PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

8. PSEUDOsúbornosť biblického „kresťanstva“

Slovo „súbornosť“ sa v časoch existencie ZSSR takmer nepoužívalo, keď rozvoj vedy a kultúry bol úplne pod kontrolou príslušných oddelení ÚV KSSZ a KGB, ktoré verejne kultivovali materialistický ateizmus. Vtedy sa používal termín „kolektivizmus“, občas aj s prívlastkami „sovietsky“ alebo „socialistický“.

Do bežného politického slovníka sa začalo slovo „súbornosť“ vracať až na prelome 1970-tych a 1980-tych rokov úmerne tomu, ako sa začala „osmeľovať“ patrioticky znepokojená časť inteligencie (najmä z oblasti umeleckej tvorby) spolu so zvyšnou „verejnosťou“, vyjadrujúc svoje rozčarovanie nad výdobytkami reálneho „socializmu“ a perspektívami jeho ďalšieho rozvoja pod vedením Politbyra ÚV KSSZ na základe ideí marxizmu-leninizmu, a ako sa začala obracať ku svetonázorovým tradíciám, ktoré v Rusku panovali pred ustanovením Sovietskej moci v r. 1917. A už viac ako 10 rokov, počnúc rokom 1992 (keď štátnosť ZSSR bola zničená v súlade s direktívou Rady národnej bezpečnosti USA 20/1 zo dňa 18.08.1948 „Naše ciele voči Rusku“)[1], o „súbornosti“, o potrebe žiť súborne hovorí a píše každý, komu sa len zachce.

Avšak publikácie, ktoré by dali zrozumiteľné odpovede na otázky: prečo sa v Rusku nesformovala súbornosť už pred rokom 1917? alebo, ak Rusko žilo v súbornosti, prečo sa potom zaplietlo do japonsko-ruskej vojny a prišlo k revolúcii v rokoch 1905 — 1907? prečo sa zapojilo do 1. svetovej vojny 20. storočia a prišlo k revolúciám v 1917-tom roku, čo prinieslo veľmi krutú občiansku vojnu? prečo sa súbornosť neformuje ani po roku 1991? — sa nám nájsť nepodarilo.

Ale skôr, než začneme skúmať problematiku formovania súbornosti v súčasnej ruskej spoločnosti a v ľudstve ako takom, prečítame si existujúce výklady tohto termínu, ktoré nám zostali v minulosti.

„SÚBORNOSŤ (kafolíckosť) (gréc. Katholikos = všeobecný), je jedným z hlavných príznakov kresťanskej cirkvi, ktorý ju definuje ako všeobecnú, celosvetovú („V jednu, svätú, súbornú/všeobecnú[2] a apoštolskú cirkev“ — Nicejsko-carihradské vyznanie viery, 4. storočie). A. S. Chomiakov, ktorý súbornosť vnímal ako špecifické dedičstvo pravoslávnej tradície (súbornosť ako kolektívny rozum „cirkevného ľudu“ na rozdiel od náboženského individualizmu, protestantizmu alebo autoritarizmu pápeža v rímsko-katolíckej cirkvi), ju opisoval ako všeobecný princíp organizácie bytia, ktorý združuje množstvo ľudí spojených silou lásky do „slobodnej a organickej jednoty“ (v sociálnej filozofii je najväčšia podobnosť videná v „roľníckej občine“). Pojem súbornosť si ruská náboženská filozofia osvojila na prelome 19. a 20. storočia.“
(„Veľký encyklopedický slovník“, elektronická verzia na CD, r. 2000).

„KAFOLÍCKY (z gréckeho „všeobecný“) — celosvetový, súborný. Tento termín sa používa v ruskej pravoslávnej teologickej literatúre namiesto termínu „katolícky“, na rozdiel od ktorého má „pozitívne“ zafarbenie, t.j. „celosvetový“, a nie západný, katolícky. Obidva termíny („kaTolícky“ a „kaFolícky“: — naše spresnenie v citáte) vznikli v ruskej literatúre vďaka tomu, že grécky medzizubný zvuk znaku „théta“[3] sa vo väčšine jazykov číta ako „T“, ale v ruskom jazyku ako „F“. Viď Súbornosť.“[4]

Takže:

„SÚBORNOSŤ je ruský pravoslávny teologický termín, ktorý zaviedol A. S. Chomiakov (1804 — 1860) namiesto termínu kafolíckosť (viď Kafolícky). Súbornosť je protikladom kolektivizmu a individualizmu, a označuje, že v Cirkvi prebieha dobrovoľné zjednocovanie veriacich na základe lásky k Bohu a lásky jeden k druhému, pod vedením Ducha Svätého (súbornosť v podaní Chomiakova predpokladá absenciu vonkajšieho autoritatívneho centra[5])“.[6]

V poslednej vete je vlastne povedané to najdôležitejšie: ostáva už len uviesť to do Života.

Z poslednej vety uvedeného článku (súbor sobornost.html) vyplýva, že súbornosť je vlastne takisto kolektivizmus, ale nie korporatívneho typu (vo vyššie uvedenom zmysle), a že v súbornom živote nemá miesto princíp „podriaďujúc sa — podriaďuj“ („poslúchajúc — raď, radiac — podriaďuj“), realizovaný formou potláčania a deformovania psychickej činnosti okolitých ľudí či už svojou individuálnou vôľou, alebo informačno-energetickou mocou a algoritmikou egregoru, tlmočenou cez konkrétneho jednotlivca. Aby však povedané bolo možné uviesť do praxe, treba najprv pochopiť, čo je v tradičnom učení cirkví o súbornosti životu neadekvátne[7]. A kvôli tomu treba nazrieť do histórie tejto otázky.

Predovšetkým upriamime pozornosť na to, že kánon Nového Zákona neobsahuje výklad učenia o súbornosti povedaný samotným Kristom. Všetky úvahy cirkevných hierarchov a teológov na túto tému majú vo svojom základe nasledovný fragment 12. kapitoly Prvého listu Korinťanom od apoštola Pavla, ktorý za Kristovho života sa s ním nikdy nestretol a nekomunikoval:

„1. Nechcem, bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch. 2. Viete, že keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám. 3. Preto vám hovorím, že nikto hovoriaci Duchom Božím nebude preklínať Ježiša, a nikto nemôže nazvať Ježiša Pánom, iba ak v Duchu Svätom. 4. Dary sú rôzne, ale Duch je ten istý; 5. aj služby sú rôzne, ale Pán je ten istý; 6. rôzne sú aj prejavy, ale Boh je ten istý, tvoriaci všetko vo všetkých. 7. Každý dostáva prejavy Ducha k spoločnému úžitku. 8. Jednému dáva Duch slovo múdrosti, druhému rovnaký Duch dáva slovo poznania; 9. iný dostáva od toho istého Ducha vieru, ďalší dar uzdravovať. 10. iný dostáva schopnosť konať divy, druhý prorokovať, iný dar rozlišovať duchov, ďalší dar rôznych jazykov, iný dar vykladať jazyky. 11. Toto všetko tvorí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému osobitne, ako Sám uzná za vhodné. 12. Lebo tak, ako je jedno telo, hoc má veľa orgánov, no všetky spolu tvoria jedno telo, — tak je to aj s Kristom. 13. Lebo všetci sme v krste spojený jedným Duchom, aby sme tvorili jedno telo, či sme Židia alebo Gréci, otroci alebo slobodní občania. 14. Telo sa neskladá z jedného orgánu, ale z mnohých. 15. Keby si noha povedala: „Nepatrím k telu, lebo nie som ruka,“ tým ešte neprestáva patriť k telu. 16. A keby si ucho povedalo: „Nepatrím k telu, lebo nie som oko,“ tým ešte neprestáva patriť k telu. 17. Keby celé telo bolo okom, kde by bol sluch? A keby celé telo bolo sluchom, kde by bol čuch? 18. No Boh rozložil všetky orgány v tele tak, ako chcel. 19. Keby boli všetky jedným orgánom, kde by bolo telo? 20. No takto je orgánov veľa, ale telo iba jedno. 21. Oko nemôže povedať ruke: „Nepotrebujem ťa,“ ani hlava nohám: „Nepotrebujem vás.“ 22. Ba čo viac, orgány tela, ktoré sa zdajú byť slabšie, sú o to viac potrebné. 23. Orgány tela, ktoré sa nám zdajú byť menej ušľachtilé, o tie sa viacej staráme. 24. Menej ušľachtilé orgány zaodievame slušnejšie, než tie ušľachtilé, ktoré to vôbec nepotrebujú. Boh usporiadal naše telo tak, že dal menej dokonalému orgánu väčšiu starostlivosť, 25. aby nebola v tele roztržka, a všetky orgány sa rovnako starali jeden o druhého. 26. Preto ak trpí jeden orgán, trpia s ním všetky orgány; keď je oslávený jeden orgán, radujú sa s ním všetky orgány. 27. Vy ste telo Kristovo, a jednotlivo ste jeho orgánmi“.

V uvedenom úryvku sme vyčlenili:

  • hrubým písmom — tie miesta, kde Pavol píše o Kristovi ako o egregore. V ňom prirovnáva (v informačno-algoritmickom a energetickom aspekte) určitého kolektívneho ducha, tvoreného rôznymi ľuďmi, k jedinému hmotnému telu človeka, a nazýva tohto kolektívneho ducha „Kristom“;
  • kurzívou — tie miesta, kde Pavol píše o rozdeľovaní rôznych funkčne špecializovaných fragmentov jednotnej algoritmiky egregoru do psychiky jeho jednotlivých účastníkov a o zostavovaní z týchto fragmentov (v psychike ľudí) jednotnej algoritmiky egregoru, ktorá riadi jeho energeticko-informačné zdroje;
  • červenou farbou — tie miesta, kde Pavol píše o tom, čo dáva Boh každému človeku priamo v rámci života alebo osudu, nie cez egregory[8], ku ktorým býva človek dobrovoľne alebo mimovoľne pripojený, alebo o tom, čo dosahuje človek vlastným úsilím (aj keď možno v duchu algoritmiky určitých egregorov vytváraných spoločnosťou).

Okrem toho v červenom texte vidno, že Šavol-Pavol nerozlišuje medzi Bohom, egregormi a ostatnými osobnými a kolektívnymi duchmi. Pre neho je Boh tým istým Duchom, a ten je aj Pánom, čo vylučuje jednoznačné chápanie zmyslu jeho textu. Prítomnosť v danom kontexte Šavlovho-Pavlovho textu slova „Pán“ (konkrétne v 5. verši, ktorý sme zvýraznili hrubo, ako vzťahujúci sa k egregoru) nielenže vytvára nejednoznačnosť chápania, ale otvára aj možnosť k tomu, aby v ľudskom videní a chápaní sveta bol na úroveň Boha povýšený buď umelo vytvorený egregor alebo niekto z pánov a pohlavárov tohto egregora.

Tak sa Šavol-Pavol, vedome či nevedomky, stal jedným z nástrojov uskutočnenia globálneho projektu „svetového zákulisia“, ktorému možno dať pomyselné meno „Pán“[9]. Jeho podstata spočíva v nahradení v spoločnosti relígie (zmysluplného dialógu človeka a Boha v Živote) egregoriálno-magickým kultom, ktorý by pánom a pohlavárom projektu umožnil realizovať svoju moc nad ľuďmi a spoločnosťami v hraniciach Božieho dopustenia. T.j. v tomto projekte jeho páni a pohlavári subjektívne odhadujú hranice Božieho dopustenia, deformujú mravnosť a svetonázor ľudí s cieľom vtiahnuť ich do oblasti Božieho dopustenia voči nim samým, aby ich tu mohli vypočítavo zneužívať. Takto sú vybudované všetky biblické kulty ich pánmi a na tomto etickom princípe stojí mnohotvárny satanizmus.

Vďaka tomuto projektu je Kristus a Boh už dve tisícky rokov medzi veriacimi na nerozoznanie od „pána“, ktorý nie je ani Kristom, ani Bohom. V histórii ľudstva je to ak nie prvý, tak dostatočne efektívny akt zámeny pojmov v oblasti sociálneho riadenia pomocou metódy, ktorá v dnešnej vede dostala názov neurolingvistické programovanie[10]. V dôsledku takejto manipulácie s pojmami sa otrok aj otrokár stali neoddeliteľnými prvkami a nevoľníckymi rukojemníkmi samotného systému otrokárstva. Po spustení tohto systému do prevádzky stačilo už len prispôsobovať formy otrokárstva k meniacim sa podmienkam života druhu Homo Sapiens na Zemi a jeho civilizácie, pričom nevoľnícky charakter samotného systému zostával nemenným.

Fragment textu v Pavlovom liste, ktorý sme zvýraznili červenou farbou, dostane okamžite jednoznačný zmysel (potvrdzovaný životom), ak v ňom slová „Duch“ a „Pán“ nahradíme slovom „Boh“:

4. Dary sú rôzne, ale Boh je ten istý; 5. aj služby sú rôzne, ale Boh je ten istý; 6. rôzne sú aj prejavy, ale Boh je ten istý, tvoriaci všetko vo všetkých. 7. Každý dostáva prejavy Boha k spoločnému úžitku. 8. Jednému dáva Boh slovo múdrosti, druhému rovnaký Boh dáva slovo poznania; 9. iný dostáva od toho istého Boha vieru, ďalší dar uzdravovať. 10. iný dostáva schopnosť konať divy, druhý prorokovať, iný dar rozlišovať duchov, ďalší dar rôznych jazykov, iný dar vykladať jazyky. 11. Toto všetko tvorí jeden a ten istý Boh, ktorý nadeľuje (u Pavla: rozdeľuje) každému osobitne, ako Sám uzná za vhodné.

No všetko, čo Pavol v uvedenom fragmente[11] svojho listu povedal, je korektné vo vzťahu k akémukoľvek sociálne podmienenému egregoru bez výnimky, bez ohľadu na to, akú má informačno-algoritmickú náplň, nech už by sa volal akokoľvek. A nič, čo by špecificky charakterizovalo súbornosť (t.j. tak, aby ju bolo možné odlíšiť od egregorov iných typov) v tomto fragmente niet.

Preto Pavlov text privádza k jednoduchým otázkam:

  • Existuje rozdiel medzi egregorom, ktorý Pavol nazýva „Kristom“, a historicky reálnym Kristom v jeho večnom živote?
  • Čo by malo prebiehať v súbornosti (ako v špecifickom type egregora):
    • energetika egregora, ktorého Pavol nazýva „Kristus“[12], by sa mala vlievať do psychiky jednotlivca, podriaďujúc algoritmike egregora (a jeho pohlavárom) jeho energetické a informačno-algoritmické zdroje, vôľu a dostupné zdroje, ktorými jedinec disponuje?
    • človek veriaci Bohu a snažiaci sa zotrvávať v priamom vnútornom dialógu s Bohom v Živote, po prvé, by mal podporovať svojou vôľou a dostupnými zdrojmi činnosť iných ľudí, ak príde na to, že aj oni sa snažia konať v duchu Božieho Zámeru; a po druhé, mal by pomáhať aj ľuďom (konajúcim v hraniciach Božieho dopustenia) vstupovať do súbornosti na rovnakých princípoch, t.j. slobodnej činnosti v duchu Božieho Zámeru úmerne tomu, ako každý z nich sám úprimne chápe Prozreteľnosť, nepotláčajúc ani nekriviac pritom vôľu druhých, ale zverujúc Bohu priebeh udalostí vo svojom aj ich živote?

My sme presvedčení, že ak ľudia vytvoria súbornosť, deje sa práve druhá možnosť:

Človek veriaci Bohu a snažiaci sa udržiavať s Ním v Živote priamy vnútorný dialóg:

  • po prvé, musí podporovať svojou vôľou a dostupnými zdrojmi aj činnosť iných ľudí, ak zistí, že aj oni sa snažia konať v duchu Božieho Zámeru[13];
  • po druhé, musí pomáhať vstupovať do súbornosti aj ľuďom, konajúcim v hraniciach Božieho dopustenia na rovnakých princípoch: slobodnej činnosti v duchu Božieho Zámeru úmerne tomu, ako každý z nich sám úprimne chápe Prozreteľnosť, nepotláčajúc ani nekriviac pritom vôľu druhých, ale zverujúc Bohu priebeh udalostí vo svojom aj ich živote, a tiež priebeh udalostí v spoločenskom živote svojho ľudu a celého ľudstva, do ktorého každý prispieva svojim dielom.

[1] Dôležité fragmenty tejto direktívy sú zverejnené v knihe N. N. Jakovleva „CIA proti ZSSR“ vydanej vo viacerých rokoch. Zmienky sú aj v knihe VP ZSSR „Mŕtva voda“. Samotná kniha (vydanie z r. 1983) je súčasťou informačnej bázy VP ZSSR (priečinok: „Iní autori“), šírenej na kompaktných diskoch.

[2] V Rusku používajú termín „súborná“ (соборная), podobne ako na Slovensku sa vo Vyznaní viery používal termín „všeobecná“ alebo „katolícka“. – pozn. prekl.

[3] Medzizubný zvuk starogréckeho písmena Théta (veľké – Θ; malé – θ) pozná väčšina ľudí z angličtiny ako „th“ v slovách „thing“ (vec), „think“ (myslieť). V jazykoch, kde táto spoluhláska neexistuje, bola nahradená buď písmenom „T“ (Teodor), alebo „F“ (Fiodor).

[4] Zdroj http://azbuka-hrist.narod.ru/k/kafolicheskij.html (prevzaté v apríli 2003).

[5] Zosobneného v spoločnosti.

[6] Zdroj http://azbuka-hrist.narod.ru/s/sobornost.html (prevzaté v apríli 2003).

[7] Pritom tradičné chápanie súbornosti, ktoré ponúka cirkev, predpokladá, že cirkev, jej hierarchovia a teológovia musia trpieť schizofréniou:

  • na jednej strane, ako vidno z definícií tohto termínu a javu, tak súbornosť bez Boha nemôže existovať, preto žiť súborne znamená žiť v Božom Kráľovstve na Zemi. To je aj v plnom súlade so slovami modlitby „Otče náš“: „Otče náš, ktorý si na nebesiach! Nech sa svätí meno Tvoje; Nech príde kráľovstvo Tvoje; Nech sa plní Tvoja vôľa aj na zemi, tak ako v nebi“. A cirkev hlása nutnosť súborného života.
  • na druhej strane, cirkev po celú dobu svojej existencie vyhlasuje „chiliazmus-milenarizmus“ za kacírstvo. „Chiliazmus (z gréc. chilias — tisíc), milenarizmus (z lat. mille — tisíc) je náboženské učenie, podľa ktorého bude pred koncom sveta existovať tisícročné kráľovstvo Božie na zemi“ (Veľká sovietska encyklopédia, 3. vydanie, zv. 28, str. 252). Inými slovami, história ľudstva v jej dnešnej biologickej a sociálnej kvalite bude zavŕšená pomerne dlhým životom ľudstva v súbornosti. A preto cirkev, ktorá označuje chiliazmus za kacírstvo, popiera aj zmysel modlitby „Otče náš“, aj svoje vlastné učenie o súbornosti ako norme pre život ľudstva, a odhaľuje to, že Bohu v Živote neverí.

Preto slová apoštola Jakuba „človek s rozpoltenou mysľou je nestály na všetkých svojich cestách“ (Jakubov list, 1:8) sú aj univerzálnou odpoveďou na otázku, prečo je „súbornosť“ len „kŕmidlom“, na ktorom sa priživujú teológovia a hierarchovia cirkvi, a nie reálnym životom všetkých členov cirkvi.

[8] Napríklad, Boh každému v Živote dáva informáciu prostredníctvom osvietenia Rozlíšením, o čom budeme hovoriť v 9. kapitole.

[9] Alebo Hospodin („Господь“). – pozn. prekl.

[10] Používa sa skratka NLP.

[11] Uvedený fragment z listu apoštola Pavla je metafora, ktorej spôsob tlmočenia informácie čitateľovi je podobný ako u tej, ktorú sme analyzovali v 1. kapitole, keď sme sa bavili o tom, ako chápať Nostradamovu predpoveď o „androgýnovom pôrode“, hoci v nej sa tlmočí celkom iná informácia.

[12] Alebo akéhokoľvek iného sociálne podmieneného egregora.

[13] O tom, že subjektívne chápanie Božieho Zámeru je možné a ako ho dosiahnuť, je podrobnejšie v knihe VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“ (Druhá časť 7. kapitola „Subjektívna dialektika“ ako prirodzený, no „zabudnutý“ spôsob objektívneho poznávania človekom Pravdy Života).

POKRAČOVANIE (14/25)…

Napsat komentář