedokáže ovplyvniť; a geografia skúma planétu Zem, ktorej prirodzené zmeny prebiehajú oveľa menšou rýchlosťou, než je rýchlosť plynutia globálneho historického procesu (t.j. ľudských dejín), vďaka čomu geografické znalosti vypracované v minulých storočiach sú pomerne dlho aktuálne (tak tomu bolo do začiatku 20. storočia, kým intenzívna technická činnosť ľudí nedosiahla globálny rozsah a nezačala pretvárať podobu regiónov i celej planéty na nepoznanie behom života jedného pokolenia).
Okrem toho škola učí žiakov aj zručnosti-remeslá, medzi ktoré možno zaradiť písanie a čítanie, jazyky (rodný, štátny a zahraničný), informatiku a pod.
Všetko ostatné, čomu škola učí, sú len subjektívne interpretácie pozorovaní, experimentálnych údajov (prírodné vedy), textov a „artefaktov“ zdedených z minulosti (humanitné vedy)».
Prax nám ukazuje, že výrazná časť životne dôležitých zručností a výkladov v súčasnom svete zastaráva behom 5 — 10 rokov. To nás privádza k otázke:
Čomu školy neučia, a mali by, aby zbytočne nevyčerpávali učiteľov a žiakov bifľovaním sa rôznych výkladov, ktoré aj tak z veľkej časti stratia svoju praktickú využiteľnosť skôr, než deti ukončia všeobecné základné alebo vysokoškolské vzdelanie?
— Odpoveď je jednoduchá:
Škola deti neučí zručnostiam (umeniu) interpretovať pozorovania, experimentálne údaje, texty a „artefakty“ v tempe vzniku potreby vyriešiť nejakú praktickú úlohu v rámci individuálnej alebo kolektívnej činnosti, a generovať tak Životu zodpovedajúce interpretácie, ktoré budú stmeľovať množstvo jednotlivcov do kolektívov a spoločnosti.
A to je presne to, čo je potrebné na prekonanie celej krízy vzdelávacieho systému, a čo je takisto treba pre celkový nárast KULTÚRY RIADENIA V SPOLOČNOSTI. V dnešnom vedeckom lexikóne sa takéto umenie interpretácie pozorovaní, experimentálnych údajov, textov a artefaktov nazýva METODOLÓGIOU POZNANIA. Práve ju treba žiakov naučiť, no najprv sa tomuto umeniu musíme naučiť sami a následne ho vyjadriť v príslušnej teórii — čo je tiež jeden z druhov interpretácie tejto zručnosti (umenia)[5].
Defektnosť vzdelávania v oblasti histórie a spoločenských vied, o čom sme už hovorili vyššie, je len jedným z následkov celkového nesúladu medzi školou (ako spoločenským inštitútom) a súčasnými i budúcimi potrebami spoločnosti vo výchove a vzdelávaní dorastajúcich pokolení. A ako vidno z vystúpení autorov reforiem školského vzdelávania v Rusku, tak tento celkový nesúlad opisovanými reformami odstránený nebude.
Preto každý, kto chápe podstatu problému, je do budúcna povinný prekonávať tento nesúlad z vlastnej iniciatívy a podľa vlastného chápania.
Televízia prenikla do života takmer každej rodiny a tiež prispela k demoralizácii pokolení:
- kult hazardných hier pod rúškom oddychu pri bezstarostnej zábave (od „Čo? Kde? Za koľko?“ a „Poľa zázrakov“ do „Kto sa chce stať milionárom?“);
- šoubiznis založený na rôznych druhoch umeleckej tvorby a šport ako odvetvie biznisu, nemajúci nič spoločné s telesnou kultúrou pri vedení zdravého životného štýlu[6] (väčšina „vrcholových športovcov“ sú v 35 až 45 rokoch kalikami, alebo majú zdravotné problémy spôsobené „vrcholovým športom“, a dĺžka života rekordérov je zhruba o 10 rokov kratšia než je bežný priemer v spoločnosti);
- spočiatku západné, a neskôr aj domáce filmy a talk-show, v ktorých sa satanizmus, násilie, rozpustenosť v sexuálnom správaní (je to ničenie zdravia budúcich pokolení), narkománia v rôznych podobách (od fajčenia a pitia alkoholu až po konzumáciu tvrdých drog), rôzne podvody a ďalšie defekty mravnosti a etiky prezentujú ako prirodzené javy života spoločnosti, či už sa to týka minulosti, prítomnosti alebo predstáv o budúcnosti.
- propagácia životného štýlu, ktorý je skazený (pivo miesto vody) a zvrátený („vysoká“ móda, ktorej modely nie sú vhodné pre život, a degeneratívno-schizofrenické diela všetkých druhov umenia určeného jak pre dav — masová kultúra, tak aj pre „elitu“ — umenie „pre vyvolených“),
- to všetko je normou pre domácu televíziu od roku 1992.
Psychika u detí a tínedžerov v davo-„elitárnej“ spoločnosti funguje tak, že deti, ponechané sami sebe, toto všetko vnímajú ako prípustné vzory správania, a preto ich sami opakujú — najprv len tak, zo zvedavosti (vyskúšať si to), a neskôr sa už nevedia správať inak (som ako ostatní).
Funguje to o to viac, ak hlavní hrdinovia vo filmoch, snažiaci sa o nejakú dobrú vec, disponujú ťažkými mravnými defektmi alebo sú vykresľovaní tak, aby — bez ohľadu na to, čo robia, — vyvolávali u divákov sympatie, čo v nich generuje kladné emócie a kladné emočné hodnotenie, ktoré však nezodpovedá objektívnemu zmyslu deja na obrazovke.
To isté sa týka aj kriminálnej a pornografickej[7] tematiky v novinových článkoch a „umeleckej“ literatúre. Preto, nech by už čokoľvek tárali stúpenci neobmedzenej a necenzurovanej slobody slova a umeleckého prejavu, no:
Demoralizácia dorastajúcich pokolení v poslednom desaťročí a v súčasnosti je systémotvorným faktorom života našej spoločnosti, ktorý ľudia musia vykoreniť, ak sa chcú stať naozaj Ľuďmi, a nie vrahmi a samovrahmi — prekrúcačmi podstaty Človeka.
Stúpenci takzvanej slobody slova a slobody umeleckého prejavu (pod rúškom obhajoby práva na svoje i cudzie sebavyjadrenie) v skutočnosti obhajujú všetko-si-dovoľovanie a beztrestnosť v demoralizácii dorastajúcich pokolení.
Preto ak sa oni sami alebo ich blízki stretávajú vo vzťahu k sebe s porušením etického prikázania typu „nepokradneš“, „nezabiješ“ a pod., tak by nemali reptať, ale pochopiť, že sa im stalo podľa princípu „čo zaseješ, to aj zožneš“[8] (a v mnohých prípadoch: — zožneš stonásobne).
V skutočnosti to bol práve charakter televízneho vysielania, „umeleckej“ literatúry z obdobia po roku 1991, životu neadekvátne prednášky histórie, občianskej náuky a literatúry v škole v poslednom desaťročí, ktoré sformovalo nové generácie, v tomto období vstupujúce do dospelosti, ako nositeľov bezideovosti. Jedným z ukazovateľov toho, že televízia a škola v nich vychovali práve bezideovosť, a nie uvedomelosť osobnosti ako základ pre vybudovanie občianskej spoločnosti, je porovnanie študentských divadiel 1960-70-tych rokov a dnešných dní, o čom sa môžu presvedčiť mnohí podľa vlastných dojmov.
Ak univerzita má niekoľko fakúlt a každá z nich má svoje divadlo, tak:
- v 1960-70-tych rokoch na každoročnom univerzitnom festivale umeleckej tvorivosti vystupovali fakulty so svojim predstavením, ktorého scenár si písali samotní účastníci predstavenia, a ten scenár mal svoju veľkú alebo malú ideu, ktorú študenti chceli odovzdať divákom a to sa im aj darilo;
- dnešní účastníci umeleckej tvorivosti sa neinšpirujú ani ideami, ktoré vypracovali minulé pokolenia, ani z televízneho vysielania, ani zo školských predmetov s humanitným zameraním; nové spoločensky dôležité idey sa im samostatne vyjadriť ešte nepodarilo, avšak inštinkty si žiadajú svoje[9]. Inštinkty majú všetci ľudia a všetci rovnaké. Vzhľadom nato študenti vo všetkých fakultách vyjadrujú vo svojej umeleckej tvorbe prevažne tú istú súťaž „krásy“ tiel svojich študentiek (dokonca ani zvrátenosť či potlačenie inštinktov u časti tvorivo aktívnych subjektov nevnáša do podstaty študentskej tvorby žiadne idey a rozmanitosť umeleckých foriem).
To isté sa týka aj zmeny charakteru ruských „KVN“-šou[10] v poslednom desaťročí.
A študenti v davo-„elitárnej“ spoločnosti, najmä tí tvoriví (čo sa prejavuje nielen v študijných úspechoch, ale obzvlášť v umeleckej tvorbe), sú kandidátmi na „elitu“ niekoľkých nadchádzajúcich desaťročí.
Takže „elita“ s kvalitou obvyklou pre davo-„elitarizmus“ v Rusku automaticky nevznikne: na to sú potrebné idey celospoločenského významu, a nie bezuzdné inštinkty; a v študentskom veku by sa také idey už mali vyskytovať…
Bezideovosť sa u mládeže prejavuje aj v orientácii jej správania na vyhľadávanie rôznych (prevažne) zmyslových pôžitkov, čo sa v extrémnych prípadoch pretavuje do sexuálnej rozpustenosti, agresívnych maniackych úchyliek a rôznej narkománie. A táto bezideovosť plodí aj neregulárne vzťahy[11] (t.j. mazáctvo a šikanu) v ozbrojených silách.
Mimo armády sa bezideovosť prejavuje ako neschopnosť a strach vidieť a analyzovať život spoločnosti ako celku, čo mnohých nájomných robotníkov vedie k tomu, aby žili nevoľníckymi ilúziami, že vraj existujú „dobrí“ páni (podnikatelia), pod vládou ktorých sa dá žiť a pracovať, pretože títo slušne platia a prižmurujú oči nad nesvedomitosťou v práci a kradnutím; a existujú aj zlí, ktorí buď „málo platia“, nútia veľa a kvalitne pracovať alebo netolerujú rozkrádanie a lajdáctvo.
Predstavitelia týchto mladých aktívnych pokolení — nositeľov bezideovosti (t.j. nedisponujúcich spoločensky významnými ideami) a inštinktívne podmieneného individualizmu — sa však prispôsobujú životu v podmienkach formujúcich sa nezávisle od ich vôle[12].
Pritom ich odbornosť v tvorivých sférach činnosti, schopnosť spolupracovať v dlhodobej kolektívnej činnosti, ochota osvojiť si danú odbornosť a potrebné zručnosti medziľudskej komunikácie, sú, mierne povedané, nepostačujúce. Pracovať ako robotník v priemysle alebo poľnohospodárstve; začať kariéru inžiniera (vývojára, konštruktéra alebo technológa) od najnižších pozícií; svedomite pracovať ako lekár, učiteľ alebo štátny úradník, nehľadiac na finančno-ekonomickú politiku protiľudovej štátnosti vytvorenej „svetovým zákulisím“; z vlastnej iniciatívy a vôle budovať štátnosť[13], ktorá by vyjadrovala životné záujmy svedomite pracujúcich ľudí v nadväznosti pokolení — toto všetko je pre mnohých z nich to, čomu sa snažia vyhnúť, a dávajú prednosť „benderovčine“[14] a kriminálnym sféram činnosti.
A mnohí z nich, ktorí sa ocitli v spoločensky užitočných odvetviach činnosti, tak sa tam ocitli nedobrovoľne — kvôli vlastnej neschopnosti dostať sa k vytúženej „benderovčine“; a svoj pobyt v týchto sférach činnosti považujú za dočasný (vo väčšine prípadov sa toto „dočasné“ roztiahne na celý život), pevne dúfajúc, že v budúcnosti (podľa možností, čo najbližšej) „nájdu miesto“, kde by mohli rýchlo zbohatnúť na princípoch „benderovčiny“. Správajú sa tak, akoby nepovažovali svoju odbornosť a jej rast za záruku lepšej budúcnosti pre seba, svoje deti a vnukov. A bohužiaľ to tak aj naozaj je — oni skutočne nepovažujú svoju odbornosť a jej rast za záruku budúceho blahobytu pre seba a ostatných ľudí, čím si len komplikujú svoju prítomnosť aj budúcnosť.
To isté sa týka aj postoja k práci tých, ktorých nadvláda „benderovčiny“ v spoločnosti úprimne trápi, ale dúfajú, že ich oslobodí niekto cudzí, kto sám bez pomoci zmení život spoločnosti k lepšiemu.
Pritom je nad jeho sily uvedomiť si, že s nízkou odbornosťou a ľahostajno-nezodpovedným postojom k práci sa sám stáva prekážkou pre vybudovanie takejto vyspelej spoločnosti.
V celej spoločnosti je motivácia k svedomitosti v práci a v súkromí nízka. Tu je niekoľko z nesporných ukazovateľov tejto skutočnosti:
- mestá, miesta oddychu, verejná doprava, podjazdy, výťahy, okolie ciest a železničných tratí sú znečistené; steny a pamätníky sú popísané a pokreslené prevažne čmáranicami;
- v priebehu posledných niekoľko rokov, keď reálne mzdy obyvateľstva rastú, tak rastie aj dopyt po zahraničnej vysokotechnologickej produkcii a ignorovanie analogickej produkcie tuzemskej výroby: od všedných predmetov a domácej techniky až po automobily;
- poruchovosť systému bytového hospodárstva v rôznych regiónoch Ruska s nástupom prvých mrazov v r. 2003 v dôsledku neplnenia si svojich pracovných povinností od zámočníka v kotolni až po hlavy administrácií komunálnych útvarov a regiónov[15].
Celé je to sprevádzané osobnou degradáciou mnohých predstaviteľov týchto pokolení (čo sa prejavuje aj v štatistike). Napriek tomu sú medzi nimi aj takí, ktorým sa táto bezideovosť života spoločnosti nepáči.
Tí z nich, ktorých osud sa sformoval viac-menej šťastlivo, prichádzajú k tejto myšlienke samostatne, vyjadrujúc ju pri debate so staršími nasledovne: „za vašich čias bola pionierska organizácia a komunistický zväz mládeže, bolo dostupných veľa záujmových krúžkov a športové sekcie, to všetko zjednocovalo ľudí; a nám ponúkajú «každý sám za seba», pivo, pepsi a sex. To má byť zmysel života? — Do kelu s takým životom a s takou vládou“.
Tí z nich, ktorých osud sa sformoval menej šťastlivo, pretože život ich rodín bol deklasovaný „demokratizátormi“ (zažili na vlastnej koži krutosť vykorisťovania židmi[16] rôzneho pôvodu, tzv. „novými Rusmi“, ich práce a života; zažili kriminálne prostredie a dokonca prešli aj väzením), tiež vyjadrujú odpor k spôsobu života a postaveniu v spoločnosti, ktoré im určili páničkovia „demokratizátorov“.
No keďže nedostali náležitú výchovu a vzdelanie, nemajú potrebné znalosti a zručnosti, tak väčšina z nich nedokáže samostatne vypracovať Ideu, vďaka realizácii ktorej by spoločnosť mohla začať žiť ináč — tak, aby sa v nej ľudia stali svedomitými a šťastnými.
Všetko vyššie napísané v tejto kapitole sa týka drvivej štatistickej masy obyvateľstva Ruska, t.j. väčšiny, ktorej práca a súkromie bije do očí a formuje dojem o celej spoločnosti. Toto však nie je celý život našej spoločnosti v jeho plnosti a detailnosti[17].
Vyššie opísané treba brať ako objektívnu danosť, pamätajúc na to, že v spoločnosti sa nachádza aj určité množstvo tých, ktorí nezapadajú do tejto štatistickej masy; okrem toho, v živote tých, ktorí tvoria túto štatistickú masu, sa vyskytujú aj ojedinelé epizódy, v ktorých konajú skutky hodné Človeka.
Ako poznamenal K. Prutkov: „Z malých príčin bývajú veľké následky“. To znamená, že vyššie opísaná štatisticky prevládajúca masa nie je tou, ktorá určuje perspektívy budúceho Ruska.
Práve z tohto dôvodu sme v tejto kapitole kládli špeciálny zmyslový dôraz na slovné obraty typu „zväčša“, „prevažne“, „štatisticky prevládajúca masa“, narážajúc tým na iný životný štýl a chápanie sveta menšiny, ktorá výrazne určuje budúcnosť a spôsoby prechodu k nej. Tí, ktorí tieto spresnenia považovali za nič neznamenajúce „figuratívne obraty reči“, sa zmýlili a nepochopili povedané:
Prejavy ľudskosti nie sú nikomu cudzie (snáď len okrem ojedinelých výnimiek). A tieto semená a výhonky budúcej všeobjímajúcej ľudskosti treba objavovať a stimulovať ich ďalší rozvoj, vďaka čomu sa pretvorí život spoločnosti a všetkých ľudí v nej.
[1] Hoci treba priznať, že učebnice dejepisu a občianskej náuky počas celého sovietskeho obdobia tiež formovali nepravdivé predstavy o dejinách. Dve základné lži, ktoré obsahovali:
- Po prvé, predhistória súčasnej globálnej civilizácie sa údajne začala tým, že vo svete zvierat sa vďaka „prirodzenému výberu“ sám od seba sformoval biologický druh „Homo Sapiens“, zatiaľ čo v skutočnosti sa súčasná globálna civilizácia začala rozvíjať po záhube predchádzajúcej globálnej civilizácie, tzv. Atlantídy, ktorá zanikla v globálnej geofyzikálnej katastrofe. Ako na Zemi vzniklo ľudstvo? Aká bola jeho biologická evolúcia a spoločensko-historický rozvoj v epochách ešte pred začiatkom predhistórie súčasnej civilizácie? — Takéto otázky sa v predmetoch školskej biológie a dejepisu nevyskytujú.
- Po druhé, globálny historický proces je vraj neriadený (zvnútra samotnej spoločnosti) a rozvíja sa sám od seba podľa všeobecných zákonitostí definovaných marxizmom, zatiaľ čo v skutočnosti je globálny historický proces rozvoja súčasnej civilizácie riadený: pokračovatelia tradícií Atlantídy sa od samého začiatku snažia o obnovenie ich obľúbeného rasového „elitárno“-nevoľníckeho globálneho spoločenského zriadenia a o celosvetovú koncentráciu riadenia na týchto princípoch. Pritom zďaleka nie všetko sa im darí, čo je spôsobené vplyvom okolností, ktoré sami nedokážu ovplyvniť.
[2] Skrývajúca sa nie v národoch, ale medzi národmi, t.j. nadnárodná verejnosť. – pozn. prekl.
[3] Predovšetkým intelektuálno-psychologický „tlak“, ktorý bude odhaľovať idiotizmus a životnú neadekvátnosť ich výkladu histórie a možnej politiky.
[4] To isté sa týka aj vzdelávacieho systému v tretej ríši, no s tým rozdielom, že ideály a životné normy spoločnosti v nacistickom Nemecku boli celkom iné — antiboľševické.
[5] Kľúčovou pre vedecké riešenie problémov je v dnešnej dobe všeobecná psychológia, ktorá má okrem názvu len máločo spoločné s dnes existujúcou psychológiou. Normálna psychológia musí mať, totiž, výstup: do metodologickej pedagogiky (učí dieťa zručnostiam samovzdelávania); do praktickej psychológie „pre osobnú potrebu“ (sám sebe psychológom a psychiatrom, podľa potreby); do účinnej psychiatrie pre ťažké prípady (vracajúcej do aktívneho života a nie izolujúcej, ako to robí dnešná psychiatria), pre ktoré už praktická psychológia „pre osobnú potrebu“ nestačí.
[6] Ak sa jedinec naháňa za loptou s cieľom zvíťaziť nad mužstvom protivníka, tak ho spoločnosť priviedla k debilite. Ak sa však hrá s loptou s cieľom naučiť sa vnímať svoje telo a riadiť jeho plavnosť, naučiť sa vnímať členov svojho tímu aj členov súperovho tímu, vnímať ducha oboch mužstiev, celkovú situáciu na ihrisku, potom si na športovom ihrisku vytvára základ k tomu, aby sa v reálnom živote mimo ihriska stal Človekom a pomohol v tom aj ostatným. To sa týka aj ďalších druhov toho, čo sa dnes zvykne nazývať „športom“.
Pre človeka a ľudskú spoločnosť je úplne prirodzené, keď zmysel a ciele ľudskej činnosti ležia mimo oblasť vykonávanej činnosti. Je to jeden z objektívnych faktorov, ktorý zaisťuje zjednocovanie rôznych ľudí do jednotnej spoločnosti. Ak sa stane, že ciele činnosti spočívajú v samotnej činnosti, tak je to chyba, prejav obmedzenosti, neúplnosti, vedúcej k rozdeľovaniu ľudí. Jedinou výnimkou je Láska (od Boha): je všeobjímajúca a zmysel i ciele má v sebe samej.
[7] Erotika sa od porna odlišuje tým, že:
- erotika sa vyskytuje len u normálne sexuálne orientovaných ľudí a je smerovaná JEDINE k milovanému človeku;
- porno, po prvé, nie je podmienené pohlavnou orientáciou jeho účastníkov a dokonca si nutne nevyžaduje ani partnera na svoju realizáciu; po druhé, je adresované okolitým ľuďom s cieľom vyvolať u nich sexuálne vzrušenie, podriadiť ich psychiku inštinktom, a to dokonca aj v situáciách, keď je to nemiestne.
A je to tak bez ohľadu na to, či to účastníci a konzumenti porna chápu alebo nie.
[8] A ak sa vám takýto zážitok nebude páčiť, potom treba zmeniť seba a začať siať to, čo je rozumné, dobré, večné, a nezneužívať situáciu, zamieňajúc si slobodu so všetko-si-dovoľovaním v hraniciach Božieho dopustenia.
[9] Deti nenaučili ovládať svoje inštinkty ani v rodine, ani v škole, a nenaučili ich to ani filmoví hrdinovia. Toto je povinnosť systému výchovy, a nie systému vzdelávania (ak ho chápeme ako nástroj na vštepovanie deťom znalostí a zručností).
[10] „Klub vesiolych i nachodčivych“ — „Klub veselých a vynaliezavých“. Televízna zábavná súťaž, v ktorej tímy rôznych kolektívov (škôl, univerzít, podnikov, miest atď.) medzi sebou súťažia o vtipnejšie odpovede na zadané otázky, improvizujú na zadané témy, predvádzajú vopred pripravené scénky a pod.
[11] Ten, kto uviedol tento termín do obehu buď nechcel, alebo sa bál nazývať darebákov darebákmi, KTORÝCH TIEŽ VYCHOVALI „VOJENSKÉ MATKY“. A tí, ktorí tento jazykový obrat používajú, iba zhoršujú stav vecí, lebo zahmlievajú chápanie podstaty problému.
[12] Mnohí z nich vôľou ani nedisponujú, pretože osobná vôľa (ako schopnosť sústreďovať dostupné zdroje na vedomé dosiahnutie určitých cieľov) je typická vlastnosť nositeľov Ľudského typu režimu psychiky a určitej časti nositeľov démonického režimu psychiky.
Zvierací typ režimu psychiky a režim psychiky „zombi“ silou vlastnej vôle nedisponujú, hoci môžu byť posadnutí, následkom čoho na ostatných pôsobia dojmom odhodlaných ľudí.
[13] Postoj takýchto ľudí k štátu sa zužuje len na zhodnotenie reálnej alebo želanej hlavy štátu: myšlienku o tom, že hlava štátu „môže urobiť“ len to, s čím súhlasia (a čomu aktívne neodporujú, pracujúc miesto toho na svojich mafiánsko-korporatívnych záujmoch) úradníci štátneho aparátu, a čo umožňujú znalosti, zručnosti, odbornosť a mravnosť týchto úradníkov — to ich rozum nedokáže pochopiť.
Ideálnou hlavou štátu pre takýchto ľudí by bol „starček Chottabič“ (kúzelný džin z fľaše. – pozn. prekl.), ktorý by len pomocou mágie a čarovania musel uspokojovať všetky ich spotrebiteľské túžby, a na žiadneho občana ani úradníka by nekládol žiadne povinnosti. Ak by však „Chottabič“ súhlasil s návrhom stať sa hlavou štátu takejto spoločnosti, možno by mu nestačili chlpy na brade pre uspokojenie všetkých pochabých túžob takýchto „občanov“.
[14] Prejavuje sa to vo veľkom záujme o hazardné hry, napr. aj v prihláškach do televíznej súťaže „Kto sa chce stať milionárom?“ (t.j. snaha prísť bezprácne k peniazom, čo je zlý vzor pre ľudí. – pozn. prekl.).
[15] Podľa oficiálnych správ po nástupe mrazov až do 40℃ malo približne 27 000 ľudí v rôznych regiónoch Ruska niekoľko týždňov nevykurovaný byt, v ktorom im teplota vzduchu klesla pod nulu. Vykurovacie systémy sa v mnohých regiónoch zničili kvôli tomu, že po prvých poruchách, spôsobených technickým opotrebovaním inžinierskych sietí a systémov, ktoré nevydržali záťaž počas silných mrazov, nebola z potrubia vypustená voda. Tá zamrzla a roztrhala potrubie, takže opravári museli vymeniť takmer všetko potrubie jak v domoch, tak aj v inžinierskych sieťach.
Avšak zato, že v priebehu desaťročia neboli financované opravy infraštruktúrnych prvkov a tie sa v mnohom opotrebovali, tak za to už nenesie zodpovednosť ten-ktorý inštalatér, ale režim zosobnený B. N. Jeľcinom.
[16] V zmysle ruského slova „жид“ (žid), ktoré podľa výkladového slovníka V. I. Daľa označuje skúpeho a ziskuchtivého človeka. Príslušník židovskej národnosti sa v ruštine povie „еврей“ (jevrej) a vyznávač judaizmu „иудей“ (judej). Preto ruské slovo „жид“ (žid) je pejoratívne označenie akéhokoľvek skupáňa a mamonára (bez ohľadu na národnosť a rasu!). Hoci v minulosti očividne vzniklo z najvýraznejšej negatívnej vlastnosti príslušníkov židovského národa. Podobne ako v slovenčine slovo cigániť (klamať) vzniklo z najvýraznejšej negatívnej vlastnosti rómskeho etnika. – pozn. prekl.
[17] Viac o charakteristike spoločnosti si možno prečítať v analytickej správe z r. 1998 „Nech prídeme aj my ku svetlu…“, ktorá je s touto knihou prepojená a navzájom sa dopĺňajú.
Niektoré ďalšie otázky z tejto tematiky sú rozobrané v analytickej správe „Prehľad možných variantov rozvoja udalostí po r. 1995“ (v informačnej báze VP ZSSR sa nachádza v súbore Сборник-1-2002.doc v katalógu „BOOKS“).