Všetci iste poznáte z detstva hračku s názvom kaleidoskop, do ktorého sa dá pozerať a pri otáčaní alebo trasení sa v ňom menia pútavé obrázky vytvorené z farebných sklíčok. Ako je možné mať kaleidoskop v hlave? Kto má v hlave kaleidoskop a podľa čoho sa to pozná? O tom si teraz povieme…

(nasledujúci text je z knihy generála Petrova „Tajomstvá riadenia ľudstva“)

Ľuďom sa zdá, že okolo nich panuje chaos. Nič s ničím nesúvisí. Veci sa dejú náhodne. „Farebné sklíčka“ (t.j. udalosti) tohto kaleidoskopu sa presýpajú a menia okolo vlastného „Ja“ takého človeka v závislosti od toho, ako „sa otáča“ samotný život, ako „prihadzuje“ nové fakty a „trasie“ človekom „súhrami okolností“. Celé to vystihuje jedno skomolené príslovie: „Kto druhému jamu kope, tak sa z hory ozýva“[1]. Ľudia s kaleidoskopom v hlave dokonca aj z vyššie uvedeného krátkeho zoznamu „farebných sklíčok“ životných udalostí[2] niečo vo svojej životnej praxi zohľadnia, a iné veci nezohľadnia vôbec, mysliac si, že sa ich to vôbec netýka (t.j. že tie veci spolu logicky nesúvisia). Mnohí si napríklad myslia, že súčasné filmy v kinách nemajú žiaden vplyv ani na nich, ani na ich deti. Mnohí si myslia, že vojna v Iraku nemá vplyv na ich výplatu. Takýto „neúplný“ prístup k hodnoteniu toho, čo prebieha navôkol, vedie ľudí trpiacich kaleidoskopickým idiotizmom k množstvu problémov, neúspechov, katastrof a tragédií.

Príkladov takýchto trápení zo života ľudí s kaleidoskopom v hlave môžeme uviesť nekonečne veľa. Od bežných každodenných hádok až po tragické osudové zmeny. Napríklad, vybral sa človek autom na hríby na svoje tajné miesto, ale nezohľadnil (zabudol), že na ceste sa opravuje most a treba ísť veľkou obchádzkou. Benzín navyše si tiež nedotankoval. A ak sa spoliehal na pohodlnú asfaltovú cestu a nedal si do poriadku rezervné koleso, a dostal defekt, tak … nepriniesol domov ani hríby, ani jahody, len samé výčitky… To znamená, že aj pri organizácii malej udalosti treba zohľadniť čo najviac „drobností“. Nehovoriac už o tom, koľko toho treba zohľadniť pri „organizácii života“ každého človeka a spoločnosti ako celku, pri „organizácii života“ štátu! No ľudia trpiaci kaleidoskopickým idiotizmom toho veľa zohľadniť nevedia, vidia len minimum súvislostí. Zoberme si trebárs reformu týkajúcu sa tzv. „monetizácie benefitov“[3]. Azda nebolo treba zavčasu zohľadniť niektoré faktory a možné následky? Bolo, ale nezohľadnili! Preto človeka s „kaleidoskopom“ v hlave stretáva mnoho nešťastí v jeho osobnom živote.

Mnoho našich súčasníkov v Rusku, hľadiac na tvoriace sa bezprávie a nezákonnosť, si myslí, že všetko sa to udialo náhodne „samo od seba“, že „tak to v živote predsa chodí!“, že „treba sa vedieť obracať!“. A aj sa „obracajú“. Vložili úspory do komerčnej banky na účet s veľkým úrokom, banka skrachovala a ich peniažky „zaplakali“. Rozhodli sa prísť k veľkým peniazom a zahrať si v Mavrodiho pyramídovej hre „MMM“, ale Mavrodiho zavreli a svoje peniaze už nikdy neuvideli. Rozhodli sa otvoriť si vlastný „biznis“, no v roku 1998 prišla náhodne „sama od seba“ finančná kríza a ich „biznis“ skončil. Zamestnali sa v „dobrej firme“, ktorá im dávala dobrú výplatu, ale objavila sa neznáma „konkurencia“ a firma zbankrotovala (alebo niekto mohol zastreliť jej „majiteľa“, a nový majiteľ všetkých starých zamestnancov prepustil a prijal nových), takže ostali bez práce. A milióny našich súčasníkov takto „kráčajú životom“ s kaleidoskopom v hlave, a po každom zrútení svojich nádejí sa utešujú slovami, že „tak to v živote chodí!“. A iní, ktorí sa už vyčerpali od množstva sklamania, sa dali na alkohol alebo skončili život samovraždou.

No akonáhle si ľudia položia jednoduchú otázku: „KTO a PODĽA AKÝCH PRAVIDIEL takto zorganizoval život?“ — tak sa dostávajú na správnu cestu zbavenia sa kaleidoskopu.

No oveľa viacej problémov a nešťastia spôsobí ľuďom človek s kaleidoskopom v hlave, ktorý riadi podnik, odvetvie, ministerstvo alebo štát. Veď od jeho rozhodnutí závisia osudy tisícov, a niekedy aj miliónov ľudí. Gorbačov raz svojho času povedal, že „prestavba, to je neprebádaná cesta, súdruhovia!“, a následne viedol krajinu a ľud naslepo. Pritom existuje staré ruské príslovie: „Ak nepoznáš brody, nelez do vody!“. A čo je zarážajúce, oni do tej „vody“ vliezli … A dnes ho zato ľudia preklínajú! Predstavte si situáciu, keď čelní predstavitelia krajiny úprimne veria, že ceny za ropu určuje nejaký (nikomu neznámy) abstraktný „trh“, a nie úplne konkrétni ľudia, ktorí zmenami cien ropy sledujú úplne konkrétne ciele. Čo bude s obyvateľmi takej krajiny? Alebo si predstavte, že títo čelní predstavitelia krajiny úprimne hlásajú, že cirkev má byť oddelená od štátu. Potom ale vzniká otázka, že keď títo štátnici budú z tribúny hovoriť a vyzývať ľud k jednému, a farári z kazateľnice budú hovoriť a vyzývať k druhému, tak koho ľud poslúchne? A z toho vyplýva aj ďalšia otázka: kto v takom prípade riadi krajinu a ľud? A ak si čelní predstavitelia strán myslia, že žiadne vonkajšie riadenie krajín a národov na Zemi neexistuje, že globálna politika tiež neexistuje, a existuje len vnútorná a zahraničná politika, tak kto potom reálne riadi krajinu: zákonne zvolení prezidenti a poslanci alebo „svetové zákulisie“? Potom čo máme čakať od takýchto „manažérov skazy“ na čele štátu?

Najzarážajúcejšie na tom je, že takýchto „manažérov skazy“ s kaleidoskopom v hlave pripravuje náš systém vysokoškolského vzdelávania, ktorý buduje vedu všetkých vied na pohyblivých pieskoch kaleidoskopického videnia sveta.

V roku 1995 v Petrohradskom dome tvorby (bývalom Pionierskom paláci) som sa náhodou stretol so zástupcom ministerstva školstva (dnes už bývalým) Asmolovom, psychológom tešiacim sa veľkej úcte v demokratických kruhoch. Krásne rozprával o variabilnom vzdelávaní: o tom, že každý človek je vlastne mikrokozmos; že každý človek si od detstva môže samostatne formovať svoj obraz sveta, svoj svet; že každý učiteľ môže deťom dávať svoje vlastné chápanie predmetu štúdia atď. Ja som mu tam pred všetkými zadal jednoduchú otázku, ktorej podstata mierila k nasledovnému. Ak si jeden človek v sebe sformoval vlastný svet, iný človek tiež vlastný svet atď., a ak „jeden svet“ bude odmietať „iný svet“, tak bude vznikať „vojna svetov“. Kto potom bude zodpovedať za rozpútanú vojnu medzi „svetmi“, t.j. vlastne vojnu medzi ľuďmi? Jednoduchosť a zjavná oprávnenosť otázky uvrhla všetkých do šoku… Asmolov sa k tomu vecne vyjadriť nevedel, a tak sebaisto pokračoval v prednáške svojich nezmyslov.

Druhý príklad. Belgický vedec ruského pôvodu Iľja Prigožin, ktorý pred pár rokmi zomrel, vypracoval teóriu, ktorú spolu s I. Stengersom opísali v knihe „Poriadok z chaosu“. V nej skúma procesy prebiehajúce v rozličných látkach pod vplyvom množstva faktorov (vrátane vnútorných zmien). Zistil, že pri určitej súhre okolností prechádzajú látky z jedného stavu do iného. T.j. ak to povieme celkom ľudovým jazykom, a nie jazykom vedy, tak molekuly určitej látky sa medzi sebou premiešavajú a v určitom momente „bum-bác“ … prejdú do iného stavu. A ak to povieme presnejšie, podľa Prigožina, tak došlo k rozdeleniu látky, rozdeleniu na dve zložky. Tento jav dostal názov „bod bifurkácie“ („bod rozdvojenia“). I. Prigožin zaň dostal „Nobelovu cenu“. Všetko by bolo v poriadku, ale je tu jedno „ale“…

Ide o to, že I. Prigožin prenáša tento jav, ktorý sa reálne odohráva v chemických a fyzikálnych systémoch, aj na sociálne systémy, čím ich zbavuje rozumu a schopnosti zasahovať do procesov prebiehajúcich v sociálnych systémoch, t.j. riadiť ich. To podporuje kaleidoskopické vnímanie sociálnych procesov, kde v jednom momente sa „sama od seba“ v Rusku 1917 odohrala revolúcia, t.j. „sám od seba“ nastal „bod bifurkácie“, kde „ľudia-molekuly“ sa rozdelili na „bielych“ a „červených“„No, čo už, stalo sa! Treba si počkať na nový bod bifurkácie…“. T.j. nerobiť nič, nebrániť sa. To isté by sa dalo povedať aj o „revolúcii“ roku 1991.

Čitatelia už iste pochopili, že táto „teória“ je veľmi užitočná pre „svetové zákulisie“, lebo skrýva všetku ich činnosť, poskytuje „vedecké“ krytie ich svojskej riadiacej činnosti vo vzťahu ku krajinám. Zato mu, očividne, dali aj Nobelovu cenu. Desivé však je to, že celá naša „akademická veda“, a predovšetkým tá ekonomická, buduje svoj výskum a štúdie na základe teórie I. Prigožina.

Na jar 1995 som sa zúčastnil „Kondratievskych čítaní“ v Petrohradskej univerzite. Je to vlastne medzinárodné ekonomické fórum na počesť významného ekonóma Kondratieva, ktorý objavil cykly, ktoré prebiehajú („sami od seba“ samozrejme) v ekonomike. „Čítania“ viedol Abalkin, „autorita“ medzi ekonómami. Prítomný bol aj Glaziev. Mimochodom, práve tam som v roku 1995 počas týchto „čítaní“ osobne odovzdal Abalkinovi aj Glazievovi materiály KSB, a okrem toho som vystúpil s prednáškou o „Zákone času“. Spomínam to kvôli tomu, že obaja (a nielen oni) vedia o KSB už viac ako 10 rokov! A mlčia! A ak by v KSB bolo niečo nesprávne, tak nech to skritizujú, odhalia chyby! Ale oni mlčia!

Na týchto „čítaniach“ bolo veľa cudzincov. Tí počúvali prednášku o Zákone času so záujmom a otvorenými ústami. V pamäti mi však ostalo to, že všetky prednášky našich domácich ekonómov boli postavené na teórii I. Prilepina. Takže, milí čitatelia, teraz si môžete sami urobiť záver, prečo je ekonomika v Rusku taká, aká je. Aká „ekonomická teória“, taká ekonomická prax. No o tom budeme rozprávať v 14. kapitole.

Takže kaleidoskopické videnie sveta nie je žiadna neškodná záležitosť! Avšak kaleidoskopické videnie sveta nevytvára len naša veda a na nej založený vzdelávací systém. „Kaleidoskop“ v ľudských umoch formuje a udržiava jak samotné „sväté písmo“ (Biblia), tak aj cirkevné duchovenstvo.

Čo sa týka Biblie, tak na jednej stránke pozorný čitateľ nájde slová Boha, ktorý dáva ľuďom prikázanie: „Nezabiješ!“. A na iných stránkach rovnakej Biblie číta o tom, že vraj boh káže svojim vyvoleným „zabite všetky deti mužského rodu…“ (Numeri 31:17) alebo „naskrze pobi ostrím meča obyvateľov toho mesta a rozšír kliatbu ostria meča naň i na všetko, čo je v ňom, ešte aj na dobytok. A všetku korisť tam zhromaždíš uprostred trhoviska a spáliš to spolu s mestom a so všetkou korisťou ako celostnú žertvu pre Pána, svojho Boha; nech ostane večným zboreniskom a nech sa nikdy znova nepostaví.“ (Deuteronómium 13:15) a podobné hrôzy. Podobných protirečivých príkladov z Biblie možno uviesť množstvo. Počas výkladu materiálov KSB budem dávať aj iné podobné príklady.

Čo sa týka cirkevného duchovenstva, tak skúste sa zamyslieť nad nasledovným. Prečo sa v liturgii pseudokresťanských cirkví (vrátane RPC) nečíta Sväté písmo postupne, rad za radom, ale čítajú sa útržky z rôznych miest Biblie (raz spredu, raz z konca, raz zo stredu, atď.)?

Vo vysvetlivke k „Pravoslávnemu cirkevnému kalendáru“ sa každému kresťanovi odporúča, že „môže si ho (Sv. písmo) čítať postupne, kapitolu za kapitolou, alebo náhodne, ako chce. No lepšie je si čítať spolu s celou cirkvou tie miesta Svätého písma, ktoré sa čítajú v chrámoch Božích v daný deň“.

A či dobrý kresťan neposlúchne radu „cirkevných otcov“? Samozrejme, že poslúchne! Vďaka takémuto „študovaniu“ náhodných fragmentov a úryvkov z textu sa v človeku sformuje kaleidoskop: množstvo spolu nesúvisiacich správ. Presne toto potrebujú hierarchovia cirkvi. Pretože ak si niekto pozorne prečíta „Sväté písmo“ od začiatku do konca, tak sa mu musia v hlave vynoriť nezodpovedané otázky. Presne toto sa stalo aj L. N. Tolstému. A keď L. N. Tolstoj tieto otázky duchovenstvu zadal, tak mu na ne nedokázali dať odpoveď, ale z cirkvi ho „vylúčili“. A ak predsa len na základe tohto sformovaného kaleidoskopu vzniknú dajaké otázky a dotyčný ich položí „cirkevnému otcovi“, tak ten automaticky (spamäti alebo z knihy) poukáže na celkom iné fragmenty, priamo protirečiace tým, ktoré tak zmiatli premýšľajúceho kresťana. Po takejto odpovedi odchádza kresťan od „báťušku“ ohromený jeho „múdrosťou“. To sa ale stáva veľmi zriedka, pretože Bibliu málokto z tzv. „pravoslávnych kresťanov“ pozná dôkladne.

(koniec textu z knihy)

Presným opakom kaleidoskopického pohľadu na svet je pohľad mozaikový, kde každé sklíčko (udalosť) má svoje pevné miesto, nepresúva sa náhodne sem a tam, ale je prepojené väzbami na ostatné sklíčka, ktoré spolu vytvárajú celistvý obraz, ako sklená vitráž, ako mozaika, ako skladačka puzzle… Presne takto udalosti v živote spolu súvisia. Tých prepojení a vzájomných väzieb je oveľa viac, než si väčšina ľudí uvedomuje, a len ten kto si dá námahu pozorovať svet, analyzovať ho, a premýšľať nad videným, ten uvidí celistvý obraz, ktorý sa mu nerozsype pri zistení nových faktov…


[1] T.j. veta, ktorá nemá ani hlavu, ani pätu. Dá sa povedať človeku, ktorého reč je „gulášom“ pozliepaných faktov a domnienok, t.j. kaleidoskopom. – pozn. prekl.

[2] Zamestnanie a výplata, rodina a deti, „bytová otázka“, doprava, polícia, armáda, televízia, škola a učitelia, knihy, priatelia, noviny, kino, rôzni nadriadení, vojna v Čečensku, banditi na uliciach, poslanci v Dume, udalosti v Iráne a v USA, štrajky, moslimovia, kresťania, Boh, ktorý existuje, a mnoho ľuďmi vymyslených bohov, kresťanskí a moslimskí kňazi, rôzne politické strany, voľby, atď.

[3] Ešte z obdobia ZSSR mali ľudia nárok na rôzne sociálne benefity. Nová „demokratická“ vláda sa rozhodla tieto benefity nahradiť peňažnými dávkami. Lenže tie sumy peňazí boli neporovnateľne menšie a nezohľadňovali prudko stúpajúcu infláciu. Spôsobilo to prudký pokles dôvery vláde. – pozn. prekl.

Napsat komentář