Od korporatívnosti k súbornosti (14)

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

Ale skôr než začneme skúmať algoritmiku súbornosti a procesu jej vytvorenia ľuďmi, musíme preskúmať aj názor vyjadrený apoštolom Pavlom.

Preto predpokladajme, že večne živý Kristus (u Boha sú všetci živí) vloží svojho ducha do psychiky pravých (podľa Pavla) kresťanov a svojou vôľou koná nielen vo „vnútornom svete“ každého z nich, ale cez nich aj v spoločnom „vonkajšom svete“. Predpokladajme, že pritom nepotláča psychiku ľudí svojou energetickou mocou, kradmo nezamieňa ich vôľu svojou, ale všetko prebieha na základe viery samotného veriaceho v učenie zvestované Pavlom a na základe osobnej výzvy k činu toho ducha, ktorého Pavol nazýva „Kristom“ alebo „Kristovým duchom“.

Ak sa pri týchto predpokladoch pozrieme do reálnej histórie takzvanej kresťanskej civilizácie, hneď sa na povrch vynárajú otázky: Ak tento duch nie je egregorom, ktorého si vytvorili ľudia na základe svojich presvedčení (v niečom chybných alebo vyložene lživých), ale skutočne pravým Kristom, tak prečo je história takzvanej kresťanskej civilizácie plná úmyselného zla a rôznych nešťastí, ktoré sa stali kvôli lajdáckosti a neuváženosti ľudí? Vari, až na pár svätcov, sú všetci ostatní kresťania (dokonca pravidelne sa zúčastňujúci cirkevných služieb) pokrytcami brániacimi Kristovmu duchu (s jeho informáciou, algoritmikou a energetikou) v tom, aby do nich vstúpil?

— To sotva. No hlavná výhrada spočíva v inom. Kristus nikde, nikdy a nikomu nehovoril, že má v pláne svojou osobou (v tele alebo v duchu) zameniť ak nie celé ľudstvo, tak minimálne každého kresťana v zástupe pokolení tým, že vstúpi svojim duchom do tela a psychiky ľudí a bude cez nich konať v priebehu storočí. S týmto faktom sa spájajú dve množiny udalostí:

• na jednej strane: Nový Zákon na mnohých miestach hovorí o tom, že Kristus vďaka moci, ktorá mu bola daná Zhora, oslobodzoval ľudí od rôznych cudzích duchov (najmä od ich posadnutia), ktorí sa usadili v ich psychike (duchu-biopoli) a tele;
• na druhej strane: história zachováva z pokolenia na pokolenie mnoho správ o posadnutí ľudí zlými duchmi a Satanom; vrátane prípadov, keď ľudia uzavreli dohodu s nečistou silou.

A predpoklad, že večne živý Kristus (u Boha sú všetci živí) vkladá svojho ducha do psychiky pravých (podľa Pavla) kresťanov a koná cez nich v spoločnom „vonkajšom svete“; že pritom nepotláča psychiku ľudí svojou energetickou mocou, kradmo nezamieňa ich vôľu svojou, ale že všetko prebieha na základe viery samotného veriaceho v učenie zvestované Pavlom a na základe osobnej výzvy toho ducha, ktorého Pavol nazýva „Kristom“ alebo „Kristovým duchom“ — je charakterom svojej etiky (t.j. mravne podmienených vzťahov jednotlivých strán) podobný druhej množine: množstvu svedectiev o posadnutosti.

T.j. vecný rozbor Pavlom vyjadreného názoru nám odhaľuje „typickú zmluvu“ („testament“), v ktorej sa jedná o to, že jedna strana poskytne svoju vlastnú psychiku (ducha-biopole) aj s telom, aj s rôznymi dostupnými zdrojmi (ktoré dostala duša Zhora pre život na Zemi) k dispozícii druhej strane výmenou za prísľub niečoho, po čom prvá strana túži[1].

A nič nenasvedčuje tomu, že by tento typ zmluvy nevyhovoval nečistej sile, ktorej veľakrát je Zhora dovolené konať nielen vo vlastnom mene, ale aj v mene a podobe Krista, pred čím samotný Kristus varoval:

„On im povedal: Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a budú hovoriť v mojom mene: ‚To som ja!‘ a ‚Ten čas je tu!‘, no vy nechoďte za nimi!“ (Lukáš, 21:8).[2]

Okrem toho sa vynára otázka: a načo potom Boh vložil do tela dušu, ktorá je obdarená slobodou voľby a SLOBODOU VÝBERU CIEĽOV (vrátane možnosti samostatne si zadávať hranice subjektívne možného a samostatne subjektívne určovať, čo je možné a nemožné, prípustné a neprípustné)[3], ako aj vôľou, pomocou ktorej sa realizujú obe predchádzajúce slobody?

— Pre riadenie života na Zemi podľa Pavlom opísanej schémy («všetci kresťania sú časťami tela „pravého Krista“») je živá duša v tele, sloboda voľby, sloboda výberu cieľov, vôľa, individuálny um-rozum a mnoho ďalšieho, čo dostala duša Zhora pre svoj život na Zemi, jednoducho prekážkou, vnútorným šumom systému riadenia. Pre riadenie života na Zemi podľa Pavlom opísanej schémy by úplne postačovalo množstvo tiel bez duše a jeden spoločný duch, ktorý by tieto telá riadil, rozmnožujúc alebo znižujúc ich počet podľa potreby.

A skutočnosť, že človek je predovšetkým živou dušou, ktorá je Zhora obdarovaná umom-rozumom, slobodou voľby, SLOBODOU VÝBERU CIEĽOV (vrátane možnosti samostatne si zadávať hranice subjektívne možného a samostatne subjektívne určovať, čo je možné a nemožné, prípustné a neprípustné) a vôľou, pomocou ktorej sa realizujú obe predchádzajúce slobody — je ukazovateľom toho, že Pavol sa kompletne mýli, keď večne živému pravému Kristovi pripisuje etiku vzťahov s ľuďmi, ktorá je typická pre nečistú silu.

Takže po prečítaní 12. kapitoly Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom a porovnaní prečítaného s tým, čo vieme o vytváraní ľuďmi egregorov, o objektívnosti informácie a algoritmiky (miery), sa ocitáme pred nutnosťou učiniť nepokryteckú voľbu pred Bohom:

• buď priznať, že Pavol zamieňa pravého večne živého Krista egregorom, ktorého volá „Kristus“, avšak jeho informačno-algoritmický obsah nemá s pravým Kristom ani Zvestovaním, ktoré ľuďom priniesol, nič spoločné;
• alebo priznať, že Pavol píše o pravom večne živom Kristovi, a nemať problém s tým, že Kristova etika správania k ľuďom je totožná s etikou nečistej sily, ktorá človeku sľubuje alebo ponúka čosi, po čom veľmi túži, výmenou za právo ovládať jeho dušu, psychiku a telo.

Výber druhej možnosti zbavuje každého, kto sa takto rozhodne, akýchkoľvek mravno-etických kritérií, a tým pádom aj schopnosti vedieť v jednotlivých situáciách rozlíšiť, čo je od Boha, a čo od Satana.

Preto my sme si vybrali nasledovné:

Pavol v 12. kapitole Prvého listu Korinťanom zamieňa pravého Krista egregorom, nazývajúc egregor „Kristom“, pričom tento egregor vznikol a existuje v hraniciach Božieho dopustenia a nemá v sebe nič kresťanské, okrem názvu a niektorých ďalších vábničiek. Informačno-algoritmický obsah tohto egregora je výmyslom „svetového zákulisia“ tých čias. Napriek tomu je v Pavlových listoch aj veľa životu adekvátnych vecí, na čo sa chytili „kresťania“, ktorí Pavla uznali za Kristovho apoštola.

„Svetové zákulisie“ tých čias, manipulujúce Šavla-Palva a konajúce cez neho, takýmto spôsobom uskutočnilo zámenu:

• algoritmiky sformovania súbornosti, ktorá zjednocuje osobné vôle množstva ľudí v súlade s Prozreteľnosťou a oslobodzuje každého z nich V PRÚDE ŽIVOTNÝCH UDALOSTÍ od rôznych preludov (nečistých síl) a omylov.
• algoritmikou egregora, ktorý zotročuje ľudí a (v hraniciach Božieho dopustenia) zneužíva v záujme „svetového zákulisia“ všetko to, čo každý z ľudí dostáva priamo od Boha[4], nie cez egregory, na ktoré sú ľudia slobodne alebo neslobodne, vedome alebo nevedome pripojení.

Algoritmus (mechanizmus) nahradenia súbornosti zotročujúcim egregorom je veľmi jednoduchý:

1. V prvom kroku sa do spoločnosti zavádza lož — objektívne nedôveryhodná informácia o Bohu a Prozreteľnosti (Božom Zámere).
2. Následne ľudia, ktorí lži uverili a stotožnili sa s tým, že práve v nej sa odráža Zvestovanie dané Zhora a Prozreteľnosť, vytvárajú na základe tejto lži egregor. Proces vytvárania egregora je objektívny a nie je závislý na želaniach a vôli ľudí, ktorí sa ho zúčastňujú. Je to z dôvodu objektívnosti informácie a miery (prejavom miery je aj ľudská mravnosť).
3. To má za následok, že všetko, čo ľudia dostali priamo od Boha v ich „vnútornom“ a spoločnom „vonkajšom“ svete, sami podriaďujú algoritmike egregora, ktorý sami vytvárajú, pretože kým veria v to, že práve táto lož je pravdou, tak nezávisle od svojich zámerov a vôle odmietajú Boha a v určitých aspektoch svojho života a činnosti sa protivia Jeho Zámeru.
4. Ak sa v spoločnosti sformuje na tomto základe egregoriálno-magický rituálny kult, vierouka sa stane kultovou, začne sa prejavovať v kultúre spoločnosti ako celku a stane sa kostrovým základom kultúry, tak proces získa určitú stabilitu z pokolenia na pokolenie.

Takto vytvorený systém psychologického potláčania, vydierania, podplácania a iných foriem zotročovania ľudí môže byť funkčný natoľko, nakoľko adekvátne jeho tvorcovia odhadli Božie dopustenie voči svojim potenciálnym obetiam.

Oslobodiť sa z moci takýchto zotročujúcich egregorov je možné len pomocou uvážlivého postoja človeka k Životu; pomocou jeho nebojácnosti byť úprimným; pomocou odhodlanosti odmietať každú lož, ktorá bola v Živote odhalená; pomocou odhodlanosti odolávať kompromisom s odhalenými lžami jej otrokov a slabochov, a tiež odolávať zotrvačnosti bezduchej a zbabelej viery okolia v údajnú pravdivosť už odhalenej lži; a toto oslobodenie je možné len pod Božím vedením na základe oddanej viery človeka Bohu a na základe priameho osobného vnútorného dialógu s Ním v Živote, nie cez kultové vierouky a ich rituály.

Čo sa týka egregora historicky reálneho kresťanstva (všetkých jeho odnoží), zotročujúceho ľudí v mene Krista, tak posadnutí týmto egregorom veria nasledovným ideám, ktoré so Zvestovaním Zhora (vrátane toho, ktoré sprostredkoval Kristus) nemá nič spoločné:

• Dogma o Trojici. Hoci v skutočnosti, ako to vidíme v textoch Nového Zákona:
  • Samotný Kristus nesformuloval žiadnu myšlienku, ktorá by sa podobala dogme o Trojici, a ani nikoho nepresviedčal, že aj keď je Boh jeden, tak je zároveň tajuplne trojitý. Ani so Židmi nemal Kristus žiadne dogmatické spory ohľadom chápania jednobožstva (jediný teologický spor s nimi sa týkal toho, že zďaleka nie všetci v ňom uvideli Krista-Mesiáša). Preto dogma o Trojici, ktorá sa objavila až v 4. storočí, je výmyslom „cirkevných otcov“ a ich bábkarov zo „svetového zákulisia“ tých rokov, ktorý bol nasadený do vedomia cirkevných veriacich.
• Učenie o tom, že, po prvé, Boh („Boh Otec“ — v terminológii kresťanských cirkví) poslal na svet Krista kvôli tomu, aby ho ukrižovali a aby on svojou smrťou na kríži vykúpil ak aj nie celé ľudstvo, tak aspoň tých, ktorí uverili tejto doktríne, a aby svojim zmŕtvychvstaním dal veriacim v túto doktrínu nádej ich vlastného zmŕtvychvstania v budúcnosti. A po druhé, že práve takto sa vraj všetko odohralo. Hoci v skutočnosti:
  • Po prvé, Všemohúci Boh, ktorý bol slobodný v predurčení bytia ešte nestvoreného sveta a napriek tomu v ňom odsúdil na smrť svätca pod zámienkou, že je to údajne jediný spôsob, ako zachrániť poblúdených ľudí — buď nie je všemohúci, alebo nie je spravodlivý, pretože už vo svojom predurčení „podráža nohy“ svätcovi a odvracia sa od neho v Živote vo chvíli, keď ten potrebuje ochranu a pomoc. Navyše to bolo nezmyselne kruté voči Ježišovi zo strany toho, ktorého cirkev nazýva „Bohom Otcom“.
    A ak chce niekto povedať, že to malo dať ľuďom aj mravný príklad, tak ten skutočne bol daný: v mene nejakých cieľov, vyhlásených za vysoké a nepochopiteľné priemerným umom, je vraj možné vydať ľudí na smrť okolnostiam alebo nejakým tretím silám, pretože aj Krista ešte v štádiu predurčenia existencie sveta takto údajne obetoval sám Boh („Boh Otec“ v terminológii kresťanských cirkví)[5].
  • Po druhé, aj keď sa situácia vyvíjala smerom k tomu, že za „prirodzeného chodu udalostí“ (t.j. pri chode udalostí bez priameho ovplyvňovania Božou vôľou) Krista nevyhnutne čakalo ukrižovanie, reálne však neexistujú žiadne dôkazy o tom, že sa všetko odohralo práve takto.
    Korán o tom priamo a nedvojzmyselne informuje: «Oni ho (Ježiša) nezabili a neukrižovali, len sa im to zdalo; a vskutku, tí, ktorí o tom vedú spory, sami majú pochybnosti; nemajú o tom žiadnu znalosť, riadia sa len dohadmi (Sablukov: „Len si to myslia“). Určite ho (Krista) nezabili (Sablukov: „je to dobre známe“), nie, Boh si ho vyzdvihol k Sebe: veď Boh je mocný (Kračkovský: „veľký“), múdry! Vskutku, z ľudí Písma (t.j. vtedajších zákonníkov a kňazov) niet nikoho, kto by v neho (Krista-Mesiáša) neuveril pred jeho smrťou (t.j. kým si ho Boh vzal k Sebe a ušetril ho bolestivého mučenia a popravy), a v deň vzkriesenia bude on (Kristus) svedčiť proti nim!» (Korán 4:156, 157; všetky zvýraznenia textu a vysvetlivky v zátvorkách sú naše)[6].
    A nikto z kresťanov nemôže poprieť toto koranické svedectvo, pretože pred svojim zajatím v Getsemanskej záhrade sa Kristus modlil za to, aby ho minul „tento kalich“ — vyzreté udalosti zahŕňajúce aj jeho popravu.
    A ešte pred touto trikrát opakovanou modlitbou Kristus vyzýval apoštolov, aby sa modlili s ním, varujúc ich: „bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia“ (Matúš, 26:41; Marek, 14:38; Lukáš, 22:40; Ján prefíkane túto epizódu zamlčal). Dvakrát sa po osamelej modlitbe vrátil apoštolom, ale našiel ich spať. Ak teda máme veriť Kristovmu varovaniu apoštolov, že upadnú do pokušenia, ak neostanú bdelí a nebudú sa modliť, potom nie je žiaden dôvod veriť ich svedectvám o Kristovom osude po jeho uväznení práve z toho dôvodu, že sa nezapojili do spoločnej modlitby s Kristom a stali sa obeťami pokušenia (vidiny popravy), ako aj všetci ostatní „svedkovia“. Preto treba hľadať pravdu v Živote s dôverou k Bohu.
    A nič v Živote nesvedčí o tom, že Boh neodpovedal na Kristovu modlitbu v Getsemanskej záhrade pred jeho uväznením, že Boh nesplnil to, čo oznamoval už skôr cez Šalamúna[7], k čomu vyzýval ľudí cez samotného Krista[8], a čo po niekoľkých storočiach objasnil v Koráne.

• Biblia je údajne Bohom inšpirovaný text, a teda vraj od Boha pochádza aj doktrína skúpenia celého sveta aj so všetkými jeho obyvateľmi na základe židovského medzinárodného rasového korporatívneho monopolu na úžerníctvo:
  „Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby ťa pán boh tvoj požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol“ — (Deuteronómium, 23:19, 20). „A budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú“ — (Deuteronómium, 28:12). „Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry a ich králi ti budú slúžiť; lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej priazni budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené“ — (Izaiáš, 60:10-12). „Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko“ — (Маtúš, 5:17, 18)[9].
  Hoci v skutočnosti:
  • Od Boha nemôže pochádzať takáto ohavnosť, ktorej realizáciou dochádza k tomu, že vedecko-technický pokrok predbieha mravno-etický rozvoj ľudí, vojny a technické katastrofy sa svojou ničivosťou približujú k hranici, za ktorou ktorákoľvek z nich môže zničiť ľudstvo[10], pretože „Boh nie je bohom chaosu, ale harmónie“ (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 14:33).

Otázka toho, ktorý z vyššie uvedených názorov je ten správny (či pod odrážkou „•“, alebo pod odrážkou „◦“), nie je vo svojej vnútornej podstate otázkou intelektuálnych dôkazov odvodených z analýz textov a expertíz relikvií typu „turínskeho plátna“; je to otázka mravného výberu viery, hoci informovanosť a intelektuálna analýza dôkazov tiež môžu mať na tomto výbere svoj podiel[11].

Vo výbere viery sa však neodráža bezdôvodná „náhoda“, ale reálna mravnosť ľudí.

Bezmála dve tisíc rokov kresťania verili tým názorom, ktoré sme pri analýze obsahu informačného egregora (ktorého Pavol nazýval „Kristus“) označili odrážkou „•“.

---

[1] V prípade historicky reálneho kresťanstva je to poskytnutie vlastného ducha, tela a zdrojov výmenou za prísľub večnej blaženosti v raji. T.j. táto „zmluva“ sa svojou podstatou ničím nelíši od zmluvy o predaji vlastnej duše, je však ponúkaná v elegantnej forme „bártru“, kde predajca dáva kupujúcemu „tovar“ na dlh aj s odkladom platby bez zjavného kúpno-predajného aktu pri ktorom by došlo k okamžitej výmene „tovar za peniaze“ alebo „jeden tovar za iný tovar“.

[2] Kroniky kresťanských cirkví poznajú prípady, keď sa ľuďom zjavili rôzni predstavitelia nečistej sily v podobe Krista a svätých. A podľa nášho chápania vzniku historicky reálneho kresťanstva bol Šavol prvým z široko známych dejateľov cirkvi, ktorý sa podriadil prízraku nejakého antikrista vydávajúceho sa za Krista. Po tejto udalosti sa prenasledovateľ prvých kresťanov Šavol stal apoštolom Pavlom.

Podrobnejšie si o tom môžete prečítať v prácach VP ZSSR „Majster a Margaréta: hymna démonizmu? alebo Evanjelium oddanej viery“ a „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“. Tu dáme len stručné objasnenie.

To, že sa Šavlovi zjavil skutočný Kristus, spochybňujeme na základe toho, že epizódy opisujúce vzťah medzi „prízrakom Krista“ a Šavlom počas jeho obrátenia na Pavla, počnúc od ich stretnutia v duchu na Šavlovej ceste do Damašku (Skutky apoštolov, 9. kap.), sa odlišujú od množstva epizód uvedených v kánonických textoch Nového Zákona tým, že „Kristov prízrak“ sa nesprával tak, ako sa správal Kristus vo všetkých ostatných (nami nespochybňovaných) novozákonných svedectvách o jeho činnosti.

„Kristov prízrak“ sa v epizóde so Šavlom na jeho ceste do Damašku chová nekresťansky:

• Pravý Kristus uzdravoval chorých a mrzákov, — a tu bol zrazu Šavol na ceste do Damašku oslepený, aj keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia sa obídu aj bez takýchto „sprievodných“ efektov).
• Pravý Kristus nikdy nikoho nenútil silou ani strachom, ani vydieraním k tomu, aby ho nasledoval. — No Šavol bol vydesený a chvel sa, keď sa podriadil tomu, kto ho povolal do služby.

Avšak pravý Kristus nikdy nikomu nenaháňal strach, nikdy nikoho nemrzačil dokonca ani na krátky čas, nikdy nikoho nevydieral (a už vôbec nie tak prefíkane medzi riadkami, a nie priamo v slovách), nepotláčal a nedeformoval nikoho vôľu, nevytváral dvojzmyselné situácie, ktoré by umožňovali obviniť jeho aj Boha v podobných veciach.

V činnosti pravého Krista a v činnosti prízraku, ktorý sa zjavil Šavlovi v duchu na jeho ceste do Damašku, sa odrážajú dve rôzne, navzájom sa vylučujúce mravnosti. A špeciálna otázka: Potrebuje pravý Kristus a pravý Boh, aby pravé kresťanstvo ľudia prijímali v strachu a chvení, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako sa to prihodilo Šavlovi-Pavlovi?

Boh nikoho nestraší, hoci dáva ľuďom výstražné upozornenia o tom, že v Živote nie sú len priame, ale aj spätné väzby, t.j. funguje princíp „čo zaseješ, to aj zožneš“. No keďže v Živote existujú aj výstrahy, aj zastrašovanie, tak je na samotnom človeku aby sa nezľakol a rozlišoval medzi tým, čo je pokus ho nejakým spôsobom zastrašiť alebo inak demoralizovať v snahe dosiahnuť voči nemu (alebo proti jeho vôli) nejaké ciele; a tým, čo je varovanie, ktoré má za cieľ ochrániť ho pred nejakými problémami.

[3] Sloboda určovania subjektívne možného a nemožného je tým hlavným, čo odlišuje človeka od zvierat. (*Nepravda*: chobotnica si vie chápadlom zmerať a subjektívne veľmi presne odhadnúť, cez aký otvor prejde a cez aký nie. Ak vie, že ten otvor nie je dosť veľký, tak sa ani nepokúša dostať cez neho von! – pozn. prekl.)

[4] Pripomenieme, že v uvedenom fragmente 12. kapitoly Prvého listu Pavla Korinťanom je všetko, čo človek dostáva priamo od Boha (alebo vlastným úsilím), zvýraznené podčiarknutím.

[5] Tí, ktorí tvrdia, že ľuďom bol vraj daný príklad sebaobetovania, by mali najskôr pochopiť, že:

• ukázať príklad sebaobetovania je jedna vec: v takom prípade by sa vteliť a obetovať mal ten, koho v kresťanstve nazývajú „Boh Otec“;
• a ukázať príklad úmyselného podstrčenia inej osoby je druhá vec: v takom prípade ten, koho v kresťanstve nazývajú „Boh Otec“, obetuje niekoho iného, dajúc mu možnosť spáchať akt sebaobetovania.

Hrdinské činy sebaobetovania sú v Živote väčšinou následkom zlomyseľnosti, trestuhodnej nedbanlivosti a nezodpovednosti iných ľudí, a toho, že ten, kto pre záchranu situácie nasadil vlastný život, nevidel už iné riešenie situácie. Preto nástojčivé trvanie na pravdivosti cirkevno-biblickej vierouky je klebetným pripisovaním Bohu zlého úmyslu, nedbanlivosti a surovosti ku Kristovi, popieraním, že Boh vypočul úpenlivú Kristovu modlitbu v Getsemanskej záhrade.

[6] Toto koranické svedectvo je hlavnou príčinou nenávisti pohlavárov biblických cirkví a ich pánov k moslimskej regionálnej civilizácii a Koránu. Ale je zvláštne, prečo nerobí radosť tým, ktorí sa označujú za kresťanov?!

[7] Kniha múdrosti, 2. kapitola:

«1. Nespravodlivo zmýšľajúci si hovoria: Krátky a smutný je náš život, človek sa pred smrťou nezachráni, a nepoznáme nikoho, kto by sa vyslobodil z pekla. 2. Náhodou sme prišli na tento svet a neskôr bude, akoby sme ani nikdy neexistovali. Dych našich nozdier je len dym, a slovo je len iskrou v tlkote nášho srdca. 3. Len čo zhasne, naše telo sa zmení na prach a duch sa rozptýli ako vánok; 4. aj naše meno časom upadne do zabudnutia a nik si nespomenie na naše činy; a náš život preletí ako oblak a rozplynie sa ako hmla, ktorú rozoženú lúče slnka a jeho teplo. 5. Život náš je ako prechádzajúci tieň, a náš koniec je neodvratný: osud človeka je spečatený a nikto sa nevracia. 6. Tak hor sa! Užime si terajšie blahá, poďme si rýchlo užívať svet ako za mlada! 7. Opime sa drahým vínom a vôňami, nech nás neobíde jarný kvet života! 8. Ovenčime sa kvetmi ruží skôr, než uvädnú. 9. Nech každý z nás má účasť na našom pôžitku; všade zanecháme stopy veselosti, veď to je náš osud a náš podiel. 10. Budeme utláčať chudobného svätca, neušetríme vdovy a nebudeme brať ohľad ani na šediny starca. 11. Naša sila bude zákonom pravdy, lebo slabosť je zbytočná (zvýraznené nami v citáte: Nie v sile je Boh, ale v Pravde!) 12. Budeme prenasledovať svätca, lebo je nám na ťarchu a protiví sa našim činom; vyčíta nám porušovanie zákona (zvýraznené nami v citáte: Božie Predurčenie bytia je najvyšším zákonom) a hanobí našu výchovu. 13. Vyhlasuje, že pozná Boha a nazýva sa Božím synom; 14. je živou výčitkou nášho zmýšľania. 15. Ťažké je nám naňho hľadieť, lebo jeho život sa nepodobá na život ostatných, má odlišné spôsoby: 16. považuje nás za lotrov a vyhýba sa našim cestám ako špine; blahoslaví smrť svätých a samoľúbo nazýva Boha svojim otcom. 17. Uvidíme, teda, či sú jeho slová pravdivé, a vyskúšame, aká bude jeho smrť. 18. Lebo ak je tento svätec Božím synom, tak Boh ho zachráni a vyslobodí z rúk nepriateľov (zvýraznené nami v citáte). 19. Podrobíme ho urážkam a mučeniu, aby sme spoznali jeho miernosť a videli jeho dobrotu. 20. Odsúdime ho na potupnú smrť, veď, ako hovorí, bude oňho postarané».

Po uvedených slovách týchto nečestných podliakov informuje Šalamún o dôsledkoch ich útoku na Kristov život:

«Takto oni mudrovali, ale zmýlili sa, lebo zloba ich oslepila, 22. a nerozpoznali Božie tajomstvá (zvýraznené nami v citáte). Nečakali odmenu za svätosť života. Neverili, že čisté duše sú hodné odmeny. 23. Lebo Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojho večného bytia. 24. Avšak závisťou diabla prišla na svet smrť, a zakúšajú ju tí, čo stoja na jeho strane»

No cirkvi si nespájajú toto proroctvo s prvým príchodom Krista.

[8] „Poďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Matúš, 9:13).

[9] Podľa cirkevnej tradície to vraj potvrdzuje, že celý Starý Zákon je inšpirovaný Bohom.

[10] Druhý dôvod, pre ktorý pohlavári biblických kultov nenávidia Korán a moslimskú regionálnu civilizáciu, sú opakované nedvojzmyselné tvrdenia v Koráne o tom, že uvedená samovražedná (pre ľudstvo) doktrína skúpenia celého sveta na základe židovského korporatívno-mafiánskeho úžerníctva je prejavom zjavného a nepopierateľného satanizmu.

[11] Podrobnejšie o podstate rozporov s biblickými cirkvami v teologicko-sociologických otázkach si možno prečítať v knihách VP ZSSR: „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu…“, „Krátky kurz…“, „Sinajská túra“, „«Majster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium oddanej viery“, „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Viera a Miera“.

POKRAČOVANIE (15/25)…