Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
10. O osobnej kultúre jednania[1]
10.1. Podstata problému
Dnes už materiály Koncepcie spoločenskej bezpečnosti (KSB) tvoria celú knižnicu. V Rusku sa s nimi v rôzne miere zoznámilo niekoľko stoviek tisíc ľudí, z ktorých mnohí dospeli k záveru, že KSB vo svojom rozvoji je presne tým, čo naša spoločnosť i ľudstvo potrebuje na prekonanie súčasnej krízy a na zaistenie ďalšieho bezkrízového rozvoja. Vďaka ich politickej a podnikateľskej aktivite KSB začína vstupovať do každodenného života ako reálny politický program transformácie spoločenských vzťahov. Netreba zabúdať, že za slovami „spoločenské vzťahy“ stoja práve osobné vzájomné vzťahy množstva ľudí tvoriacich spoločnosť.
V spoločenských vzťahoch sa odráža mravnosť: nie tá, ktorú ľudia navonok deklarujú, ale tá, ktorá im je objektívne vlastná. Pritom spoločenské vzťahy (pôsobiace na formovanie mravnosti nových pokolení) sa menia aj sami pod vplyvom zmien v mravnosti žijúcich ľudí. Takéto zmeny môžu prebiehať postupne a dlhodobo (t.j. evolučne), alebo môžu prebehnúť za relatívne krátky čas behom života jedného pokolenia revolučným spôsobom aj s početnými obeťami a rôznymi škodami, alebo mať charakter transformácie, v ktorej sa všetky konflikty riešia ideálnym spôsobom bez škody a obetí, a s prechodom všetkých na novú úroveň kvality života.
A keďže nikto z ľudí nedokáže svojou osobou nahradiť celú spoločnosť, tak jedným z faktorov, ktorý priamo vytvára spoločenské vzťahy, je osobná kultúra (zručnosť) jednania každého človeka. Preto v etape, keď KSB prestáva byť prevažne knižnou znalosťou, ktorá bola zaujímavá v 1990-tych rokoch pre nepatrnú časť populácie Ruska, ale razí si cestu do reálnej štátnej politiky a do biznisu s perspektívou stať sa všeobecne známou, mal by sa každý jej stúpenec zamyslieť nad vlastnou kultúrou jednania, pretože ideály KSB sa môžu zmeniť na zlo (v horšom prípade) alebo ostať ideálmi odtrhnutými od života (v menej zlom variante), ak sa nedokážu pretaviť do osobnej kultúry jednania tých, ktorí sa považujú za prívržencov KSB. Preto si treba urobiť jasno v tom:
- aká osobná kultúra jednania zodpovedá KSB?
- čo a ako musí človek v sebe zmeniť, aby sa stal jej nositeľom?
Ak sa to neurobí, tak perspektívu života spoločnosti pod ideologickou prikrývkou KSB bude možné charakterizovať rovnakými slovami, akými V. O. Kľučevský ešte v 19. storočí opísal projekty transformácie (vtedy ešte len budúcej) spoločnosti na princípoch socializmu, ktorými sa v tej dobe opájala inteligencia ľavičiarov ruského impéria: „Spravodlivá spoločnosť zložená z darebákov“.
Tento aforizmus dáva zároveň aj odpoveď na otázku, prečo antisocialistické reformy (rozbehnuté demokratmi-idealistami v 1980-tych rokoch pod nejednoznačným názvom „Prestavba“) priviedli začiatkom 1990-tych rokov na území štátov ZSSR k vzniku banditsko-podvodníckeho oligarchického kapitalizmu, ktorý sa stal samovražedným pre všetky národy ZSSR v prípade zachovania tohto „spoločenského zriadenia“.
Pričom treba špeciálne zdôrazniť, že sa tu nebavíme o vypracovaní nejakej novej etikety či oficiálneho protokolu jednania alebo o osvojení si nejakých manierov (typických pre kultúry rôznych národov v minulých časoch). Reč pôjde o informačnej výmene počas jednania. No predbežne aj tak budeme musieť obrátiť pozornosť na niektoré aspekty etikety a z nej vyplývajúceho protokolu.
Etiketa (a z nej vyplývajúci protokol) je v procese jednania len jedným z prostriedkov, ktorý zaisťuje v každej kultúre hlavne nevedomé stereotypy jednania tých, ktorí si osvojili etiketu určitej sociálnej skupiny; je prostriedkom, ktorý ich zbavuje nutnosti vnímať to, čo prebieha v procese jednania, a čiastočne ich zbavuje aj nutnosti premýšľať na tým, ako „nadviazať kontakt“, t.j. vytvoriť kanály informačnej výmeny a zaistiť jazykovú jednotu[2] strán.
Okrem toho etiketa a oficiálny protokol, vypracované rôznymi davo-„elitárnymi“ spoločnosťami, riešili a riešia celý rad ďalších špecifických úloh. Keďže davo-„elitárna“ kultúra má pomerne efektívnu subkultúru riadenia iných ľudí, ako nástrojov nepriameho riadenia priebehu udalostí alebo nástrojov na dosahovanie určitých cieľov, tak medzi hlavné z takýchto úloh, riešených na základe etikety, patria:
- ukázať každému jeho miesto v hierarchii davo-„elitarizmu“ (odtiaľto pramení škála oslovení od „hej, ty tam…“ až do „vaše veličenstvo“, „vaša svätosť“ a zrkadlová škála hodnotení svojej osoby od „pán“ až do „najpokornejší sluha vášho veličenstva“);
- zabrániť nepovolenému prístupu k informácii, ktorej nositeľmi sú „hierarchicky vyšší“, a zaistiť bezproblémový prístup „hierarchicky vyšších“ (podľa schopností každého z nich) k informácii, ktorej nositeľmi sú „hierarchicky nižší“ (patrí sem, napríklad, zákaz pre „hierarchicky nižších“, aby znesväcovali „hierarchicky vyšších“ svojim pohľadom do očí bez vyzvania alebo zadávali im akékoľvek otázky; alebo zvyk „hierarchicky vyšších“: hľadieť „hierarchicky nižším“ ponad hlavu a pohŕdať ich názormi, ktoré „hierarchicky nižší“ vyslovujú z vlastnej iniciatívy).
Každá etiketa však vzniká s tým, že vyjadruje určitý účel, ktorého chápanie sa postupom času môže stratiť, následkom čoho začnú byť normy etikety vnímané v ľudských predstavách ako nezmyselné a zbytočné formality, hoci to tak nie je; pričom v iných prípadoch sa tradičné normy etikety na pozadí zmenenej kultúry naozaj môžu stať prázdnou formalitou. Nakoniec sa tak spoločnosť zrieka tých noriem etikety, ktorých chápanie účelu sa stratilo, alebo ktoré naozaj prestali zodpovedať novej ére.
Takto v súlade s prastarými normami etikety mnohých národov nebolo správne prejsť k debate o jadre problému hneď na začiatku stretnutia, na začiatku komunikácie. Ešte pred samotnou debatou, kvôli ktorej došlo k stretnutiu, museli prebehnúť zdvorilostné formality: privítanie, zhodnotenie počasia, spýtanie sa na príbuzných a známych, a absolvovanie ďalších rozhovorov na „všeobecné témy“. V najvýraznejšej podobe sa táto tradícia prejavuje v kultúrach, kde hosťovi po dlhej ceste treba ponechať dostatočný čas na oddych a prejaviť mu pohostinnosť (v ruských rozprávkach je pravidlom, že hostiteľ pre hosťa zakúri v saune, nechá ho najesť, oddýchnuť, a až potom prichádza na rad debata o životných problémoch).
V našej dobe takéto „zdvorilostné formality“ mnohým pripadajú ako zbytočná strata času. No v skutočnosti takéto požiadavky etikety nevymysleli naši prastarí predkovia z prebytku času a pomalého plynutia života. Takéto zdvorilostné normy mali svoj účel, pretože boli zamerané hlavne na to, aby uviedli účastníkov nadchádzajúcej debaty do toho duševného rozpoloženia, v ktorom je možná najplnšia, a teda aj najhodnovernejšia výmena informácií medzi nimi.
Psychika človeka, kým bol na ceste, riešila iné úlohy (v staroveku to boli predovšetkým obranné úlohy pocestného), preto etiketou predpísaná výmena zdvorilostných formalít a zákaz začínať pracovný rozhovor pred ukončením vítacieho ceremoniálu boli zamerané predovšetkým na to, aby sa účastníci mohli preladiť z cestovnej nálady (pripravenosti reagovať na hrozby a nebezpečenstvá) alebo nálady očakávania stretnutia k nálade adekvátnej pre výmenu informácií. Pritom počas úvodnej výmeny „zdvorilostných formalít“ a rozhovorov na „všeobecné témy“ si účastníci rozhovoru, cítiac jeden druhého, ladili vzájomný kontakt — kanál informačnej výmeny (pripájajúc si svoje biopolia jeden na druhého a na spoločné egregory), nachádzali spoločný jazyk a prispôsobovali sa mu, čo je potrebné pre najefektívnejšiu výmenu informácií počas rozhovoru na hlavné témy.
Prípustnými výnimkami z tohto pravidla boli len oznamy o vypuknutí vojen, živelných pohrôm a iných mimoriadnych situáciách, na ktoré bolo potrebné reagovať veľmi rýchlo, takže strácanie času na etiketu a uvítací protokol tu bolo nemysliteľné.
Preto každá existujúca etiketa (a z nej vyplývajúci protokol) predstavuje dvojaký jav:
- na jednej strane je v nej vyjadrená (hoc aj nie vždy pravdoverná — taká je história) múdrosť ľudí mnohých pokolení, zameraná na zaistenie efektívnej informačnej výmeny počas jednania ľudí;
- a na druhej strane, etiketa bez chápania účastníkmi rozhovoru toho, čo a odkiaľ v etikete pramení a na aké ciele je zameraná (zameranie etikety nemusí zodpovedať cieľom konkrétneho jednania), sa stáva nástrojom rozdeľovania ľudí v ich kolektívnej činnosti a živote, následkom čoho sa jednanie na základe etikety stáva automatickým-strojeným — bez citu a ducha, a ľudia sa čoraz viac stávajú osamelými[3].
Druhá možnosť je proti prírode a nezodpovedá podstate človeka. Preto jedným z prostriedkom na prekonanie necitlivosti a bezduchosti jednania, (vznikajúcich nechápaním účelu noriem etikety), ktorý je súčasťou mnohých etikiet, je komunikácia počas stolovania, ktoré sprevádza požívanie alkoholických nápojov, fajčenie a iné narkotiká.
Pritom sa skutočne vytvára duchovná jednota účastníkov rozhovoru, ktorá je podporená spoločnou fyziológiou trávenia jedla a reakcie organizmu na narkotiká. Takže toto všetko, čo etiketa umožňuje a k čomu v mnohých prípadoch aj priamo a nedvojzmyselne zaväzuje — je degradáciou jednania z úrovne ľudskej duchovnosti v jej vyšších prejavoch na úroveň tráviaceho traktu, a v mnohých prípadoch aj ešte nižšie. Odtiaľto pramení požiadavka požívania jedla, alkoholu a iných narkotík v tej miere, ktorá neznemožňuje účasť intelektu komunikujúcich strán.
Srdečná a dôverná komunikácia pri plných zmysloch a sile ducha (vrátane umu-rozumu) v jeho nefyziologických prejavoch nie je možná, ak sa ľudia bezpodmienečne podriaďujú akejkoľvek etikete. No práve takáto srdečná komunikácia (keď sa rozpráva duša s dušou priamo bez prostredníkov „nadpozemskými jazykmi“) sa nedostáva ľuďom v ich každodennom živote a práve ona je potrebná na sformovanie Ľudského spôsobu života globálnej civilizácie.
Okrem toho, od polovice 20. storočia žije ľudstvo v ére po zmene pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času[4]. Následkom toho etikety zdedené z minulosti, ako prostriedky na zaistenie adekvátnej informačnej výmeny v ľudskom jednaní, strácajú svoju efektivitu[5].
A keďže hlavným cieľom nadviazania komunikácie je získanie od druhých alebo odovzdanie druhým nejakej informácie, tak sa teraz zameriame na to, čo sa deje počas ľudskej komunikácie nezávisle od toho, akú etiketu účastníci rozhovoru uznávajú alebo neuznávajú.
10.2 Informačné toky a scenáre jednania
Ak by sme niekoho poprosili, aby nám nakreslil schému informačných tokov počas komunikácie dvoch ľudí označených písmenami „A“ a „B“, tak väčšina by nám nakreslila čosi podobné, ako je na nižšie uvedenom obrázku.
No uvedený obrázok a jemu podobné majú právo na existenciu len ako ilustrácia ilúzie plodenej Ja-centrickým videním sveta a Ja-centrických spôsobom chápania sveta zo strany subjektu, ktorý svojimi zmyslovými orgánmi vedome vníma len hmotnú časť Vesmíru a nezamýšľa sa nad poľovými (duchovnými) nosičmi informácie, ako jednej zo zložiek Života. Obrázok jednoznačne vyjadruje nasledovné: krúžky s označením „A“ a „B“ sú symbolickými hranicami „Ja“ jednotlivých osôb, čo si väčšina ľudí spojí s ich fyzickými telami, a šípky označujú informačné toky prechádzajúce vodivým prostredím.
T.j. schéma na uvedenom obrázku poskytuje len veľmi hrubú predstavu o tom, ako v realite prebieha informačná výmena pri komunikácii osôb „A“ a „B“, a neumožňuje preskúmať problematiku informačnej výmeny v komunikácii medzi ľuďmi. No ešte skôr, než začneme kresliť iné schémy informačných tokov pri ľudskej komunikácii, tak ešte raz stručne zopakujeme naše predstavy o štruktúre osobnej psychiky, aby nasledovné schémy nepôsobili len ako od Života odtrhnuté abstrakcie.
Vo všetkých knihách týkajúcich sa osobnej a kolektívnej psychiky sa (autorský tím) VP ZSSR obmedzuje na dvojúrovňový model psychiky jedinca. T.j. psychiku delíme na:
- Vedomú úroveň, ako oblasť stotožnenia vlastného „Ja“ so Životom ako takým;
- Nevedomo-egregoriálnu úroveň psychiky, ktorá patrí jak danej osobe, tak aj zvyšnému Vesmíru, vrátane ostatných ľudí (obsahuje to, čo sa v danej chvíli nachádza mimo vedomia).
Hranica medzi vedomou a nevedomo-egregoriálnou úrovňou je v tomto modeli pohyblivá; no hranica medzi dvomi osobami je pomerne nezmyselným pojmom, pretože oblasť lokalizácie osoby vo Vesmíre sa určuje prahom vnímania jej biopolí (ktoré vyžaruje každý živý človek), a na jeden a ten istý egregor sa svojimi biopoľami pripájajú rôzne osoby na základe spoločnej informácie a algoritmiky, ktorými je egregor charakterizovaný, a na základe (pre egregor) správneho naladenia parametrov vyžarovania biopolí (u jednotlivých osôb).
Pritom ľudská vôľa sa definuje ako schopnosť jednotlivca využívať rôzne zdroje, okolnosti a priebeh udalostí k dosahovaniu vedomých cieľov[6] (inými slovami: vôľa je využívanie rôznych svojich schopností na vedomé ciele). Pritom ľudská vôľa vždy koná z úrovne vedomia v psychike (t.j. o vôli možno hovoriť len vtedy, ak človek koná vedome). A keďže nevedomo-egregoriálna úroveň je neoddeliteľnou súčasťou osobnej psychiky každého človeka, tak každý človek sa svojimi nevedomými úrovňami vždy pripája do nejakej kolektívnej psychiky, do nejakého egregoru. Pritom do niektorých egregorov sa môže pripojiť aj vedome, t.j. cez vedomú úroveň svojej psychiky.
V súlade s týmto modelom osobnej psychiky môže situácia pred začiatkom informačnej výmeny medzi osobami „A“ a „B“ vyzerať tak, ako je to znázornené na nižšie uvedenom obrázku.
Kruhy s označením „A“ a „B“ (ich vnútorná oblasť) označujú jednotlivé vedomé úrovne osôb „A“ a „B“. Oblasť mimo kruhov „A“ a „B“ zodpovedá nevedomo-egregoriálnym úrovniam psychík oboch osôb (ich povestnému „alter egu“ — „druhému ja“). Prerušovaná vertikálna čiara je pomyselnou hranicou oddeľujúcou obe osoby na základe nevedomo-egregoriálnych úrovní ich psychík. Prerušovaná je preto, lebo ide o pomyselnú hranicu medzi osobami „A“ a „B“, pretože z celého množstva egregorov existujú také, ku ktorým je pripojená iba osoba „A“; také, ku ktorým je pripojená iba osoba „B“; a také, ku ktorým sú pripojené obe osoby. Egregory, ku ktorým je pripojená iba osoba „A“, sú od egregorov, ku ktorým je pripojená iba osoba „B“, pomyselne oddelené zvislými čiaročkami. A egregory, ku ktorým sú pripojení obaja, sú naopak pomyselne spojené medzerami medzi čiaročkami, t.j. pre nich tam žiadna hranica nie je.
Situácie, v ktorých vedomie jednej osoby je úplným fragmentom vedomia druhej osoby (t.j. kruh „A“ sa nachádza vo vnútri kruhu „B“) alebo je len čiastočným fragmentom vedomia druhej osoby (t.j. oba kruhy sa pretínajú, vytvárajúc v prieniku zdieľanú oblasť), sa v živote môžu vyskytovať, ale v davo-„elitarizme“ sú netypické, preto ich nebudeme skúmať. Okrem toho, táto schéma nijako neodráža fakt, že osoby „A“ aj „B“ môžu plniť v spoločných egregoroch rozdielne úlohy, a ich spoločné egregory môžu v štruktúre noosféry Zeme zaujímať rozdielne postavenie v poradí ich vzájomnej vloženosti, čo sa nutne prejaví aj v charaktere ich komunikácie.
A teraz môžeme prejsť k analýze informačných tokov v ľudskej komunikácii. Začneme tými najjednoduchšími informačnými tokmi, v ktorých sa prejavuje aktivita strany „A“ ako šíriteľa informácie („A“ je vľavo od hranice, „B“ je vpravo). Výsledky zhrnieme v tabuľke 1.
Tabuľka 1. Prvotné základné varianty
informačnej aktivity „A“ voči „B“
V tabuľke 1 nie je uvedený variant, v ktorých informácia odchádza do spoločných egregorov osôb „A“ a „B“. Dajú sa však zobraziť zlúčením variantov 2 a 6.
Tabuľka 1 obsahuje prvotné základné varianty, v ktorých sa vyskytuje iba jeden informačný tok. No v skutočnosti môže existovať viacej informačných tokov, v ktorých sa prejavuje aktivita strany „A“. Preto môžeme vytvoriť ešte veľa variantov informačnej aktivity strany „A“ so stranou „B“ pomocou zlúčenia vyššie uvedených variantov, najprv ich budeme zlučovať po dvoch (zo siedmych), potom po troch, po štyroch, až nakoniec zlúčime všetkých sedem základných variantov. Ak je dané, že počet prvotných základných variantov sa rovná 7, tak celkový počet kombinácií[7] (premenná N) informačného vplyvu strany „A“ na stranu „B“ môžeme vypočítať podľa vzorca (1), prevzatého z matematického oboru s názvom kombinatorika:
Ak všetky takto získané základné varianty informačnej aktivity strany „A“ voči strane „B“ otočíme zrkadlovo voči zvislej prerušovanej čiare, potom získame rovnaké množstvo variantov informačnej aktivity strany „B“ voči strane „A“.
a rovnako aj všetky ostatné varianty sa zrkadlovo otočia okolo svojej vertikálnej symetrickej osy.
Ak všetky varianty informačnej aktivity strany „A“ voči strane „B“ rozmiestnime do stĺpca, a všetky varianty informačnej aktivity strany „B“ voči strane „A“ do riadku v rovnakej postupnosti, môžeme tak získať tabuľku 2, ktorá je maticou možných variantov informačných tokov pri komunikácii strán „A“ a „B“. Na priesečníku každého stĺpca a riadku sa nám zlučujú príslušné základné varianty aktivity oboch strán a dostávame tak výslednú schému informačných tokov, ktoré medzi nimi počas komunikácie prebiehajú.
Tabuľka 2. Matica možných informačných tokov medzi „A“ a „B“
Ak použijeme vyššie uvedené vzorce (1) a (2) a do premennej n dosadíme číslo 7, tak výsledný počet kombinácií (informačných tokov v komunikácii dvoch ľudí) bude rovný 127, t.j. aj naša matica bude mať 127 riadkov a stĺpcov a dohromady 16129 buniek. To ale znamená, že bežné ľudské vedomie nebude schopné vnímať tak rozmernú maticu (mimo zmenených stavov vedomia), pretože človek v bdelom stave je schopný vnímať maximálne 7 až 9 objektov súčasne a rozlišovať maximálne 15 nespojitých obrazov (situácií) za sekundu. A reálna ľudská komunikácia (pri jej zobrazení do našej matice) nemusí byť vôbec statická (zodpovedajúca jednému prvku matice), ale môže zodpovedať prechodom od jedného prvku matice k iným.
To znamená, že nakresliť a nabifľovať sa túto maticu v celej jej plnosti a detailnosti prvkov je vyložený nezmysel a zbytočnosť. No uvedomiť si a pochopiť algoritmus jej tvorby, počnúc od zvolenia prvotných základných variantov informačnej aktivity jednej zo strán voči tej druhej, vrátane zostavenia samotnej matice s rozmernosťou NxN — užitočné je. Je to nevyhnutný základ k tomu, aby sme algoritmiku svojej psychiky viedli k vytvoreniu takej obrazovej matice, s ktorou by psychika počas reálnej komunikácie mohla spájať reálny tok informácií, vrátane prechodu komunikácie od jednej bunky matice (t.j. od jednej schémy) k druhej. Bez takejto kontroly nad adresáciou a charakterom informačných tokov nie je možné riadiť komunikáciu ako proces adekvátnej informačnej výmeny.
Pri opore na nami zvolený 2-úrovňový model psychiky (vedomá úroveň v spolupráci s nevedomo-egregoriálnymi úrovňami) sa nám práve v tabuľke 2 zobrazuje nami spomínaná ilúzia, o ktorej sme hovorili v tejto kapitole pred začiatkom skúmania procesu informačnej výmeny v ľudskej komunikácii. Alebo inými slovami: v Ja-centrickom chápaní sveta sa celá matica s rozmerom 127×127 redukuje na primitívnu a iluzórnu schému vpravo.
A podľa tejto iluzórnej schémy sú popisované aj všetky dialógy typu: «Povedal som mu: “…“, a on mi na to odvetil: “…“». Hoci v skutočnosti mohlo všetko prebiehať celkom ináč, napríklad tak, ako je to zobrazené na obrázku vľavo. Šípky, symbolizujúce informačné toky, sú označené číslami, čo zodpovedá poradiu vzniku týchto informačných prúdov počas komunikácie.
To jest, v skutočnosti „A“ povedal niečo „B“, čomu však „B“ nevenoval pozornosť, ale cez jeho podvedomie to prešlo do egregorov „B“ (informačný tok č. 1). Egregory „B“ sa pod vplyvom tejto informácie aktivovali a poslali nejakú informáciu do vedomia „B“ (informačný tok č. 2). V reakcii na tento informačný tok č. 2 „B“ dáva svoju odpoveď „A“, ktorá vstupuje do vedomia „A“, ale prechádza aj do egregorov „A“ (informačné toky č. 3). A takýto opis sa zásadne líši od opisu daného osobou „A“: «Povedal som mu: “…“, a on mi na to odvetil: “…“» — pretože informačný tok č. 1 do vedomia osoby „B“ vôbec nevstúpil, a zdanlivá odpoveď na túto otázku v podobe informačného toku č. 3 vôbec nepredstavuje vedomú odpoveď „B“ na otázku „A“. Takéto situácie sa dajú opísať aj vetou:
Komunikácia prebehla, ale vedomý dialóg a zmysluplná výmena názorov medzi osobami „A“ a „B“ sa nekonala.
A v súčasnosti je, žiaľ, kultúra jednania v spoločnosti taká, že podobné dialógy bez chápania veci či vzájomné ohlupovanie sa prázdnymi rečami — nie sú žiadnou zriedkavosťou.
A tak aj keď nebudeme hlbšie skúmať, o čom debatujú obe strany; a presnejšie algoritmiky spracovania informácií, ovplyvnené pohlavím, režimom psychiky, vzdelaním (v zmysle informovanosti a ovládania určitých zručností), náladou oboch strán — tak aj v takejto zjednodušenej podobe sa nám komunikácia (ako výmena informácií s predvídateľnými následkami) bude javiť ako nie práve najľahšie umenie, ktorému súčasná kultúra nielenže neučí, ale ho aj potláča. Robí to preto, lebo proces riadenia davo-„elitárnej“ spoločnosti zahŕňa aj vonkajšie pretínanie nepovolených vzťahov medzi ľuďmi, a jeden zo spôsobov predchádzania vzniku takýchto vzťahov je formovanie systému výchovy tak, aby ľudia pred vstupom do dospelosti stratili zručnosť nadväzovania dialógu s cudzími ľuďmi, ktorá je typická pre väčšinu detí. A osvojenie si davo-„elitárnej“ etikety v tom hrá zďaleka nie poslednú úlohu.
[1] Táto kapitola predstavuje trochu upravený text rovnomennej správy VP ZSSR (napísanej v júli 2003) s pridanou tabuľkou č. 4 aj s vysvetlivkami k nej.
[2] V tom najširšom zmysle slova „jazyk“ ako nástroj kódovania subjektívnej informácie. Pritom reč, mimika, gestá, emočno-významový režim (nálada), oblečenie, situácia a pod. môžu v rôznych situáciách byť súčasťou pojmu „jazyk jednania“.
[3] V davo-„elitárnej“ spoločnosti sú normy etikety také, že čím vyšší je status jedinca vo vnútrospoločenskej hierarchii, tým užší je okruh jeho rovnocenných spolubesedníkov, a tým sa stáva osamelejší. Vďaka tomu je história plná nešťastných princov, princezien, kráľov, veľkých inkvizítorov a iných hierarchov.
[4] Problematika zmien pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času je podrobne vysvetlená v prácach VP ZSSR: „Mŕtva voda“, „Dostatočne všeobecná teória riadenia“, „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Ruslan a Ľudmila“ atď.
[5] Práve kvôli tomuto sa (zhruba od 1990-tych rokov) „stretnutia bez kravát“ a „bez protokolu“ stávajú čoraz bežnejšou súčasťou medzinárodných vzťahov, naberajúc stále viac na význame. Väčšina ľudí vníma zmenu pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, hoci nie všetci ju chápu ako objektívny jav.
[6] T.j. vôľa sa nemusí nutne prejavovať len v podriaďovaní si niekoho alebo niečoho, hoci takého „podriaďovanie si“ môže byť tiež jedným z osobných cieľov.
[7] Kombinácie sú matematický termín z odboru kombinatoriky. Tento pojem je definovaný nasledovne: ak máme množinu n predmetov, tak koľkými spôsobmi z nej môžeme vybrať podmnožinu m predmetov (ak nezáleží na poradí vyberania jednotlivých predmetov). Výpočet množstva kombinácií m objektov z celkového počtu n objektov sa ráta podľa vzorca (2).