PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

Odbočenie od témy:
O nutnosti vypracovania a realizácie Stratégie otriezvenia Ruska

Uvedený problém zaväzuje k neodkladnému vypracovaniu a realizácii (podľa plnej funkcie riadenia)[1] Stratégie otriezvenia Ruska, v ktorej musí byť priestor pre osobnú iniciatívu ľudí znalých problematiky a štátnu činnosť.

Ďalej, nemožno tolerovať súčasnú situáciu, keď:

  • väčšina obyvateľstva pije s rôznou frekvenciou a intenzitou, nezamýšľajúc sa nad priamymi a nepriamymi následkami svojho popíjania pre samých seba, svoje okolie a potomkov;
  • pritom nenávidí opilcov a opíjajúcich sa, vytvárajúc im v živote rôzne problémy a nepríjemnosti, a želajúc smrť každému ožranovi;
  • a len menšina vie, že tu nejde iba o mravno-psychologické problémy a stratu vôle obetí alkoholovej závislosti (vrátane ich blízkych)[2], ale aj o alkoholom spôsobenú zmenu fyziológie látkovej výmeny v tele a fyziológie biopoľa pravidelných konzumentov alkoholu, v dôsledku ktorej u nich vzniká fyzická závislosť na alkohole (to isté sa týka aj mnohých iných narkotík);
  • a z celej tejto menšiny ľudí (viac-menej znalých podstaty problému s alkoholizmom na úrovni jednotlivca) drvivá väčšina z nich nemá žiadny súcit s obeťami alkoholizmu ani znalosti a zručnosti, potrebné:
    • na oslobodenie alkoholikov od ich závislosti;
    • na ochranu budúcnosti pred pokračovaním tohto zla v nových pokoleniach.

Práve preto Rusko nutne potrebuje neodkladné vypracovanie Stratégie otriezvenia. Treba sa na problém alkoholicko-narkotickej genocídy nášho obyvateľstva, realizovanej akoby v automatickom režime, pozrieť cez optiku plnej funkcie riadenia s cieľom dosiahnutia zdravého životného štýlu obyvateľstva v budúcnosti.

T.j. nebavíme sa o vytvorení ďalšej „spoločnosti abstinentov“, ktorej členovia sa uzatvárajú vo svojej sociálnej „ulite“ (mnohí sa v nej uzatvárajú zo strachu, že znova upadnú do bezuzdného alkoholizmu, ak sa nebudú separovať od života zvyšnej spoločnosti); ani o zavedení prohibície, ale o reč je o otriezvení, t.j. mravno-psychologickej zmene života budúcich pokolení a určitej časti dnes žijúceho pokolenia.

Ďalej nasleduje pokračovanie hlavného textu.

*               *

*

Ak im štát zaistí ich dosiahnutú úroveň spotreby a sociálne ich zabezpečí, tak môže garantovane rátať s ich tichým, oportunistickým akceptovaním akejkoľvek politiky.

Posledná veta neznamená, že v krajine sa môže realizovať akákoľvek politika. Znamená to, že politický kurz bude aj naďalej určovať (svojou viac či menej zmysluplnou činnosťou) menšina obyvateľstva, ku ktorej spomenutá kategória obyvateľstva nepatrí, ale je rukojemníkom tejto menšiny. No ani táto politicky aktívna menšina nie je homogénna jak z hľadiska svojej mravne podmienenej orientácie na jednotlivé ciele transformácie spoločenského života, tak ani mierou svojej politickej spôsobilosti a reálnej moci rôzneho typu. V aktuálnej knihe však túto rôznorodú menšinu analyzovať nebudeme.

Čo sa týka vyššie opísanej väčšiny obyvateľstva, tak pri zachovaní si súčasných mravno-etických kvalít je odsúdená ku konceptuálnej nemohúcnosti a v politickom živote krajiny je schopná len toho, aby slúžila ako hlúpa masa po jej umelom vybudení a bola voličskou základňou strán politicky aktívnej „elitárnej“ menšiny, zostávajúc aj naďalej rukojemníkom tejto menšiny a vzniknutej situácie.

Čo sa týka hospodárskej činnosti, tak v drvivej väčšine prípadov je demoralizovaný človek zlým robotníkom dokonca aj ako pasívny vykonávateľ, nieto ešte ako aktívny tvorca.

„Rádio Rasija“ dňa 15. 01. 2003 vo svojom súhrne noviniek informovalo, že talianski sociológovia prišli na to, že mládežnícky slang sa dnes obnovuje s periódou každých päť rokov. To vlastne znamená, že špecifický jazyk, ktorým vo svojom prostredí komunikuje mládež, je faktorom rozpoznávania „svoj — cudzí“ a tým pádom aj ukazovateľom rozhraničenia pokolení, z ktorých každé vo svojom slangu vyjadruje určité osobitosti svojho vnímania Života a svetonázoru.

Vzhľadom na tento objav periódy obnovovania mládežníckeho slangu možeme predpokladať, že v období od konca 1980-tych rokov do dnešného dňa vstúpili v Rusku do dospelosti tri pokolenia mládeže, z ktorých každé sa od ostatných odlišuje určitým svojrázom; a teraz vstupuje do života štvrté pokolenie. Tieto štyri pokolenia majú spoločné to, že si buď vôbec nepamätajú život v ZSSR, alebo neboli jeho účastníkmi ako právoplatní dospelí občania. V demografickej pyramíde tieto pokolenia prakticky úplne nahradili zomrelé pokolenia budovateľov ZSSR ako „superveľmoci č.2“.

Tieto nové pokolenia sa odlišujú od predchádzajúcich pokolení, narodených v 20. storočí. Aby sme pochopili význam týchto rozdielov, musíme sa vrátiť do polovice 20. storočia.

Pokolenia, ktoré vstúpili do dospelosti na prelome 1950-tych a 1960-tych rokov, boli vychovávané tak, aby záruku svojho budúceho blahobytu videli vo svojej svedomitej práci, predovšetkým v zodpovednosti za zverené dielo[3], vo zvyšovaní svojej profesionality. Celá predchádzajúca história ZSSR ako aj život v 1920-tych až 1940-tych rokoch väčšiny rodičov tých ľudí, ktorí patrili k tomuto pokoleniu, dosvedčoval, že to tak naozaj je.

Pokolenia, ktoré vstupovali do dospelosti od polovice 1960-tych do polovice 1980-tych rokov (t.j. do začiatku „perestrojky“), stále boli slovne vychovávané s dôrazom na svedomitú prácu, podobne ako predchádzajúce pokolenia. V živote však toto pokolenie videlo a počulo aj z rozprávania svojich rodičov, že tí, ktorí žijú štýlom stvárneným literárnou postavou O. Bendera[4], nielenže ostávajú nepotrestaní, ale dosahujú aj bez svedomitej práce vyšší spotrebiteľský status, než svedomití robotníci. Nesúlad medzi slovami a činmi v reálnom živote dospelých sa v psychike tohto pokolenia odrazil v podobe mravnej neurčitosti, a v podstate dvojakosti (a tiež väčšej mnohovýznamovosti) mravných štandardov tých istých ľudí[5].

Bohužiaľ, väčšina predstaviteľov tohto pokolenia vyriešilo túto mravnú dilemu v prospech „benderovčiny“, čo sa prejavuje v charaktere ich činnosti[6]; alebo ju nevyriešilo vôbec, následkom čoho nedokážu čeliť mnohotvárnej „benderovčine“ a ochrániť sa pred ňou, stále sa jej dobrovoľne alebo nedobrovoľne zúčastňujú, občas pritom závidiac úspešnejším nositeľom ducha „benderovčiny“[7]. Ale aj niektorí úspešnejší nasledovníci „veľkého kombinátora“ nie sú spokojní so svojim postavením v spoločnosti, stavom a perspektívami spoločnosti[8].

Pokolenia, ktoré vstupovali do dospelosti od druhej polovice 1980-tych rokov, boli už vychovávané inak: svedomitá práca, zodpovednosť za zverené dielo, etika vylučujúca parazitizmus (vykorisťovanie človeka človekom), prestali byť podávané mládeži ako záruka budúceho blahobytu každého z nich, ich rodín a celej spoločnosti. To je bod, ktorý tieto pokolenia spája, hoci pokolenia jednotlivých päťročníc majú svoje vlastné osobitosti, ktoré závisia od prebiehajúcich udalostí na pozadí ich života v čase zavŕšenia ich osobnostného dozrievania v tínedžerskom veku.

Pritom, špeciálne od roku 1992, mnohí predstavitelia tohto pokolenia (ešte pred vstupom do dospelého života, nezávislého od rodičov) boli nútení zháňať peniaze samostatne, podľa schopností a mravnosti každého z nich, aby pomohli rodičom uživiť rodinu alebo si kúpiť nejaké potreby: od narkotík a iných škodlivých látok až po skutočné životné potreby, vrátane vzdelania (ktoré sa v mnohom stalo priamo aj nepriamo spoplatneným a teda nedostupným pre tých, ktorí ho získať mohli, no boli chudobní) a zaistenia budúcnosti svojich vlastných rodín.

Keď vláda „veľkého kombinátora“ J. T. Gajdara od 01.01.1992 uvoľnila ceny[9] a poskytla neohraničenú slobodu bankovému úžerníctvu a burzovým špekuláciám (a hlavne zahraničnému parazitickému zmonopolizovanému finančnému kapitálu, ktorý majú pod palcom židovské bankárske klany), tak týmito činmi definitívne zničila výrobnú tovarovú výmenu v národnom hospodárstve Ruska. Práve v dôsledku týchto zlomyseľných činov režimu, stvárneného Borisom Jeľcinom, bola väčšina podnikov a ne-„elitarizovaná“ časť ich zamestnancov ekonomicky zhodená pod hranicu možného prežitia, a tínedžeri z takto zbedačených rodín boli nútení zháňať peniaze samostatne, každý podľa svojich schopností a objektívnej mravnosti (objektívnej v tom zmysle, že tá sa nachádza v nevedomých úrovniach psychiky, a preto o nej a jej úlohe v živote ani oni sami, ani ich rodičia väčšinou nepremýšľajú).

Pod tlakom nutnosti zháňať peniaze „priamo teraz“ a „vždy“ (na pravdoverné zvládnutie ktorej neboli pripravení) sa formovala mravnosť, psychika a etika mnohých z tohto pokolenia. To isté sa týka aj mládeže, ktorá už vyšla z tínedžerského veku, ale nepodarilo sa jej profesionálne uplatniť a začať viesť samostatný dospelý život na základe odbornosti.

Keďže výrobná sféra, veda, vzdelávací systém a zdravotníctvo prestali normálne fungovať pre spoločnosť a začali degradovať (alebo v rámci svojich možností začali obsluhovať „nových Rusov“ na komerčnom základe), tak tínedžeri, ktorí vo svojom veku ešte nedisponovali tvorivou odbornosťou a nemali možnosť ju ani získať, boli nútení prejavovať svoju pracovnú iniciatívu[10] vo sfére rôzneho „kombinátorstva“ v duchu Ostapa Bendera i v nesporne kriminálnej činnosti.

A nedá sa povedať, že by to v nich kultivovalo tvorivú iniciatívu, pretože starostlivá tvorivá iniciatíva, vyvierajúca zo štedrého srdca — to je jedna vec; a reakcia agresívneho, sebecky ľahostajného alebo životom uštvaného jednotlivca na tlak okolností — to je druhá vec.

Okrem toho, tieto pokolenia boli vystavené masovému demoralizačnému vplyvu školy, televízie a literatúry s kriminálnou a pornografickou tematikou.


[1] Plná funkcia riadenia je podrobne vysvetlená v 10. kapitole DVTR: http://leva-net.webnode.cz/products/dostatocne-vseobecna-teoria-riadenia-novy-slovensky-preklad/

[2] Alkoholizmus je rodinné ochorenie: ak zbavíme pijúceho muža závislosti od alkoholu, tak prax nám ukazuje, že za pomerne krátky čas sa objavia u jeho nepijúcej (alebo len „málo pijúcej“) ženy (alebo družky) psychické problémy; ak jej muž znova začne piť bez miery, tak psychické problémy ženy (alebo družky) sa sami od seba vytratia. Riešenie problému si preto vyžaduje súčasnú prácu jak s mužom-alkoholikom, tak aj s jeho nepijúcou (alebo „málo pijúcou“) ženou (alebo družkou). Takéto sú fyziologicky podmienené špecifiká vplyvu (na mužskú a ženskú psychiku) pohlavných inštinktov a požívania alkoholu vo vzájomných ľudských vzťahoch pri neĽudských režimoch psychiky (o typoch režimov psychiky budeme rozprávať v ďalšom texte tejto knihy).

[3] Hoci slovná propaganda ľudí učila, že len v socialistickej spoločnosti ZSSR sú vytvorené podmienky na to, aby ľudia mohli slobodne prejavovať svoju tvorivú iniciatívu, no život učil inému: „iniciatíva sa trestá“. Práve preto teraz hovoríme výlučne o zodpovednosti za zverené dielo, s čím väčšina súhlasila, pretože v davo-„elitárnej“ spoločnosti (podľa hodnotenia automobilového priemyselníka H. Forda) len asi 5 % dospelého aktívneho obyvateľstva je ochotné na seba prevziať zodpovednosť za dielo, ktoré si vyžaduje prejav iniciatívy a tvorby (t.j. zodpovednejšiu riadiacu funkciu): „ŽELAJÚ SI BYŤ VEDENÍ, CHCÚ, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH ROZHODOVALI DRUHÍ ZA NICH A ZBAVILI ICH ZODPOVEDNOSTI“ (H. Ford, „Môj život, moje úspechy“).

Na druhej strane, Fordov opis jeho súčasníkov, žijúcich v zdanlivo demokratickej spoločnosti, tiež ukazuje, že ani tam nebolo so slobodou všetko v poriadku.

[4] Práve v tomto období boli odvysielané aj všetky sfilmované verzie diel I. Iľfa a J. Petrova o príhodách „veľkého kombinátora“. Scenáre „Dvanásť stoličiek“ a „Zlaté teľa“ boli spočiatku urobené tak, že ľudia s normálnou mravnosťou a psychikou sa vo filme objavovali len zriedkavo (scéna, keď študenti vracajúci sa z praxe rovnakým vlakom urobia milionárovi O. Benderovi obštrukciu, patrila k jedným z mála). Tieto filmové stvárnenia zohrali v danom období rolu prostriedku demoralizujúceho niekoľko pokolení mládeže.

To neznamená, že uvedené diela I. Iľfa a J. Petrova boli sami osebe zlé. Tie diela sú výstižné a umožňujú pochopiť mnohé z danej epochy, ale v chruščovsko-brežnevovskej ére bol historický kontext taký, že ich šírenie a sfilmovanie iba prehlbovalo krízu spoločenského rozvoja ZSSR.

Stojí za to si všimnúť, že „najpokročilejší“ domáci inteligenti počas celého 20. storočia strašili ľudí zmienkami o F. M. Dostojevskom a jeho legende o „veľkom inkvizítorovi“. Zato na činy a obraz „veľkého kombinátora“ si nespomenuli a nebezpečenstvo v jeho príchode nezbadali. Je to dôležitý ukazovateľ charakterizujúci úroveň svedomitosti domácej inteligencie.

„Zlodej musí sedieť v base“ — tento aforizmus kapitána Gleba Žeglovova (stvárnenom V. S. Vysockým) z filmu „Miesto stretnutia sa zmeniť nedá“ poznajú takmer všetci, a takmer každý vlastník s ním súhlasí. Ale kde by mal byť „veľký kombinátor“: na slobode, v Dume a vo vláde, alebo tiež by mal sedieť v base? alebo ho radšej zlikvidovať ako parazita, bez zbytočných jalových debát o právach človeka? — to sú otázky, ktoré si domáci moralisti a ochrancovia práv nekladú. No aj medzi nimi sú takí, ktorí sa cítia byť „veľkými kombinátormi“, na ktorých sa ľudské práva nevzťahujú, čo ich vlastne núti k politickej aktivite v oblasti ochrany „práv kombinátorov“ pred útokmi na nich zo strany Ľudí.

[5] Tí z nich, ktorí disponovali vôľou, sa stali prešibanými egoistickými cynikmi, a tí, ktorým vôľa chýbala, sa stali bezzásadovými, všetkého schopnými poskokmi — nástrojmi v rukách cynikov s vôľou.

[6] A tiež v tom, že na území Ruska je tejto literárnej postave postavených niekoľko pamätníkov, a jedno z ocenení za umeleckú tvorbu má názov „Zlatý Ostap“.

[7] Úspešnosť pyramídových hier typu „MMM“ a približne 40 miliónov (zo 150 miliónovej populácie Ruska) „podvedených“ (a v podstate — túžiacich upadnúť do sebaklamu — sponzorov rôznych „Rohov a kopýt“), to je tiež dôležitý ukazovateľ objektívnej mravnosti a intelektu spoločnosti.

[8] «Naša elita je celkom iná — nielenže sú to oligarchovia a diktátori (každý vo svojej oblasti), ale navyše sú aj demokratmi. Táto obludná kombinácia je absolútne zhubná. Nebudem hovoriť mená, ale porozprávam vám jeden príbeh. Môjmu priateľovi, ktorý má svoj biznis v USA, zvoní jeden náš oligarcha z Azúrového pobrežia. Neuvedomil si časový rozdiel a zobudil môjho priateľa uprostred noci: “Čože, zobudil som ťa? Prepáč! Prepáč! Vieš nad čím premýšľam? Hovorím si: more je modré, jachta biela, moja tu pobehuje s holými kozami. Tak prečo by som si to nemal užiť, — a po krátkej odmlke, — len keby tu nebol ten nešťastný ľud. Tak zatiaľ sa maj“, — a položil slúchadlo. Toto nie je vtip, to je reálny rozhovor» (televízny moderátor A. Gordon, „Heuristická katarzia alebo Veda ide do kláštora“, časopis „Expert“, č.1, 2003) (Oligarchu začalo hrýzť svedomie. – pozn. prekl.)

Dokonca aj B. A. Berezovský sa v jednom z televíznych rozhovorov priznal, že má mentalitu „sovietskeho človeka“, čo mu neustále prekážalo a prekáža v jeho podnikateľskej a politickej kariére. Na to, aby bol úspešný, musí v sebe prekonávať dedičstvo sovietskej minulosti.

Podľa nášho názoru je to bezperspektívne. Oveľa perspektívnejšie je pravdoverne v sebe rozvíjať dedičstvo sovietskej minulosti a na základe toho prekonávať súčasný banditsko-podvodnícky oligarchický kapitalizmus. To si však vyžaduje výber iných mravno-etických štandardov, a nie tých, ktoré si vedome vybral B. A. Berezovský a jemu podobní, alebo ktorých rukojemníkmi sa oni všetci podvedome stali.

[9] Dovtedy (za socializmu) boli ceny tovarov vo všetkých predajniach jednotné. Každá tovarová položka mala rovnakú cenu v celom štáte. Ceny určoval štát. – pozn. prekl.

[10] Ak ju aj v chruščevsko-brežnevovských časoch priamo nepotláčali, tak ju určite nepodporovali. Pritom organizácia života spoločnosti a jej hospodárskej činnosti bola taká, že buď v nej iniciatíva nemala miesto alebo bola predsa len trestno-právne postihovaná (dokonca aj verejno-prospešná a nezištná iniciatíva) zo strany OBChSS (oddelenie pre boj s rozkrádaním socialistického majetku) alebo KGB, čím robila z ľudí prejavujúcich verejno-prospešnú iniciatívu rukojemníkov svojvôle straníckych a štátnych úradníkov.

POKRAČOVANIE (4/25)…

Napsat komentář