PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

9. Algoritmika súbornosti:
Boh, ľudia, plynutie Života

Davo-„elitárna“ kultúra je taká, že umožňuje skonštruovať (alebo neúmyselne stvoriť) informačno-algoritmické jadro egregora, ktoré do seba vťahuje pomerne široké množstvo ľudí (bez toho, aby to chceli alebo chápali čo sa deje), podobne ako vodný vír vťahuje do seba predmety z vodnej hladiny.

Súbornosť, na rozdiel od takýchto egregorov, generujú výlučne jej účastníci tak, ako sme o tom hovorili už vyššie:

Človek dôverujúci Bohu a snažiaci sa s Ním udržiavať priamy vnútorný dialóg skrze Život:

  • po prvé, musí podporovať svojou vôľou (t.j. bez vôle nemožno sformovať súbornosť ani sa k nej pripojiť) a dostupnými zdrojmi činnosť druhých ľudí, ak zistí, že aj oni sa snažia konať[1] v duchu Božieho Zámeru;
  • po druhé, musí pomáhať aj ľuďom konajúcim v hraniciach Božieho dopustenia vstupovať do súbornosti na rovnakých princípoch, t.j. slobodnej činnosti v duchu Božieho Zámeru úmerne tomu, ako každý z nich sám úprimne chápe Prozreteľnosť, nepotláčajúc ani nekriviac pritom vôľu druhých, ale zverujúc Bohu priebeh udalostí vo svojom aj ich živote, a tiež priebeh udalostí v spoločenskom živote svojho ľudu a celého ľudstva, do ktorého každý prispieva svojim dielom.

Preto dvere súbornosti sú otvorené pre každého, no každý, kto chce do nej vstúpiť, musí sám vynaložiť úsilie k tomu, aby v prvom rade náležite zmenil sám seba. Toto presne zodpovedá Kristovým slovám: „Od toho času[2] sa Kráľovstvo Božie zvestuje a každý doň vlastným úsilím vchádza“ (Lukáš 16:16). A je jasné, že Kristus nevyzýva k tomu, aby si ľudia vypestovali „hory svalov“ alebo nazhromaždili iné prostriedky na násilné rozbitie existujúceho Sveta a vojdenie do Kráľovstva Božieho. Keďže Božie Kráľovstvo je v našom vnútri, tak potrebný poriadok treba zaviesť v našom „vnútornom svete“, aby sa Všedržiteľnosť vylievala do spoločného „vonkajšieho sveta“ skrze vôľu samotných ľudí a psychiku každého jednotlivca, čím sa Božie Kráľovstvo premietne aj do spoločného „vonkajšieho sveta“.

A nato je potrebné zodpovedať už skôr položenú otázku:

„Ako sa v súbornosti v súlade s Božím Zámerom dosahuje bezkonfliktnosť, zladenosť vzájomne sa dopĺňajúcich osobných vôlí u ľudí veriacich Bohu?“

To hlavné, čo je treba na chápanie a formovanie obrazných predstáv o algoritmike súbornosti, už bolo povedané v II. časti knihy VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“ z r. 2002. To znamená, že otázka už bola v podstata zodpovedaná.

Avšak uvedená kniha bola zameraná prevažne na osobnú psychológiu v otázke poznávania Pravdy-Istiny v Živote, a preto mnohé otázky týkajúce sa spoluúčasti jedinca v rôznych kolektívnych psychikách, vrátane otázky sformovania súbornosti, v nej zostali nepreskúmané. Preto pri skúmaní problematiky aktuálnej kapitoly budeme používať aj niektoré dôležité tvrdenia a časti textu, ktoré už boli vyjadrené v iných knihách VP ZSSR, a podľa potreby ich ešte doplníme poznámkami.

Ďalej nasledujú úryvky textu (miestami skrátené, spresnené a štylisticky upravené tak, aby nadväzovali na kontext aktuálnej knihy) z predchádzajúcich kníh VP ZSSR, ktoré sa týkajú skúmanej problematiky. Každý začiatok úryvku je označený nadpisom a ukončený je nasledovnou kombináciou hviezdičiek:

*

*               *

Úryvok z knihy (r. 2001)
„Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“

Všetku informáciu, ktorá sa dostáva do psychiky človeka v súvislosti s nami skúmanou problematikou obehu informácie v ľudskej psychike v procese osobného rozvoja a tvorby budúcich zámerov a línie správania, možno rozdeliť na tri kategórie:

  • «prvotná» — tá informácia, s ktorou sa človek nikdy predtým v živote nestretol.
  • «operatívna» — tá informácia, ktorá je nevyhnutná na formovanie a realizáciu jeho zámerov a pre úspešnú priebežnú spoluprácu s prostredím (a keďže správanie človeka, s výnimkou situácií, v ktorých je vedený zvonka, sa buduje na porovnávaní informácie, ktorú mu prinášajú jeho zmysly, a informácie, ktorá sa už nachádza v jeho psychike, tak «operatívna» informácia môže byť ešte rozdelená na dve podskupiny — «zmyslovú» a «pamäťovú», bez rozdelenia «pamäťovej» informácie na vedomú a nevedomú časť);
  • «odvetná» — tá informácia, ktorá prichádza z prúdu udalostí Života ako odpoveď na činnosť človeka (vrátane jeho nečinnosti, čo je špecifický druh «činnosti všeobecne») a pre človeka je nevyhnutná v jeho osobnom rozvoji na potvrdenie alebo vyvrátenie životnej adekvátnosti a objektívnej oprávnenosti niektorých jeho minulých a súčasných zámerov a skutkov.

Pritom treba chápať, že uvedené stupňovanie informácie má zmysel iba v súvislosti so skúmanou problematikou. Navyše to, čo predstavuje «prvotnú» informáciu pre jedného človeka, tak pre druhého už takou nemusí byť; a to, čo sa jednému javí ako «operatívna» informácia, pre druhého môže byť «odvetnou» alebo «prvotnou» informáciou. Okrem toho, priebeh života každého človeka je taký, že tá istá informácia (v závislosti od jej obsahu a životných okolností) sa v súvislosti s práve jeho psychikou môže vzťahovať na viac, než jednu z menovaných kategórií.

Existuje jedna otázka, ktorú možno nazvať základnou otázkou psychológie ako vedy:

Je človek sebestačný v schopnosti výberu informácie z prúdu udalostí Života, a predovšetkým «prvotnej» informácie, alebo nie?[3]

Výber jednej z dvoch odpovedí na túto otázku („je sebestačný“ alebo „nie je sebestačný“) je vlastne výberom jednej z dvoch druhov teórií, ktoré opisujú formovanie a rozvoj psychiky a psychickú činnosť človeka.

A je to naozaj tak, pretože všetka subjektívna psychická činnosť sa začína až potom, keď sa «prvotná» informácia stane súčasťou psychiky subjektu; ak «prvotná» informácia chýba, tak psychika je prázdna: niet osobnosti, niet človeka; ak chýba «operatívna» alebo «odvetná» informácia, tak psychický stav jedinca je na nerozoznanie od stavu zamurovaného väzňa v cele.

Každý z dvoch variantov odpovedí na vyššie položenú otázku plodí aj dva navzájom sa vylučujúce názory o možnostiach človeka v tomto Svete:

  • «JE SEBESTAČNÝ». Ak vstup informácie do psychiky subjektu plne závisí len od jeho psychiky a zdravia, potom má subjekt objektívne možnosť kráčať v Živote kam len chce a ako len chce, nakoľko mu to umožňuje psychika a zdravie.
  • «NIE JE SEBESTAČNÝ». Ak vstup informácie (a predovšetkým «prvotnej» a «operatívnej») do psychiky subjektu nezávisí len od jeho psychiky a zdravia, ale aj od objektívnych procesov, na ktoré daný subjekt nemá dosah, vrátane priameho rozdeľovania informácie Bohom Všedržiteľom, tak:
    • existujú oblasti, do ktorých jednému subjektu bude dovolené vstúpiť v jeho osobnom rozvoji a činnosti, tým že mu bude poskytnutá príslušná informácia;
    • a druhý subjekt, napriek všetkej jeho horlivosti, nedokáže vstúpiť do rovnakej oblasti, pretože nemá potrebné informačné zabezpečenie; a nebude do nej schopný vstúpiť minimálne dovtedy, kým výsledkom výlučne svojej psychickej činnosti nezmení v sebe niečo, po čom mu zvonku bude udelený dostup k danému informačnému zabezpečeniu jeho cesty a činnosti.

A tento typ rozdielov v možnostiach subjektov získavania prístupu k určitej informácii je objektívny, hoci v mnohom ovplyvnený subjektivitou každého, t.j. jeho uváženým postojom k formovaniu vlastnej osobnosti a jeho vzťahom k spoločnosti a k Životu ako takému.

Riadenie vo všeobecnosti (t.j. charakterizované podstatou procesu označeného týmto termínom) predstavuje kombináciu adresnéhoobežníkového (neadresného) šírenia informácie v riadenom systéme, ktoré vyvoláva dopredu predvídateľné následky (samotné výsledky aj sprievodné efekty).

Toto všeobecné pravidlo dostatočne všeobecnej teórie riadenia zároveň privádza k myšlienke, že adresné šírenie «prvotnej» a «odvetnej» (a v niektorých prípadoch aj «operatívnej») informácie s Bohu vopred známymi následkami, ktoré plne zodpovedajú cieľom Jeho Zámeru, je jednou zo zložiek Jeho Všedržiteľnosti. A preto:

Človek nie je sebestačný v otázke výberu rôznorodej informácie z prúdu udalostí Života, a predovšetkým v otázke výberu «prvotnej» informácie, ktorej zloženie je «stavebným materiálom» pre jeho videnie a chápanie sveta, ležiace v základoch pre vypracovanie ním vlastných plánov, spôsobov ich realizácie a správania sa v Živote. Inými slovami, svoju psychiku si človek v súčinnosti s okolnosťami Života buduje sám, avšak Kto, ako a v duchu akej Vyššej účelovosti mu dodáva «stavebný materiál» na jej budovanie — nad tým sa väčšina ľudí nezamýšľa.

A v mnohých prípadoch sa človek ukazuje byť nesebestačným aj v otázke výberu z prúdu udalostí nielen «prvotnej» a «odvetnej» informácie, ale aj informácie «operatívnej», ktorú potrebuje na realizáciu aktuálnych úloh a plánov do budúcna.

Keď sa táto nesebestačnosť prejavuje v bežných veciach, tak ľudia „vidia“ to, čo reálne neexistuje, a nevidia to, čo reálne existuje, podobne ako sa to stalo všetkým „očitým svedkom“ popravy a vzkriesenia Krista, ktorým — kvôli ich mravne podmienenej viere (verili Písmu a nie Bohu skrze Život) — Zhora nebolo dané vidieť povznesenie Krista k Bohu, ku ktorému došlo pred popravou. Niekedy sa tiež stáva, že ľudia zblízka nerozpoznajú svojich známych, prejdú okolo nich na ulici a hľadia «skrze nich». Nevedia sa stretnúť, hoci obaja, ako sa ukáže neskôr, boli v dohodnutom čase na určenom mieste, a možno stáli, hnevajúc sa jeden na druhého, na rôznych stranách toho istého stĺpu vo vstupnej hale metra, obchádzajúc ho v rovnakom momente pri hľadaní jeden druhého. Nie sú schopní rozoznať a prijať priamo zo Života, z kníh, z oznamov médií, z priamej komunikácie s inými ľuďmi — tie informácie, ktoré sú potrebné pre úspešné zavŕšenie naplánovaných úloh a pod. A ich úlohy sa pre nich stanú zdrojom stresu alebo sa rozsypú na prach.

No stáva sa, že v človeku, v jeho „vnútornom svete“ sa udeje niečo, po čom následne akoby začal hľadieť na Svet novými očami, vidí a počuje to, čo si predtým vôbec nevšímal; a úlohy, ktoré stáli alebo boli beznádejne zaseknuté, začínajú akoby sami od seba napredovať k zdarnému koncu vďaka tomu, že informácia, ktorú predtým človek nebol schopný rozoznať a získať z prúdu udalostí, teraz prenikla do jeho psychiky.

Po čom sa aj sám diví: „Ako to: mal som to neustále pred očami, chodil som okolo toho a nevenoval som tomu pozornosť?!“

Vysvetlenie takýchto situácií, s ktorými sa v živote stretol takmer každý a týkali sa nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života, je jednoduché a jasné:

To, čo sa človeku javí ako výber «prvotnej» a «odvetnej» informácie (a v mnohých prípadoch aj «operatívnej» informácie) z prúdu udalostí Života samotným človekom, je v skutočnosti udelením mu prístupu k informácii priamo Zhora pre zaistenie realizácie Božieho Zámeru[4].

Druhá vec je, ako človek — nositeľ subjektivity — vyhodnotí darovanú objektívnu informáciu počas jej osvojovania, a čo presne sa rozhodne a bude robiť na základe získaného informačného zabezpečenia. No aj na toto príde Zhora reakcia v podobe «odvetnej» informácie, ktorá sa dostaví cez kanály spätných väzieb.

Avšak teória o sebestačnosti človeka v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí Života, takéto prípady mrznutia a krachu rôznych plánov pripisuje „náhodám“. Ale „objasňovanie“ takýchto faktov pomocou bezdôvodných/bezcieľnych, a preto neobjasniteľných náhod, medzi riadkami skrýva veľmi významné zamlčania:

  • minimálne, obmedzenie (alebo samoobmedzenie) Boha v jeho Všedržiteľnosti, keďže sa údajne nezúčastňuje procesu adresného poskytovania «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie človeku, a maximálne, popieranie faktu Božej existencie;
  • absencia informačno-mierovej(metrickej) prepojenosti Vesmíru a jeho fragmentov do jediného celku, pretože «zhody náhod» sú chápané ako zhody, ktoré objektívne nemajú žiadnu spojitosť a podmienenosť medzi jednotlivými okolnosťami, ktoré sa «zliali» do konkrétnej skúmanej „náhody“. Pritom pod „náhodami“ sa v živote spoločnosti i jednotlivých ľudí myslia mravno-eticky nepodmienené, bezdôvodné a bezcieľne zhody šťastných alebo nešťastných okolností pre daný subjekt[5].

Svet bez informačno-metrickej prepojenosti do jedného celku by sa podobal Svetu-kaleidoskopu plného presýpajúcich sa pestrofarebných sklíčok, ktoré nemajú žiadne iné prepojenia, okrem fyzického dotyku.

No mohol by takýto Svet vôbec existovať?

Kostrovým základom procesu formovania osobnosti a jej rozvoja je nazhromaždenie ňou «prvotnej» informácie, ktoré sa začína ešte v embryonálnom období vývinu úmerne formovaniu telesných a biopoľových štruktúr budúceho človeka. Toto zhromažďovanie informácií pokračuje aj po narodení a najintenzívnejší charakter má v detstve. A v závislosti od toho, ako si osobnosť formuje svoje správanie v tomto Svete, a čo je jej dané v osude a čo má splniť v Božom Zámere, tak zhromažďovanie «prvotnej» informácie môže dosť intenzívne pokračovať až do hlbokej staroby; alebo sa prerušiť niekde v tínedžerskom veku, po tom ako sa človek vyhraní vo svojej životnej ceste, zvoliac si tradičnú spoločenskú «normu» alebo ešte niečo skazenejšie či bezvýchodiskové; alebo môže mať dostatočne výrazný kolísavý charakter počas celého dospelého života[6].

Je nesporné, že proces zhromažďovania «prvotnej» informácie sa začína v období, keď človek ešte neovláda artikulovanú reč. V období, keď začína vyslovovať prvé slová a snaží sa skladať prvé zmysluplné vety, dieťa už má nazhromaždenú určitú zásobu «prvotnej» informácie, na základe ktorej si formuje svoje správanie (už vie premýšľať a uvedomovať si, čo robí), primerané jeho veku.

Je evidentné, že informačné zabezpečenie jeho správania a algoritmika formovania jeho správania počas tohto «predrečového» obdobia života nemá slovný charakter, vylučuje artikulovanú reč, a zakladá sa na obrazoch, «melódiách», «súzvukoch-akordoch»[7], ktoré sa stali súčasťou jeho psychiky.

V procese zhromažďovania «prvotnej» informácie je najdôležitejšie to, že v psychike každého sú to všetko ROZLIČNÉ obrazy a «melódie».

Práve rozličnosť obrazov a «melódií», tvoriacich masívy «prvotnej» informácie, umožňuje porovnávať s nimi ten prúd obrazov a «melódií», ktoré prinášajú zmyslové orgány, a v predstihu vo svojom „vnútornom svete“ modelovať priebeh udalostí odohrávajúcich sa v spoločnom „vonkajšom svete“, a na tomto základe potom formovať svoje správanie, vyberajúc si subjektívne ten najlepší variant spomedzi všetkých. Toto je typické pre normálnu algoritmiku formovania správania u dospelého človeka, a dieťa vo svojom psychickom rozvoji sa pohybuje smerom k tejto norme, počnúc od vnútromaternicového obdobia svojho života adekvátne rozvoju telesných a biopoľových štruktúr organizmu v súčinnosti s genetickým programom svojho vývoja a okolitým prostredím. A v tomto procese komunikácie človeka so Životom sa dopĺňajú zásoby «prvotnej» informácie.

Proces dopĺňania zásob «prvotnej» informácie je svojim charakterom rovnaký počas celého ľudského života. A stretol sa s ním každý vo svojom živote, hoci väčšina si neuvedomuje čo sa deje, keď sa dopĺňajú ich osobné zásoby «prvotnej» informácie. Drvivá väčšina si však môže spomenúť, že v ich živote boli také „osvietené momenty“ (a neraz), keď z celkového obrazu Života, maľovaného všetkými zmyslovými orgánmi, vynikal nejaký jeden prvok, vzhľadom na ktorý všetko ostatné na obraze vyzeralo ako kulisa, informačné pozadie. Vo výsledku sa tak obraz Života v takýchto okamihoch osvietenia skladal z párovej dvojice obrazov: «to», a všetko ostatné zostávajúce na pozadí ako «nie to». V niektorom z takýchto okamihov sa prejavia aj nové «to» v rámci už známych starých «to», ktoré v takomto prípade preberú úlohu pozadia «nie to».

Pritom je dôležité zdôrazniť, že nie samotný človek obracal svoju vedomú pozornosť na «to». V momente osvietenia a nejaký čas po ňom mohla byť pozornosť človeka sústredená na niečo iné, a až po nejakom čase sa jeho pozornosť mohla vrátiť cez spomienku alebo zážitok k tomuto osvieteniu, ktoré prebehlo v minulosti, a rozdeleniu obrazu Života na «to» a podkladové «nie to».

Hoci takmer každý si môže spomenúť na takéto epizódy zo svojho života, no veľmi veľa týchto epizód zostáva zabudnutých. A v živote každého človeka bolo obdobie (ranné detstvo, dojčenský vek, ktoré si väčšina moc nepamätá), keď sa takéto epizódy stávali často a tvorili hlavný obsah jeho života.

Keď sme vyššie vyslovili tvrdenie o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu životných udalostí, mali sme tým na mysli práve takéto momenty osvietenia, v ktorých sa obraz Života zobrazí ako párová dvojica: «to», ktoré sa vyčlenilo z podkladového «nie to».

O podstate týchto epizód v živote každého človeka možno povedať nasledovné: Boh v súlade s realizáciou cieľov Svojho Zámeru dal človeku cez Rozlíšenie «to». Aký konkrétny objektívny obraz sa zobrazil v psychike subjektu ako «to», a čo zostalo na pozadí «nie to» — závisí od konkrétnej situácie, do ktorej Boh človeka priviedol a umožnil mu čosi Rozlíšiť. Pritom ani egregoriálne obmedzenia psychiky, ani posadnutosť osoby — nie sú pre Boha prekážkou v osvietení človeka Rozlíšením.

V takýchto epizódach osvietenia Rozlíšením sa u človeka dopĺňajú zásoby «prvotnej» informácie, vďaka čomu sa jeho možnosti v tomto Svete rozširujú. No v takýchto v podstate rovnakých, aj keď možno menej výrazných epizódach osvietenia Rozlíšením človek získava nielen «prvotnú», ale aj «operatívnu» a «odvetnú» informáciu.

Rozvitosť príslušných zmyslových orgánov, vnemových kanálov nimi dodávanej informácie, ich citlivosť[8], «rozlišovacia schopnosť»[9], «selektívnosť»[10] atď., sú len predpokladom, základom k tomu, aby predstavy obrazu Života v psychike človeka v kombinácii: «to» a podkladové «nie to» — boli možné. Inými slovami, ak chýba základ, tak ani Rozlíšenie nemá kade prísť. A len samotný dobre rozvinutý základ — t.j. systém zmyslových orgánov a kanálov, po ktorých sa šíri nimi prijatá informácia — nestačí k tomu, aby bolo možné v Živote konať: okrem tohto základu je potrebné, aby Zhora bolo dávané aj Rozlíšenie[11].

Aj o vyššie spomenutých epizódach, keď ľudia so «zastretými zmyslami» pozerajú, ale nevidia, počúvajú, ale nepočujú atď., možno povedať, že Boh ich zbavil Rozlíšenia, v dôsledku čoho nedostávajú želanú «operatívnu» informáciu z toho prúdu, ktorý im prinášajú všetky zmysly. Inými slovami, v takomto prípade Bohu nie je žiaduce, aby priamo oni (takí, akí sú) alebo cez nich nepriamo iní ľudia (takí, akí sú) dostali prístup k určitej informácií, a On odopiera Rozlíšenie tým, ktorých zámery a z nich plynúce činy sú v rozpore s realizáciou Zámeru.

A práve túto neobmedzenú moc Boha nad Rozlíšením nedokáže obísť ani si uzurpovať žiaden démonizmus, a každá arogancia sa v Živote nakoniec stáva obeťou bezmocnosti démonizmu nad Rozlíšením.

«Prvotná» informácia je v ľudskej psychike «stavebným materiálom» určeným na budovanie videnia sveta, ktoré je základom chápania sveta. Celá množina «to» a podkladových «nie to»,daných v živote cez Rozlíšenie, sa naozaj podobá roztriešteným, nespojitým sklíčkam v kaleidoskope.

A vzhľadom na to, čo všetko Boh dáva cez Rozlíšenie každému jedincovi v jeho živote, tak aj algoritmika psychiky človeka je Bohom predurčená usporiadať celé to množstvo «to» a «nie to» takým spôsobom, aby sa v ľudskej psychike zložili do pohyblivého mozaikového obrazu Života, na základe ktorého človek dokáže riešiť úlohy subjektívneho modelovania variantov priebehu udalostí v Živote s cieľom zvolenia si tej najlepšej (z jeho pohľadu) účasti seba v ňom.

A v tomto procese budovania svojho vlastného videnia sveta na základe «prvotnej» informácie, predstavujúcej množinu rozličných obrazov, «melódií», «súzvukov» a ich pozadí v pároch «to — nie to», je človek slobodný natoľko, nakoľko ho neobmedzujú genetické programy rozvoja telesných a biopoľových štruktúr organizmu, zabezpečujúcich spracovanie informácií, a reálne zdravie týchto štruktúr. Kým samotný genetický potenciál nie je podriadený nikomu v jeho živote, tak uchovanie vlastného zdravia na maximálne vysokej úrovni v medziach geneticky prednastaveného potenciálu je objektívne možné, no pre väčšinu nedosiahnuteľné následkom nezdravého životného štýlu (formovaného a podporovaného davo-„elitárnou“ kultúrou), ktorým sa riadia vo svojom živote[12].

Dodatočné (v štatistickom zmysle objektívne) ohraničenia vo videní a chápaní sveta sú vytvárané aj kultúrnymi tradíciami a jej rozvitosťou v čase, keď človek pracuje s príslušnou informáciou. Všetko ostatné už závisí od subjektivity jednotlivca, t.j. od algoritmiky jeho psychiky.

*

*               *

V súvislosti s problematikou účasti ľudí na kolektívnej psychike a sformovaní súbornosti ako špeciálneho druhu kolektívnej psychiky (t.j. egregora) nám nasledujúce tvrdenia:

  • o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života;
  • a o neobmedzenej moci Boha nad Rozlíšením,

— poskytujú kľúče k chápaniu toho, ako môže byť vyriešený problém zlúčenia množstva osobných vôlí do jedinej vnútorne bezkonfliktnej vôle súbornosti.

Boh — Tvorca a Všedržiteľ — je vševedúci a predvída úplne všetky následky. Vďaka Svojej neobmedzenej moci nad Rozlíšením rozdeľuje informáciu medzi všetky subjekty tak, že vždy existuje možnosť, aby sa ich osobné vôle (t.j. všetky vôle bez výnimky) navzájom dopĺňali v súbornosti, zlievajúc sa do jednotnej vnútorne bezkonfliktnej kolektívnej vôle, ktorá odzrkadľuje Boží Zámer a realizuje Božie Kráľovstvo na Zemi. Ak takéto zlievanie vôlí do jednej v riečisku Božieho Zámeru neprebieha, potom chyba generovania osobných vôlí (vrátania bezvôlia) a kolektívnej vôle množstvom jedincov leží v hraniciach Božieho dopustenia mýliť sa, hoci pritom:

  • niektorí jedinci prekračujú hranice dopusteného im Zhora a vyčerpajúc svoj limit, končia svoju životnú cestu, čím ukazujú druhým príklad, ako sa žiť nemá;
  • a iní jedinci, ktorí sa ocitli v dopustení, pravdoverne reagujú na «odvetnú» informáciu, vďaka čomu sa osobne rozvíjajú a vracajú sa naspäť do riečiska Božieho Zámeru, a po dosiahnutí určitého osobného rozvoja sa stávajú schopnými stabilne zotrvávať v Ľudskom režime psychiky, a teda v súbornosti, a ďalej sa rozvíjať na tomto základe.

V takomto chápaní súbornosť nie je vonkajším cieľom vo vzťahu k psychike jedinca, ale funkčnou pomocou pre ďalší osobný rozvoj, predstavujúcou jeden z faktorov spoločného „vonkajšieho sveta“, ktorý je dostupný všetkým, ale od každého si vyžaduje určité minimum sebaovládania.

A pre získanie moci nad sebou samým je potrebné poznať, vnímať a chápať svoju vlastnú psychiku — princípy jej štruktúry a organizáciu jej algoritmiky.


[1] Snaha je dôležitá, aby skôr či neskôr priniesla úspech.

[2] Od čias Jána Krstiteľa, t.j. už približne 2000 rokov.

[3] Alebo inými slovami, je človek schopný na pozadí rozpoznať každú «prvotnú» informáciu, ktorá tam je (pred jeho zrakom a sluchom), alebo sa tieto schopnosti u rôznych ľudí líšia, a sú podmienené okrem vnútorných ešte aj nejakým vonkajším faktorom? – pozn. prekl.

[4] Je to podobné tomu, čo sa robí v počítačových sieťach, kde administrátor siete prideľuje prístupové práva užívateľom siete k informáciám, adresne rozosiela niektoré informácie a čistí sieť od parazitickej informácie nezávisle od činnosti užívateľov systému.

Takéto vysvetlenie mrznutia a krachu rôznych úloh v dôsledku nesebestačnosti človeka v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie je v plnom súlade so základnými princípmi organizácie riadenia hierarchicky nižších vložených podsystémov hierarchicky vyššími úrovňami (v hierarchicky organizovaných mnohoúrovňových systémoch). V takomto chápaní Života sa veda stáva neoddeliteľnou súčasťou relígie, pretože vedecká pravda vzniká na základe udelenia samotným Bohom prístupu k «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» objektívnej informácie v rámci vnútorného obojstranného spojenia medzi jedincom a Bohom (t.j. v rámci relígie).

[5] Medzi tými, ktorí veria, že je to naozaj tak, existuje mnoho ľudí, ktorí aj napriek svojim tvrdeniam, že „náhody“ nemajú žiaden kauzálny, mravno-eticky podmienený základ, tak najmä v situáciách, keď sa im „nedarí“ a zažívajú rôzne nepríjemnosti, predsa len veria na „znamenia“. A na základe znamení posudzujú blížiace sa priaznivé alebo nepriaznivé okolnosti, čím zároveň popierajú vlastné tvrdenia. Skutočne, skôr než sa niečo udeje, tak matrica-scenár a bezprostredný zmysel pre mieru (matricu-scenár) samotného človeka a ľudí z jeho okolia sa začínajú prejavovať v znameniach. Mnohé takéto znamenia, ktoré sa v živote mnohých ľudí zopakovali veľakrát, časom zľudoveli a stali sa všeobecne známymi „znameniami“, automaticky a jednoznačne chápanými zo strany všetkých, čo v ne veria.

[6] To, že proces osvojovania «prvotnej» informácie musí prebiehať intenzívne počas celého života, bolo potvrdené aj Kristom:

«1. V tú hodinu učeníci pristúpili k Ježišovi a pýtali sa: kto je väčší v Kráľovstve Nebeskom? 2. Ježiš si zavolal dieťa, postavil ho doprostred nich 3. a povedal: pravdivo vám hovorím, ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva Nebeského» (ev. p. Matúša, 18. kapitola).

Hoci podľa nášho názoru boli Kristove slová prekrútené: reč bola o Božom Kráľovstve, a nie Nebeskom.

Preorientovanie veriacich z idey Božieho Kráľovstva na Zemi a o vstupovaní do neho vlastným úsilím ľudí (prácou na sebe) — na ideu o pokornom tolerovaní vlastného ponižovania na Zemi (domovine «kniežaťa tohto sveta», ako učí Biblia) s vierou v Kristovo umučenie na kríži a dúfanie v Kráľovstvo Nebeské — to je prejav čistého antikresťanstva, kvôli ktorému boli Kristove slová v Novom Zákone cenzúrované a zredigované.

[7] Úvodzovky «» tu poukazujú na skutočnosť, že objektívne melódie a súzvuky sa môžu nachádzať aj mimo frekvenčné pásmo, vzťahujúce sa pre zvukový rozsah, pričom v psychike sa premietajú ako zvuk.

To isté sa týka aj obrazov vo vnútornom svete: ich objektívne prototypy môžu byť sprostredkované fyzickými poliami, ktoré sa neradia do svetelnej časti spektra elektromagnetických vĺn. Avšak slová «vnútorný zrak» sa predsa len používajú častejšie, než slová «vnútorný sluch», preto sme použili úvodzovky iba pri melódiách a súzvukoch.

[8] Schopnosť odlíšiť signál od neprítomnosti signálu za minimálneho výkonu prúdu energie nesúcej signál.

[9] Schopnosť čo najplnšie zachytiť informáciu zo signálu.

[10] Schopnosť oddeliť signál od pozadia aj od ostatných signálov.

[11] Na názore vyjadrenom v tejto kapitole, o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života, nie je nič nového. Na túto okolnosť bolo priamo poukázané už pred 1300 rokmi:

«Ó tí, ktorí uverili <Bohu>! Ak si budete hlboko ctiť Boha <t.j. ak sa budete chrániť vyvolávania Božieho nesúhlasu>, On vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých činov a odpustí vám. Vpravde, Boh disponuje veľkou milosťou!» (Korán, 8:29).

Samotné rozdelenie celistvosti Života v osvietení človeka Rozlíšením predstavuje darovanie človeku Zhora jedného bitu informácie, ak to povieme terminológiou súčasnej vedy: 1 bit formálne predstavuje mieru množstva informácie; a 1 bit je v podstate množstvo informácie potrebnej na vyriešenie neurčitosti 50 % na 50 %, t.j. informácia potrebná na vyriešenie neurčitosti typu «to»/«nie to», «áno»/«nie».

«Jeden bit» je pre mnohých len od života odtrhnutou abstrakciou, a preto sa im na prvý pohľad môže koranický verš 8:29 zdať bezvýznamne malicherným. No zďaleka nejde o malichernosť, pretože nedostatok len jedného bitu informácie môže mať v dnešnej životnej praxi pomerne ťažké následky. Príkladom toho je napríklad záhuba „Titaniku“, ktorú si po premietnutí rovnomenného filmu J. Camerona v r. 1997 pripomínajú (vhodným aj nevhodným spôsobom) mnohí ľudia.

Jedinou povinnosťou hliadky bolo v každom časovom okamihu riešiť neurčitosť typu «áno» — «nie», a konkrétne: buď priamo v kurze lode je nejaká prekážka, kvôli ktorej treba vykonať manéver aby sa predišlo zrážke s ňou; alebo žiadnej prekážky niet, a loď môže ísť priamo svojim kurzom. Avšak ľadovec bol pre hliadku „Titaniku“ nerozpoznateľným, a tak neurčitosť typu «áno» — «nie», ktorá si žiadala iba jeden bit informácie, sa zakončila katastrofou.

Hoci tento príklad sa týka «operatívnej» a «odvetnej» informácie, ale v podstate rovnako to vyzerá aj v prípade «prvotnej» informácie.

V súvislosti s problematikou moci nad Rozlíšením treba opäť spomenúť apoštola Pavla. Apoštol Pavol písal: «… čo majú návykom vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra a zla» (List Židom, 5:14) — čo zodpovedá teórii o sebestačnosti človeka v otázke rozlíšenia «toho» od «nie toho» a je jedným z prejavov ateizmu: po prvé, podľa názoru Pavla si pre dostup k informácii stačí len natrénovať zmysly a nadobudnúť zručnosť; po druhé, v realite (a nie podľa Pavla) akonáhle človek cez Rozlíšenie získal pár «to» a «nie to» a charakter tejto informácie je taký, že jej zložky treba spojiť s kategóriami «dobro» a «zlo», tak vyriešenie tejto mravnej neurčitosti ponechal Boh na samotného človeka, na jeho mravnosť, na jeho rozhodnutie, ktoré následne potvrdí alebo zavrhne cez «odvetnú» informáciu v prúde udalostí Života.

[12] Napríklad, podľa slov patológov, mozog človeka pravidelne pijúceho alkoholické nápoje, dokonca aj slabé, také ako pivo, cider, džin-toniky, ľahké vína a pod., navonok pripomína plsť prežratú moľami. V živote pri neustálom vraždení neurónových sietí prebieha nezvratná strata informácií v algoritmike psychiky, v dôsledku čoho nie je možný ani rozvoj videnia sveta, ani následný rozvoj osobnosti. Možná je len degradácia.

Na obnovu informácie a štruktúry videnia sveta, stratených spolu s mŕtvymi neurónmi vo výsledku požitia pohára šampanského alebo jedného piva, je treba od dvoch do troch rokov.

Človek to môže pocítiť sám na vlastnej koži len pri práci na hranici intelektuálnych možností a pri absolútno triezvom štýle života, vylučujúcom počas celej doby akékoľvek narkotiká a jedy, deformujúce hmotnú aj biopoľovú fyziológiu organizmu, stav vedomia, a v konečnom dôsledku: spracovanie «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie. Ak človek nie je alkoholik a z času na čas si len trochu vypije, tak pre väčšinu je ťažké pocítiť ten rozdiel medzi absolútnou triezvosťou a občasným „akoby vytriezvením“ v prestávkach medzi popíjaním: aby bol tento rozdiel naozaj citeľný, treba intelekt zaťažiť riešením problémov na hranici (alebo až nad hranicou) intelektuálnych možností, lebo intelekt väčšiny ľudí má pri riešení bežných každodenných úloh a netvorivých pracovných povinností mnohonásobnú rezervu.

Toto nie je vnucovanie absolútne triezveho spôsobu života pri využívaní osobného intelektu na hranici ľudských možností, ale opis spektra možného a nemožného pre každého, kto sa usiluje o Ľudský typ režimu psychiky. (Poznámka bola spresnená v roku 2003).

POKRAČOVANIE (17/25)…

1 komentář

Napsat komentář