PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

PRÍLOHY

1. Úryvky z analytickej správy r. 1999
„Prečo Vnútorný Prediktor,
vyzývajúci k Božiemu kráľovstvu,
neprijme Posledný Zákon?“

Občas sa stretávame s názormi ako sú tieto:

«53. Pravoslávie žehná armáde… Do armády ľudia vstupujú kvôli tomu, aby zabíjali, aby sa naučili zabíjať.
54. Ten, kto ľúbi, nedokáže zabíjať.
55. Tu sa nebudete môcť obhájiť tým, že bojujete za spravodlivosť, zabíjajúc druhých akoby „z lásky“ k ľuďom. To je veľká lož.
56. Ten, kto ľúbi, nedokáže druhému ublížiť.
57. Ak teda pravoslávie žehná armáde, nie je to otročenie tme?! Priamo to protirečí istinám Lásky»[1].

Toto sú úryvky z prikázaní Sergeja Anatolieviča Toropa, známejšieho pod menom Vissarion, zakladateľa a hlavy tzv. Cirkvi Posledného Zákona, ktorý o sebe tvrdí, že je Kristom, ktorý druhý raz prišiel na svet.

No slová Sergeja Anatolieviča sú len abstraktným, nehistorickým „humanizmom“ — „láskou“ ku všetkým, ktorá sa nevylieva na nikoho konkrétneho, a tento abstraktný „humanizmus“ predstavuje v histórii veľmi krvavý jav. A jeden z príkladov je opísaný v slovách tejto básne:

Dietky s matkami oni hnali
I hrob hlboký kopať im dali,
Pokiaľ oni sami stáli, tlupa divochov,
So smiechom chrapľavých hrdiel ich zvukov.
U kraja jamy do radu ich dali,
Ženy bezbranné, i chúdence malé.

Očí ohnivých schmelený major,
V tom tupo na odsúdených zhliadol…
Dážď mútny s hukotom
Na všetko to strašné padol,
V listoch okolných hájov
A na poliach odetých mlhou
Mraky spustili sa nad Zemou,
Jeden cez druhého v besnom hone…

Nie, nikdy nezabudnem na deň ten,
Nezabudnem na veky moje!
Ja videl som plakať rieky sťa dietky
A hrôzou plakala i Matka Zem,
Ja očami svojimi videl strašné tie hriechy,
Ako slnko sĺz plné hrôzou žialilo zrak,
Keď na polia vyšlo cez temný mrak,
Posledný krát bozkajúc dietky,
Posledný krát..

Šumel les jesenný tak,
Že zdalo sa, zbláznil sa jak,
V hneve búšilo jeho lístie
A hmla vôkol temno hustla.

I čul som ja mocne zrazu,
Ako dub silný poddal sa pádu,
Preťažkým klesajúc vzdychom.
Dietky náhle chvátilo strachom –
Túliac sa, šiat matiek sa držiac
A výstrelu ostrý zvuk počuť bol,
Čo narušil prekliatie slov,
Skríknuté ženou jednou, tou.

Tu dieťa malé, chlapček chorý,
Hlávku schoval si do šiat devy,
Do záhybu tej nie starej ženy.
I dumala ona, hrôzy plná,
Akože pri ume zostať tuná!
Všetko pochopil, pochopil malinký,
A schoval sa u svojej maminky.
Umrieť tu nesmieme dnes!
Plače on, i ako list
Nevie prestať sa triasť.

………………………………………………………

Je to fragment z básne „Barbarstvo“ od Musy Džalila[2]. Takže absencia Lásky u mnohých obyvateľov Sovietskeho Zväzu sa vôbec neprejavila v tom, že tomuto barbarstvu urobili koniec vojenskou silou, ale v tom, že pokus o zotročenie národov ZSSR sa stal možným vďaka mravným defektom a chybám v živote Ruského impéria a predvojnového ZSSR; v tom, že 1,5 milióna ľudí počas prvých dní vojny prešlo na stranu nacizmu aj so zbraňou v ruke; 2 milióny ľudí sa dobrovoľne nechalo zajať, odhodiac zbrane; 1 milión ľudí dezertovalo (z nich 657 354 bolo chytených a 10 200 popravených, aby ostatných prešla chuť…). Vďaka tomu, že týchto 4,5 milióna vojakov sa zachovalo ako nezodpovedný dobytok, tak približne 1 milión vojakov nedokázalo udržať bojové pozície, rozpŕchli sa po lesoch, a tí z nich, ktorí sa zachránili, sa nakoniec pripojili k partizánskemu hnutiu; 500 000 ľudí bolo počas bojov zajatých wehrmachtom; a okolo milióna bolo súčasťou jednotiek, ktoré zachovali bojové pozície a ustupovali na Východ.

V pohraničných bojoch boli straty ZSSR (zranení a mŕtvi) okolo 800 tisíc vojakov. A to všetko v podmienkach, že na odrazenie potenciálnej agresie Nemecka bolo v západných vojenských okruhoch sústredené vojenské zoskupenie, v ktorom len najnovších tankov T-34 bolo (podľa niektorých publikácií) viac, než tankov v celom hitlerovskom wehrmachte, a to tam ešte boli aj ťažké tanky KV, na boj s ktorými wehrmacht v r. 1941 nemal žiadne efektívne zbrane; toto zoskupenie prevyšovalo wehrmacht aj počtom aj technicky. K jeho rozbitiu došlo následkom straty velenia nad vojskami, ktorá bola spôsobená sabotážou (zo strany najvyšších generálov ZSSR: niekto z hlúposti a niekto zo zlého úmyslu) opatrení zameraných na nasýtenie vojsk efektívnymi prostriedkami rádiového spojenia, a táto organizovaná sabotáž pokračovala dokonca aj po tom, čo koncom 1930-tych rokov boli odsúdení „maršáli“, ktorí prepadli politikárčeniu a tiež majú svoj podiel viny na neschopnosti vojsk efektívne čeliť nepriateľovi 22. júna 1941[3]. Podľa nemeckých zdrojov vo februári 1942 slúžilo vo wehrmachte 1,1 milióna Rusov (všetky údaje v tomto odseku o počte strát podľa rôznych kategórií, vrátane slúžiacich vo wehrmachte, sme čerpali z knihy I. L. Buniča „Operácia «Búrka»“, 2. zv.).

Práve vďaka tomuto nezodpovednému, paraziticko-konzumnému postoju k udalostiam na Planéte bolo umožnené toto barbarstvo na nacistami okupovaných územiach. Musa Džalil sám padol do zajatia ako zranený vojak počas bojov v roku 1942 a zahynul v nacistických mučiarňach, pretože slúžil Sovietskemu zväzu, chrániac budúcnosť ľudstva pred barbarstvom, a to aj napriek službe v tatarskej légii, za čo ho v ZSSR spočiatku zaraďovali medzi zradcov, až kým nebol doručený do Vlasti jeho „Moabitský zošit“ a nebola odhalená pravda o jeho skutočnej odbojovej činnosti v zajatí.

Udalosti Veľkej Vlasteneckej vojny nepatria do sféry abstraktnej „lásky“ alebo „nelásky“ ruských duší k nemeckým dušiam. Pre duše tých Nemcov, ktorí zahynuli na sovietsko-nemeckom fronte, by bolo lepšie, ak by svojho času aktívne bránili rozvoju nacizmu v Nemecku a nedovolili mu dostať sa k štátnej moci aj za cenu vlastnej smrti pri boji s nacizmom. „Nevedeli, čo činia“: spočiatku nechceli vedieť, aké činy ich čakajú, a potom ich už konali — niekto ako zbabelec alebo stroj (v podriadenosti vojenskej a stranícko-štátnej disciplíne), a niekto dokonca s pôžitkom; a tí z nich, ktorí boli deťmi a dospeli práve v čase odvelenia na Východný front, tých „milujúci“ rodičia vychovávali v duchu vernosti režimu, nestarajúc sa o to, aby ich mravnosť a svetonázor neboli prekrútené týmto zlým úmyslom. To, čo sa dialo v Nemecku, nebola cesta rozvoja, vedúca k Ľudskosti, a tí, čo si to uvedomovali boli nielenže v práve, ale mali aj povinnosť zastaviť rozvoj po tejto ceste všetkými dostupnými prostriedkami: od myšlienok až po zbrane.

No väčšine ľudí bola ich vlastná koža v danej chvíli oveľa cennejšia, než tá istá koža o niekoľko rokov neskôr; na svoju dušu ani len nepomysleli.

Netreba sa vyhovárať, odkazujúc sa na nevyspytateľnosť Božej Prozreteľnosti a na to, že všetko sa udialo, deje a bude diať tak, ako má. Človek dostal Zhora mnohé k tomu, aby sám pochopil, čo treba a čo sa nesmie, a choval sa v živote práve podľa toho, čo treba. A k tomu, že všetko sa Zhora plní tak ako má — tak to je v konkrétnych historických okolnostiach vždy podmienené tým, čo ľudia nosia v sebe (t.j. ich mravnosťou a etikou): Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ ľudia sami nezmenia svoje úmysly, ktorými sa v živote riadia. Práve táto vzájomná súvislosť vysvetľuje zmysel tézy, že všetko sa deje tak, ako má.

Ak je teda poslaním človeka stať sa zástupcom Božím na Zemi, potom predchádzanie a bránenie podobným udalostiam je jeho povinnosťou: jak z Lásky k potenciálnym obetiam zlého úmyslu, tak aj z lásky k dušiam tých nešťastníkov, ktorí môžu byť zatiahnutí do realizácie takéhoto zlého úmyslu, hoci zatiaľ netušia, aké činy sa od nich budú žiadať a čím za to zaplatia na Zemi a vo večnosti.

Napriek tomu Sergej Anatolievič Torop (Vissarion) v knihe „Povestvovanie ot Vadima“ v 6. časti, v 12. kapitole odporúča v takýchto situáciách držať sa stratégie podriadenia sa agresorovi:

«143. „V Rusku bolo veľmi veľa vojen. Kto všetko len k nám nechodil! A ľudia bránili svoju vlasť. Neviem pochopiť tento rozpor“, — povedal mladý človek.
144. Zabíjať s láskou sa nedá.
145. Ak zabíjaš, tak ničíš seba aj svoje budúce deti. T.j. spoločnosť sa stáva odsúdenou, žiadne víťazstvo sa teda nekoná. Zabíjaním sám zabíjaš seba a svojich potomkov.
146. „Ale oni predsa zastavovali násilie — nielen voči sebe, ale aj voči svojim ženám a deťom“, — pokračoval mladý človek.
147. Je to zložitá situácia. A teraz vďaka ideológii, v ktorej ste boli dlho vychovávaní, nie je ľahké uvidieť nový stav vecí.
148. Tak sa pozrime na ten problém inak. Napríklad, nejaký národ sa rozhodol dobiť celý svet, a nikto sa dobyvateľom nestaval na odpor.
149. Je pochopiteľné, že dobyvatelia nebudú zabíjať všetkých do radu, pretože človek zvyčajne zabíja len vtedy, keď mu niekto odporuje.
150. Ak nieto odporu, nie je dôvod zabíjať[4]. Dobyvatelia môžu ľuďom sťažiť život, zotročiť ich.
151. No zoberme si horší variant: idú a vraždia všetkých do radu, a šíria sa po celom svete ako jeden národ.
152. Kam sa podeli tí, ktorých zavraždili? No zostali tu, blízko Zeme. A kde sa budú rodiť? Budú sa rodiť práve v tomto národe, chváliť ho, chváliť svojich otcov, ktorí zotročili svet.
153. A keďže v národe dobyvateľov existovala veľká agresia, tak tí, ktorí vraždili pri dobývaní sveta a rodia nové telá, odsudzujú svoje deti na vymieranie.
154. To znamená, že novonarodené duše, ktoré predtým žili vo vyhubených národoch a nesú potenciál veľkej milosti, nakoniec začínajú v tejto spoločnosti prevládať.
155. A tak za určitý počet rokov vymrie celé agresívne prostredie a začne prevládať progresívne. A vďaka svojmu prevládaniu začnú meniť zákony a všetci títo istí ľudia, kedysi zavraždení, naďalej žijú. A je úplne jedno, ako sa teraz volajú, sú to tí istí ľudia na tej istej Zemi, nikto nikam neodišiel.
156. Tak vidíš, čo dosiahne človek, keď vraždí…»

Vôbec to nie je zložitá situácia, ak sa vzdáme abstraktného humanizmu. Začneme koranickým Písmom, v ktorom je dobro vždy konkrétne, konané jednými pre dobro iných:

«Povedz (je to oslovenie Mohameda Zhora): „Ó, majitelia Písma! Poďme dospieť k slovu zhodnému pre nás i pre vás, aby sme sa neklaňali nikomu, okrem Boha, a nepridávali Mu žiadne ďalšie osoby, a aby jedni ľudia nerobili z iných ľudí Pánov, iba z Boha“. A ak sa odvrátia, tak povedzte: „Vydajte svedectvo, že sme oddaní (Bohu)“» (kapitola 3:57(64)).

Z tohto jednoznačne vyplýva, že všetci ľudia by mali normálne spolunažívať ako bratia, nevyvyšovať sa jedni nad druhými, a Pánom (vladárom) pre každého má byť jedine Boh, ktorý je Tvorcom a Všedržiteľom. A človek je spriaznený s Bohom, pretože Boh do neho vložil pri stvorení zo Svojho Ducha.

Takže ak sa objaví adept na vybudovanie akejkoľvek formy otrokárstva, potom ide proti Božiemu Zámeru. A ak potenciálne obete jeho intríg ho príjmu za svojho pána (a neodporujú jeho činnosti, pretože ten, čo sa snaží o ustanovenie otroctva sa neskôr bude venovať aj ľuďom s neutrálnym postojom, keď na nich príde rad, pokiaľ ho nezastavia iní), potom sa stávajú odpadlíkmi od Boha; pričom podľa uvedeného koranického textu je hriech tých, čo sa neprotivia zlu, oveľa ťažší, pretože v Koráne sa hovorí „nerobiť z ľudí Pánov“, a nie „nerobiť z ľudí otrokov“: takýmto spôsobom sa väčšia zodpovednosť za následky kladie na plecia tých, ktorí neodporujú pokusom o zriadenie otrokárstva, než na tých, ktorí sa ho pokúšajú ustanoviť. Preto stratégiu Sergeja Anatolieviča — podriadiť sa agresorovi-zotročiteľovi — možno z hľadiska Koránu hodnotiť ako ťažšie odpadlíctvo od Boha, než samotná agresia.

Ak sa ľudia nebránia agresii a prijímajú zotročiteľov za svojich pánov, tak o žiadnej Láske z ich strany nemôže byť ani reč: Láska je slobodný a štedrý Boží dar, a ak jednotlivec alebo skupina prijíma za svojho pána ešte niekoho iného okrem Boha (a nebráni takej činnosti), tak pri takomto zjavnom alebo skrytom zrieknutí sa Boha v nich vyhasína schopnosť Ľúbiť. O žiadnych prejavoch Lásky zo strany odpadlíkov od Boha nemôže byť ani reč.

Ak potenciálne obete agresora odmietajú prijať jeho nadvládu a sami sa nesnažia nikoho zotročiť, tak plnia Boží Zámer. Ak sa obeti agresie zotročiteľa poskytuje pomoc a robí sa to bez postranných úmyslov niekoho zotročiť, tak je to tiež plnenie Božieho Zámeru.

Či si želáte niekoho zotročiť alebo nie, to vám najlepšie prezradí vlastné svedomie. Možno to niekoho prekvapí, ale slovo „svedomie“ sme v Poslednom zákone nenašli (alebo sme drobnú zmienku o ňom možno niekde prehliadli). V tomto ani Boha, ani svoje svedomie neoklamete, nech už by ste volili akékoľvek slová na obhajobu svojej túžby niekoho zotročiť alebo sa stať zotročeným.

Otázka je len v tom, akú formu môže mať brzdenie a potláčanie agresie. Ak je potenciálna obeť dostatočne pravdoverná, tak potenciálny agresor sa od nej už v predstihu dozvie, že plánovaním agresie sa postavil na cestu svojej záhuby, ale ešte sa mu dá pomôcť pri riešení jeho problémov, ktorých chybnou analýzou sa rozhodol pre zlo. Ak sa nespamätá a nezmení svoje plány, tak zdochne ešte pred realizáciou agresie následkom vnútorného konfliktu jeho vlastných samovražedných myšlienok a jemu známych správnych definícií; alebo sa agresia (vďaka Božiemu milosrdenstvu) neuskutoční z nejakých iných príčin, nezávislých od agresora.

Ak potenciálna obeť agresie vďaka svojej minulej skazenosti nedosiahla takú úroveň rozvoja, aby agresiu pohltila týmto spôsobom, tak ju bude treba potláčať hrubšími prejavmi: ideologickou vojnou, ekonomickým bojom, priamou ozbrojenou zrážkou. Bohužiaľ, v roku 1941 bol ZSSR schopný len poslednej z možností a chvála Bohu, že zvíťazil. A tí, ktorí neskôr ľahkovážne odovzdávali zotročiteľom všetko dosiahnuté národmi ZSSR počas stalinského obdobia, sú hriešnikmi, a Sergej Anatolievič je jedným z nich.

Takýto pohľad nám ukazuje, že vojna proti Božiemu Zámeru sa vedie počas celej dohľadnej histórie a len z času na čas skĺzne do svojich najhrubších silových prejavov: ozbrojených konfliktov, ktoré sa volajú vojnami.

Vojny na Zemi môžu byť považované za detské pochabosti ľudstva, ktoré ešte nedozrelo do dospelosti, a preto tieto vojny nemôžu mať vinných a nevinných okrem jedného prípadu: ak vo Svete neexistuje Boží Zámer, proti realizácii ktorého sa vedie úmyselná vojna. Takéto tvrdenie je však na úrovni ateizmu. A úmyselná vojna proti Božiemu Zámeru je satanizmus.

História pozná aj také vojny, v ktorých jedni darebáci pociťovali na vlastnej koži besnenie iných darebákov, čím prinášali úľavu menej zblúdilým ľuďom v ich živote. No v Poslednom zákone nie je o oddávna prebiehajúcej vojne proti Božiemu Zámeru (o úmyselnej vojne, a nie o neúmyselnej zrážke dajakých slepcov s Božím Zámerom) napísané ani slovo. Má to jediný dôvod: odsudzovaním akejkoľvek vojenskej chrabrosti bez rozlišovania jej cieľov a mlčaním o prebiehajúcej vojne proti Božiemu Zámeru inými spôsobmi, Sergej Anatolievič chráni monopol určitých síl na vedenie „studenej vojny“ proti uskutočneniu Božieho Zámeru. Tradičné konvenčné zbrane sú v tejto vojne najmenej preferovanými prostriedkami na dosahovanie cieľov[5], pretože iniciátori tejto vojny dávajú prednosť iným, efektívnejším prostriedkom, a to, že odsudzujú menej efektívne prostriedky, je z ich strany pokryteckým prejavom ich vlastnej „mierumilovnosti“ a maskovaním samotnej vojny, ktorú vedú inými prostriedkami. V Koráne sa hovorí aj o cieľoch Božieho Zámeru, aj o vojne proti nemu.

A práve na pozadí tejto vojny démonizmu a satanizmu proti Božiemu Zámeru došlo k zoslaniu Koránu[6] a sformovaniu moslimskej kultúry. Preto treba zabudnúť na abstraktný humanizmus, karhajúc islam za svoj vznik silovou cestou. Skôr než došlo k silovému formovaniu, prorok 12 rokov pokojne kázal medzi svojimi krajanmi. A vládcovia Mekky si počas týchto 12-tich rokov našli čas na všetko možné, len nie na to, aby sa zamysleli nad zmyslom zvestovaného cez Mohameda, započúvali sa do jeho slov a zosúladili svoje správanie so Zvestovaním. Pritom, ako je známe, tak cez Mohameda bolo možné zadať otázky a dostať na ne vyčerpávajúce odpovede.

No vládcovia Mekky túto možnosť nevyužili, zato sa im podarilo zorganizovať množstvo hostín a orgií, rôznych obchodov; na proroka zorganizovali niekoľko neúspešných atentátov; zorganizovali ekonomický bojkot prvých moslimov, následkom čoho mnohí zomreli od hladu, ale s neporušenou vierou; žiadali vydanie Mohamedových stúpencov z Etiópie, ktorí sa tam skrývali, no etiópsky kráľ Negus, ktorý bol kresťanom a vypočul si 19. kapitolu Koránu (volá sa „Mária“), v ktorej sa hovorí aj o narodení Ježiša, to odmietol spraviť. Až po tomto všetkom sa moslimovia pod tlakom vládcov Mekky začali sťahovať do Mediny (10 rokov po zoslaní prvých kapitol Koránu v r. 610 od narodenia Krista).

Po sformovaní moslimskej občiny v Medine bolo Mohamedovi prikázané (podľa jeho chápania Jazyka Života a zjavení v jeho „vnútornom svete“), aby začal vojnu proti mnohobožcom z Mekky s cieľom vykoreniť náboženský a kmeňový rozkol v arabskej spoločnosti, a položiť neprekrútený základ bezprekážkovému rozvoju koranickej kultúry ku blahu všetkých ľudí na Zemi.


[1] Tu aj v ďalšom texte citujeme z tretieho doplneného vydania „Posledného Zákona“ S. A. Toropa, publikovaného Vydavateľstvom Védickej Kultúry v r. 1997.

[2] Toto je pokračovanie básne „Barbarstvo“ od Musy Džalila (1943):

Dietko jej, zo všetkého najdrahšie / Nahla sa a oboma rukami zdvihla mať, / K srdcu privinula, presne naopak.. / — Ja mami žiť chcem, nerob tak! / Pusti ma pusť! Čo čakáš? — Chce vyrvať sa dieťa z jej rúk, / I strašný je chlapčeka hlasu plač, / Ostrý, až v srdci pichá sťa bodľač. / — Neboj sa chlapček môj, / Hneď vydýchneš ty voľne. / Oči zatvor, no hlávku neschovaj, / Aby ťa za živa kat do zeme nevkopal. / Drž synček drž. Nebude to bolieť. / Tak zavrel on očká, i krv ho zaliala, / Po krku sa červená stuha vinula, Dva životy a jedna láska! / Hrom zahučal a vietor zasvišťal / Tam v temných mračnách. / Smútkom hluchým splakala zem, / Koľko len sĺz horúcich padalo sem! / Zem moja, povedz mi, čo s tebou je! / Ty často žiaľ ľudský si videla – nie? / Ty milióny rokov si kvitla pre nás? / No zažila si barbarstvo takéto – čo i len raz? / Krajina moja, vrahovia ti hrozia, Zdvihni však vyššie pravdy veľkej znak, / Slzami krvi zeme ho obmy / A lúčmi jeho prebodni, / Nech neľútostne zničia / Divochov tých, barbarov chlad, / Čo krv detí hltajú smädne / A telá našich matí-dievčat…

[3] Podrobnosti v novinách „Duel“, № 24 (115), článok „Porada“. B ňom je analýza Porady z 21. — 31. decembra 1940, počas ktorej najvyššie vojenské šarže oznamovali vedeniu štátu svoje chápanie nevyhnutných opatrení na ďalší rozvoj Ozbrojených síl so zohľadnením bojových skúseností z minulých konfliktov, ktorých sa zúčastnil ZSSR. Materiály Porady, ako sa píše v „Dueli“, boli zverejnené v 12. zväzku zborníka „Ruský archív. Veľká Vlastenecká“, Moskva, vyd. «Terra», r. 1993.

J. I. Muchin pri analýze tejto Porady odhalil cielené a služobne organizované zamlčiavanie jednými a nechápanie druhými neriešeného problému zabezpečenia riadenia vojsk vo všetkých zložkách Ozbrojených síl uprostred bojových operácií, k čomu sú potrebné mobilné komunikačné prostriedky a príslušné informačné zabezpečenie (prostriedky na ochranu pred neoprávnených prístupom a smernice).

Viď aj neskôr vydané dvojzväzkové dielo J. I. Muchina „Vojna a my“.

[4] A možnosť vraždiť obyvateľstvo kvôli „nepotrebnosti“, kvôli „vrodenej alebo nenapraviteľnej škodlivosti“ S. A. Torop nespomína, hoci takéto motivácie vraždenia a genocíd sú historicky známe. (Poznámka r. 2003)

[5] O šiestich prioritách zovšeobecnených prostriedkov riadenia si podrobne môžete prečítať v prácach VP ZSSR „Mŕtva voda“, „Dostatočne všeobecná teória riadenia“, „Krátky kurz“ a ďalších.

[6] O našom neskoršom (než citovaná analytická správa) chápaní Koránu a charaktere jeho zoslania si môžete prečítať v knihe VP ZSSR „«Majster a Margaréta: hymna démonizmu? alebo Evanjelium oddanej viery»“.

POKRAČOVANIE (25/25)…

Napsat komentář