Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
5. Možnosti prekonania krízy: iluzórne… i reálne
Tí najvnímavejší z predstaviteľov ruskej „intelektuálnej elity“, ktorí sledujú situáciu a majú obavy o budúcnosť, si tiež v určitých formách uvedomujú, že opierať sa o „veľké idey“ zdedené z minulosti nie je perspektívne. Odtiaľto pramenia aj rôzne deklarácie a výzvy, podobné manifestu „Projektového výboru“, ktorý bol zverejnený 10.12.2002 na stránke s názvom „Russkij žurnal“[1]:
„Projektový výbor je iniciatíva občanov, kompetentných v otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, zameraná na prípravu Ruska ku konkurencii a obrane.
Projektový VÝBOR je komunita expertov, reálne pracujúcich v korporatívnych, vedecko-technických a štátnych inštitútoch. Občania žiadajú od vlády dôslednú orientáciu na bezpečnosť a efektivitu v podmienkach slobody, systematické odmietanie akéhokoľvek tlaku na Rusko. VÝBOR bude trvať na tvrdej politickej línii a dosiahne začlenenie spoločensky významných požiadaviek do programu volebných blokov a vlády.
VÝBOR bude moderátorom diskusie na témy, ktoré sú pre obyvateľstvo a politickú triedu krajiny životne dôležité. Za týmto účelom budú každému poskytnuté nové tlačové a multimediálne nástroje. V rámci svojej kompetencie, budeme oslobodzovať odborné štúdie štátnych rozhodnutí od administratívnej záťaže. VÝBOR bude objednávateľom vedeckých výskumov, ktorých výsledky budú včas poskytnuté.
Myslíme si, že veľkosť podpory občianskych aktivít, ktoré sú dôležité pre mobilizáciu Ruského štátu a upevnenia jeho partnerstiev, je úbohá. VÝBOR pritiahne záujmy biznisu k sociálnym projektom, ktoré si to zaslúžia. Zriadime tendre, v ktorých víťazi sa zorientujú za účasti osôb s náležitým vzdelaním a reputáciou.
Naša zameranosť na prípady, ktoré si vyžadujú kompetentnosť, informácie a dobre vyškolený personál, vyplýva zo stanoveného cieľa. Za tým účelom aktivujeme zdroje a skúsenosti profesionálov zodpovedajúcich štátnych a súkromných korporácií.
Projektový VÝBOR sám seba definuje ako spoločenské centrum pre politickú podporu štátu. Demokraticky sformovaná vláda má ústavný mandát na nevyhnutné kroky a je povinná tento mandát realizovať. Zakladatelia VÝBORU budú namietať proti pokusom zúžiť právomoci, ktoré vláde Ruska boli dané vôľou jej občanov.
Technická štruktúra projektov VÝBORU je budovaná z prostriedkov účastníkov. Svoje zámery účastník oznamuje pri vstupe do VÝBORU a sú dostupné k nahliadnutiu“
Avšak radovať sa takýmto výzvam a deklaráciám môžu len ich autori, pretože takmer 20 rokov od začiatku „perestrojky“ sú takéto výzvy a deklarácie o dobrých úmysloch iba ONESKORENOU a hlavne neplodnou imitáciou konceptuálnej moci, ktorú realizuje tá časť ruských vzdelancov-intelektuálov, ktorí (v snahe zachovať si, obnoviť alebo získať svoj „elitárny“ status) sa silou mocou snažia vytvoriť nejaké nové funkčné formy existencie davo-„elitarizmu“ a zrealizovať ich v budúcnosti.
Dokonca aj tí z nich, ktorí nemajú „elitárne“ ambície, sú odsúdení k neplodnosti v tejto sfére intelektuálnej činnosti z toho dôvodu, že nemajú moc nad svojou psychikou: jej štruktúrou, algoritmikou individuálnej a kolektívnej intelektuálnej činnosti (O problematike týkajúcej sa tejto oblasti budeme hovoriť neskôr v kapitolách 7 — 9).
Tí z nich, ktorí sú triezvejší a cynickejší — tí vidia neplodnosť „elitárnych“ ambícií takýchto „intelektuálov“ v ich snahe vypracovať a zrealizovať projekt novej formy existencie davo-„elitarizmu“. Takto, na konci už nami skôr citovaného interview „Heuristická katarzia alebo Veda ide do kláštora“ (zverejneného v časopise „Expert“, č.1, 2003) A. Gordon vysvetľuje nasledovné:
„—Nemáte radi oligarchov vyznávajúcich demokraciu, ale máte radi len samotnú demokraciu?
— Demokracia je jedna z najsilnejších ideológií. Človek, ktorý žije v demokratickom štáte, sa líši od človeka žijúceho v totalitnom štáte len jednou vecou: myslí si, že je slobodný. Na to, aby si myslel, že je slobodný, je potrebná veľmi silná ideológia a veľmi silný mechanizmus vštepovania tejto ideológie, ktorý je u nás, bohužiaľ, zničený. Potrebná je aj silná legislatívna báza, aby bolo možné trestať človeka za ľubovoľný odklon od cesty k slobode. Ak človek nechce byť slobodným v demokratickej spoločnosti, tak musí byť prísne potrestaný[2].
— A veda azda nie je ideológiou?
— Spomínam si na bájku Krylova: „Keď medzi kolegami zhody niet, ich dielu sa dariť nebude“. Vedecko-technická revolúcia a vedecko-technický pokrok priviedli k veľmi úzkej špecializácii v oblasti poznania. Ak chceš byť o čosi vyššie ako tvoj predchodca, musíš hĺbiť tú istú noru ešte hlbšie, a na vytvorenie efektívnej ideológie je potrebné kráčať smerom k zovšeobecneniu, syntéze rôznych poznatkov.
Špecializácia vedie k tomu, že ľudia, ktorí sú nositeľmi vedeckých znalostí, sú absolútne apolitickí (t.j. bezideoví vo vzťahu k „veľkým ideám“ — naša poznámka v citáte). Celý život sa venujú honbe za ďalším úzkošpecializovaným výsledkom. A čo sa deje v susedných, paralelných vedných oblastiach, to jednoducho nevedia.
Možno jednou z úloh nášho programu[3] bude organizácia interdisciplinárnej spolupráce medzi týmito vedeckými červami, ryjúcimi svoje nory. T.j. snažím sa vytvoriť akúsi kruhovú cestu, ktorá by prechádzala týmito norami. Vedci budú mať možnosť si večer vo voľnom čase zapnúť televízor a nakuknúť do cudzej nory. Biológ uvidí na obrazovke matematika, ktorý predvádza svoje diagramy. Príde mu zle a zatelefonuje nám. Do ďalšieho vysielania prídu biológ a matematik spoločne a povedia, že je to šialené. Jeden z nich sa celý život zaoberá otvorenými systémami, druhý článkovanými červami, a ukázalo sa, že celý život sa zaoberali tým istým.
Možno na interdisciplinárnej úrovni, na úrovni zjednotenia prírodných vied s humanitnými vedami, či dokonca s náboženskými znalosťami, by mohla vzniknúť nejaká ani nie ideológia, ale idea. Idea bezpečného spolužitia ľudí.
— Máte predstavu o tých smeroch vedecko-technického pokroku, v ktorých by sme v najbližšom čase mohli očakávať seriózne úspechy?
— Myslím, že v dôsledku nadmerného financovania dôjde k prelomu v biotechnológii, medicíne a gerontológii. Okrem toho bude prelom v astrofyzike a s príchodom novej generácie urýchľovačov aj vo fyzike elementárnych častíc. Tam sa otvárajú desivé horizonty, najmä ak vezmeme do úvahy najnovšie strunové teórie. Vytvoriť v laboratórnych podmienkach čiernu dieru alebo vesmír, to je podľa môjho názoru veľmi desivé[4].
No myslím si, že celkovo sa budú počty vedcov znižovať, vysoká veda utečie do kláštora.
— Kde aj patrí?
— Kde aj patrí. Žiadnu ideológiu, postavenú na vedeckých myšlienkach, sa vytvoriť nepodarí — hrozí nám ďalšie zavádzanie a rozširovanie demokratických princípov, podľa ktorých je človek človeku bratom, kolegom, vlkom, oligarchom a všetkým ostatným (veľmi stručné vyjadrenie princípu plurality mravných štandardov ako životnej normy jednotlivca v davo-„elitárnej“ nevoľníckej civilizácii v rámci boja proti sebe podobným za lepšie miesto pod slnkom: —naša poznámka v citáte). A v tejto kope (sami si domyslite čoho: — naša poznámka v citáte)[5] stoja veže zo slonoviny[6], kde sedia ľudia a premýšľajú: kto to zariadil, ako to zariadil, prečo to zariadil? A odpovede nenachádzajú (t.j. A. Gordonovi sa Život javí ako z princípu nepoznateľný: — naša poznámka v citáte). Podľa mňa je to pozoruhodný obraz“.
No predsa len inú (a podľa nás oveľa zaujímavejšiu) životu adekvátnu myšlienku vyjadril A. Gordon sám, hoci sám sa jej aj zriekol, keď odpovedal na otázku človeka, ktorého táto myšlienka tiež veľmi nezaujala:
„Možno na interdisciplinárnej úrovni, na úrovni zjednotenia prírodných vied s humanitnými vedami, či dokonca s náboženskými znalosťami, by mohla vzniknúť nejaká ani nie ideológia, ale idea (v danom prípade malo slovo „IDEA“ začínať veľkým písmenom, pretože ide skutočne o veľkú Ideu: — naša poznámka v citáte). Idea bezpečného spolužitia ľudí.“
A hoci je to objektívne možné a dokonca objektívne nutné na prekonanie krízy spoločenského rozvoja Ruska a sveta, tak A. Gordon ďalej nepokračoval v tejto otázke a nerozvíjal ju, pretože jeho démonicko-individualistickej mravnosti a chápaniu sveta sa páči celkom iný obraz — obraz kopy (sami si domyslite čoho), z ktorej trčia „veže zo slonoviny“, do ktorých sa hermeticky uzavreli (aby ochránili svoju „vycibrenú náturu“ pred emanáciami „kopy“) touto „kopou“ nevyužití „intelektuáli“ ako A. Gordon, autori „Projektového výboru“ a im podobní.
Napriek množstvu vychrlených a viac-menej rozumných slov (v zmysle ich súladu s realitou) si ani A. Gordon, ani grafomani z Projektového výboru, ani mnohí ďalší „elitárni intelektuáli“ (vrátane G. Kasparova)[7] nevšimli alebo sa neodvážili dotknúť hlavného problému rozvoja súčasnej globálnej civilizácie: životnej neadekvátnosti davo-„elitarizmu“, umelo obnovovaného z pokolenia na pokolenie pomocou kultúry vyjadrujúcej zvrátenú démonickú parazitickú mravnosť.
Napriek tomu čas, ktorý uplynul v Rusku od začiatku „perestrojky“, nebol celkom neplodným v zmysle vyjadrenia nových „veľkých ideí“ v kultúre.
Udalosti plynuli a rozvíjali sa v duchu politických ezoterických scenárov „svetového zákulisia“, čo bolo pre istú časť sovietskej mnohonárodnostnej spoločnosti neprijateľné. To viedlo k vzniku konceptuálne mocnej spoločenskej iniciatívy s názvom Vnútorný prediktor ZSSR. Táto spoločenská iniciatíva, pochopiac jav konceptuálnej moci, po celú dobu od konca 1980-tych rokov rozvíjala Koncepciu spoločenskej bezpečnosti, ktorá znemožňuje davo-„elitarizmus“ v živote spoločnosti z pokolenia na pokolenie. Rozvíjala ju práve na tej úrovni, ktorú uviedol A. Gordon ako možnosť: na interdisciplinárnej úrovni, na úrovni zjednotenia prírodných vied s vedami humanitnými, dokonca aj s náboženskými poznatkami, no s tým rozdielom, že nové znalosti aj tie zdedené z minulosti korelovali so živými pocitmi a chápaním bytia.
Výsledkom tejto mnohoročnej kolektívnej činnosti (neformalizovanej v prospech osobných ambícií na „čosi“ neurčité alebo na „čokoľvek“ určité) vznikli materiály KSB, ktoré sú dostupné na internete na stránkach www.dotu.ru , www.vodaspb.ru , www.kpe.ru , www.mera.com.ru (a iných), šírené na kompaktných diskoch a vydávané v rôznych regiónoch krajiny, čo robí KSB prístupnú každému, kto má záujem si ju osvojiť a vniesť svoj vklad do jej zdokonaľovania a ďalšieho rozvoja[8].
A tak ku dnešnému dňu už máme vypracovaný ten teoretický základ, o možnosti alebo nutnosti ktorého z času na čas hovoria aj predstavitelia ruskej „intelektuálnej elity“ (napríklad organizátori „Projektového výboru“ a A. Gordon), hoci sami sa v podstate vyhýbajú jeho realizácii. Je však vypracovaný spôsobom, ktorý sa im páčiť nebude, pretože KSB je zameraná na vykorenenie davo-„elitarizmu“ cestou mravnej a psychologickej transformácie ľudí, transformácie noosféry Zeme, kultúry a duchovnosti ľudstva i národov, z ktorých sa skladá.
V dôsledku toho, na jednej strane — „projektové výbory“ ostanú neplodné, a na druhej strane — ani Gordonov „pozoruhodný obraz“ kopy (sami si domyslite čoho) s trčiacimi z nej „vežami zo slonoviny“ sa nezrealizujú.
Nás[9] čaká rozvoj a realizácia KSB v živote. A to znamená, že každý z jej stúpencov bude ešte musieť vyriešiť celý rad praktických problémov a úloh. Avšak tie najnáročnejšie úlohy realizácie KSB v živote nie sú z oblasti života spoločnosti (ako celku, ktorý má nejakú svoju štruktúru a organizáciu), ani jej politickej ideologizácie alebo „deideologizácie“, ani z oblasti ekonomiky, umenia a pod., ale týkajú sa duchovného života každého človeka tvoriaceho súčasť tejto spoločnosti — jeho života vo vlastnom „vnútornom svete“. Je to tak, pretože „vnútorný svet“ človeka je priamym a najplnším vyjadrením organizácie jeho psychiky, a od organizácie psychiky množstva ľudí jednoznačne závisí vnútorná štruktúra a organizácia života spoločnosti ako celku, algoritmika spoločnosťou generovaných egregorov a ich hierarchická štruktúra.
Zatiaľ má šírenie KSB informácií v spoločnosti prevažne charakter „štepenia“ (v záhradníckom zmysle) nových Znalostí, netypických pre súčasnú kultúru, do mravno-psychologického pozadia[10] (nezodpovedajúceho týmto Znalostiam) tých, ktorí sa oboznámili s materiálmi KSB.
A v tomto nesúlade jedného (Znalostí) voči druhému (mravno-psychologickému pozadiu) neexistuje zásadný rozdiel medzi tými, ktorí sa hlásia k stúpencom realizácie ideálov KSB v živote; a tými, ktorí sú odporcami KSB, pretože považujú KSB za nezmysel alebo záškodníctvo s cieľom ďalšieho zotročenia ľudstva.
Osobná duchovnosť jedných aj druhých vo všetkých jej aspektoch (biopoľovom energetickom a informačno-algoritmickom, zahŕňajúcom aj mravné kritériá osobnosti) je v mnohom výplodom davo-„elitárnej“ kultúry. A tá viacej zodpovedá automatickému plodeniu davo-„elitarizmu“ z pokolenia na pokolenie, než cieľavedomému formovaniu (v historicky krátkej dobe) iného spôsobu života globálnej civilizácie, v ktorom by panovala Láska od Boha, a kde by medzi ľudstvom a biosférou stabilne pretrvávala harmónia — čo je ideál, o ktorý sa usiluje KSB.
Ak by to tak nebolo, tak po zrušení 6. článku Ústavy ZSSR (ktorý Komunistickej strane Sovietskeho zväzu priznával úlohu jedinej vládnucej strany) by samoriadenie spoločnosti (oslobodené od tlaku stranícko-štátneho systému donucovania k určitému spôsobu života) nesplodilo divoký banditsko-podvodnícky kapitalizmus, aký sa objavil v Rusku v 1990-tych rokoch, ale systém ekonomických a čisto Ľudských vzájomných vzťahov, v ktorom by bolo viac osobnej slobody a bezpečnosti, než tomu bolo kedysi v ZSSR alebo je dnes v ktorejkoľvek z krajín sveta.
A preto možnosť realizácie ideálov KSB v živote závisí bezprostredne od toho, nakoľko jej stúpenci budú schopní zosúladiť svoje osobné mravno-psychologické pozadie so Znalosťami, ktoré prezentuje KSB v jej súčasnej historicky sformovanej podobe i v jej ďalších rozvinutejších podobách.
V prípade ignorovania tohto aspektu (jak stúpencami KSB, tak aj jej protivníkmi) sa materiály Koncepcie spoločenskej bezpečnosti môžu naozaj stať ideologickým základom mafiánskej korporácie, ktorá v konkurencii s inými korporáciami (založenými na iných „veľkých“ a „malých“ ideách) môže splodiť aj fašizmus.
V súvislosti s odhalením tejto okolnosti je potrebné preskúmať vzťah medzi mravno-psychologickým pozadím a „veľkými ideami“ v dnešnej globálnej civilizácii. Kvôli tomu však treba najprv preskúmať psychológiu jedinca a psychológiu kultúr regionálnych civilizácií.
[1] Internetová adresa: www.russ.ru.
[2] Toto je v podstate prejav fašizmu a požadovanie prechodu na fašizmus.
Fašizmus je jeden z typov kultúry samoriadenia spoločnosti, ktorý je možný výlučne len v davo-„elitárnej“ spoločnosti. Podstata fašizmu ako takého (bez ohľadu na to, akými ideami sa prikrýva a akými spôsobmi realizuje svoju moc) sa prejavuje v tom, keď dav „malých ľudí“ aktívne podporuje (z vlastného ideového presvedčenia alebo aj bez ideí len na základe vlastného zvieraco-inštinktívneho správania) systém zneužívania moci „elitárnou“ oligarchiou, ktorá:
- nespravodlivosť prezentuje ako ozajstnú „spravodlivosť“, čím deformuje svetonázor ľudí a všemožne v spoločnosti kultivuje nespravodlivosť, brániac tak ľuďom stať sa Ľuďmi — t.j. nositeľmi Ľudského typu režimu psychiky;
- pod rôznymi zámienkami všemožne v spoločnosti potláča tých, ktorý pochybujú o spravodlivosti jej politiky i jej samotnej, a tiež potláča každého, koho v tom len podozrieva.
V. G. Belinský definoval dav ako „skupinu ľudí žijúcich podľa tradícií a uvažujúcich podľa autorít“, t.j. dav je množina ľudí, ktorí nežijú svedomito. A nezáleží na tom, či vládnuca oligarchia vystupuje verejne a ceremoniálne, povyšujúc sa nad spoločnosťou; alebo navonok predstiera pokoru a slúženie davu, ktorý volá ľudom, a povyšuje sa za jeho chrbtom; alebo koná v skrytosti a spoločnosť presviedča o svojej neexistencii, a preto všetko v spoločnosti prebieha údajne „samo od seba“, a nie cielene podľa scenárov konceptuálne mocných kurátorov oligarchie; alebo koná v skrytosti a pritom v spoločnosti šíri a podporuje vieru v mýtus o svojej moci a všadeprítomnej starostlivosti o „prostého človeka“.
Táto definícia fašizmu nezahŕňa desivé a do očí bijúce príznaky jeho prejavov v praxi: symboly; ideológie vyzývajúce k násiliu a likvidácii tých, koho páni fašizmu určili do role nenapraviteľného spoločenského zla; výzvy k založeniu politických strán s tvrdou disciplínou a systémom teroru, bojovými oddielmi atď. O mizantropickej podstate fašizmu bolo toho (na základe lekcie, ktorú všetkým uštedril nemecký fašizmus) po r. 1945 povedaného už veľa. Vzhľadom na hrôzy fašizmu z čias 1933 — 1945 môže uvedená definícia niekomu pripadať povrchná, odtrhnutá od života (abstraktná), a neplniaca úlohu vylúčenia hrozby fašizmu do budúcnosti.
No v skutočnosti práve táto definícia je definíciou fašizmu na základe jeho podstaty, a nie na základe miesta vzniku alebo špecifík jeho formovania a prejavov v živote spoločnosti, čo ju kvalitatívne odlišuje od „definície“ „fašizmu“, ktorú ponúka „Veľký encyklopedický slovník“, a iných „definícií“.
Chápanie podstaty fašizmu ako systému nenávisti k Človeku nie je možné bez chápania podstaty Človeka, t.j. bez identifikácie tých špecifík, ktoré odlišujú človekupodobného tvora od toho, kto sa Človekom reálne aj stal (psychicky a mravne dospel); ani bez identifikácie tých špecifík, ktoré odlišujú druh „Homo Sapiens“ vo všetkých jeho rasách od živočíšnych druhov biosféry Zeme. Inými slovami, ak v kultúre neexistuje predstava o typoch režimu psychiky, tak podstatu fašizmu ako systému nenávisti k Človeku nebude možné odhaliť, a spoločnosť ostane takmer nechránená pred hrozbou premeny jej spôsobu života na nejaký druh fašizmu.
Okrem toho, hrôzy prechodného obdobia ku generačne stabilnému fašizmu — to sú hrôzy obdobia formovania fašizmu (možno nejakého nového druhu), a nie hrôzy fašizmu ako takého.
[3] Reč je o nočnej relácii na kanále NTV s A. Gordonom, v ktorej beseduje s predstaviteľmi rôznych odvetví tradičnej i netradičnej vedy.
[4] Pretože ak v spoločnosti pretrvá lokajsko-pánska mravnosť, tak vedecko-technický pokrok bude nutne viesť k samovražde civilizácie vo forme technogénnej katastrofy, vojny alebo teroristického aktu, v ktorých môže byť realizovaná tá najpokrokovejšia vedecká myšlienka.
[5] Čoho konkrétne, to ponechal A. Gordon zamlčané. A možnosť domyslieť si práve „to“ slovo nechal A. Gordon s cynickou eleganciou čitateľovi, sám povýšenecky nezachádzajúc do vulgarizmov v rozhovore pre „elitárny“ časopis. „Elita“ buď nepochopila, alebo sa „stiahla“ po tomto „komplimente“, pretože v reálnom živote je politickou špičkou tejto „kopy“.
[6] „Veža zo slonoviny“ je názov zahraničného „elitárneho“ románu, ktorý bol v ZSSR vydaný niekedy koncom 1970-tych alebo začiatkom 1980-tych rokov. Takisto je to idióma-symbol, označujúci úkryt, v ktorom sa umelec či intelektuál separuje pred plytkým svetom, aby sa naplno mohol venovať svojej tvorbe, bádaniu.
[7] Ktorý ustrnul v osobnom rozvoji na úrovni majstra sveta v čierno-bielom šachu na doske 8×8 políčok podľa verzie FIDE.
Koncom roku 2002 v televíznom programe „Vremena“ V. Poznera, v ktorom boli hosťami M. Leontiev (novinár a moderátor televíznej relácie „Odnako“), A. Prochanov (šéfredaktor novín „Zavtra“) a G. Kasparov, sa G. Kasparov veľmi snažil povedať niečo dôležité k téme programu, no svojimi vyjadreniami k spoločensko-politickým otázkam len predviedol, že Život ako taký a najmä sociológia ako aplikovaná veda — sú oveľa zložitejšie procesy než posúvanie figúrok po políčkach opreteky so šachovými hodinami, ostatnými hráčmi alebo počítačom. Človek nemôže byť doplnkom k šachovnici. Život sa v tejto hre (obzvlášť proti počítaču) správne nezobrazuje a nemožno ho interpretovať cez šachový štýl myslenia.
Netreba zabúdať ani na to, že G. Kasparov je jedným z propagátorov obrezanej histórie A. T. Fomenka a G. V. Nosovského, čo svedčí o odtrhnutosti jeho myslenia od reálneho Života. Viac o nesúlade Nosovského a Fomenkovej verzie histórie so životom si možno prečítať v knihe VP ZSSR „Prozreteľnosť nie je algebra…“. Kto má možnosť, môže popátrať po internete a nájsť na túto tému veľa zaujímavostí, ktoré Fomenko-Nosovský-Kasparov v histórii ignorujú alebo interpretujú prekrúteným spôsobom.
[8] A preto táto kniha nemá za cieľ výklad KSB, iba rozpráva o problematike spoločnosti a problematike prenesenia KSB do života.
[9] Mohli sme napísať „Spoločnosť čaká…“, lenže individualista (ku ktorým patria mnohí čitatelia) nevníma seba ako súčasť spoločnosti a takúto formuláciu by nebral ako adresovanú osobne jemu a nútiacu ho zaujať postoj. No osobné zámeno „my“ je také, že individualistická a korporatívna myseľ naň reaguje, a núti ho zaujať postoj k otázke: Stotožňujem sa ako čitateľ s touto skupinou „MY“, ktorej poslanie a podstata je jednoznačne vyjadrená v materiáloch KSB?
[10] „Pozadie“ (подоплёка) v zmysle „skrytá tajná príčina niečoho“ (S. I. Ožegov, „Slovník ruského jazyka“). Prvotný význam: „podšívka roľníckej košele, od pliec cez chrbát a hruď“ (V. I. Daľ „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“). T.j. „pozadie“ je niečo, čo nie je priamo vidieť, ale je bezprostrednou príčinou-základom čohosi iného, s čím prichádzajú ľudia do styku.
Díky za překlad 🙂