Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
6. Voľba: útek zo Zeme?
alebo zveľadenie rodného domu?[1]
Exoterická kultúra súčasnej globálnej civilizácie vo všetkých jej regionálnych i národných modifikáciách je taká, že duchovný život jednotlivca (jeho „vnútorný svet“) je skrytý pred zrakom nielen ostatných ľudí[2], ale aj pred bdelým vedomím samotného jednotlivca, pretože to je zaneprázdnené vnímaním spoločného „vonkajšieho sveta“ (pre väčšinu výlučne hmotného, zbaveného ducha, t.j. fyzikálnych polí) alebo samovoľných tokov informácií (telesných pocitov, vnútorných monológov, videní atď.), vynárajúcich sa z nevedomých úrovní psychiky. Väčšina ľudí nemá slobodný prístup k informáciám svojho „vnútorného sveta“[3]. Toto sa týka osobnej duchovnej kultúry drvivej väčšiny ľudí vychovaných v spoločnej exoterickej kultúre súčasnej globálnej civilizácie[4]. Tejto väčšine sa ich vnútorný duchovný život odkrýva len zriedka a väčšinou náhodne:
- ako spomienky na sny alebo blúznenie (pri ťažkých chorobách);
- v zmenených (pod vplyvom vonkajších faktorov) stavoch vedomia, v dôsledku čoho sa menia parametre ich vnímania sveta zmyslovými orgánmi (jak telesnými, tak aj poľovými) a parametre zapojenia informačných tokov (prichádzajúcich od zmyslových orgánov) do algoritmiky psychiky;
- keď nečakane upadnú do tranzu[5] (väčšinou tiež pod vplyvom vonkajších faktorov, nad ktorými nemajú moc).
Je však potrebné, aby sme všetky takéto prejavy „vnútorného sveta“, zostávajúce dostupné nášmu bdelému vedomiu, preskúmali a pouvažovali nad nimi. Existujú na to dve príčiny.
- po prvé, vedomie väčšiny ľudí v jeho bežnom stave nedokáže obsiahnuť všetku plnosť a rozmanitosť informačných tokov a ich premien, ktoré prebiehajú na nevedomých úrovniach ich psychiky;
- po druhé, nevedomé úrovne psychiky majú svoje vlastné „jazyky“ (v zmysle prostriedkov kódovania a interpretácie objektívnej informácie v trojjednote matérie-informácie-miery)[6], ktoré môžu byť naozaj jedinečné (t.j. vlastné len konkrétnej osobe). A okrem toho, jazyky nevedomých úrovní psychiky „vnútorného sveta“ ľudí sa nemusia nutne vždy zhodovať s jazykmi kultúry nášho spoločného „vonkajšieho sveta“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti, mnohé z javov duchovného života jedinca, ktoré ostávajú dostupné vedomiu v jeho bežnom stave, ak aj nie sú premietnutím „odpratávania informačného odpadu“ z nevedomých úrovní psychiky na vedomú úroveň, tak vo vzťahu k javom spoločného „vonkajšieho sveta“ predstavujú symboly/alegórie dokonca aj v tých prípadoch, keď úplne rovnaké javy sa vyskytujú aj v spoločnom „vonkajšom svete“[7].
Následkom toho, že exoterická kultúra súčasnej civilizácie, jemne povedané, nepodporuje rozvoj zručností interakcie každého človeka so svojim „vnútorným svetom“, ale v skutočnosti potláča rozvoj takýchto zručností[8] (a tým skôr ich rozvoj v nadväznosti pokolení), tak väčšina dospelých ľudí skrátka ignoruje prejavy ich duchovného života v celej ich plnosti a mnohostrannosti, zobrazujúce sa v ich vedomí.
Tým pádom pre väčšinu obyvateľov Zeme je najdôležitejšou činnosťou práve činnosť v spoločnom „vonkajšom svete“, zameraná na získavanie, premenu a spotrebu hmotných objektov, ale život ich vlastného ducha (ako aj kolektívneho ducha spoločnosti) pre nich nemá žiadny význam ani zmysel. Keďže všetci zdraví ľudia disponujú schopnosťou získavať a meniť veci v spoločnom „vonkajšom svete“, tak podriaďovanie si ľudí (ako nositeľov takýchto schopností) priamo (alebo nepriamo — cez nejakú ideu, ktorú ľudia opodstatnene alebo neopodstatnene považujú za správnu a pravdivú) pod seba sa tiež stáva ak aj nie vedomým zmyslom života niektorých ľudí, tak minimálne ich podvedomou činnosťou v spoločnom „vonkajšom svete“; a ďalšia časť ľudí, ktorí sa vydali touto cestou, sa zase sťažuje, že sa im v tomto nepodarilo dosiahnuť úspech, následkom čoho sú nútení sa ešte viacej podriaďovať okolnostiam a iným ľuďom namiesto toho, aby si okolnosti a iných ľudí podriadili sebe. A takto z pokolenia na pokolenie naprieč celou históriou súčasnej globálnej civilizácie.
Najmenej výrazne sa to prejavilo v reliktových prvotnopospolných kultúrach existujúcich takmer bez zmeny po dobu niekoľkých tisícročí v mnohých regiónoch Ameriky, Afriky, Austrálie až do príchodu zotročiteľov/utláčateľov — kolonizátorov z biblickej regionálnej civilizácie. A najvýraznejšie sa orientácia na získavanie, premenu a spotrebu hmotných objektov (ako aj na priame a nepriame podriaďovanie si iných ľudí podľa schopností jednotlivých kandidátov na zotročenie) prejavila v biblickej doktríne skúpenia sveta a zotročenia celého ľudstva na základe židovského korporatívneho monopolu na úžerníctvo[9] v globálnom rozsahu[10].
Východ (moslimský a védicko-budhistický) vo svojich exoterických subkultúrach pri výbere ľuďmi preferovaných smerov činnosti bol analogický Západu, avšak nositelia jeho ezoterických subkultúr cielene brzdili technický pokrok v daných spoločnostiach[11], pretože ich ezoterické subkultúry[12] považujú hmotný svet za najväčšiu a najmocnejšiu ilúziu vládnucu nad psychikou ľudí. Bez ohľadu na to, či rôzne ezoterické subkultúry Východu považujú Vesmír za Boží výtvor, alebo sú presvedčené o odvekej existencii nestvoreného Vesmíru[13], tak počas celej svojej histórie boli jednotné v názore, že ľudská duša sa musí oslobodiť zo zajatia tejto ilúzie, a na dosiahnutie tohto cieľa slúžia rôzne praktiky rozvoja osobnej duchovnosti (t.j. jogy), a človek, ktorý sa rozhodol oslobodiť z tohto zajatia, tak musí nielen získať potrebné znalosti o daných algoritmoch rozvoja z textov alebo ústneho podania učiteľov, ale aj osobne prežiť všetko, čo ho čaká na ceste, ktorú si vybral (alebo ktorá ho nepozorovane pohltila?).
Písomné alebo ústne znalosti v tejto kultúre sa podobajú vyznačeniu budúcej cesty na mape. Je jasné, že mapa a samotná krajina nie sú to isté, hoci ich obrazy sa čiastočne zhodujú, inak by mapa nebola mapou. A cesta absolvovaná na mape sa odlišuje od cesty uskutočnenej v reálnom teréne svojimi dojmami, ktoré človek pritom prežíva. Rovnaký sa zdá byť aj vzťah medzi znalosťami o praktikách rozvoja duchovnosti a životom podľa týchto praktík: cestu si človek v realite (hoc aj „iluzórnej“) musí prejsť prakticky, a nie o nej rozprávať druhým na základe cestovných postrehov reálnych cestovateľov, máp a sprievodcov[14], pretože počas reálneho absolvovania tejto cesty sa v interakcii s ňou mení aj jeho osobnosť — jeho duchovnosť a telesnosť.
Inými slovami, ezoterické subkultúry nemoslimského Východu majú v sebe určitý pragmatizmus — praktickú zameranosť na privedenie mravno-psychologického pozadia osobnosti do súladu s jej skrytými znalosťami.
Tento druh chápania vzťahu medzi akýmikoľvek Znalosťami a životom na základe týchto Znalostí v ezoterických kultúrach Východu reálne zodpovedá Životu, na rozdiel od Západného spôsobu chápania, v ktorom veľmi často vidieť zámenu určitých Znalostí so životnými procesmi, v ktorých by sa tieto Znalosti mali prirodzene prejavovať (alebo o ktorých dané Znalosti rozprávajú).
Na záver tejto rozšírenej úvahy sa ukazuje, že:
- ezoterizmus Východu, ktorý hlása iluzórnosť života a zameriava sa na realizáciu úteku jednotlivca zo Zeme, aj ponúka duchovné praktiky, ktoré to (podľa jeho názoru) umožňujú vykonať úsilím samotného človeka. Pritom ezoterizmus Východu si dosť efektívne podriaďuje exoterizmus a preto brzdí mamonársko-spotrebiteľské ambície v spoločnosti a udržiava lojálnosť davu k tým, ktorí už vstúpili na „ezoterickú cestu úteku zo Zeme“;
- ezoterizmus a exoterizmus Západu, ktoré nedisponujú potrebnými znalosťami ani životnými praktikami, odrážajúcimi tieto znalosti, nedokážu zveľadiť Zem ako rodný dom Ľudstva.
Ale aj exoterizmus biblického Západu a moslimského Východu nesú vo svojich vieroukách ideu vytúženého úteku z reality života na Zemi, len v zahmlenej podobe — vo forme vierouky o odmene rajom pre tých, ktorí veria v historicky sformovanú tradíciu vierovyznania. Od védicky-budhistického Východu sa odlišuje len tým, že spása každého jedného človeka pred nepohodlnosťou pozemského života je v týchto vieroukách misiou samotného Boha, ktorú prisľúbil tým, ktorí sú počas života verní danej tradícii vierouky; zatiaľ čo podľa ezoterických učení Východu si musí človek sám (hoc aj za pomoci učiteľov — ochrancov tradície, ktorú kedysi získali od vtelených božstiev) osvojiť zručnosti ovládania svojho ducha a tela, ktoré jemu samému umožnia utiecť z nepohodlnej Zeme do iného sveta (nirvány alebo niekde inde).
Ak niekto z pokročilých ezoterikov zostane v tomto svete alebo sa doň dobrovoľne vráti, tak v drvivej väčšine prípadov sa to robí preto, aby techniku úteku naučil ďalších ľudí, a nie preto, aby zveľadil Zem tým, že sa v živote ľudstva začne prejavovať iná duchovnosť. Náznaky a priame pokyny k tomu, že v normálnom procese osobného rozvoja by mal každý človek zveľaďovať život ľudstva a Zeme; že neschopnosť alebo neochota venovať sa takejto činnosti pod rôznymi zámienkami je prejavom zvrátenej bezvýchodiskovosti mravno-psychologických praktík — sa v tradičných učeniach Východu počas dejín vyskytovali len veľmi zriedkavo, ojedinele, a historicky stabilné tradície ich aktívne nepodporovali, a tak sa v nich strácali nevyžadované spoločnosťou, dokonca ani keď sa stali známymi.
Okrem toho, medzi ezoterizmom Východu a exoterizmom Západu v jeho deklaráciách o dobrých úmysloch leží neprekonateľná priepasť. Ide o to, že práca na zlepšovaní spoločenských vzťahov medzi ľuďmi a Zemou, ako spoločným domom pre celé ľudstvo i každého človeka, môže mať len kolektívny a vnútorne harmonický charakter (nemôže to zaistiť exoterizmus Západu napriek svojim deklaráciám o dobrých úmysloch), a ezoterické duchovné praktiky Východu majú v mnohom charakter individuálneho úteku od života spoločnosti a jej problémov, a izolácie subjektu vo svojom „vnútornom svete“, v dôsledku čoho ignorujú problematiku organizácie kolektívnej činnosti.
Situácia sa zhoršuje ešte aj tým, že vnútorný ezoterizmus biblického Západu (subkultúra slobodomurárstva), ktorý má podriadenú jeho exoterickú kultúru, sa na rozdiel od tradičného ezoterizmu Východu[15] nezameriava na útek zo Zeme, ale na zotročenie ľudí a Zeme ako celku.
Ruská mnohonárodnostná regionálna civilizácia (pri chápaní vyššie uvedeného o špecifikách civilizácie Východu a Západu) pôsobí ako niečo nenapodobiteľne osobité. Keďže geograficky sa Rus nachádza medzi uvedenými regionálnymi civilizáciami, tak na Východe ju mnohí vnímajú ako časť Západu, a na Západe zase ako časť Východu. Príčiny takéhoto postoja k Rusi spočívajú v tom, že:
- z pohľadu biblického Západu bola Rus vždy odtrhnutá od reálneho života (svojim postojom k hromadeniu a pretváraniu hmotných objektov a rozvojom kultúry v tomto smere) a zbytočne sa zameriavala na problémy (pre Západ nepochopiteľnej) „osobitnej duchovnosti“, ktorá však po celé storočia zostávala:
- nevyjadrenou (lebo chýbal jej náležitý teoretický opis v tradičnej exoterickej kultúre Rusi) a
- neodovzdávanou ani vo forme zasvätení do tajomstiev Ruského ducha (vraj kvôli nerozvitosti psychologických a pedagogických praktík na Rusi, ktoré by boli podobné mystickým praktikám ezoterických subkultúr védicky-budhistického a moslimského (súfízmus) Východu);
- z pohľadu védicky-budhistického Východu bola Rus (rovnako ako Západ) po celú svoju históriu zotročená hromadením a pretváraním hmotných objektov, čo vo svetonázore nositeľov ezoterických subkultúr Východu predstavuje opojenosť a zotročenosť ilúziou.
A z pohľadu samotných nositeľov Ruského ducha v jeho rozvoji:
Osobná duchovnosť všetkých ľudí musí generovať kolektívnu duchovnosť spoločnosti tak, aby náš rodný dom (planéta Zem) bol zveľaďovaný. A Boh — Tvorca a Všedržiteľ — nám v tomto diele pomáhaj[16].
A presne v súlade s týmto princípom sa v materiáloch KSB aj skúma problematika ľudskej činnosti v našom spoločnom „vonkajšom svete“ a uvádza sa tam, že prostriedkom na vyriešenie tohto problému (identifikovaného v našom spoločnom „vonkajšom svete“) je dosiahnutie každým jednotlivcom Ľudského režimu psychiky[17] na základe svojho osobného životného[18] dialógu s Bohom — Tvorcom a Všedržiteľom.
K tomu je potrebné nielen to, aby si každý osvojoval[19] znalosti a zručnosti, potrebné pre činnosť v našom spoločnom „vonkajšom svete“, ale treba byť najmä pozorný k samému sebe, k svojmu „vnútornému svetu“, pracovať vo „vnútornom svete“ na odhaľovaní a riešení svojich osobných mravno-psychologických problémov v súlade s Božím Zámerom. Od toho závisí realizácia ideálov KSB v živote.
Pritom transformácia vlastnej psychiky do Ľudského režimu je tým druhom práce, ktorý nikto iný za samotného človeka urobiť nemôže a ani neurobí.
Ani toto však nie je samocieľ, ale iba vytvorenie stabilného základu pre osobný a následne aj spoločenský rozvoj, pretože spoločnosť sa nemôže rozvíjať ináč než cestou osobného rozvoja ľudí, ktorí túto spoločnosť tvoria.
[1] „Terra“ znamená v latinčine: Zem. „Terem“ znamená v ruskom jazyku: dobre vybavený (bojarský) dom. Obe slová majú v podstate spoločný koreň.
[2] Tí hodnotia duchovný život iných ľudí najmä podľa jeho vonkajších príznakov v spoločnom „vonkajšom svete“. Pritom miera adekvátnosti týchto hodnotení záleží od vnímania sveta (vnímavosti, pozornosti, osvietenia Rozlíšením) a chápania sveta toho, kto hodnotí duchovnosť podľa jej vonkajších prejavov, t.j. v konečnom dôsledku od jeho reálnej mravnosti. Priamo to dosvedčuje aj jedna „okrídlená fráza“: každý chápe veci úmerne svojej skazenosti.
[3] Kto s týmto tvrdením nesúhlasí, nech si vyskúša jednoduchý test: nech si v duchu premietne (ako v ozvučenom farebnom stereokine) všetky udalosti niektorého z minulých dní alebo aspoň jednej konkrétnej udalosti o dĺžke niekoľkých minút; nech si predstaví plán/scenár činov aspoň na najbližší deň a pokúsi sa ho zrealizovať, potom nech sa pozrie, čo nepredvídaného vnesie do tohto plánu sám život a ako ho prinúti tento plán (v lepšom prípade) skorigovať alebo (v horšom prípade) ho urobí nesplniteľným, čiastočne alebo kompletne.
[4] Výnimku z tejto štatistiky môžu čiastočne v niektorých aspektoch duchovného života ľudí a spoločnosti tvoriť:
- „senzibili“ od prírody;
- „jogíni“, „ninjovia“ a pod., ktorí dostatočne pokročili v duchovných praktikách;
- členovia ezoterických subkultúr (najmä subkultúr znacharských klanov majúcich moc nad verejnou vládnucou „elitou“ davo-„elitárnych“ spoločností), ktorých možno nazvať „askétmi“ týchto subkultúr nezávisle od toho, či žijú osamelo v púšťach, kláštoroch; či sa túlajú po svete; alebo či vedú navonok rovnaký život, ako drvivá väčšina predstaviteľov vlastných sociálnych skupín.
[5] Je to zmenený stav psychiky (na rozdiel od bežného bdelého stavu v súčasnej civilizácii). Ľudia v tomto stave získavajú moc na svojimi tzv. „skrytými schopnosťami“ a robia to, čo sa v bežnom živote javí ako výplod fantázie: disponujú supersilou a sú nezraniteľní voči rôznym škodlivým faktorom a zbraniam; vidia rýchloplynúce javy vo všetkých fázach (napr. výbuch delostreleckého náboja) ako v spomalenom zábere; „vidia“ vo tme alebo za horizont atď. Väčšinou sa jedná o prejavy tranzových stavov vo vzťahu k „vonkajšiemu svetu“, no vyskytujú sa aj prejavy tranzových stavov vo vzťahu k vnútornému svetu. Navyše tieto schopnosti, ktoré ľudia získavajú pri náhodnom alebo cielenom vstupe do tranzu, môžu byť dostupné aj v nezmenenom stave psychiky, ak to má priamu podporu Zhora.
[6] O trojjednote matérie-informácie-miery viď knihy VP ZSSR „Mŕtva voda“, „Dostatočne všeobecná teória riadenia“, „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.
O jazykoch v kultúre v tom najvšeobecnejšom zmysle slova „jazyk“, ako prostriedku na výmenu informácií v spoločnosti, sa podrobnejšie dočítate aj v knihách VP ZSSR „Súfizmus a slobodomurárstvo: v čom je rozdiel?“ (v zborníku „Intelektuálny postoj“ № 1/97 (2)), „O imitačno-provokačnej činnosti“.
[7] Čiastočne je to podobné situácií, keď postavy a scenár amerického filmu „Matrix“, na jednej strane, predstavujú sci-fi rozprávanie o vymyslených udalostiach vo vymyslenom svete, a súčasne sú symbolickou alegóriou o reálnej globálnej sociológii súčasnej civilizácie a perspektívach globálnej politiky, hoc aj nie úplnou a nie celkom adekvátnou Životu.
O prvom zo série filmov „Matrix“ viď našu analytickú správu VP ZSSR z r. 2000 „Matrica a ‚Matrix‘ — dva protiklady“. Je o recepte na získanie „slobody“ vo filme ‚Matrix‘.
[8] Najvýraznejšie sa tento aspekt kultúry odrazil v známom aforizme: „Keď sa človek obracia k Bohu, je to modlitba; keď sa Boh obracia k človeku, je to schizofrénia“.
No v skutočnosti je schizofrénia výsledkom toho, že keď sa Boh obracia k človeku priamo cez jeho „vnútorný svet“ a životné javy „vonkajšieho sveta“, tak človek to ignoruje alebo nechce rozlišovať v javoch „vnútorného“ a „vonkajšieho sveta“, čo je od Boha, a čo sú len sugescie a pokušenia, ktoré majú za cieľ odviesť od Boha a zotročiť.
Potláčanie týchto zručností kultúrou a životným štýlom je v podstate degradáciou človeka na úroveň robota, ktorého správanie je funkciou vonkajšieho riadenia.
[9] Myslia sa tým pôžičky na úrok, úrokové bankovníctvo. Kšeftovať s peniazmi je vysoko nemravné. Peniaze nie sú a nesmú byť tovarom! Tento nešvár poškodzuje ekonomiku a zotročuje ľudí chytených do úrokovej kabaly! – pozn. prekl.
[10] Realizovanej prevažne prostriedkami 6. až 4. priority zovšeobecnených zbraní podriadených Biblii, ktorá je zbraňou 3. priority.
[11] Civilizácie predkolumbovskej Ameriky, ktoré boli zničené biblickými zotročiteľmi (ak súdime podľa toho, čo je známe z bežne dostupných publikácií), boli analógiou Východu v tom zmysle, že nositelia ich ezoterických subkultúr nemali motiváciu získavať a pretvárať hmotné objekty na základe techniky a technológií.
[12] S výnimkou Japonska, ktoré má svoje staroveké pohanské špecifikum, ktoré zaväzuje k osobitnému skúmaniu jeho histórie a subkultúr tvoriacich jeho kultúru. Inými slovami, Japonsko má v sebe niečo, čo si zachovalo svoju podstatu pod pláštikom výpožičiek z kultúry védicko-budhistického Východu ako celku. Ak by sme mali toto niečo vyjadriť jedným slovom, bolo by to slovo „bonsaj“.
Slovom „bonsaj“ (bon — miska, saj — pestovať) sa označuje tradičné japonské dekoratívno-pestovateľské umenie (známe od 11. storočia, hoci tiež je prevzaté z Číny), ktorého podstata je v tom, že do plytkej misky sa posadí stromček a zastrihávaním koreňov a konárikov sa mu celé desaťročia bráni v raste (jedným z príkladov je borovica, prinútená byť trpaslíkom, s „výškou“ do jedného metra; najpopulárnejšie sú „stromčeky“ s výškou 38 až 65 cm), vytvorí sa okolo neho umelé pozadie a vystavuje sa na obdiv divákom, aby v nich prebudil „cit pre krásu“.
Pradávny ezoterizmus Japonska aplikuje umenie „bonsaj“ aj vo vzťahu k duchu človeka jak v ezoterickej, tak aj exoterickej kultúre Japonska, čo sa neraz prejavovalo v jeho histórii aj v politike (napríklad izolacionizmus, ktorý Japonsko zachovávalo mnoho storočí až do polovice 19. storočia, je tiež prejavom ezoterického umenia „bonsaj“ vo vzťahu k duchu človeka).
[13] V podstate uctievali Vesmír ako Boha.
[14] Ako ešte v staroveku učil istý zen-budhistický mudrc, slovo „luna“ je len „prst“, ktorý ukazuje na lunu: beda tomu, kto príjme „prst“ za lunu (Daisecu T. Suzuki, «Základy Zen-Budhizmu», MP “Odyseus”, Hlavná redakcia Kirgizskej Encyklopédie, Biškek, 1993).
[15] Ezoterizmus Východu, po svojom kontakte so zotročujúcou agresiou biblickej civilizácie v 19. — 20. storočí, bol nútený riešiť globálne problémy, čo sa prejavilo v exoterickej kultúre dostupnej všetkým (očividne tej západnej-technokratickej, napr. po reštaurácii Meidži v Japonsku. Na druhú stranu, aj východná ezoterika sa začala šíriť na Západ, čo je tiež riadiaci manéver. – pozn. prekl.). Bývalý dlhoročný premiér Japonska, Jasuhiro Nakasone, sa v interview odvysielanom 07.07.1993 na prvom kanáli ruskej TV vyjadril, že najdôležitejšou vecou, ktorú na tomto poste urobil, bolo založenie Inštitútu pre výskum globálnych problémov v Japonsku.
Na základe skúmania globálnych problémov sa bude vypracovávať aj postoj k nim, čo by sa následne malo odraziť aj v politike.
[16] Ale žiadne ezoterické subkultúry davo-„elitárnej“ spoločnosti ako celku (a väčšina ich predstaviteľov osobne) s takýmto postojom k Životu a ľuďom súhlasiť nebude.
[17] Tak ako v určitom momente dozrieva telo, tak sa treba postarať aj o to, aby mravne a eticky dozrel náš duch. To sa ale u väčšiny ľudí nestáva a zostávajú spolovice nezrelí (zrelí telesne, ale nie mentálne). Na rozdiel od tela sa tak nestane samo, ale človek sa o to musí vynasnažiť sám. – pozn. prekl.
[18] Boh sa neprihovára len slovami, ale predovšetkým skutkami priamo cez Život, cez reč životných udalostí. Preto treba byť k životu veľmi vnímavým a pozorným. – pozn. prekl.
[19] Slovo je zámerne v tvare „osvojoval“, a nie „osvojil“, pretože ide o neukončený, stále prebiehajúci proces. (Človek sa učí celý život. – pozn. prekl.)