Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
7. Korporatívnosť pod rúškom ideí
Avšak drvivá väčšina obyvateľov Zeme ako najdôležitejšiu zatiaľ vníma len činnosť vo „vonkajšom svete“, zameranú na pretváranie hmotných objektov s cieľom ich hromadenia a využívania, pretože sa im zdá, že práve ona (a presnejšie: ich dosiahnuté spektrum spotreby)[1] určuje kvalitu ich života[2].
Okrem toho, ľudia, ak aj nechápu, tak predsa len cítia, že kolektívna činnosť, ktorej sa zúčastňujú, im zaisťuje vyššiu kvalitu života (v zmysle hromadenia a spotreby hmotných objektov; charakteru a podmienok práce), než akú by dosiahli na základe individuálnej činnosti v odlúčení od spoločnosti a civilizácie. Preto väčšina ľudí akceptuje davo-„elitárny“ režim kolektívnej činnosti v zdieľanom „vonkajšom svete“[3], ktorý sa sformoval v ich spoločnosti, hoci mnohí si uvedomujú, že tento režim ich všetkých viac-menej v niečom utláča a mrzačí, a v niečom mravne deformuje. No aj nálady odmietania historicky sformovaného režimu kolektívnej činnosti, ktoré sa prejavujú v politickej aktivite veľmi málopočetných skupín obyvateľstva, sa zameriavajú väčšinou len na zmenu režimu hromadenia a spotreby materiálnych objektov, pretože sa usilujú o zmenu vnútrospoločenských vzťahov ľudí bez toho, aby sa zamysleli nad tým, že:
- v neprijateľných vnútrospoločenských vzťahoch sa odráža určité štatistické prerozdelenie členov tejto spoločnosti z hľadiska mravno-psychologických typov;
- ak nebudú pracovať priamo s ľuďmi a nebudú pomáhať všetkým si uvedomiť a stelesniť v sebe ideál Človeka, tak aj v prípade, že sa im podarí zmeniť vnútrospoločenské vzťahy a štátny režim, no väčšina ľudí aj tak nebude šťastná, pretože v spoločnosti budú pretrvávať staré neľudské mravno-psychologické typy a algoritmika ich obnovy z pokolenia na pokolenie[4].
A tak podvedomé automatické postoje alebo presvedčenie (formované exoterickou kultúrou), že najdôležitejšou činnosťou v živote je hromadenie a spotreba, generuje (spolu s ďalšími situačne podmienenými závislosťami od rôznych okolností) v ľuďoch tú najhlavnejšiu psychologickú závislosť od historicky sformovaného režimu kolektívnej činnosti, na ktorej sa zúčastňujú bez ohľadu na to, či s daným režimom súhlasia alebo nie.
Keďže väčšine ľudí nie je priamo dostupná informácia „vnútorného sveta“ iných ľudí, tak existujúca potreba organizovať kolektívnu činnosť podľa nejakého zjednocujúceho algoritmu, ktorú pociťuje množstvo ľudí, sa v kultúre spoločnosti prejavuje v podobe rôznych „veľkých“ a „malých“ ideí. A ľudia (každý podľa vlastného chápania týchto ideí) sa zapájajú do kolektívnej činnosti s tými znalosťami a zručnosťami, ktoré majú; zapájajú sa buď preto, lebo tieto idey naozaj vyjadrujú zámery ich objektívnej mravnosti[5], alebo sú donútení okolnosťami, ktorým sa nedokážu vyhnúť, zmeniť ich či prekonať, v dôsledku svojej psychologickej závislosti od režimu kolektívnej činnosti.
Keďže zostávajú v ohraničeniach exoterickej kultúry, tak sa tejto závislosti nevedia zbaviť, t.j. nevedia si samostatne vypracovať znalosti a zručnosti potrebné na oslobodenie.
No v davo-„elitárnych“ spoločnostiach sú „veľké“ aj „malé“ idey, pod vlajkami ktorých prebieha kolektívna činnosť, aj tak len vonkajšími obalmi, v ktorých je zamaskovaná (exoterickou kultúrou) orientácia algoritmiky psychiky väčšiny ľudí na pretváranie, hromadenie a spotrebiteľskú činnosť v zdieľanom „vonkajšom svete“. A ak odhliadneme od podstaty samotných „veľkých“ a „malých“ ideí, nachádzajúcich sa v kultúrach rôznych spoločností, tak:
Pod vonkajším obalom ideí môžeme uvidieť jednotné spoločné princípy (nezávislé od obsahu a formy vyjadrenia samotných ideí) formovania malých a veľkých korporácií[6] a korporatívnych egregorov, generovaných stúpencami týchto ideí v prípade, ak sú nositeľmi neľudských typov režimu psychiky[7].
No aby sme mohli za obalmi „veľkých“ a „malých“ ideí uvidieť tieto princípy aj v praxi reálneho života, musíme sa najprv dohodnúť na jednotnom chápaní (aspoň v kontexte tejto knihy) takých slov a s nimi súvisiacich životných kvalít človeka, ako je „vôľa“ (sila vôle) a bezvôlie (absencia vôle), a tiež na jednotnom chápaní slova a javu „korporatívnosť“.
Pod „vôľou“, v tom najširšom zmysle slova, chápeme v danom kontexte schopnosť jednotlivca začleňovať rôzne zdroje, okolnosti a situácie do procesu dosahovania vedomých cieľov[8] (Inými slovami, vôľa je cieľavedomé aplikovanie svojich schopností).
* * *
Treba si pritom uvedomiť, že objektívne sa v osobnej algoritmike psychiky ako celku vyskytujú aj určité ciele, ktoré unikajú pozornosti človeka: medzi nimi môžu byť jak vedomé ciele (zabudnuté? – pozn. prekl.), tak aj nevedomé (generované podvedomím – pozn. prekl.). Avšak algoritmika psychiky pri formovaní línie správania a analýze života zohľadňuje celý súbor cieľov. Ciele, ktoré nie sú predmetom pozornosti, tvoriace v objektívnom vektore cieľov človeka osobitnú podskupinu, môžu vo vektore vedomých cieľov, ktoré sú predmetom pozornosti, spôsobovať rôzne defekty. Je pre ne (aj súvisiace procesy) typické, že ľudia ich nevedia vyjadriť konkrétnymi slovami bez pomoci iných ľudí. Ak ciele, na ktoré objektívne pracuje algoritmika psychiky, nie sú predmetom pozornosti a nie sú ani vnímané ako ciele, tak nemožno hovoriť o cieľavedomosti, a teda o osobnej vôli, pretože jedinec pracuje na základe pudov[9]. V takom prípade, ak sa nenachádza v Ľudskom režime psychiky a nie je vedený Zhora, predstavuje zombi-biorobota alebo sa len máločím odlišuje od zvieraťa.
S povedaným sa zhoduje aj pradávne ruské príslovie: „Človek má vôľu, zviera má pud“, ktoré takmer priamo poukazuje na to, že v ľudovom chápaní subjekt bez vôle nie je vlastne ani Človekom.
* *
*
Objektmi aplikovania osobnej vôle môžu byť: predovšetkým samotný subjekt (jeho biopole a telo, a konkrétne — informačno-algoritmická náplň psychiky), ale aj iné subjekty a objekty (t.j. vôľou ovplyvňujeme najmä seba, ale aj iných ľudí a veci). Sila vôle sa prejavuje ako schopnosť cieľavedome prekonávať seba samého a okolnosti — jak vonkajšie, tak aj vnútorné (týkajúce sa vlastnej algoritmiky psychiky). Tým pádom, ak sa na otázku „osobnej vôle“ pozrieme z pohľadu iného človeka, tak jeho vôľa sa môže prejavovať aj ako schopnosť nepodliehať (odporovať) tlaku okolností (vyhýbať sa im), vrátane nátlaku z našej strany alebo zo strany iných subjektov.
Pritom vôľa vždy v osobnej psychike pôsobí z úrovne vedomia; z nevedomých úrovní psychiky pôsobia náležité stereotypy a vonkajšia posadnutosť (egregorom, zlým duchom, iným človekom).
Avšak slobodu vôle môže jedinec biologického druhu „Homo Sapiens“ dosiahnuť len v Ľudskom režime psychiky, v ktorom Bohom darovaná Ľúbosť (ako súhrn dokonalosti) oslobodzuje psychiku od závislostí a ich diktátu, čím vôľa aj získava slobodu (podporovaná Božím Zámerom) a nie je nutné viac aplikovať silu vôle (ako schopnosť cieľavedome prekonávať seba samého a okolnosti).
Bezvôlie (absencia vôle) je neschopnosť aplikovať vôľu vo vyššie uvedenom zmysle[10].
Nevoľník je teda subjektom, ktorý buď vôbec nedisponuje silou vôle, alebo ju na nejaký čas stratil v dôsledku určitých subjektívnych (vnútorných) príčin alebo pod tlakom vonkajších okolností[11].
Či však privedú jedinca k úspechu jeho vôľové prejavy v procese dosahovania cieľov alebo nie, to už je druhá otázka. Inými slovami, efektívnosť vôle závisí od znalosti riadenia podľa plnej funkcie, a samotná vôľa dosahuje úspechy úmerne tomu, ako si jej nositeľ[12] osvojuje potrebné zručnosti na realizáciu zvolených cieľov. A v otázke prítomnosti vôle ako takej, bez ohľadu na jej efektívnosť pri ovplyvňovaní rôznych javov, je dôležité, aby subjekt v živote prejavoval túto schopnosť pri podriaďovaní si zdrojov (vrátane iných subjektov, ktoré on sám subjektívne vníma ako zdroje, alebo ktoré sa objektívne stali rôznymi typmi zdrojov[13] v existujúcich okolnostiach) za účelom dosahovania želaných cieľov.
Takéto chápanie „osobnej vôle“ predpokladá, že v živote môžu vznikať situácie, v ktorých sa vôľa jedného človeka nebude zhodovať s plánmi a vôľou iného (samozrejme, ak disponuje vôľou a nie je nevoľníkom), a vtedy môže vyvstať otázka[14] o tom, kto koho „premôže“[15], t.j. podriadi si toho druhého (nezávisle od jeho plánov a vôle) aj s jeho zdrojmi (vrátane jeho osobných) alebo bez nich. Ak sa to jednému zo subjektov podarí, tak podriadený subjekt sa stane prostriedkom realizácie vôle nadriadeného subjektu.
Proces podriadenia, ak je úspešný, sa môže zavŕšiť jedným z dvoch variantov:
- podriadený si zachová svoju vôľu a v rôznych životných situáciách bude konať v súlade s tým, ako sám vníma a chápe ciele nadriadeného subjektu (t.j. zachová si aktívny a iniciatívny prístup v plnení cieľov nadriadeného. – pozn. prekl.);
- v dôsledku mravno-psychologického podlomenia podriadený stratí vôľu a stane sa „zombi“ — neiniciatívnym vykonávateľom vôle nadriadeného subjektu. Pritom:
- v tých aspektoch svojho života, ktoré sú spojené s ich spoločnou činnosťou, sú takýto ľudia podlízavo dôslední vo vzťahu k „páničkovi“, ktorý si ich podriadil,
- a v ostatných aspektoch sú buď „nijakí“ (ani ryba, ani rak), alebo sa správajú drzo k ostatným a robia si čo chcú (a býva to tým výraznejšie, čím vyšší je hierarchický status ich „pánička“ v davo-„elitárnej“ organizácii spoločnosti)[16].
Jednou zo spoločensky najvýznamnejších konfrontácií vôlí rôznych subjektov je vytváranie psychologického tlaku jedným subjektom na iný (alebo iné subjekty) s cieľom podriadiť ho svojej vôli alebo ho mravne a psychologicky zlomiť, čo z neho spraví nevoľníka. Tento tlak môže byť priamy alebo nepriamy, prípadne môže byť kombináciou oboch.
* * *
S priamym psychologickým tlakom v párových vzťahoch je to jednoduché, aspoň teoreticky. No pre drvivú väčšinu ľudí vychovaných spoločnou exoterickou kultúrou, v ktorej žijeme, nie je až tak jednoduché to všetko pochopiť, pretože:
- po prvé, treba mať k tomu rozvinutú zručnosť vnímania tých javov a procesov, o ktorých pôjde reč[17];
- po druhé, môže sa ukázať, že pocítiť mnohé z toho v reálnych životných situáciách je, v lepšom prípade — nepríjemné, a v horšom prípade — nebezpečné jak pre seba, tak aj pre okolitých ľudí[18].
Mnohé z toho, s čím sa stretávame v živote davo-„elitárnej“ spoločnosti, nezodpovedá etike vzájomných vzťahov pri Ľudskom režime psychiky. Ale to, o čom pôjde reč, poznať treba; je potrebné byť schopný to v živote vidieť (v sebe aj v druhých), nie však kvôli zneužitiu voči druhým ľuďom v spotrebiteľskej konkurencii s nimi, ale kvôli efektívnej ochrane seba aj ďalších ľudí od zneužití tohto druhu, či už to ľudia robia vedome alebo podvedome.
Preto to, o čom pôjde reč, je lepšie si predstaviť len vo svojom „vnútornom svete“, predbežne to izolujúc od zdieľaného „vonkajšieho sveta“, aby sa experimenty vykonávané v našom „vnútornom svete“ nepremenili na reálne nepríjemnosti v spoločnom „vonkajšom svete“ (kvôli tomu si treba myšlienkovo predstaviť hranicu a po skončení experimentu „vynulovať“ jeho nosné procesy vo „vnútornom svete“ svojej psychiky).
Ak je predstavivosť slabá, možno si pomôcť aj kreslením.
Pritom si ale netreba hovoriť (a zároveň súhlasiť so svojim „vnútorným monológom“), že „to nie je možné“, pretože takýmto postojom alebo súhlasom s analogickým „vnútorným monológom“ programujeme svoju psychiky k tomu, aby nedokázala uskutočniť nielen „zázrak“ (udalosť so zanedbateľne malou pravdepodobnosťou samorealizácie), ale aj to, čo je takmer objektívne nevyhnutné (udalosť s takmer 100-percentnou pravdepodobnosťou samorealizácie).
* *
*
[1] Pre nositeľov takého mravno-psychologického pozadia ani komunizmus nie je spoločnosťou, kde:
- robotník je svedomitý a zbavený parazitizmu na jeho práci a živote;
- spektrum výroby je dostatočné na uspokojenie demograficky podmienených potrieb všetkých ľudí.
V ich predstavách je „komunizmus“ vysnenou spoločnosťou, v ktorej by mali právo nepracovať a všetko by dostávali zadarmo v neobmedzenom množstve. Vytvoriť takýto ich spotrebiteľský blahobyt je možné buď „zázrakom“ Zhora, alebo prácou tých, ktorých opisujú slovami „práca má hlupákov rada a hlupák sa z práce teší“.
[2] V skutočnosti práve život vo vlastnom „vnútornom svete“ plodí životné udalosti v zdieľanom „vonkajšom svete“. Hovorí sa o tom aj v kánone Nového Zákona, čo bolo dobre známe, prinajmenšom, v minulých dobách biblickej civilizácie:
„33. Ak vypestujete dobrý strom, aj jeho ovocie bude dobré, no ak vypestujete zlý strom, aj jeho ovocie bude zlé. Veď strom sa pozná po ovocí. 34. Hadie plemeno! Ako môžete hovoriť dobré veci, keď ste zlí? Veď ústa hovoria to, čím je preplnené srdce. 35. Dobrý človek z dobrého vnútra vynáša dobré veci, a zlý človek zo zlého vnútra vynáša zlé veci“ (Matúš 12. kapitola; to isté sa týka nielen slov, ale aj skutkov a ich následkov).
No väčšina oboznámených s týmito Kristovými slovami necítila potrebu zmeniť život vo svojom „vnútornom svete“. Preto nikdy nestratil aktuálnosť ani ďalší Kristov výrok: „Prečo ma oslovujete: ‚Pane, Pane‘ a nerobíte, čo vám hovorím? (…) Kto počúva moje slová a neplní ich, podobá sa človeku, ktorý si postavil dom na zemi bez základov. Keď sa naň privalila rieka, hneď sa zrútil a zostalo z neho len veľké rumovisko“ (Lukáš, 6:46,49).
[3] Výnimku z tohto viac-menej všeobecného pravidla tvorí len otvorený otrokársky režim. No ako ukazuje história, tak aj v ňom väčšina otrokov uprednostňuje akúkoľvek existenciu, než vzburu a smrť, ktorá môže byť veľmi pomalá a mučivá (z vôle ich „pána“, zdokonaľujúceho sa v krutostiach).
Výnimkou z tohto všeobecného pravidla bol do polovice 19. storočia aj útek obyvateľstva z historicky sformovaných spoločností „na slobodné územia“ (свободные земли), pretože pri nízkej energetickej náročnosti technológií a nezávislosti výroby od infraštruktúr bolo možné individuálnou prácou (pri absencii stabilného systému vykorisťovania človeka človekom) na „slobodných územiach“ si zabezpečiť vyššiu kvalitu života (v zmysle spotreby), než na základe kolektívnej činnosti v historicky sformovaných starých spoločnostiach s rozvinutým systémom vykorisťovania človeka človekom.
[4] Pokus budovania socialistickej spoločnosti v ZSSR tak potvrdil platnosť výroku historika V. O. Kľučevského, ktorým na konci 19. storočia zhodnotil perspektívy uskutočnenia „socialistických projektov“ v Rusku: „Spravodlivá spoločnosť zložená z darebákov“ — čo reálne nie je možné, lebo buď bude existovať snaha o spravodlivé spolužitie všetkých, alebo zarytí darebáci, predstierajúci svätosť, budú škodiť individuálne aj korporatívne, kde len budú môcť.
[5] Môže to byť pravda, ale môže ísť aj o ilúziu. Napríklad presvedčenie mnohých stúpencov komunistického ideálu o tom, že komunizmus možno zrealizovať na základe marxizmu je neopodstatnené, t.j. iluzórne.
Marxizmus je príkladom toho, že v ľudskej histórii slúžia niektoré „veľké“ a „malé“ idey ako takzvané „trójske kone“: navonok sa deklaruje jedno, no zamlčané veci (to, čo ostáva skryté medzi riadkami), ktoré sú v rozpore s deklaráciami, sa objektívne stávajú mocnejšími — vďaka objektívnosti informácie a miery (Božieho predurčenia bytia) … (či skôr kvôli objektívnej mravnosti účastníkov, ktorí tieto „zamlčania“ vidia ako príležitosti a zneužívajú ich vo svoj individuálny alebo korporatívny prospech. – pozn. prekl.). Nakoniec sa tak v živote realizujú práve zamlčania, objektívne prítomné v ideách, hoci dav je inšpirovaný ohlásenými deklaráciami a vkladá do toho všetko, svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok.
[6] Až po také, ktoré zahrňujú v sebe celú (alebo takmer celú) spoločnosť.
[7] Táto poznámka je dôležitá a nemožno ju ignorovať, pretože nositelia Ľudského typu režimu psychiky (vrátane tých, ktorý sú stabilnými nositeľmi tohto režimu len v obmedzených intervaloch) sa do kolektívnej činnosti zapájajú na základe iných princípov, dokonca aj v davo-„elitárnej“ spoločnosti.
[8] T.j. vôľa sa nemusí nutne prejaviť v podriaďovaní si ľudí a vecí, hoci takéto „podriaďovanie si“ môže byť tiež cieľom aplikovania svojej vôle.
[9] Môže byť v tej chvíli riadený zvykmi, kultúrnymi vzorcami, telesnými inštinktmi, môže byť pod vplyvom egregora alebo inej posadnutosti. V takých prípadoch čerpá energiu nie z vôle, ale z iných zdrojov. Vôľa vždy vychádza z vedomej (nikdy nie z podvedomej!) úrovne ako sila na dosiahnutie želaného cieľa.
Ešte je tu možnosť, že jedinec pracuje na iluzórny cieľ, t.j. používa osobnú vôľu na dosiahnutie určitého cieľa, ale jeho nesprávna metodika riadenia objektívne smeruje proces k celkom inému cieľu, ktorý jedinec zatiaľ ani nevidí. – pozn. prekl.
[10] Druhy bezvôlia: úplná podriadenosť svojho správania inštinktom; neoblomná tvrdohlavosť naprogramovaného a samostatne konajúceho biorobota; posadnutosť biorobota, extrasenzoricky riadeného na diaľku nejakým iným subjektom, alebo biorobota očareného či zotročeného nejakým egregorom. Vôľa sa prejavuje v tom, že ak si človek uvedomuje nevhodnosť určitých algoritmov správania vo „vnútornom“ alebo „vonkajšom“ svete, tak sa im nepoddáva.
[11] T.j. aj subjekt, ktorý má zo zákona v spoločnosti status otroka, môže byť nositeľom vôle; a ten, koho spoločnosť zo zákona označuje pánom, môže byť reálne nevoľníkom.
[12] Jedna z kníh, zasvätená ezoterickým vedám, vysvetľuje rozdiel medzi chémiou a alchýmiou na problematike výroby „kameňa mudrcov“. Chémia, to je keď reakcie prebiehajú samé od seba v „automatickom“ režime. Alchýmia, to je keď s rovnakými reagentmi spolupracuje aj biopole človeka, jeho vôľa.
Vzhľadom na takýto prístup „kameň mudrcov“ naozaj nemožno získať v rámci zákonitostí chémie, no jeho získanie je nevyhnutné, keď alchymik, ktorý zapája do reakcie svoj duch, bude úspešný v osvojení si svojho rozvojového potenciálu (pritom prvoradým je pre neho dosiahnutie úspechu v osobnom rozvoji, a nie získanie „kameňa mudrcov“).
A hoci sme „kameň mudrcov“ nevideli a v tomto smere ani nepracovali, no vysvetlenie rozdielu medzi chémiou a alchýmiou poukazuje na to, aké sú v Živote dôležité subjektívne faktory, nositeľom ktorých ak aj človek na dosiahnutej úrovni nie je, tak môže byť.
[13] Takto sa po vypuknutí vojny množstvo ľudí na frontoch aj v tylách ocitlo v pozícií zdrojov, ktorých kvalita a množstvo predurčovali buď možnosť víťazstva spoločnosti ako celku, jej štátnosti a „cenu“ tohto víťazstva, alebo nevyhnutnosť porážky a jej „cenu“. A toto je jedným z prejavov dvojakosti pozície každého človeka v histórii; dvojakosti vznikajúcej v dôsledku toho, že samotný jedinec nedokáže svojou osobou nahradiť celú spoločnosť, celé ľudstvo. No ak sa človek aj ocitne v pozícii „zdrojov“, aj tak je povinný splatiť svoj dlh pred ostatnými ľuďmi (vrátane svojich predkov a potomkov) v súlade so Zámerom.
[14] No nemusí, ak je organizácia psychiky kandidáta na podriadenie taká, že:
- buď si podriaďujúceho aj s jeho vôľou začlení do objemnejšieho scenára ich spoločných aktivít. O tom, ako sa niečo také robí a ako to vníma zúčastnený dav (vrátane politických analytikov a „polittechnológov“), si možno prečítať v dielach Kozmu Prutkova, a konkrétne v jeho „posmrtnom“ objasnení k veľmi nezáživnej divadelnej hre „Fantázia“. Táto hra zažila fiasko už pri svojom prvom predstavení. V skutočnosti ale cieľom autorov bolo „vystreliť si“ z divadelnej komunity a tak napísali scenár imitácie fiaska divadelného predstavenia so začlenením divákov a divadelných kritikov do obštrukcie javiskového deja. Ani diváci, ani kritici si to neuvedomovali, a preto úprimne vyplnili rolu, ktorú im pridelili autori divadelnej hry. Po niekoľkých rokoch vyšlo „posmrtné“ objasnenie K. Prutkova k tejto hre, v ktorom bola odhalená zákulisná pointa, a záverečné zhrnutie bolo také, že v skutočnosti hra dosiahla triumf. Existujú aj iné príklady podobného začlenenia „silnejších“, napríklad v známych rozprávkach: Kocúr v čižmách sa porátal s ľudožrútom a zo svojho pána urobil markíza; v „Ruslanovi a Ľudmile“ sa Černomor porátal so svojim bratom, z ktorého sa stala obrovská hovoriaca hlava; Odyseus oslepil Polyféma a vyviedol z jaskyne všetkých svojich väznených druhov pod bruchami oviec atď.
- alebo sa vyhne situácii, v ktorej by sa stretol s vôľou subjektu, snažiaceho sa podriadiť si ho.
[15] V slovníku V. I. Daľa sa nachádza príslovie: „Božiu vôľu nepremôžeš“.
[16] V Puškinovej poviedke „Dubrovský“ sa obe tieto črty prejavili v správaní psiara, ktorý urazil Dubrovského-staršieho v prítomnosti svojho pána — Trojekurova-staršieho (mimochodom, tiež nevoľníka, ak súdime podľa jeho správania).
[17] No rozvoj a osvojenie takýchto zručnosti brzdí práve exoterická kultúra.
[18] Vyskúšať si ich v inscenovanom režime „vojenských cvičení“ na nejakom „cvičisku“ nie je v duchu KSB možné.
Pre KSB sú takéto inscenované cvičenia mravne a eticky cudzie, a okrem toho, kvôli svojej umelosti a obmedzenosti nemôžu ani poskytnúť plnosť dojmov. Svojou podstatou a psychologickým vplyvom na ľudí sa líšia od reálneho života rovnako, ako sa líšia vojenské manévre od reálnych vojenských operácií a bojov s reálnym, a nie fiktívnym protivníkom.
Môže tu zaznieť námietka: ezoterické subkultúry Východu a staroveku takéto cvičenia povoľujú, sú súčasťou ich systému výuky zasvätených.
Avšak z pohľadu KSB sa nutnosť rôznych umelých cvičení hodnotí ako realizácia princípu „spoliehať sa VÝLUČNE na vlastné sily“, v ktorom sa prejavuje neviera Bohu v živote. Vôbec to nie je dodržiavaním princípu „na Boha sa spoliehaj a sám nehreš“.
Princíp „na Boha sa spoliehaj a sám nehreš“ sa v živote realizuje na základe toho, že Duch Svätý je učiteľom každej pravdy (Ján, 14:26, 16:23). Na to, aby sa tento princíp v živote zrealizoval, je potrebné, aby osobná psychologická kultúra bola taká, aby človek kráčajúci životom pod Božím vedením bol schopný nanovo vytvoriť (bez ohľadu na to, či v kultúre existujú alebo nie) alebo si hneď osvojiť (v kultúre existujúce) ľubovoľné znalosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby Prozreteľnosťou v ľubovoľnej životnej situácii.
V prípade, že je táto kvalita osobnej kultúry psychickej činnosti dosiahnutá, tak mizne aj objektívna potreba osvojovať si akékoľvek zručnosti v podmienkach cvičení pre rôzne prípady a ich neustále opakovanie, čo je typické pre súčasnú (v podstate) ateistickú kultúru. Pritom stúpenci rôznych výcvikových scenárov a princípu „opakovanie je matka múdrosti“ môžu túto zakorenenú, hoc aj v živote nerealizovanú, orientáciu ľudskej duše na tento typ psychologickej kultúry vnímať ako nezničiteľnú špecifickú lenivosť Rusov.
Správne chápanie princípu „na Boha sa spoliehaj a sám nehreš“ je podľa nás KĽÚČOM K prekonaniu režimu „večného boja“ za víťazstvo pravých alebo lživých ideálov a VSTUPU DO REŽIMU PRAVDOVERNEJ TRANSFORMÁCIE REALITY.
Vyžaduje si to iný systém výchovy a vzdelávania detí a samovzdelávania dospelých, no rôzne umelé inscenácie do takéhoto systému výchovy a vzdelávania nezapadajú práve preto, lebo sú umelé, vytrhnuté z prúdu reálnych životných situácií a preto nepravdepodobné.
Iba netreba hovoriť, že vyššie povedané je fikcia, že sú to len nereálne fantázie atď., pretože to by bolo programovaním vlastnej psychiky na zrieknutie sa tejto možnosti. Praktická činnosť VP ZSSR potvrdzuje, že je to možné, otázka je len v tom, v akých frekvenčných rozsahoch daný človek túto kvalitu dosiahol.