PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

2. Úryvky z predsmrtného listu N. I. Bucharina J. V. Stalinovi

Prepis z vysielania rádia „Sloboda“ 5. marca 1993 (je možné, že ide o druhotný preklad z taliančiny, lebo pred čítaním samotného listu boli uvedené odkazy na publikáciu v jednom z talianskych časopisov)

10. december 1938

Prísne tajné, osobné, prosím, aby to nečítal nikto
bez dovolenia Josifa Vissarionoviča Stalina.

J. V. Stalinovi 7 strán + 7 strán písomné hlásenie

Josif Vissarionovič, píšem ti tento list, ako svoj možno posledný list pred smrťou. Prosím preto o dovolenie písať ho bez ohľadu na to, že som väzeň, bez akýchkoľvek oficialít, tým skôr, že ho píšem iba tebe, a samotný fakt jeho existencie alebo neexistencie leží plne v tvojich rukách. Aby neprišlo k žiadnemu nedorozumeniu, hovorím ti to od samého začiatku: po prvé — čo sa týka sveta, spoločnosti, nechystám sa odvolať nič z toho, čo som napísal; po druhé — v tomto zmysle a v súvislosti s týmto nehodlám za nič u teba prosiť, nechcem orodovať za nič, čo by túto záležitosť odklonilo z koľají, po ktorých sa rúti. No len pre tvoju informáciu: nemôžem skonať bez toho, aby som napísal tieto posledné riadky, lebo ma trápia muky, o ktorých musíš vedieť.

1. Stojac na kraji priepasti, z ktorej niet návratu, dávam ti čestné predsmrtné slovo, že nie som vinný z tých zločinov, ktoré som potvrdil na vyšetrovaní.

2. Prehrávajúc si všetko v hlave, ako len viem, môžem na doplnenie k tomu, čo som hovoril v pléne, iba dodať, že v roku 1932 som sa pretvaroval, aj vo vzťahu k žiakom, úprimne veriac, že ich všetkých privediem do strany, inak ich odradím. A to je celé. Týmto si očisťujem svedomie do najmenších podrobností. Všetko ostatné sa buď nestalo, alebo ak sa aj stalo, tak som o tom nevedel.

Preboha, len nepochop tieto moje vnútorné úvahy ako skrytú výčitku. Už som vyrástol z detských plienok, aby mi bolo jasné, že veľké plány, veľké idey a veľké záujmy stoja nad všetkým, a bolo by malicherné riešiť otázku mojej osoby spolu s celosvetovými historickými úlohami, ktoré ležia predovšetkým na tvojich pleciach. No tu je moje najväčšie trápenie, hlavný mučivý paradox.

(Text, ktorý mal byť v týchto úvodzovkách, rádio „Sloboda“ neuviedlo)

5. Ak by som mal absolútnu istotu, že uvažuješ práve takto, bol by som oveľa pokojnejší. No čo už: ak musíš, tak musíš. Ale ver mi, moje srdce krváca, ak si pomyslím, že by si mohol veriť tým zločinom, z ktorých som obvinený, a v hĺbke duše si myslieť, že som zo všetkých tých hrôz naozaj vinný. Veď, čo by to znamenalo? — že sa sám pomáham zbaviť celého radu ľudí, počnúc sebou samým, t.j. pácham vyložené zlo? — To by nedávalo žiadny zmysel. Všetko sa mi v hlave motá a chce sa mi kričať a búchať hlavou o stenu: veď sa stávam príčinou záhuby iných. Čo mám robiť? Čo robiť? Bože, aký som bol naivný a hlúpy, a teraz za to platím svojou cťou a celým životom. Prepáč mi za to, Koba. Píšem a plačem. Nič nepotrebujem. Aj ty sám vidíš, že si skôr zhoršujem svoju situáciu, keď toto všetko píšem. Ale nemôžem inak, nemôžem iba mlčať bez toho, aby som ti naposledy povedal „Prepáč!“. Preto sa na nikoho nehnevám, počnúc vedením a končiac vyšetrovateľmi. A teba prosím o odpustenie, hoci už teraz som potrestaný tak, že všetko mi vyhaslo a na moje oči padla temnota. Josif Vissarionovič, stratil si vo mne jedného zo svojich najschopnejších generálov, ktorý ti bol naozaj verný. No, to je už minulosť. Spomínam si, ako Marx písal o Barclay de Tolly, že Alexander I. v ňom zbytočne stratil veľkého pomocníka. Je smutné nad tým všetkým premýšľať. Ale duševne sa pripravujem k odchodu z pozemského údolia. A necítim k vám, k celej strane a celému dielu nič iné, len veľkú a bezhraničnú lásku. Robím všetko ľudsky možné aj nemožné. O všetkom som ti napísal. Urobíme si vo všetkom jasno. Robím to dopredu, lebo nie som si istý, ako na tom budem zajtra, pozajtra atď. Možno ako neurotik prepadnem takej univerzálnej apatii, že nebudem schopný ani palcom pohnúť. No zatiaľ, hoc aj s bolesťou hlavy a so slzami v očiach, stále ešte píšem. Moje vnútorné svedomie je teraz pred tebou čisté, Koba. Prosím ťa o posledné odpustenie: úprimné, žiadne iné. V myšlienkach ťa objímam. Maj sa navždy a nespomínaj v zlom na svojho nešťastného…

Nikolaj Bucharin

*               *

*

Ako vidíte, je to dosť tragický list, bilancujúci život. Obsahovo sa značne odlišuje od Bucharinovho závetného listu, ktorý bol zverejnený v rokoch „perestrojky“ v časopise „Ogoňok“ spolu s rozprávaním o tom, ako ho N. I. Bucharin napísal pred zatknutím; ako sa jeho druhá žena Anna Michailovna Lurie-Larina-Bucharinová[1] naučila tento list naspamäť; ako po zatknutí do vyšetrovacej väzby a v táboroch si denno-denne opakovala tento list v hlave, aby ho tak skryla pred NKVD, a ak prežije a zmení sa v ZSSR režim, aby zverejnila tento príhovor N. I. Bucharina k sovietskemu ľudu.

No ak sa pozrieme na podstatu, tak v osobnej rovine sa v ňom prejavili nenaplnené ambície N. I. Bucharina na niečo „politicky veľké“; priznanie k pretvárke — jak vo vzťahu k „súdruhom“ z vedenia strany a štátu, tak aj vo vzťahu k radovým členom strany — žiakom; priznanie, že nechápe čo a prečo sa udialo.

Jedná sa teda o hysterickú schizofréniu. Možno je následkom toho, že list iba budí dojem kajúcnika, no v skutočnosti to tak nie je, pretože N. I. Bucharina ani nenapadlo, že platí svojim životom za svoju pretvárku. Miesto toho, aby oľutoval svoju pretvárku, iba fantazíruje na tému: V akej globálnej intrige to len „uviazol“ — podobne ako German z Puškinovej „Pikovej dámy“ — vytiahol si „zlú kartu“ a ocitol sa tak v roli exemplárnej obete. Ale aj tu, N. I. Bucharin, uveriac v intrigu a jej globálny význam, sa zachoval ako hráč, komediant a pozér — snažil sa zahrať rolu „obetujúceho sa za veľkú ideu“ do samého konca a čo najviac pateticky.

A k Stalinovi sa obracia ako k rovnakému (ako on sám) hráčovi-intrigánovi, len úspešnejšiemu, ktorý „neuviazol“ a vytiahol si kartu, ktorá mu umožnila hrať hlavnú rolu v tej istej globálnej intrige.

Lenže Stalin nebol intrigán, ako ani žiaden zo skutočných boľševikov. Ak by to však N. I. Bucharin pripustil, musel by uznať aj to, že v jeho živote sa prejavovala hrubá mravno-etická chyba, ktorá nemala žiadne opodstatnenie…

20. — 24. august 2003,

preklad: január 2022


[1] Jej otec sa v skutočnosti volal Michail Zalmanovič Lurie. J. Larin bol jeho stranícky pseudonym. M. Lurie (J. Larin) bol marxistom internacistom, čo sa výrazne prejavilo v jeho knihe (prekrúcajúcej podstatu otázky) „Židia a antisemitizmus v ZSSR“, vydanej v roku 1929 v Moskve a Leningrade. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii pracoval vo výboroch a komisiách Najvyššieho sovietu národného hospodárstva pre správu financií, pre zoštátnenie obchodu, pre zakladanie sovchozov a iných. Zomrel v r. 1932 na zápal pľúc.

Napsat komentář