PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

Úryvok z knihy (r. 2001)
„Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“

V snahe byť zrozumiteľným a neuviaznuť v úvahách o «mentáli», «astráli», «čakrách» atď. (ktoré väčšine ľudí nič nehovoria), v snahe nestratiť to životne dôležité, od čoho odvádzajú úvahy rôznych okultistov — Vnútorný Prediktor ZSSR sa vo všetkých prácach týkajúcich sa otázok psychickej činnosti jednotlivca a spoločnosti ohraničuje popisom dvojzložkovej štruktúry psychiky jednotlivca, ktorú delí na: 1) vedomú úroveň a na 2) nevedomé úrovne psychiky (spolupracujúce jak s vedomím, tak aj medzi sebou).

Hranica medzi úrovňou vedomia a multifunkčnými nevedomými úrovňami psychiky je pohyblivá a určuje sa náladou a energetikou človeka. V závislosti od toho, nakoľko je človek v danom stave z vlastnej vôle, t.j. nakoľko dokáže vedome riadiť svoju náladu a energetiku — natoľko má aj možnosť presúvať hranice svojho vedomia v medziach Vesmíru. Vôľa človeka vždy pôsobí z úrovne vedomia a plní vedomý cieľ.

Čo sa týka rozlíšenia lokalizácie dvoch (alebo viacerých) osôb na základe ich nevedomých úrovní psychiky, tak hranica, v ktorej je lokalizovaná konkrétna osoba, nie je až tak jasne zreteľná ako je hranica hmotného tela, ktorú tvorí povrch kože. Ide o to, že aj keď sú ľudia oddelení v hmotných telách, no nimi vyžarované biopolia sa rozprestierajú ďaleko za hranice povrchu ich hmotného tela. Navyše vďaka príslušnosti všetkých ľudí k rovnakému biologickému druhu je súhrn biopolí rôznych ľudí kvalitatívne rovnorodý (homogénny), vďaka čomu sa jednotlivé zložky rôznych ľudí môžu na seba navzájom pripájať a tvoriť tak spoločné poľové štruktúry, ktorých podstata je energetická (o čom sme hovorili už skôr, keď bola reč o súboji vôlí rôznych ľudí), ak odhliadneme od ich informačno-algoritmického obsahu.

Preto, určením jednej prahovej hodnoty intenzity zvoleného druhu fyzického poľa v zostave biopoľa, možno získať jednu oblasť lokalizácie osoby vo Vesmíre; určením druhej prahovej hodnoty rovnakého poľa, možno získať inú oblasť lokalizácie osoby. Určením kvalitatívne iného poľa v zložení biopoľa a jeho prahovej hodnoty, možno získať tretiu oblasť lokalizácie.

Pritom netreba zabúdať na fakt, že rôzne fyzické polia sa šíria rôznymi rýchlosťami, a rýchlosť klesania ich intenzity pri vzďaľovaní sa od zdroja žiarenia je tiež rôzna a závisí od druhu poľa a materiálneho prostredia, v ktorom sa pole šíri.

Okrem toho, všetky polia vyžarované človekom nesú aj svoju vlastnú (občas unikátnu) informáciu. Preto tam, kde intenzita polí jedného subjektu slabne na pozadí polí vyžarovaných druhým subjektom, tam stále ešte možno odhaliť informáciu, vyžarovanú prvým poľom, ak zo sumárneho poľa «odrátame» pole druhého subjektu, čo zahŕňa aj odladenie všetkej informácie, ktorú toto druhé pole nieslo[1].

Aj v Živote existujú analógy toho, čo sa v programátorskej počítačovej terminológii nazýva «zdieľané oblasti (pamäte*)»[2]: ak je nejaká informácia zapísaná do takejto «zdieľanej oblasti», tak zmena ktoréhokoľvek zápisu v tejto «zdieľanej oblasti», prostredníctvom jednej aplikácie alebo užívateľa PC, bude zmenou informačného zabezpečenia všetkých aplikácií, ktoré využívajú túto «zdieľanú oblasť»[3]. Čo sa týka osôb a ich rozdelenia na základe nevedomých úrovní psychiky, tak podobné «zdieľané oblasti» obsahujú aj mnohé egregory: rodové, kmeňové (združujúce niekoľko rodov), profesijné atď., v hierarchickej štruktúre rozširovania vzájomnej vloženosti egregorov.

Čo sa týka niektorých «zdieľaných oblastí» egregorov, tak osoby môžu disponovať rôznymi prístupovými právami: jedni zmenou čohosi v sebe dokážu cez «zdieľanú oblasť» zmeniť niečo aj v iných ľuďoch; iní sú zase úplne podriadení informácii a algoritmike «zdieľaných oblastí» pri ich dosiahnutom osobnostnom rozvoji, nedisponujúc náležitým statusom v egregore, ktorý by im umožnil voľačo zmeniť v «zdieľaných oblastiach»[4].

V dôsledku menovaných príčin je najvzdialenejšou hranicou oblasti lokalizácie osoby, ktorú možno odhaliť na základe nevedomých úrovní psychiky — celý Vesmír. No v každom časovom okamihu môže byť hranica vytýčená aj nejako ináč, v závislosti od subjektívne zvolených prahových energetických a informačných ukazovateľov prejavovania sa tejto osoby vo Vesmíre svojou prítomnosťou a činnosťou.

Vedomie sa pri takomto pohľade na vec javí ako oblasť stotožnenia vlastného «Ja» danej osoby a Vesmíru[5]. A táto oblasť stotožnenia predstavuje oblasť vedomej lokalizácie subjektu a môže sa rozprestierať v širokom mnohorozmernom rozsahu: od vedomého vnímania seba samého ako určitý fragment svojho fyzického tela až po celý Vesmír[6] (avšak s výnimkou skrytých hlbín duše druhých subjektov, v ktorých je informácia dostupná výhradne Bohu).

Možnosti ľudského vedomia, okrem stavov tranzu, sú ohraničené nasledujúcimi ukazovateľmi: jednotlivec dokáže udržiavať vedomú pozornosť a operovať súčasne so 7 až 9 rozdielnymi objektmi (rozdielnymi informačnými prúdmi); pritom dokáže rozlišovať nie viac ako 15 zmyslových jednotiek za sekundu (ináč povedané, rýchlosť vedomia predstavuje 15 bitov/sek).

Kým to prvé je viac-menej jasné, to druhé je treba objasniť. Každý obrázok na filmovom páse predstavuje zmyslovú jednotku (odlišnú od ostatných zmyslových jednotiek). Vedomie, ak nie je v stave tranzu, tak pri rýchlosti premietania 16 obrázkov za sekundu a rýchlejšie, vníma projekciu ako súvislý pohyb; pri rýchlosti premietania pod 16 obrázkov za sekundu, vedomie vníma projekciu nie ako pohyb, ale ako postupnosť rôznych statických obrazov (stavov), ktorých nadväznosť zobrazuje rôzne fázy pohybu.

Avšak nevedomé úrovne psychiky, chápané ako systém spracovania informácií, disponujú oveľa vyššou produktivitou a pracujú s oveľa širším rozsahom frekvencií a súborom fyzických polí nesúcich informačné toky, v porovnaní s možnosťami vedomia mimo stav tranzu[7].

Úryvok z analytickej správy (r. 2000)
„Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi…“

Algoritmika každého myslenia (a v podstate — psychickej činnosti ako takej) zahŕňa vedomie jednotlivca, nevedomé úrovne jeho individuálnej psychiky a určité fragmenty kolektívnej psychiky, ktorej sa zúčastňuje (egregory, ktorých fragmenty sú rozmiestnené v psychike jednotlivca). Pritom algoritmika myslenia predstavuje dialóg vedomia s nevedomými úrovňami psychiky. A v tomto dialógu vedomie väčšinou schvaľuje alebo zakazuje používanie výsledkov spracovania informácie nevedomými úrovňami psychiky, hoci u mnohých je to tak, že vedomie je pri tomto procese iba prítomné, a nijako doň nezasahuje.

V podstate vedomie takýchto jednotlivcov sa iba «vezie životom» v tele, ktoré je neustále riadené vo svojom vonkajšom i vnútornom správaní nevedomými úrovňami psychiky, v dôsledku čoho sa jednotlivec v priebehu dlhých časových intervalov stáva rukojemníkom informácie, ktorú si nie vždy uvedomuje, a algoritmov jej spracovania, ktoré nie vždy dokáže vedome predvídať a ktoré sa nachádzajú v nevedomých úrovniach jeho psychiky alebo ich čerpá z nejakej kolektívnej psychiky.

A vždy, keď sa v tomto kontexte vyskytne termín «nevedomé úrovne psychiky», treba si spomenúť, že prostredníctvom nich môžu na osobu vplývať egregory (kolektívna psychika, ktorej sa jednotlivec zúčastňuje), a tiež subjekty, ktoré zneužívajú svoje extrasenzorické schopnosti a zručnosti manipulácie inými ľuďmi pomocou informačných prúdov, ktoré prechádzajú cez štandardné zmyslové orgány človeka, avšak podvedome[8].

Takže, ak je osoba rukojemníkom svojho nevedomia, nemusí ani sama postrehnúť, že sa stáva posadnutou (t.j. riadenou zvonka mimo svojej cieľavedomej vôle, či dokonca napriek nej) nejakým iným subjektom alebo objektom, od ktorého jej nevedomé úrovne psychiky dostávajú informáciu, ktorá určuje jeho konanie.

Psychika drvivej väčšiny ľudí je nastavená tak, že keď jej nevedomé úrovne riešia nejakú konkrétnu úlohu, tak počas tohto procesu nie je možná vedomá sebakontrola správnosti riešenia tejto úlohy.

Pre uskutočnenie vedomej sebakontroly je nutné prerušiť proces riešenia tejto úlohy a prehodnotiť nielen dosiahnuté priebežné a konečné výsledky, ale aj informáciu a algoritmus jej spracovania, ktoré viedli práve k týmto výsledkom. Tie sa pri „Ja-centrickom“ videní sveta nemusia vždy zhodovať s túžbami a očakávaniami, aké mala osoba pred začiatkom tejto činnosti.

Táto zvláštnosť psychiky vedie k tomu, že jednotlivec si skutočne neuvedomuje počas samotnej činnosti, čo robí, pretože udalosti ho pohlcujú v tom zmysle, že nevedomé úrovne psychiky neprestajne reagujú na vstupný tok informácie, odstavujúc pritom vedomie[9], a tým zároveň aj vôľu subjektu (ktorá vždy koná z úrovne vedomia; z podvedomej úrovne konajú len rôzne automatizmy správania a sugescie od subjektov zvonka) od účasti na riadení priebehu udalostí.

Analyzovať môže jednotlivec až po zavŕšení určitých etáp svojej činnosti, keď spätne vedome prehodnocuje výsledky svojej činnosti; alebo ešte pred začiatkom činnosti, keď si formuje plány (ciele a spôsoby ich dosiahnutia):

  • minulosť prehodnocuje na základe toho, čo sa už odohralo. Táto skutočnosť sa odráža aj v porekadle «Po boji je každý generál»;
  • a svoje budúce plány formuje na základe toho, do akej miery sa jeho subjektívne hodnotenia stability priebehu udalostí (v zmysle ich predvídateľnosti), ktorých sa chce zúčastniť alebo sa ich už zúčastňuje,zhodujú s objektívnymi možnosťami priebehu týchto udalostí pri jeho účasti.

Vďaka tomuto môže jednotlivec vo väčšine prípadov (okrem prípadov, keď zomrie alebo má definitívne poškodený rozum) porovnať svoje pôvodné plány s reálnym výsledkom, popremýšľať o algoritmike svojho myslenia a celkovej psychickej činnosti, ktoré spôsobili to, že výsledky činnosti nezodpovedajú počiatočným plánom a túžbam v takej miere, ako sa predpokladalo. Problémom spoločnosti je však to, že väčšina jednotlivcov tvoriacich túto spoločnosť to nerobí a nevie robiť; a dokonca určité množstvo jednotlivcov začína činnosť (alebo je priebežne vťahovaná do činnosti) bez toho, aby si vopred vytvorilo určité konkrétne plány a spôsoby ich realizácie[10].

A okrem nich existujú aj takí, ktorých vedomie robí poskoka svojim nevedomým úrovniam psychiky, zameriavajúc svoju vôľu na včasné uspokojovanie zvrátených podvedomých „automatizmov“, čím devastujú svoju mravnosť.

Takéto posluhovanie je ešte horšie a zvrátenejšie, než obyčajné nevoľníctvo, strata vôle v určitých situáciách alebo slabošstvo.

Ak zaujmeme rozumný postoj nielen k vonkajším životným okolnostiam, ale aj k algoritmike vlastnej psychickej činnosti, tak nevyhnutne dospejeme k záveru, že:

Pre bezchybné správanie v duchu určitej koncepcie (a tiež pre objektívne bezchybnú voľbu samotnej koncepcie — koncepcie života v súbornosti) v podmienkach, keď nevedomé úrovne psychiky odstavujú vedomie jednotlivca (a spolu s ním aj jeho vôľu) od účasti na riadení priebehu udalostí, — je nevyhnutné nastavovať algoritmiku nevedomých úrovní psychiky na bezchybné spracovanie všetkej prichádzajúcej informácie a na bezchybnú účasť v kolektívnej psychike; — a tú kvalitu vlastného nastavenia je nutné pravidelne obnovovať (alebo udržiavať) počas celého života. V takomto prípade bude „autopilot“ nevedomých úrovní psychiky spracovávať informáciu bezchybne a v problémových situáciách bude sám žiadať vedomie o ďalšie pokyny, a nie odstavovať vedomie (a spolu s ním aj vôľu) jednotlivca od riadenia.

Osobná kultúra psychickej činnosti má v podstate zabezpečovať dôveru jedinca v to, že algoritmika jeho nevedomých úrovní pracuje bezchybne. Tento druh vnútornej dôvery je tým, čomu sa hovorí „sebadôvera“, no sebadôvera nie je možná bez osobného vzťahu človeka s Bohom skrze Život. Ak takejto sebadôvery niet, ale stále tu existuje niečo, čo jedinec nazýva „sebadôverou“, potom sa v skutočnosti jedná iba o namyslenosť.

Dosiahnutie takejto bezchybnej sebadôvery a v podstate včasného získania hodnovernej znalosti o schopnosti alebo neschopnosti bezchybne riešiť tú či onú úlohu, je jedna z otázok, ktorými by sa mala vecne zaoberať psychológia osobnosti vo svojich praktických aplikáciách.

Avšak táto úloha nastavenia algoritmiky „autopilota“ nevedomých úrovní psychiky nemá riešenie v medziach „Ja-centrického“ a kaleidoskopického videnia sveta. Napriek tomu túto úlohu možno garantovane vyriešiť v medziach iného — Bohocentrického videnia sveta a od neho odvodeného chápania sveta trojjednoty matérie-informácie-miery[11]. No aj v tomto prípade, ak chceme nájsť riešenie úlohy nastavenia „autopilota“ nevedomých úrovní psychiky[12], musíme najprv identifikovať to, čo je v algoritmike psychiky objektívne spoločné aj pre vedomie, aj pre nevedomé úrovne, a dokáže ich zjednotiť do jedného celku. Kvôli tomu si musíme v psychike sformovať predstavu o tom, čo sú to vlastne algoritmy a algoritmika.

Algoritmus je súvislá postupnosť činov, ktorých realizácia umožňuje dosiahnuť určitý cieľ. Algoritmom sa nazýva aj opis takejto postupnosti činov. Algoritmika, je systém jednotlivých špecializovaných algoritmov v ich funkčnej vzájomnej prepojenosti.

Algoritmus ako opis predstavuje súbor:

  1. informácií opisujúcich charakter transformácie vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu;
  2. mier (kritérií) riadiacich prenos tokov transformovanej informácie od každého bloku k ďalším.

Formálne navonok môžu byť algoritmy a ich fragmenty priradené k niektorému z nasledovných typov, resp. predstavovať ich kombináciu:

  • Lineárne — v nich sa informácia prenáša postupne od bloku k bloku.
  • Cyklické — v nich niekoľko blokov tvorí kruh, po ktorom sa prenáša informácia v procese jej transformácie.
  • Rozvetvujúce sa — v nich posun informácie od jedného bloku k druhému nie je jednoznačne určený štruktúrou samotného algoritmu, ale závisí od výsledkov spracovania informácie.
  • „Paralelizujúce sa“ (mnohovláknové) — v nich sa informácia z jedného bloku odovzdáva naraz niekoľkým blokom-potomkom procesu.

Všetky typy algoritmov, okrem lineárneho, si vyžadujú isté riadenie toku informácie pri jej odovzdávaní od bloku k bloku (vstup a výstup z cyklu, výber bloku-potomka, nastavenie parametrov „paralelizácie“ procesu, atď.). Riadenie informácie v algoritmoch pri jej prenose od bloku k bloku je založené na porovnávaní získaných výsledkov s určitým porovnávacím štandardom. Takýto štandard môže byť buď «vyrátaný» v samotnom algoritme, alebo to môže byť aj pevný atribút samotného algoritmu (konštanta*). Vo videní sveta trojjednoty matérie-informácie-miery je takýmto porovnávacím štandardom, ktorý riadi informačné toky v algoritme, jeden zo životných prejavov miery, t.j. je to kritérium.

Uvedenú definíciu algoritmu i všetko povedané o riadení informačných tokov v algoritmoch možno plne aplikovať aj na psychickú činnosť jednotlivcov a kolektívov (na účasť jednotlivcov v egregoroch); t.j. možno to aplikovať na algoritmiku psychiky všeobecne ako na súbor jednotlivých algoritmov, ktoré algoritmika psychiky obsahuje, a v ktorej prebieha prenos riadenia od jedného konkrétneho algoritmu k ďalším. Pritom aj keď sa algoritmika psychiky môže v priebehu života meniť či už tematickým zložením svojich algoritmov, alebo kvalitou svojich funkčne špecializovaných algoritmov, no vo vzťahu k rýchlosti plynutia udalostí (vstupnému toku informácií) je rýchlosť jej zmeny vo väčšine situácií takmer nulová.

Ako možno z tohto opisu pochopiť, tak v dvoch exemplárov toho istého dostatočne rozvetveného algoritmu s určitým počtom cyklov spracovania informácie sa bude rovnaký vstupný prúd informácie transformovať do rôznych výsledkov, ak v jednom exemplári zmeníme hodnotu mier (kritérií), pevne nastavených v algoritme (ale nie vypočítaných v ňom[13]), s ktorými sa porovnávajú priebežné výsledky spracovania informácie a kde na základe tohto porovnania sa informačný potok posúva na ďalšie spracovanie do ďalšieho bloku.

Vo vzťahu k psychike jednotlivca však problém spočíva v tom, že väčšia časť blokov-(transformátorov prechádzajúcej informácie) je skrytá v nevedomých úrovniach psychiky, v dôsledku čoho bdelé vedomie nedokáže uskutočniť ich revíziu, pokiaľ jedinec neovláda psychotechniky svojvoľného vstupu do tranzových stavov, v ktorých sa vedomiu pri určitých zručnostiach sprístupňujú aj tie informácie obsiahnuté v psychike, ktoré sú v jeho bežnom stave nedostupné.

Avšak v algoritmike psychiky každého človeka existuje jedna zložka, ktorá je spoločná aj pre vedomú, aj pre nevedomé úrovne psychiky, a spája vedomú aj nevedomé úrovne do uceleného systému spracovania informácií tým bezchybnejšie, čím menej je v ňom vzájomne sa vylučujúcich názorov na konkrétne otázky a ich súvislosti. Touto zložkou je mravnosť, ktorú (hoci zriedka, ale predsa len) nazývajú «mravné kritérium».

Mravnosť jednotlivca predstavuje z informačného hľadiska súhrn popisov rôznych reálnych a potenciálnych životných situácií s hodnotením každej z nich: «dobre», «zle», «nepodstatné» alebo «neviem» alebo «závisí od sprievodných okolností», ktoré sú okrem toho ešte aj hierarchicky usporiadané podľa preferencií.

A preto:

Nemravnosť je defektom mravnosti ako takej. Nemravnosť vlastne znamená, po prvé, neurčitosť mravných kritérií, ktorá je spôsobená absenciou jedného alebo viacerých mravných kritérií, ktoré sa dajú použiť v tej istej situácii, a po druhé, neurčitosť v hierarchickom usporiadaní mravných kritérií v psychike podľa ich dôležitosti.

S týmto súborom opisov-kritérií a ich vzájomných prepojení tvoriacich mravnosť subjektu sa porovnáva celá algoritmika psychiky v procese spracovania informácie pri hodnotení priebehu udalostí, a tiež pri tvorbe plánov a línií správania v meniacich sa životných situáciách. Práve ony — mravné kritériá — plnia funkciu „porovnávacích štandardov“ s priebežnými a konečnými výsledkami pri spracovávaní informácie v osobnej psychike, riadia jej ďalšie spracovávanie a tým pádom aj správanie jedinca v Živote.

Aj keď nie všetko zo svojej mravnosti si jedinec uvedomuje počas svojej činnosti, ako sme spomínali už skôr, no mravné kritériá v súvislosti s rôznymi činmi a líniami správania môžu byť ľahko rozpoznané aj MIMO STAVOV TRANZU vďaka prehodnoteniu svojho minulého správania a plánov do budúcnosti po získaní informácie, ktorú sme vyššie nazvali «odvetnou»; dá sa to urobiť buď samostatne, alebo za pomoci ostatných, ak sa vzdáme predsudku, že prijať pomoc od druhých je ponižujúce (ak to nebude považovať za ponižujúce, tak aj reálna snaha okolia ho ponížiť sa zmení na objektívnu pomoc pri prekonávaní nejakej vlastnej necnosti). Takže zmena odhalených mravných kritérií na nové hodnoty «dobré» alebo «zlé» v spojení s jednotlivými konkrétnymi situáciami-scenármi zároveň predefinuje aj celý charakter algoritmiky vedomej a nevedomých úrovní psychiky, zmeniac pritom celú množinu cieľov, o dosiahnutie ktorých sa v živote človek snaží, a celé to množstvo spôsobov a prostriedkov, ktoré považuje za prípustné. To isté sa týka aj doplnenia vlastnej mravnosti o nejaké nové mravné kritériá, ktoré predtým jedinec v psychike nemal, ako aj zmeny v hierarchii usporiadania mravných kritérií.

Pritom, ak sú nové hodnoty mravných kritérií menej chybné vo vzťahu k Božiemu predurčeniu pre človeka, než boli tie staré, tak aj „autopilot“ nevedomých úrovní psychiky sám „automaticky“ generuje lepšiu líniu správania, než v minulosti; ak sú ale zadané chybnejšie hodnoty, tak chyby „autopilota“ nevedomých úrovní psychiky budú oveľa závažnejšie.

*

*               *

Takýto prístup k skúmaniu algoritmiky osobnej psychiky vedie k otázkam: existujú (svojim charakterom) najlepšie možné mravné kritériá, ktoré by boli pre všetkých ľudí jednotné? alebo pre jedného človeka sú objektívne najlepšie jedny mravné kritériá, a pre niekoho iného sú objektívne najlepšie celkom iné mravné kritériá? A tým pádom, môže sa stať, že pre jedného jedinca je Zhora predurčená (ako tá najlepšia možná) jedna mravnosť[14], a pre iného človeka je (ako tá najlepšia možná) Zhora predurčená iná mravnosť, ktorá je odlišná od tej prvej? Inými slovami, je pre ľudskú spoločnosť Zhora predurčený neopakovateľný mravný svojráz každého jej člena, t.j. mravná jedinečnosť každého — mravný ideál predurčený Zhora? alebo je mravný svojráz predurčený jednotlivým sociálnym skupinám? alebo aspoň niektorým výnimočným jedincom, ktorých by táto špecifická mravnosť odlišovala od ostatných členov spoločnosti, ktorí majú ako ideál predurčenú iná spoločnú mravnosť?

Odpoveď na tieto otázky už poskytol sám Život: Staroveký Rím, z ktorého sa nám zachovalo príslovie: „Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi“ (vyjadrujúce ideu rozdielnych mravných štandardov ľudí v závislosti od ich postavenia) — odišiel do historického nebytia.

Stavovsko-kastové systémy všetkých spoločností sa v minulosti rozpadávali, pretože nedokázali adekvátne reagovať na vznikajúce historické výzvy. A tie spoločnosti, ktoré si zachovali stavovsko-kastové a klanové tradície alebo sa ich snažia obnoviť, dnes prežívajú krízy.

A spoločnosti tieto krízy nedokážu prekonať, kým ich občania sú verní princípu: „pre každého človeka (klan, sociálnu skupinu, spoločenskú triedu, kastu, rasu) je najlepšia jeho vlastná mravnosť, ktorá ho odlišuje od iných“. Tento princíp vlastne hovorí, že ak v takejto spoločnosti aj vznikajú nešťastia, tak výlučne v dôsledku odpadlíctva od tohto princípu a snahy vnútiť ľuďom jednotné mravné štandardy.

V konkrétnej sociálnej podobe tento zákon znamená, že otrok má zostať otrokom, má sa zmieriť so svojim osudom, byť nadšený zo svojho pána a nezištne mu slúžiť, a na žiadne sťažnosti by nemal ani pomyslieť; a jeho pán má vo svojej samoľúbosti právo si robiť so svojim otrokom, čo chce. Kultúra davo-„elitárnej“ spoločnosti je ateistická a počas celej histórie si vytvára stále nové a nové civilizačné obaly, aby mohla tento princíp realizovať.

Pritom kultúra všetkých národov vyčlenila zo všetkých existujúcich typov mravnosti jeden spoločný mravný ideál, ktorý v ruskom jazyku dostal názov „pravdovernosť“[15].


[1] V technike existujú metódy extrakcie signálu, ktorého výkon je výrazne nižší než výkon šumov. No v technike človek používa len to, čo už existuje v Živote a môže byť realizované a aj sa realizuje na civilizáciou umelo vytvorených nosičoch. Práve na tomto poli (skúmania možností prenosu javov vyskytujúcich sa v biosfére do technosféry) vznikol vedný obor s názvom «bionika».

[2] Napríklad v programovacom jazyku «Fortran» sú oblasti «COMMON» («SPOLOČNÉ») jedným z prostriedkov realizácie informačnej výmeny medzi jednotlivými funkčne špecializovanými podprogramami v rámci nadradenej spoločnej algoritmiky riešenia úlohy.

[3] Môže k tomu dochádzať, keď sa ľuďom podarí vygenerovať spoločné poľové štruktúry, vďaka čomu sa úloha rozlíšenia ľudí podľa «zdieľaných oblastí» môže stať ešte náročnejšou (mnohovariantnejšou), než je rozdelenie tiel „siamských dvojčiat“. (Nová poznámka, 2003).

[4] V živote spoločnosti, v ktorej prevládajú neľudské typy režimov psychiky, sa v rodových egregoroch v úlohe tých, ktorí dokážu niečo zmeniť v «zdieľaných oblastiach», štatisticky najčastejšie ocitajú — najstarší vo vzostupných rodových líniách. Táto objektívna egregoriálno-magická moc najstarších v rode vytvára v mnohých prípadoch normu bezpodmienečného a poslušného podriadenia si mladších staršími. Určité špecifiká dodávajú charakteru egregoriálnej rodovej mágie a adresácii podriaďovania si mladších staršími aj viditeľné prejavy príznakov matriarchátu a patriarchátu v kultúre, a tiež ich kombinácie v určitých vekových skupinách.

Štatisticky zriedkavé výnimky v hierarchii rodovej egregoriálno-magickej moci tradičnej davo-„elitárnej“ spoločnosti sú spôsobené tým, že niekto z mladších príslušníkov rodu dosiahne vo svojom osobnom psychickom rozvoji v určitom období svojho života ukazovatele, typické pre efektívnejšie režimy psychiky, než je ten, ktorého nositeľom je najstarší v rode: režim psychiky zombi je efektívnejším, než zvierací; démonický režim psychiky je efektívnejší, než zombi a zvierací; Ľudský režim psychiky je najefektívnejší zo všetkých.

O príčinách, ktoré spôsobujú rozdielnu efektivitu každého z menovaných typov režimu psychiky, si možno prečítať v knihách VP ZSSR „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, začlenenej aj do samostatného vydania „Dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ v redakciách od r. 2000.

No najstarší v rode, to je tiež jeden z príkladov typu egregoriálneho líderstva, t.j. pozície najvyššej autority ohraničenej hranicami určitého egregoru alebo súboru viacerých egregorov, nie nevyhnutne rodových: môžu to byť rôzne egregory, podporované spoločnosťou.

[5] Stotožnenie osoby človeka s Bohom vylučujeme, aj keď Boh sa môže prejavovať aj cez osobu človeka.

[6] Človek môže svoje vedomie roztiahnuť až tam, kam je schopný svojim vnútorným zrakom (jasnozrivosťou, ak ňou disponuje) dosiahnuť. – pozn. prekl.

[7] V tranzových stavoch sa vedomie presúva do iných frekvenčných rozsahov a dokáže vnímať „spomalene“ aj taký rýchly jav, akým je výbuch delostreleckého granátu, a nie iba vyloviť z filmu povestný 25-ty snímok (Mimochodom, ako ukázal výskum, ani cez neho nemožno v psychike aktivovať to, čo odporuje jeho mravnosti) alebo priložený fonogram posunutý do infrazvukového rozsahu (prostriedky na programovanie podvedomého správania). Ako ukázal výskum, tak nevedomé úrovne psychiky dokážu pri sledovaní premietaného filmu zostrojiť aj tie fázy pohybu, ktoré by sa mali nachádzať v intervaloch medzi fázami zaznamenanými na obrázkoch filmu.

V «zmenených» stavoch vedomie registruje aj tie druhy fyzických polí, ktorých informačné prúdy vo všednom stave vedomia väčšina ľudí — okrem «senzibilov» — nevníma. Okrem toho, ak sa vedomie nachádza v «zmenených» stavoch, tak sa mení aj algoritmika jeho súčinnosti s nevedomými úrovňami psychiky, ktoré sú tiež určitým spôsobom zmenené.

[8] Kúzelníci, iluzionisti a mentalisti sú nositeľmi takejto zručnosti podvedomej manipulácie divákov.

[9] V situáciách keď podvedomie preberá kontrolu, rozum je úplne vypnutý a vedomie je IBA divákom. Napríklad pri monotónnej stereotypnej práci, inštinktívnych reakciách, alebo v davovej psychóze: človek koná podľa podvedomých vzorcov, a iba tupo pozoruje svoju činnosť a emócie. – pozn. prekl.

[10] Táto neurčitosť v plánoch a spôsoboch ich realizácie vyjadruje nemravnosť.

Mravnosť je v prácach VP ZSSR definovaná ako hierarchicky definovaný súbor mravných kritérií. A nemravnosť, to sú rôzne druhy neurčitostí (vrátane principiálneho odmietania čokoľvek) v mravných kritériách a v ich hierarchickej usporiadanosti.

[11] Podrobnejšie sa o tom možno dočítať v knihách VP ZSSR „Mŕtva voda“, „Dialektika a ateizmus“, „Príď na pomoc mojej neviere“, „O imitačno-provokačnej činnosti“.

[12] Pokus uzavrieť sa vo vlastnom vedomí, izolovať ho od nevedomých úrovní psychiky, by vlastne predstavovalo popieranie a likvidáciu seba samého. Po prvé, možnosti ľudského vedomia mimo stavov tranzu sú veľmi malé: 7 až 9 objektov súčasne a 15 bitov za sekundu. Po druhé, a to je hlavné, Vesmír je celistvý, a preto človek nemá objektívnu možnosť izolovať sa od Sveta vo vlastnom vedomí.

[13] Pre zmenu týchto kritérií treba prerobiť určité bloky algoritmu.

[14] Ako usporiadaný súbor mravných kritérií.

[15] „Праведност“ (bohabojnosť, spravodlivosť, svätosť). – pozn. prekl.

POKRAČOVANIE (18/25)…

Napsat komentář