Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
Žiadna súbornosť na tomto ideovom základe neexistovala, nie je a ani byť nemôže, pretože okrem toho, čo už bolo povedané, „otcovia cirkvi“ (predstavitelia „svetového zákulisia“) pri organizácii tejto firmy (v mnohom komerčnej) nahradili svojimi výmyslami učenie Krista o zmysle a spôsobe života človeka na Zemi, umožňujúce každému jednotlivcovi získať Ľudský režim psychiky a celej spoločnosti žiť súborne.
Tie najvýraznejšie ukazovatele toho, že Kristovo učenie bolo nahradené výmyslami, sú každému dostupné a prejavili sa v tom, že:
- Hoci bolo Zjavenie Zhora dané ľuďom cez Krista, tak v kresťanskej Biblii sa nenachádza žiaden text, ktorý by sa volal jednoducho a priamo „Evanjelium[1] Božie cez Ježiša Krista“ a obsahoval by Kristovo učenie. Namiesto neho sú tam štyri „sväté evanjeliá“ od Matúša, Marka, Lukáša (takzvané «synoptické evanjeliá»: z gréckeho „synopsis“ — rovnako sa dívajúci) a od Jána (očarujúco svojrázne a rafinované). Tieto evanjeliá však nepredstavujú výklad Kristovho učenia jeho priamymi príjemcami, potvrdzujúcimi jeho adekvátnosť vlastným životom, ale sú len životopisnými správami o živote a činnosti Ježiša medzi ľuďmi, ktoré prešli cenzúrou a úpravami „otcov cirkvi“.
Napriek tomu sa jeden z apokryfov (v preklade „tajný“, t.j. ide o texty, ktoré neboli cirkevnou hierarchiou oficiálne zaradené do kánonu; alebo mohli byť skrývané pred veriacimi a neskôr zabudnuté, keď dané pokolenie hierarchov zomrelo) priamo nazýva „Evanjelium Mieru Ježiša Krista od učeníka Jána“ (prvé ruské vydanie, prekl. z franc., vyd. „Tovariščestvo“, Rostov na Done, 1991; druhé ruské vydanie má názov „Evanjelium Mieru od Esejov“, vyd. „Sattva“, Moskva, 1995)[2].
- V Nicejsko-Carihradskom vyznaní viery sa nenachádza ani jedno Kristovo slovo, a jeho text predstavuje krátke zhrnutie tých ideí, na základe ktorých bol sformovaný a celé storočia udržiavaný egregor popísaný Pavlom v uvedenom fragmente Prvého listu Korinťanom, ktorý, ako sme preukázali, zamenil sebou večne živého Krista.
Aby sme nehovorili naprázdno, porovnáme si to, čomu učia cirkvi, s tým, čomu učil Kristus.
Cirkvi ponúkajú slepo uveriť nasledovnému:
„1. Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. 2. Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. 3. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. 4. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, 5. ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. 6. A vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. 7. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. 8. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. 9. Verím v jednu, svätú, katolícku[3] a apoštolskú Cirkev. 10. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. 11. A očakávam vzkriesenie mŕtvych 12. a život budúceho veku. Amen“[4].
No aj napriek úsiliam „otcov cirkvi“ a ich bábkarov ostali zrnká učenia, ktoré hlásal Kristus počas svojho života medzi ľuďmi, zachované v textoch Matúša, Marka, Lukáša a Jána, v podobe fragmentov rozptýlených po rôznych častiach kánonu. Aby z nich vznikol ucelený obraz, treba tieto fragmenty, rozptýlené „otcami cirkvi“, nájsť, usporiadať a zložiť dokopy, čo sa však nedá v tom „košiari“, kde sa schádzajú cirkevné „ovečky“ stáda „Kristovho“ — ľudia veriaci cirkvi, podriadení Pavlovmu egregoru, ktorí sa vzdali používania vlastného rozumu a vôle, ktoré dostali od Boha. No ak kánonický text preosejeme, oddeliac Kristove zrná od cirkevný pliev, tak sa nám objaví učenie, ktoré nemá nič spoločné s Nicejsko-carihradským vyznaním viery.
Kristus učil viere Bohu, eticky potvrdzovanej v Živote:
„Od toho času sa Kráľovstvo Božie zvestuje[5] a každý doň vlastným úsilím[6] vchádza (Lukáš 16:16). Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a Jeho Pravdy, a toto všetko (podľa kontextu – pozemskú blaženosť pre všetkých ľudí) vám bude pridané (Matúš, 6:33). Lebo hovorím vám, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do Kráľovstva Nebeského (Matúš, 5:20; hoci tu očividne malo byť napísané „Kráľovstva Božieho“, a nie „Nebeského“).
Pán, náš Boh, je jediný Pán (Marek, 12:29). Miluj Pána Boha svojho, celým svojim srdcom, celou svojou dušou i celým svojim rozumom: to je prvé a najväčšie prikázanie; druhé je mu podobné: miluj blížneho svojho, ako seba samého (Matúš, 22:37,38). Nie každý, kto Mi hovorí „Pane! Pane!“ vojde do Kráľovstva Nebeského (aj tu, súdiac na základe Života, malo byť napísané Kráľovstvo Bože — Lukáš, 16:16), ale ten, čo plní vôľu Môjho Nebeského Otca (Matúš, 7:21). Proste a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám; lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria (…) Preto, ak vy, hoci ste zlí, viete dobré veci dávať vašim deťom, o to skôr Nebeský Otec dá Ducha Svätého tým, čo Ho prosia (Lukáš, 11:9, 10, 13). A keď príde On, Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde… (Ján, 16:13).
Majte vieru Božiu, lebo pravdivo hovorím vám, ak niekto povie tejto hore: zdvihni sa a hoď sa do mora, a nezapochybuje o tom vo svojom srdci, ale uverí, že sa stane podľa jeho slova – stane sa tak, nech by čokoľvek povedal. Preto vám hovorím: všetko, o čo prosíte v modlitbe, verte, že dostanete, a splní sa vám to[7] (Marek, 11:23,24). Ale vy sa modlite takto:
„Otče náš, ktorý si na nebesiach! Nech sa svätí meno Tvoje; nech príde Kráľovstvo Tvoje; nech je vôľa Tvoja aj na zemi, ako v nebi; chlieb náš každodenný daj nám na tento deň; a odpusti nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame našim dlžníkom; a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je Kráľovstvo i moc, i sláva naveky!“ (Matúš, 6:9-13). Kráľovstvo Božie nepríde viditeľným spôsobom (…) pretože Kráľovstvo Božie je vo vás“ (Lukáš, 17:20, 21).
A toto je v plnom súlade s utajeným apokryfom „Evanjelium Mieru Ježiša Krista od učeníka Jána“[8].
Po porovnaní jednej vierouky s druhou je možné pochopiť, že Kristove slová, ktoré sa predsa len zachovali v kánone Nového Zákona, dávajú všetkým biblickým „kresťanom“ (aj „kaTolíckym“, aj „kaFolíckym“, aj iným) dôvod sa zamyslieť nad tým, ako živoria pod ideologickou mocou tvorcov lživého vyznania viery, ktoré je detailne rozvinuté do lživej a životu neadekvátnej vierouky (Písma a Tradície), a ich pokračovateľov; pod mocou egregora, ktorého Pavol nazval „Kristom“, namiesto toho, aby žili vo viere Bohu podľa Života[9], ako ich učil Kristus.
Z vyššie uvedeného súhrnného textu tematických úryvkov z kánonu Nového Zákona je jasné, že Kristus ponúkal každému, kto ho chcel nasledovať, aby sa stal odhodlanou tvorivou bytosťou a aby zmysluplne a nebojácne komunikoval s Bohom cez Život[10] bez prostredníkov, medzi ktorými je veľa bezduchých zombi, sprostredkovateľov a pokrytcov. Kristus ľudí neučil tomu, aby spomedzi seba vytvorili cirkevnú hierarchiu a podriadili sa jej korporatívnej moci a mocenským autoritám jej predstaviteľov osobne (to sa špeciálne týka kláštorných „starcov“-pustovníkov) ako pravému Božiemu vedeniu.
On učil, aby si každý vytváral svoj osobný vnútorný a dôverný vzťah s Bohom:
„5. A keď sa modlíš, nebuď ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach[11] a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostávajú svoju odmenu. 6. No keď sa ideš modliť ty, tak vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí skryté, ťa odmení viditeľným spôsobom. 7. A keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí, pre svoju pre svoju veľavravnosť[12]. 8. Nenapodobujte ich, veď váš Otec vie, čo potrebujete, ešte skôr, než Ho poprosíte.“ (Matúš, 6. kapitola)[13].
Pri dodržiavaní týchto zásad si modlitba ponecháva svoju pravú podstatu a vedie človeka k súbornosti v Božom kráľovstve na Zemi.
Modlitba sa nemá stať magickou procedúrou energoinformačného „vysávania“ stáda bezmyšlienkovito veriacich a nabíjania egregora[14] niektorého z kultov idealistického ateizmu, k čomu sa oddávna zneužívajú cirkevné bohoslužby (tie sú vytvorené práve na energetické nabíjanie príslušných egregorov).
Okrem toho, Kristom navrhovaná absencia verejného kultového rituálu nedovoľuje žiadnemu človeku rozdeliť prúd udalostí v jeho živote na dve (zdanlivo „nezávislé“) zložky a balansovať medzi nimi ako povrazolezec, ktorý prešľapuje na lane z jednej nohy na druhú:
- život v cirkevnej komunite — zúčastňovanie sa verejných cirkevných kultov a rituálov, čo je prostriedok pestovania náboženskej samoľúbosti a sebaistého presvedčenia o tom, že vo vzťahu s Bohom je viac-menej všetko v poriadku;
- svetský život — činnosť slúžiaca na uspokojenie svojich osobných a korporátnych potrieb (už nehovoriac o tých vyložene skazených), ktorý ani nemusí prebiehať v súlade s Božím Zámerom.
Ak sa človek riadi Kristovými radami (Matúš, 6:5-8, citát na predchádzajúcej strane), tak vďaka absencii rituálnej cirkevnej služby sa v jeho živote nedá urobiť hranica medzi svetskosťou a religióznosťou. Preto ak sa on, pamätajúc na Boha, úprimne snaží budovať svoj život ako súčasť Božieho Zámeru, tak celý jeho život prebieha v relígii. No ak sa zámerne vyhýba dialógu s Bohom skrze Život alebo zo zábudlivosti, tak všetko, čo v takomto (ne)vedomí robí, je ateizmus bez rituálnej podpory cirkevnej egregoriálnej mágie.
Napriek očividnému zmyslu, ktorý vyplýva z Kristových slov a Života, Pavol a ďalší apoštoli nielenže dlhé roky hlásali VLASTNÉ „kresťanstvo“, ktoré sa nezhoduje s učením Krista, ale založili aj cirkevnú hierarchiu — korporáciu údajných „prostredníkov“ medzi ľuďmi a Kristom, ktorý je v poradí až druhým prostredníkom medzi ľuďmi a Bohom.
Ústami hlásali jedno („Boh nie je bohom chaosu, ale harmónie: tak tomu býva vo všetkých cirkvách u svätých“ — apoštol Pavol, 1. list Korinťanom, 14:33), a v živote sa ukazovalo niečo celkom iné, čo súhrnne v prúde udalostí historického procesu priviedlo k tomu, že boh historicky reálneho kresťanstva je bohom chaosu, disharmónie, konfliktov a nešťastí, a vôbec nie Bohom milosti, harmónie a mieru.
Následkom toho sa súbornosť stala nesplniteľným snom tých najdobromyseľnejších členov cirkvi. Tak aj jeden z článkov, ktorý sme našli na internete pomocou kľúčového slova „súbornosť“, sa začína slovami, ktoré v mnohom zodpovedajú podstate tohto javu, pokiaľ si odmyslíme ohraničenia naložené: 1) biblickou doktrínou skúpenia sveta a zotročenia všetkých 2) a kultúrou sformovanou pod jej mocou (naše poznámky sme umiestnili do <lomených zátvoriek>):
„Samotné toto slovo, podľa slov A. S. Chomiakova (1804 — 1860), známeho svojim slovanofilstvom, „obsahuje celé vyznanie viery.“ <Je to naozaj tak, čo preukážeme v nasledujúcej kapitole.> Koncepcia súbornosti je tesne prepojená s teóriami „všeľudskosti ruskej kultúry“ F. M. Dostojevského, „všejednoty“ Vl. S. Solovjova a ďalších. Všeobecne povedané, je to „nábožensko-teologický a… filozofický, sociálno-kultúrny pojem, ktorý označuje, po prvé, jednotu… cirkevného organizmu <Bude správnejšie povedať: nie cirkevného organizmu, ale spoločenského organizmu>, a po druhé, stmelenie slobodných ľudí, založené na kresťanskej láske, láske k Vlasti a k duchovným hodnotám Ruska“ <Bude správnejšie povedať: založené na vzájomnej kresťanskej láske a uvedomení si každým z nich svojej misie byť námestníkom Božím na Zemi, ktorou sa podieľa na Božom Zámere; okrem toho, to, čo autor citovaného textu označil ako „po prvé“, je v Živote následkom toho, čo označil ako „po druhé“.> (J. S. Trojický, „Čo je to ruská súbornosť“, 1993)“.
Autor však nevidel spôsoby a možnosti realizácie tejto túžby, a tak svoj krátky článok nazval „Pokúšanie súbornosťou“
No pokúšať možno človeka buď vyloženým zlom, ktoré je ponúkané v príťažlivej očarujúcej podobe, alebo niečím, čo samo osebe nevyvoláva nespokojnosť, len je v daných podmienkach nesplniteľné v dôsledku objektívnych alebo subjektívnych faktorov.
Avšak súbornosť, ako ľudský spôsob života, nepatrí ani k jednej z týchto kategórií. Ale aby sa súbornosť mohla stať životnou normou spoločnosti, je najprv treba nájsť funkčnú odpoveď na otázku: „Ako sa v súbornosti v súlade s Božím Zámerom dosahuje bezkonfliktnosť, zladenosť vzájomne sa dopĺňajúcich osobných vôlí u ľudí veriacich Bohu?“
Práve z neschopnosti dať funkčnú odpoveď na túto otázku (ešte z čias apoštolov) vyrastá a z pokolenia na pokolenie sa obnovuje tradícia «poučovania a poslúchania» historicky reálnych pravoslávnych cirkví (ako aj rehoľná disciplína Rímsko-katolíckej cirkvi), zotročená princípom «podriaďujúc sa — podriaďuj» («poslúchajúc — raď, radiac — podriaďuj»), na základe ktorého funguje korporácia zneužívania vo vlastnom záujme tej zotročujúcej „veľkej idey“, ktorou kurátori apoštola Pavla nahradili Veľkú ideu Slobody v Kráľovstve Božom, danú ľuďom Zhora cez Krista.
Princíp „podriaďujúc sa — podriaďuj“ potláča vôľu a obmedzuje rozum a vnímanie Života tých ľudí, ktorí sa slobodne alebo neslobodne ocitli v jeho moci. No mnohým sa moc korporácie, založenej na tomto princípe, zdá byť menším zlom, než živelné vyčíňanie súbojov vôlí, hoci sami dobre vedia, že ani jedno, ani druhé nezodpovedá pravému Kresťanstvu. „Legenda o veľkom inkvizítorovi“ v románe F. M. Dostojevského „Bratia Karamazovci“ (2. časť, 5. kniha, Pre a proti. IV. Vzbura) je práve o tom: o dvojakom nesúlade s Kresťanstvom a uprednostnení korporácie založenej na princípe „podriaďujúc sa — podriaďuj“ ako údajne menšieho zla v porovnaní s živelným vyčíňaním súbojov vôlí.
A hoci okrem F. M. Dostojevského sa tejto otázke opakovane venovali mnohí ruskí „inteligenti“, a konkrétne: K. N. Leontiev, V. S. Soloviov, V. V. Rozanov, S. N. Bulgakov, N. A. Berďajev, S. L. Frank (viď zborník „O veľkom inkvizítorovi Dostojevský a ďalší“, Moskva, „Molodaja gvardia“, 1991, náklad 30 000), no keďže oni všetci boli v moci zotročujúcej idey (vštepenej do kultúry cez apoštola Pavla), tak nikto z nich nevedel dať odpoveď na otázku: ako v živote uskutočniť to, čomu učil Kristus, a pritom zásadne odmietnuť obe menované protikresťanské možnosti, na ktorých sa zúčastňujú mnohí.
Okrem toho, historická prax nám ukazuje, že súboje vôlí vo všetkopohlcujúcom močarisku bezvôlia okolitých ľudí — sú tým problémom v živote spoločnosti, s ktorým si cirkevná hierarchia (sformovaná na princípe «poslúchajúc — raď, radiac — podriaďuj») nedokázala v minulosti poradiť. A táto jej neschopnosť sa prejavila: aj v reformácii katolíckej cirkvi; aj v cirkevnom rozkole v Rusku za patriarchu Nikona a „najtichšieho“ cára Alexeja Michailoviča, ktorý vyústil do pomerne hysterických premien obdobia vlády jeho syna Petra Veľkého; aj vo vzniku štátnosti v Rusku v roku 1917 na základe ateistickej ideológie. Toto všetko sú ukazovatele toho, že cirkevný „boh“ je „bohom“ chaosu a disharmónie.
A keďže hierarchovia a nimi zotročení veriaci pravého Boha nevnímajú (a v Živote mu odporujú), tak cirkevná hierarchia (sformovaná na princípe «poslúchajúc — raď, radiac — podriaďuj») si s týmto problémom nebude vedieť poradiť ani v budúcnosti, pretože riešenie tejto úlohy si vyžaduje nepodmaňovať vôľu druhých ľudí svojimi „mentorstvom“ v duchu ich „boha“ chaosu, ale predovšetkým nebrániť žiadnemu človeku poznávať a pretvárať svoj „vnútorný svet“ a seba samého. Preto stále sú aktuálne Kristove slová, ktoré adresoval ľuďom žijúcim na Zemi pred 2000 rokmi: „Prečo ma oslovujete: ‚Pane! Pane!‘ a nerobíte to, čo vám hovorím?“ (Lukáš, 6,46).
[1] V preklade z gréčtiny „Dobrá zvesť“. – pozn. prekl.
[2] A súdiac podľa obsahu, tento text nebol písaný prefíkaným Jánom, ktorého evanjelium je súčasťou kánonu Nového Zákona. Starosloviensky text (doslovný preklad z aramejského originálu) bol vyvezený z Kyjevskej Rusi približne v období Batuchánovho vpádu a nachádzal sa až do 2. sv. vojny v Kráľovskej knižnici Habsburgov ako majetok rakúskej vlády. Aramejský text je uschovaný vo Vatikánskej knižnici. Na základe týchto dvoch textov vydal koncom 1930-tych rokov dr. Edmond Bordeaux Szekely svoj prvý preklad do angličtiny, z ktorého dr. E. Berthollet (univerzita Lousanne) urobil preklad do francúzštiny, a z tohto prekladu boli urobené preklady do ruštiny. Preklad vydavateľstva „Tovariščestvo“ je citovaný v prácach VP ZSSR „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu…“ a je zaradený aj do Informačnej bázy VP ZSSR, šírenej na kompaktných diskoch.
[3] T.j. v preklade z gr. „všeobecnú“, „súbornú“. – pozn. prekl.
[4] Body 3 a 4 sú jalovým sľubovaním čohosi dobrého výmenou za mravne skazenú ochotu prijať popravu svätca ako formu výkupného za svoje oslobodenie od života na Zemi. Body 11 a 12 sú priamym navádzaním veriaceho na „útek zo Zeme“, namiesto jej zveľaďovania. A vo vyznaní viery nie je ani zmienka o tom, že človek by sa mal snažiť pochopiť Boží Zámer a žiť podľa neho, vedome a premyslene tvoriac milosť Božiu.
[5] Práve to je tá Kristova DOBRÁ ZVESŤ o Božom Kráľovstve. – pozn. prekl.
[6] Bez vynaloženej snahy nie je možné vytvoriť Božie kráľovstvo ani vo svojom srdci, ani na Zemi. – pozn. prekl.
[7] Podľa cirkevného učenia je Kristova modlitba v Getsemanskej záhrade výnimkou z tohto prísľubu.
[8] Napríklad, oslavné slová o Láske v 13. kapitole Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, sú prevzatým citátom z tohto Evanjelia, ktoré „otcovia zakladatelia“ skryli pred ľuďmi. Podľa tohto evanjelia dané slová patria Kristovi.
[9] „Podľa Života“ — t.j. pozorne vnímajúc Život a sledujúc Jazyk Životných Okolností, ktorým sa Boh prihovára každému človeku (zmysluplnými zmenami okolností a situácií v Živote, ako reakcie Zhora). – pozn. prekl.
[10] T.j. sám sa úprimne prihováral k Bohu vo svojom vnútornom svete a všímal si Božie odpovede prejavujúce sa v zmenách životných okolností. – pozn. prekl.
[11] Katolícke ani pravoslávne chrámy vtedy neexistovali; neboli ani mešity, v ktorých sa dnešní „moslimovia“ žijúci pod nadvládou tradičnej kultúry, ktorej podstata nezodpovedá zmyslu Koránu, klaňajú modlitebnému koberčeku, preto sú v texte spomenuté len synagógy.
[12] Čítajúc túto vetu, je ťažké nepoložiť pár otázok: Ako dlho trvajú cirkevné bohoslužby, najmä počas veľkých cirkevných sviatkov? A z akého dôvodu trvá tak dlho a rozpráva sa v nej tak veľa, keď Kristus odporúčal byť stručný? Odpoveď znie: kvôli energetickému nabitiu príslušných egregorov a podriadeniu im ľudí.
[13] Tento fragment sa nachádza priamo pred modlitbou „Otče náš“.
[14] Súbornosť ako typ egregora takéto energo-informačné „vysávanie“ svojich účastníkov kvôli vlastnému nabitiu nepotrebuje. Jej energetická rovnováha a informačno-algoritmické procesy sa v nej tvoria na iných princípoch, o čom budeme hovoriť v ďalšej kapitole.