Od korporatívnosti k súbornosti (2)

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

2. Zákonitosti astrológie a duchovnosť ľudí

Termín „zákonitosť“ sa vo vede sformoval počas posledných 200 — 300 rokov a myslí sa ním opakovateľnosť výsledku po umelom alebo prirodzenom nastavení rovnakých podmienok, v akých bol výsledok už pozorovaný.

Vzhľadom na takéto chápanie termínu „zákonitosť“ je údelom astrológie nanajvýš prognóza prirodzeného energoinformačného pozadia, ovplyvneného:

• konfiguráciou rozpoloženia kozmických telies Slnečnej sústavy vo vzťahu ku „sfére nehybných hviezd“ (t.j. k súhvezdiam zverokruhu);
• svojráznym vplyvom každého z telies sústavy v kombinácií s ostatnými telesami na biosféru Zeme a ľudí.

Na tomto pozadí, ktoré je skutočne ovplyvnené rytmikou Vesmíru, sa odvíja historický proces, v ktorom sa bezprostredne prejavuje duchovnosť každého človeka, národa i celého ľudstva.

A hoci je duchovnosť výsledkom minulého historického rozvoja a je prepojená s energetickými rytmami Vesmíru (pretože duch (biopole)[1] je s Vesmírom rovnorodý, čo sa týka zloženia a kvality poľových zložiek matérie), tak informačno-algoritmická zložka duchovnosti je javom, ktorý je charakteristický tým, že je nezávislý od energetiky ako takej v tom zmysle, že kvalita informácie a algoritmov tejto kolektívnej duchovnosti nezávisia od typu a výkonu jej materiálneho nosiča a energetického toku vonkajších vplyvov[2]. Okrem toho, aj informačno-algoritmická náplň ducha má svoju osobitosť, ktorá ju odlišuje od informačno-algoritmickej náplne astrologického energetického pozadia, a preto aj oddeľuje (z hľadiska prejavov) duch ľudí od astrologického energetického pozadia.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti neexistuje ani jednoznačná podriadenosť informačno-algoritmickej zložky duchovnosti ľudstva a jednotlivých ľudí voči energetickým rytmom Vesmíru, majúcim svoju vlastnú informačno-algoritmickú zložku, ktorá zároveň tvorí predmetnú oblasť astrológie ako vedy, skúmajúcej objektíve javy Života.

Vzhľadom na určitú oddelenosť informačno-algoritmických zložiek energetiky Vesmíru a duchovnosti ľudstva platí, že čím dynamickejšie sa (v jej informačno-algoritmickom aspekte) rozvíja duchovnosť jednotlivcov tvoriacich spoločnosť, tým menší význam má vplyv astrologických zákonitostí na formovanie budúcnosti ľuďmi. A platí to jak vo vzťahu k budúcnosti jednotlivca, tak aj vo vzťahu k budúcnosti celej spoločnosti.

Ak sa duchovnosť ľudí v spoločnosti nemení, tak astrológia, akonáhle raz získa svoje znalosti o vplyve rytmov Vesmíru na správanie ľudí pri určitom type ich duchovnosti (čo astrológia nahlas nehovorí), prorokuje a programuje zákonitú opakovateľnosť tých istých javov v rôznych kombináciách, ovplyvnených rozpoložením telies Slnečnej sústavy voči súhvezdiam zverokruhu.

Pritom väčšina členov tejto spoločnosti absolútne nevníma rozdiel medzi predpoveďami (ako prognózami/varovaniami, tvoriacimi základ pre vypracovanie lepšej línie správania, vedúcej k lepšej budúcnosti, než je tá „predpovedaná“) a programovaním ďalšieho priebehu udalostí na základe prognózy/predpovede, vďaka čomu programovanie začína objektívne dominovať v živote takýchto spoločností. Preto aj mnohé minulé proroctvá o blížiacich sa katastrofách sa častokrát nedajú odlíšiť od samotného programovania týchto katastrof.

Preto ak niekoho skutočne zaujíma NAJLEPŠIA BUDÚCNOSŤ (vybraná z množiny variantov[3] objektívne možnej budúcnosti), tak viacej pozornosti by mal venovať nie astrologickému pozadiu, ale analýze stavov a dynamike zmien informačno-algoritmickej zložky duchovnosti1) ľudstva, 2) spoločností tvoriacich štáty (vyčleňovaných podľa sociálnych skupín, vrátane národných) a 3) jednotlivých ľudí osobitne, s cieľom ovplyvňovať práve ich informačno-algoritmické zložky duchovnosti kvôli tomu, aby duchovnosť danej spoločnosti a ľudí akoby „sama od seba“ uskutočnila žiaduci variant budúcnosti.

3. Ľudia našej spoločnosti

Hlavnou viditeľnou udalosťou uplynulých dvanástich rokov bol veľmi rýchly rozpad Sovietskeho zväzu v čase od 18.08.1991 do 25.12.1991, čo bol výsledok cieľavedomej politiky, realizovanej od polovice 1980-tych rokov režimom M. S. Gorbačova a jeho bábkovodičmi: jak domácimi, tak aj zahraničnými.

A hoci rozpad ZSSR odkryl cesty mnohým spoločenským procesom jak na jeho bývalom území, tak aj vo zvyšnom svete, my sa predsa len obmedzíme analýzou prevažne tých javov spoločenského života, ktoré prebiehajú v hraniciach súčasného Ruska.

V prvom rade treba podotknúť, že davo-„elitárny“ charakter štatisticky prevládajúcej spoločenskej etiky (vzájomných vzťahov ľudí), vyjadrujúcej istú pánsko-sluhovskú zložku spoločenskej mravnosti, pretrváva a obnovuje sa po celú dobu, počnúc od vyhlásenia takzvanej „perestrojky“ gorbačovskou vnútrostraníckou mafiou v roku 1985.

Podľa definície V. G. Belinského: «dav/tlupa je skupina ľudí žijúca podľa tradícií a uvažujúca podľa autorít…»[4]. Predstaviteľ davu je tlupár.

Jeho hlavnými vlastnosťami je neochota a neschopnosť:

• samostatne myslieť;
• dospievať k jasným názorom, ktoré by zodpovedali skutočnému stavu vecí a smerovaniu priebehu udalostí;
• konať z vlastnej iniciatívy podľa svojho cítenia a chápania Života bez povelu alebo schválenia od nadriadených subjektov, a to dokonca aj v prípadoch, keď tlupár vie a chápe, ako konať treba, a ako sa konať (alebo nekonať) nesmie.

Vzhľadom na toto kritérium je „elita“ tiež davom, len v niektorých otázkach oveľa informovanejšia (a ovládajúca aj určité spoločensky dôležité zručnosti) než masy prostého ľudu.

V davo-„elitárnej“ spoločnosti čiastočne nie sú davom takzvaní znachari[5], ktorí sú vnímaví k jednotlivým udalostiam života, dokážu samostatne myslieť a neodbytne vštepovať „všemožnými spôsobmi“ svoje názory do psychiky okolitých ľudí tak, aby mali dojem, že sú to ich vlastné názory, alebo prostredníctvom názorov bezúhonných autorít, ktoré znachari sami vychovali za tým účelom, aby dav od nich ľahšie preberal potrebné názory majúce punc bezúhonnej autority.

Ak bude pretrvávať stav, keď medzi ľuďmi bude štatisticky prevládať nerozmýšľanie, navyše umocnené krátkou pamäťou[6] a nerozvinutým sebaovládaním sa, tak informačno-algoritmická zložka duchovnosti davo-„elitárnej“ spoločnosti sa bude postupne meniť nie až tak vďaka tvorivej činnosti žijúcich ľudí, ako najmä vďaka formovaniu duchovnosti nových pokolení, vyvolanému meniacimi sa životnými okolnosťami a odchodom starých pokolení spočiatku z aktívneho verejného života, a neskôr odchodom na onen svet.

*       *       *

Pri odchode každého pokolenia na onen svet treba vyčleniť dve spomenuté etapy kvôli tomu, že starí ľudia, ktorí sa prestávajú zúčastňovať spoločenského zjednotenia práce[7] (t.j. pracovného procesu), môžu byť veľmi efektívne činní v egregoriálnych procesoch. Pritom hierarchický status predstaviteľov staršieho pokolenia v egregoroch je vo väčšine prípadov vyšší, než u mladých, pokiaľ jedni ani druhí nie sú nositeľmi Ľudského režimu psychiky[8]. Vďaka tomu sa mnohé egregoriálne riadené procesy v davo-„elitárnej“ spoločnosti nepodriaďujú ambicióznej nezadržateľne aktívnej mládeži, ale starým ľuďom, zdanlivo už nečinným[9].

*               *

*

Za posledných 12 rokov úplne vymrelo pokolenie ľudí, ktoré v polovici 1950-tych rokov vybudovalo Sovietsky zväz ako „superveľmoc č. 2“. Toto pokolenie nebolo rovnorodé. Boli v ňom jak úprimní stúpenci realizácie komunistického ideálu rozvoja ľudstva (boľševici), tak aj aktívni odporcovia komunizmu[10], a tiež oportunisti, ktorých hlavným princípom bolo vychádzať s každou vládou pri akomkoľvek režime (druhá vec je, nakoľko sa im to darilo v reálnych historických podmienkach)[11].

Kým predstavitelia pokolenia boľševikov, narodení v rokoch 1905 — 1914, boli aktívni a početní, tak reštaurátori kapitalizmu nemali v ZSSR kádrovú bázu na uskutočnenie svojich zámerov. Preto nič podobného otvorenej reštaurácii kapitalizmu, ako sa to udialo po r. 1985, počas ich života prebehnúť nemohlo, a to ani napriek tomu, že toto pokolenie boľševikov bolo demoralizované podlým klamstvom na XX. a XXII. zjazde KSSZ[12], vďaka čomu dalo mravno-etické egregoriálne (kolektívne) odobrenie pokryteckému „odmäku“ (za Chruščova) a nasledovnej „stagnácii“ (za Brežneva) aj so všetkými z toho vyplývajúcimi následkami.

V nasledovných pokoleniach sa v živote „elitárnej“ a „prostej ľudovej“ zložky davu začína objavovať určitý svojráz.

Pokolenie, ktoré tvorilo stranícky, štátny a hospodársky „nomenklatúrny“[13] dav v období „stagnácie“, odišlo v 1980-90-tych rokoch z aktívnej verejnej činnosti. No stále ešte egregoriálne panuje nad pokolením verejných politikov a biznismenov — tých, ktorí „sa realizovali“ v období „perestrojky“ a v prvej polovici 1990-tych rokov počas politických a ekonomických reforiem v Rusku. Keďže režim psychiky u väčšiny reformátorov nie je Ľudský, tak v sociálne podmienených egregoroch majú nižší hierarchický status, než ich služobní predchodcovia starci[14]-stagnátori: takýmto spôsobom egregoriálno-hierarchický status a špecifiká osobnej psychiky starcov-stagnátorov (tvoriacich v ére Brežneva strednú a vyššiu riadiacu „elitu“) v mnohom spôsobujú neschopnosť dnešnej proburžoázno-„demokratickej“ „elity“ (aktívnych „mladoreformátorov“, tiež nositeľov neĽudských režimov psychiky) doviesť ich reformy do želaného konca (vybudovanie stabilnej občianskej kapitalistickej spoločnosti podľa vzoru USA a krajín Západu), pretože starci-stagnátori nemajú znalosti a zručnosti potrebné pre fungovanie takejto spoločnosti; vypracovať si ich sami nedokážu, nakoľko sú tlupári, a učiť sa v takom veku im už tiež nejde.

Takže tento pre mnohých vytúžený výsledok — prekvitajúca občianska spoločnosť — zostáva stále nerealizovaný.

Avšak v neplodných pokusoch o jeho dosiahnutie si mnohí z pokolenia „mladoreformátorov“ dokázali naplniť svoje vrecká peniazmi, ktoré si nezarobili poctivou prácou, ale „nakombinovali si ich v duchu O. Bendera“ počas reforiem[15]. No zatiaľ čo Ostap Bender bol nútený „ctiť si trestný poriadok“ robotníckeho štátu[16], tak „mladoreformátori“ tým obmedzení nijako neboli a zneužívajúc zákonodarnú moc, písali vlastné zákony a prispôsobovali si politiku štátu podľa svojich kšeftov pod rúškom práve týchto, reálne uskutočnených reforiem v RF[17].

Ne-„elitárná“ časť pokolenia davu, ktorá zažila „perestrojku“ a rozpad ZSSR ako dospelá, zostarla, nabrala životnú skúsenosť (prevažne negatívnu), no poväčšine sa mravne a psychologicky nezmenila. Avšak kým „perestrojku“ či dokonca začiatok reforiem r. 1992 väčšina z nich prijala s nadšením a boli nositeľmi svetlých nádejí, čo v mnohom nebolo dané reálnou politikou štátu (ktorej podstatu riadne nechápali vtedy ani dnes), ale vyššou energetikou v dôsledku maxima slnečnej aktivity druhej polovice 1980-tych rokov, tak rok 2003 už prijímali (poväčšine znechutení reformami) bez nadšenia[18]: niekto v smútku (neistá budúcnosť a staroba, z hľadiska kvality života) a niekto v oportunistickej ľahostajnosti (teraz ako-tak žijem, a neskôr sa znova nejako prispôsobím).

Počas uvedenej doby sa tejto časti obyvateľstva zúžila aj „stupnica záujmov“ — ich zmysel života: kým na začiatku „prestavby“ tvorili veľkú časť dospelého obyvateľstva ľudia, ktorých zaujímala politika v rozsahu ZSSR a celej planéty (aktívne čítali priebežnú publicistiku, historické materiály, sami rozoberali a polemizovali o týchto témach v úprimnej snahe nájsť a pochopiť Pravdu-Istinu), tak v druhej polovici 1990-tych rokov ich táto téma prestala zaujímať, a ich záujmy sa obmedzili len na osobné a rodinné veci; často v režime televízneho a alkoholového opojenia sa s cieľom navodiť si „pozitívne emócie“. Tu však hrozí, že do budúcna bude v spoločnosti rásť podiel ľudí poškodených alkoholizmom a jeho následkami v niekoľkých ďalších pokoleniach[19].

---

[1] Biopole, to sú rôzne PRÍRODNÉ druhy energie, vyžarované živými organizmami.

[2] Aj keď kvôli presnosti treba dodať, že realizácia jednotlivých konkrétnych informácií a algoritmiky v živote si môže vyžadovať dosiahnutie určitého spektra energetického výkonu, istým spôsobom prerozdeleného medzi špecifické druhy fyzikálnych polí v ľudskom organizme, a tiež náležité načerpanie ducha osoby alebo kolektívu. Napríklad, čakry v ľudskom organizme majú svoju informačno-algoritmickú špecializáciu, t.j. reálne tu existuje biologické prepojenie medzi informačno-algoritmickými a energetickými charakteristikami biopoľa človeka. To je dôvod prečo nerozvitosť alebo vypadnutie niektorých čakier z algoritmiky psychiky znemožňuje prijímať alebo vysielať určité informačno-algoritmické moduly v reálnom živote. Toto je však funkčné prepojenie polí príslušných čakier (ako druhov matérie) a informačno-algoritmickej záťaže každej z nich v ľudskom organizme, a nie nerozlučná jednota informačno-algoritmických modulov a určitých druhov energie.

[3] Obsahujúcej aj určitú jednoznačnú nevyhnutnosť niektorých variantov, ale aj ten vôbec nie nutný variant, ku ktorému „postrkujú a tlačia hviezdy“ pri nemennej duchovnosti samotných ľudí.

[4] V. V. Odincov, „Lingvistické paradoxy“, Moskva, «Prosveščenie», 1988, str. 33.

[5] Mravne zdegenerovaní žreci (v doslovnom preklade: mastičkári, ránhojiči). – pozn. prekl.

[6] Udalosti staršie ako dva týždne sú pre tlupára „neaktuálne“. A keďže si nepamätá čo bolo v minulosti, tak ani v prítomnosti nevidí následky minulých udalostí, ani ich možný príchod v budúcnosti. Takým spôsobom nevidí ani následky svojich minulých činov, ani možný dopad svojich činov v prítomnosti či plánovaných v budúcnosti.

[7] V Marxizme existoval termín „spoločenská deľba práce“. Z pohľadu KSB je tento termín nepresný a nesprávny, a preto bol upravený na „spoločenské zjednotenie práce“. – pozn. prekl.

[8] U nositeľov Ľudského režimu psychiky neexistuje osobná hierarchia bezpodmienečného podriaďovania sa. A každý jedinec, ktorý sa vypracoval do Ľudského režimu psychiky (hoc aj len dočasne), počas doby, kým zotrváva v tomto režime, je „nad“ ľubovoľným sociálne podmieneným egregorom davo-„elitárnej“ spoločnosti (okrem nich existujú aj čisto biologicky podmienené egregory) a jeho viditeľnými aj zákulisnými hierarchami.

[9] Napríklad „perestrojka“ začala prinášať výsledky až potom, čo zomreli štátni činitelia z éry formovania ZSSR pod vedením J. V. Stalina ako «superveľmoci č. 2»: V. M. Molotov (1890 — 1986), M. G. Malenkov (1902 — 1988), L. M. Kaganovič (1893 — 1991).

[10] Pseudokomunisti — marxisti-trockisti a otvorení stúpenci kapitalizmu v jeho rôznych modifikáciách od divokého individualistického do civilizovaného korporatívno-oligarchického kapitalizmu so systémom uvoľňovania a kanalizácie triedneho napätia.

[11] Napríklad, Čingischán bol schopný omilostiť nepriateľa s neobyčajnými osobnostnými kvalitami, prijať ho do svojich radov a dôverovať mu, no nemilosrdne likvidoval svojich aj cudzích zradcov a oportunistov, ktorí boli ochotní pristúpiť na čokoľvek, len aby prežili, a ktorí boli ľahostajní ku všetkému, čo sa netýkalo ich osobne.

[12] Hlavným klamstvom bol výrok „Stalin je vinný zo všetkého, čo sa udialo v ZSSR v období, keď riadil krajinu“. Ide o to, že vety „udialo sa v období, keď riadil krajinu“ a „Stalin je vinný“ nie sú zďaleka vždy a vo všetkých prípadoch ekvivalentné a navzájom sa dopĺňajúce tvrdenia. Mnohé z toho, čo bolo charakteristické pre obdobie stalinského boľševizmu a je odsudzované, bolo podmienené udalosťami, ktoré sa odohrali ešte dávno predtým, než sa J. V. Stalin narodil.

V historických procesoch sa vyskytujú fázové posuny, t.j. oneskorovanie následkov vo vzťahu k príčinám. Tento jav sa vyskytuje aj vo všetkých prírodných procesoch. Názor „Stalin je vinný zo všetkého, čo sa udialo v ZSSR v období, keď riadil krajinu“ ignoruje toto oneskorovanie následkov voči príčinám, a preto sa jedná o hlúposť, ktorá umožňuje klamať na pozadí pravdivých faktov. Avšak na tejto hlúposti je postavené celé „odhaľovanie“ osoby J. V. Stalina v ére Chruščova, perestrojky aj dnes.

[13] Nomenklatúra („šľachta“, „aristokracia“ sovietskeho obdobia) — to boli ľudia zaradení do personálnych zoznamov a pracujúci prevažne na stredných a vyšších riadiacich pozíciách ale aj kádrová rezerva, t.j. nominanti na povýšenie do týchto funkcií. Za Chruščova a Brežneva mali nomenklatúrne zoznamy takú vlastnosť, že akonáhle tam človeka raz zapísali, stal sa „nepotopiteľným“ v tom zmysle, že predstaviteľom „nomenklatúry“ boli odpustené jak mnohé pracovné prešľapy a zneužitia, tak aj vyložené zločiny; takýchto zločincov iba preložili na iné miesto, takže zbaviť sa nomenklatúrneho blbca alebo zločinca bolo možné len povýšením, poslaním na dôchodok, alebo pochovaním.

Bol to všeobecne známy fakt, ktorý podrýval mravno-etickú autoritu strany v spoločnosti, a tvoril súčasť politiky antikomunizmu a likvidácie socializmu, páchanej vedením KSSZ.

[14] V hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi už viac ako tisíc rokov existuje inštitút starcov, ktorí okrem iného majú aj funkciu „uchovávateľov“, t.j. v úlohe egregoriálnych hierarchov zaisťujú nemennosť reprodukovania tradície z pokolenia na pokolenie.

[15] Samotná túžba naplniť si vrecká, oklamaním ostatných počas zdanlivo demokratických reforiem, bola základom podpory (určitou časťou davu) malej skupiny demokratizátorov-idealistov, odtrhnutých od života a zmámených vlastnými výmyslami, ktorí sa zmýlili jak vo voľbe cieľov reforiem, tak aj v spôsoboch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré boli reálne dosiahnuteľné. Následkom toho boli demokratizátori-idealisti podvedení vo svojich očakávaniach, rovnako ako väčšina prostého ľudu. Ich príklad je ponaučením pre ostatných politických „romantikov-idealistov“ odtrhnutých od života.

[16] Na základe deklarovaných ideálov bol ZSSR robotníckym štátom. A jeho legislatíva v mnohom zodpovedala tomuto ideálu. No realita, to je už druhá téma.

[17] Existujú prieskumy, podľa ktorých viac ako 70 % opýtaných hodnotí tieto reformy ako zločin; 20 % ich hodnotí ako chybu; a len okolo 10 % ich hodnotí ako vynútenú a nevyhnutnú potrebnosť. Preto sa môže stať, že „vtipná“ otázka v prostredí „reformátorov“: „Ak si taký múdry, prečo si tak chudobný?“ — sa časom, so zmenou životných okolností, môže v ich prostredí zmeniť na inú, serióznejšiu otázku: „Ak si taký múdry, ako si sa ocitol medzi bohatými?“

[18] Dňa 14.01.2003 televízia uviedla prieskum, podľa ktorého Rusko patrí do pätice krajín s najviac optimistickým obyvateľstvom, deliac si 4. a 5. miesto s USA: 37 % opýtaných Rusov aj Američanov hľadí do budúcnosti s optimizmom. Na prvom mieste je Čína, potom Mexiko a India. Na celosvetovom pozadí je to dobrý ukazovateľ (v Nemecku je takýchto „optimistov“ len 13 % a „pesimistov“ viac ako 80 %), no Čína v tomto aspekte predbehla nielen Rusko, ale aj ostatné štáty — tam pesimisti tvoria okolo 10 % obyvateľstva, a 90 % je presvedčených o nevyhnutnom víťazstve Dobra nad Zlom.

A ak si spomenieme, že na začiatku „perestrojky“ bolo týchto optimistov viac než polovica obyvateľstva ZSSR, tak pre Rusko je výsledok 37 % stále iba jeden z ukazovateľov úpadku, hoci koncom prvej polovice 1990-tych rokov bolo takýchto optimistov podstatne menej než teraz.

Treba však chápať, že toto sú ukazovatele vnímania budúcnosti, ovplyvnené kultúrou chápania prebiehajúcich udalostí v každom zo štátov. V podstate je to ukazovateľ mravne podmienených emócií, ktorých zmysel si väčšina ľudí neuvedomuje. Pritom reálna mravnosť spoločností sa odlišuje od Zhora predurčenej objektívnej pravdovernosti. Preto existuje mnoho ľudí, ktorí aj keď poznajú úslovie „všetko, čo sa deje, deje sa k lepšiemu“ a abstraktne s ním súhlasia, tak stále bývajú rozčarovaní nad tým, ako konkrétne všetko, čo sa deje, sa deje k lepšiemu. Zabúdajú na to, že všetko, čo sa deje, je Zhora vždy smerované k lepšiemu (z dlhodobého hľadiska) a prebieha najlepším možným spôsobom vzhľadom na tú objektívnu mravnosť a etiku, ktorou disponujú ľudia a celá spoločnosť.

Práve objektívna mravnosť (tá, ktorá sa prejavuje v ich správaní a chápaní Života), a nie deklarovaná mravnosť (tá, ktorá sa prejavuje v ich samochvále o tom, akí sú dobrí a srdeční) každého z nich určuje algoritmiku všetkých davo-„elitárnych“ egregorov, ktoré spoločne generujú. Pritom, z jednej strany, sami sa stávajú nevoľníkmi egregorov; na druhej strane, znachari všetkých kultových vieroúk (ovládajúci egregory a cez egregory aj ľudskú spoločnosť) môžu tak brániť formovaniu v spoločnosti Zhora predurčenej objektívnej pravdovernosti. Taká je podstata zotrvačnosti obnovovania davo-„elitárnej“ pyramídy spoločnosti.

Preto, keď sa v živote deje niečo konkrétne a objektívne to smeruje v duchu Božieho Zámeru k lepšiemu, no nie je to v súlade s defektnou mravnosťou jednotlivých ľudí, tak to títo ľudia vnímajú veľmi emotívne — ako čosi nezmyselné a bolestivé.

[19] Alkohol je genetický jed, ktorý poškodzuje genetiku svojich konzumentov a ich potomkov v niekoľkých pokoleniach a znižuje potenciál ich osobného rozvoja. To isté sa týka aj všetkého svinstva, ktoré preniká do organizmu aktívnych aj pasívnych fajčiarov s tabakovým dymom.

POKRAČOVANIE (3/25)…