Od korporatívnosti k súbornosti (22)

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

A podstata umenia jednať (v zmysle adekvátneho odovzdania informácie a získania odpovede počas jednania) spočíva v cieľavedomom riadení nevedomo-egregoriálnej „fatamorgány“, ktorá disponuje vlastnou dynamikou a algoritmikou svojej aktivity.

Nevedomo-egregoriálna zložka psychiky je v danom prípade nazvaná „fatamorgánou“, pretože vďaka jej aktivite dojmy strany „B“ z jednania so stranou „A“ sa nemusia zhodovať s tým, čo sa strana „A“ snažila strane „B“ povedať. T.j. charakter hovoreného stranou „A“ je v očiach „B“ skreskľovaný podobným spôsobom, ako vlnenie horúceho vzduchu v púšti skresľuje obrazy predmetov a vytvára fatamorgánu. To isté sa týka aj dojmov vytváraných rozprávaním strany „B“ na stranu „A“. Bolo by chybou si myslieť, že nevedomo-egregoriálna fatamorgána je problémom iba jednej zo strán.

Fatamorgána je ich spoločný problém, a charakter jeho dynamiky a algoritmiky v mnohom závisí od osobnostných kvalít oboch diskutujúcich strán.

V dôsledku toho sa nevedomo-egregoriálna fatamorgána môže chovať inak pri komunikácii „A“ a „B“, a inak pri komunikácii „A“ a „C“. Preto „C“ nemusí poznať „A“ v takých polohách, v akých ho pozná „B“ na základe vlastných rozhovorov s ním. Nevedomo-egregoriálna fatamorgána, ktorá má vlastnú dynamiku a algoritmiku, dokáže vo svojom automatickom (alebo riadenom treťou stranou) režime správania jak zjednocovať ľudí v srdečnom bezproblémovom dialógu, tak ich aj rozdeľovať, privádzajúc ich vzťahy do konfliktu napriek ich plánom, želaniam a prejavenej vôli.

Pri takomto chápaní informačno-algoritmického charakteru komunikácie je prvoradou úlohou zaistiť v rámci jednania adekvátnu výmenu informácie.

Ak sa obrátime na maticu variantov informačných tokov v ľudskej komunikácii, ktorú sme si zostrojili v tabuľke 2, tak najplnšiu a najadekvátnejšiu informačnú výmenu v dialógu zaisťuje vľavo zobrazený variant priameho aj odvetného (s analogickou štruktúrou tokov) informačného vplyvu za podmienky, že aj v priamom, aj v odvetnom informačnom vplyve sa všetky toky navzájom dopĺňajú a neobsahujú žiadne antagonizmy. Preto absencia ktoréhokoľvek z kanálov nesúceho uvedené informačné toky v komunikácii alebo narušenie princípu ich vzájomného dopĺňania robí celú komunikáciu čoraz menej adekvátnou a úbohejšou.

Samozrejme, musí byť zaistená aj jazyková jednota strán „A“ a „B“.

Tiež sa predpokladá, že iniciátorom všetkých informačných tokov v priamom aj odvetnom smere pri adekvátnej informačnej výmene má byť vôľa subjektov „A“ i „B“ (t.j. nič, čo vychádza z nevedomej úrovne psychiky) vo vyššie uvedenom zmysle slova „vôľa“ ako: schopnosť jednotlivca začleňovať rôzne zdroje, okolnosti a situácie do procesu dosahovania vedomých cieľov (Inými slovami, vôľa je cieľavedomé aplikovanie svojich schopností).

A zmysel informácie vo všetkých informačných tokoch musí zodpovedať zmyslu toho, čo vychádza z vedomia „A“ a „B“ a dopĺňať ho. Pritom algoritmika psychiky človeka sa musí automaticky snažiť naladiť do režimu zaisťujúceho najplnšiu a najadekvátnejšiu informačnú výmenu pri nadviazaní dialógu a jej podporu počas dialógu.

Zmysel termínu „adekvátnosť odovzdania informácie“ v aktuálnom kontexte vysvetlíme na nasledovnom príklade: ak „A“ uskutočňuje prostredníctvom svojej vôle zámer odovzdať vedomiu „B“ informáciu o tom, že 2×2=4, tak od „B“ dostáva reakciu, ktorá svedčí o tom, že „B“ pochopil, že podľa „A“ sa 2×2=4, a teda nebude presvedčený, že „A“ mu rozprával o tom, že „voda je mokrá“ alebo 2×2=3 až 5 (v závislosti od potrieb a vôle „aritmetika“). A keďže pozná názor „A“ v otázke „2×2=…“, tak „B“ sa z rôznych dôvodov nebude môcť v tejto otázke pridržiavať iných názorov presne tak isto, ako keby ho „A“ informoval o svojom názore, že 2×2=5 alebo 2×2=3 až 5 (v závislosti od potrieb a vôle „aritmetika“).

Takže v tomto prípade nejde reč o pravdivosti alebo nepravdivosti danej informácie, ktorú „A“ odovzdáva „B“ alebo naopak, ale o korektnom sprostredkovaní určitej myšlienky od jedného človeka k druhému, t.j. reč je o otázke kultúry dialógu. Samotná pravdivosť alebo nepravdivosť danej informácie už môže byť predmetom samotného dialógu, je to otázka kultúry priameho alebo nepriameho (cez druhých ľudí, artefakty, texty) vnímania Života a analýzy týchto vnemov[1]. Nebavíme sa tu ani o pokusoch riadiť cudzie správanie (z jednej alebo z oboch strán) pomocou programovania psychiky alebo na úkor potláčania či deformovania vôle toho druhého. Takéto úmyselné pokusy nie sú v súlade s ideálmi KSB a odporujú jej mravno-etickým princípom.

Napriek tomu, vyššie uvedená otázka riadenia správania druhého človeka na úkor potlačenia alebo deformácie jeho vôle patrí do problematiky zaoberajúcej sa analýzou kultúry jednania a následného vypracovania takej kultúry jednania, ktorá bude vyjadrovať ideály KSB. Je to totiž jeden z množstva možných variantov jednania. Jeho analýza vo vzťahu k ľuďom žijúcim podľa KSB v jej rozvoji je aktuálna, pretože okrem vedomých a úmyselných pokusov riadiť správanie druhých ľudí sa v jednaní môžu aktivovať aj algoritmy podobného charakteru, ktoré kompletne alebo len niektorými svojimi fragmentmi patria nevedomo-egregoriálnym zložkám psychiky zúčastnených strán.

Keďže medzi variantmi matice informačných tokov v komunikácii dvoch ľudí (tabuľka 2) nie je táto problematika zobrazená, tak sa k nej vrátime. Jej analýzu začneme tým, že znova zopakujeme:

Tie najťažšie úlohy implementácie KSB do života sa netýkajú života spoločnosti ako celku (jej vnútornej sociálnej štruktúry a organizácie) ani jej politickej ideologizácie či „deideologizácie“, netýkajú sa ani ekonomiky, umenia a pod., ale týkajú sa duchovného života každého jednotlivca tvoriaceho spoločnosť (života v jeho „vnútornom svete“). Je to naozaj tak, pretože práve život človeka v jeho „vnútornom svete“ priamo a najplnšie odráža organizáciu jeho psychiky, a organizácia psychiky množstva ľudí jednoznačne určuje vnútornú štruktúru a organizáciu života spoločnosti ako celku, organizáciu spoločnosťou generovaných egregorov a charakter ich vzájomnej vloženosti (hierarchie).

Zatiaľ sa šírenie informácie KSB v spoločnosti podobá „štepeniu“ (v ovocinárskom zmysle)[2]. Štepia sa ušľachtilé znalosti do menej ušľachtilých mravno-psychologických podpníkov tých, ktorí sa oboznamujú s materiálmi KSB.

Čo sa týka nesúladu medzi Znalosťami a mravno-psychologickým pozadím čitateľov, tak tu nie je principiálny rozdiel medzi tými, ktorí sa radia medzi prívržencov uskutočňovania ideálov KSB v živote, a tými, ktorí sú odporcami KSB, lebo ju vnímajú ako nezmysel alebo zákernosť s cieľom ďalšieho zotročovania ľudstva.

Osobná duchovnosť jedných aj druhých vo všetkých jej aspektoch (biopoľovom, energetickom, informačno-algoritmickom, vrátane mravných kritérií osobnosti) je v značnej miere produktom davo-„elitárnej“ kultúry. Je viac nastavená k tomu, aby z pokolenia na pokolenie automaticky reprodukovala davo-„elitarizmus“, než aby kolektívnym úsilím cieľavedome splodila počas historicky krátkeho obdobia iný spôsob života globálnej civilizácie, v ktorej by medzi ľuďmi panovala Láska od Boha a ľudstvo by stabilne žilo v súlade s biosférou — čo je ideál, o ktorý sa usiluje KSB.

Preto nevedomo-egregoriálne sklony (prevzaté z minulej kultúry v priebehu formovania osobnosti) reprodukovať davo-„elitárne“ vzťahy sú vlastné aj skutočným stúpencom[3] KSB a nevyhnutne sa prejavujú v algoritmike nevedomo-egregoriálnej fatamorgány pri ich jednaní jak s inými stúpencami KSB, tak aj s ľuďmi nemajúcimi žiadnu predstavu o KSB. A keďže sa to deje pod pláštikom KSB, tak v žiadnom z prípadov to neprináša nič dobré ani samotným stúpencom KSB, ani zvyšnej spoločnosti, pretože:

• objektívne ide len o imitáciu života na základe KSB;
• ak druhí ľudia odhalia takéto davo-„elitárne“ prejavy a nebudú schopní komunikovať v duchu kvalitatívne inej algoritmiky, tak to bude:
  • vyvolávať nezhody a konflikty medzi skutočnými stúpencami KSB, narúšať ich kolektívnu činnosť v spoločnom vonkajšom svete, čo vytvorí ilúziu neefektívnosti KSB a jej nepoužiteľnosti v živote;
  • vyvolávať negatívny postoj k celej KSB zo strany ľudí, ktorí si o nej prvý dojem vytvorili práve z jednania s takými stúpencami, ktorí v ňom prejavujú svoju podriadenosť davo-„elitarizmu“. A keďže nie sú schopní rozlíšiť, čo v tomto jednaní bolo v súlade s KSB, a čo zdedené z davo-„elitárnej“ kultúry, tak všetkých stúpencov KSB budú „hádzať do jedného vreca“ a hodnotiť ich ako nebezpečnú totalitnú sektu.

A v takomto hodnotení budú mať pravdu, pokiaľ si stúpenci KSB (každý sám v sebe) nevypracujú a neosvoja takú osobnú kultúru jednania, v ktorej sa nebudú prejavovať prvky davo-„elitarizmu“ v jednaní s inými ľuďmi: pätolizačstvo a líškanie sa rôznym ľuďom, nadriadeným a pod.; pohŕdanie a povýšenectvo voči zdanlivo nezaujímavým ľuďom, ktorí sa snažia nadviazať kontakt s nejakým stúpencom KSB, a tým skôr, ak je to niekto, kto sa na základe KSB stal „autoritou“; vytváranie psychologického tlaku alebo tlaku okolností (ich súhry, pomocou štruktúrneho alebo egregoriálneho riadenia), stavajúc tak druhého človeka do závislosti (možno bezvýchodiskovej) s cieľom podriadiť ho korporatívnej činnosti, lebo je nositeľom určitých kvalít alebo má prístup k určitým zdrojom a môže ich riadiť; rafinovaný prienik do cudzej psychiky a podriadenie si cudzej vôle alebo jej deformovanie[4], a pod.

Špeciálne si všimnite, že v predchádzajúcich odsekoch nehovoríme o úmysloch stúpenca KSB pred tým, ako začne s niekým jednať; nehovoríme ani o jeho vlastnom zhodnotení rozhovoru po jeho skončení, ale reč je o dojme, ktorý počas rozhovoru vyvolá v inom človeku; reč je o tom, ako daný človek tieto dojmy vyhodnotí alebo ako ich bude tlmočiť ľuďom, ktorým dôveruje. A tých variantov vyhodnotenia dojmov z rozhovoru (najmä prvého) so stúpencom KSB nie je veľa:

• Je to dobrý človek a rozumie veciam, ktoré môžu byť užitočné pri riešení mojich osobných problémov, problémov mojich blízkych alebo aj celého ľudstva. S KSB sa musím zoznámiť dôkladnejšie.
• Sú to zaujímavé myšlienky a bolo by dobré, ak by spoločnosť žila tak, ako to hovoria, ale celé je to len „romantizmus-idealizmus“, moc patrí stúpencom iných pohľadov na svet a zmeniť sa to nedá.
• Ja to nepotrebujem. Som realista a v živote mám iné ciele: venovať sa svojej práci, zarábať peniaze, budovať kariéru, starať sa o dom, zachraňovať Vlasť, … (zbytočné vyškrtnúť, potrebné dopísať).
• Je to zombi — obeť totalitnej sekty a propagátor totalitnej ideológie:
  • KSB-ovciam sa treba zďaleka vyhýbať;
  • Treba preniknúť medzi KSB-ovce, dostať sa v ich hierarchii na vysoké miesto a vyťažiť z toho dividendy, keď sa dostanú k moci;
  • S KSB-ovcami, s ich ideológiou a činnosťou treba nekompromisne bojovať, aby sa títo ťažkí zástancovia totality nedostali k moci.
• Šok!!! … A prebratie sa zo šoku bez prehodnotenia svojej mravnosti, videnia a chápania sveta, ale konanie podľa vzoru „počúvam a som celý váš, odteraz som stúpencom KSB, využite ma, povedzte, čo treba, aby som robil…“ (podobne, ako sa Šavol, prenasledovateľ prvých kresťanov, stal na ceste do Damasku nielen „kresťanom“, ale aj apoštolom Pavlom);
• Všetko je mi v podstate jasné, no budeme s tým bojovať, pretože sme stúpenci iného modelu toho, čo nazývate davo-„elitarizmus“, vám ho ale vysvetľovať nebudeme[5]. Je nám jedno, či zvesť o KSB priniesol človek alebo zombi, ale vašich „zombi“ využijeme proti KSB i vám. A aby bol efekt diskreditácie KSB v dave ešte silnejší, tak infiltrujeme do KSB aj našich zombi, a tí už privedú vaše dielo úspešne ku krachu.
• Teoreticky je KSB fajn, no prečo je medzi jej stúpencami tak veľa tých, ktorých etika a činy sa nezhodujú s ideami, ktoré sú jednoznačne popísané v materiáloch KSB? Spravodlivú spoločnosť nie je možné vybudovať z darebákov. Čo teda s darebákmi robiť? Žeby mal predsa len pravdu ten malý chlapec Soso Džugašvili?

Posledná otázka je v danom kontexte nutná, treba ju však vysvetliť, preto urobíme malú odbočku od hlavnej témy.

*       *       *

Odbočenie od témy:
O tom, ako E. Radzinský nepochopil seba,
Stalina a jeho epochu

Edvard Radzinský (spisovateľ, no v minulosti známejší ako dramaturg, scenárista, dnes sa venuje písaniu životopisov a historicko-analytických diel) v roku 1997 napísal knihu „Stalin“, ktorá do dnešného dňa mala niekoľko reedícií a je o ňu stále záujem spolu s ďalšími jeho akoby historicko-analytickými dielami. Je v nej takáto pasáž:

«Skúsime teda pochopiť nášho inteligenta (v predchádzajúcom texte šla reč o historických listoch Bucharina Stalinovi z väzenia — naše spresnenie v citáte) — pravdivého klamára, slabého siláka, ušľachtilého podliaka, smelého zbabelca a pritom nesmierne talentovaného, dokonca aj vo svojom ponižovaní. On nikdy nepovie: „Mám strach z hnevu týchto príšerných ukrutných ľudí“, ale určite si vymyslí nejakú veľkú ideu, zdôvodnenie. Ako ho len chápem a … milujem! Veď ja som tiež dieťa strachu. Celý môj vedomý život prebehol v krajine Strachu. „Zľutujte sa. Ty ma dobre poznáš, pochopíš…“ (táto veta, ako možno pochopiť z citovaného fragmentu, je z listu Bucharina Stalinovi — naše spresnenie v citáte).

Áno, Stalin ich poznal dobre. A preto si vymyslel procesy». (E. Radzinský, „Stalin“, Moskva, «Vagrius», 1997, str. 408, 409).

Radzinský tak priznáva, že mravnosť a etika jednej z najuctievanejších (domácou liberálnou inteligenciou) „nevinných obetí stalinizmu“ nebola práve najlepšia. A hoci tento fakt priznáva, tak nechápe, že človek s takouto mravnosťou a etikou nemôže byť nevinný[6].

A nepochopil to hlavné, tentokrát vo vzťahu k sebe: o tejto epoche nemôže písať niekto, kto je „dieťaťom strachu“[7].

Popri svojich historicky neadekvátnych výrokoch na tému „Stalinov pád a Stalinove činy“ uvádza E. Radzinský aj svedectvo o príhode zo Stalinovho raného detstva, o jeho postoji k darebáctvu a pravdovernosti:

«Jeho kamarát Darišvili raz spomínal, ako im babka čítala Evanjelium, príbeh o Judášovom zradnom bozku. Maličký Soso, celý nespokojný, sa spýtal:

— A prečo Ježiš nevytasil šabľu?

— To nebolo treba, — odvetila babka. — Bolo treba, aby sa obetoval pre našu spásu.

To však maličký Soso nevedel pochopiť: celé detstvo ho učili odpovedať úderom za úder. Tak sa teda rozhodol pre tú najpochopiteľnejšiu vec — pomstiť sa Židom! Už vtedy vedel organizovať veci a zostať pritom stranou, aby sa vyhol pred ťažkou rukou svojej matky. Sosov plán zrealizovali jeho malí kamaráti, vpustili do synagógy sviňu. A hoci ich odhalili, tak Sosa neprezradili. Čoskoro nato pravoslávny kňaz v kostole hovorí svojim veriacim: „Medzi vami sú zblúdilé ovečky, ktoré pred pár dňami spáchali bohorúhačstvo v jednom z Božích domov“. Toto Sosovi nešlo do hlavy. Ako možno obhajovať ľudí inej viery?» (tá istá kniha, str. 32)

Už v detstve bol postoj J. V. Stalina k udalostiam v Getsemanskej záhrade jedným z ukazovateľov mravno-svetonázorovej „kostry“ („piliera“) jeho osobnosti. Avšak E. Radzinský situáciu prekrúca. Malý Soso pri udalostiach v Getsemanskej záhrade nedokázal pochopiť to, ako možno tolerovať darebákov. No aby E. Radzinský nemusel skúmať túto pre neho (a pre mnohých) mrzutú otázku o podstate darebáctva ako takého, a konkrétne jeho vlastného, tak sem pridal aj epizódu so sviňou vpustenou deťmi do synagógy.

Babka, ktorá čítala deťom Nový zákon, nemala možnosť si prečítať aj Korán, na rozdiel od našich dnešných spoluobčanov, vrátane E. Radzinského, a preto nepoznala iné názory na Ježišov osud a nemala možnosť porozmýšľať nad tým, čo sa naozaj stalo. Korán poskytuje inú verziu toho, čo si želal Boh, odlišnú od cirkevnej, ktorou sa riadila babka:

«Oni ho (Ježiša) nezabili a neukrižovali, len sa im to zdalo; a, vskutku, tí, ktorí sa o tom dohadujú (t.j. nesúhlasia s koranickým svedectvom), — sú na pochybách a nič o tom nevedia, len predpokladajú (Sablukov: «riadia sa len dohadmi»). Pravdaže ho (Krista) nezabili (Sablukov: «— je to dobre známe»), nie, Boh ho pozdvihol k Sebe: veď Boh je mocný (Kračkovský: «veľký») a múdry! A vskutku, z ľudí Písma niet nikoho, kto by mu neuveril pred svojou smrťou, a v deň vzkriesenia on bude proti nim svedkom!» (súra 4:156, 157, všetky zvýraznenia a poznámky v zátvorkách sú naše)[8].

Rovnako aj epizóda so „znesvätením“ synagógy ako domu Božieho je mimo tému, ak sa na to pozrieme nie cez hodnotenie E. Radzinského, ale cez Život. Nebolo to bohorúhačstvo, ale tiež to malo priamy súvis s otázkou darebáctva a postoja k darebákom. Jak v synagóge, ktorú mali znesvätiť deti vpustením svine, tak aj v kostole učia tomu, že Boží Zámer sa odráža v nasledovnej sociologickej doktríne:

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby ťa pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, nájdeného v ruinách starovekej psychiatrickej liečebne, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) — Deuteronómium, 23:19, 20. «A budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» — Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej priazni budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené», — Izaiáš, 60:10-12.

E. Radzinský sa odvoláva na autoritu predstaviteľa cirkvi, ktorý detské (zďaleka nie) šibalstvo označil za bohorúhačstvo[9], nepovediac ani slovko o vyššie uvedenej doktríne, o jej mravnosti. Avšak existuje názor, že táto doktrína je hanebná a za Bohom inšpirovanú ju označujú práve odpadlíci od Boha. Preto Biblia ako celok je bohorúhačská kniha, a bezducho-tradičný súhlas veriacich s ňou je darebáctvo[10].

Vzhľadom na tento názor, zdanlivo chuligánsky výstrelok detí so sviňou a synagógou nie je tak jednoznačným činom, ako ho hodnotí E. Radzinský: v tomto detskom čine sa objektívne prejavilo intuitívno-podvedomé odmietnutie cirkevno-pravoslávnej tolerancie darebáctva, ktorej ľudí učili a učia synagóga s cirkvou.

Tento čin nie je tak jednoznačný aj preto, lebo E. Radzinský ho doplnil o epizódu, v ktorej malý Soso úmerne svojmu detskému chápaniu nastoľuje otázku ochrany spravodlivosti pred darebáctvom všetkými možnými prostriedkami (vrátane zbraní), teda otázku ktorej sa E. Radzinský vyhýba ako čert krížu vo všetkých svojich písomných aj ústnych prejavoch. A kým deti svojimi znalosťami a rozumom nemali na viac, než aby takto v kultúre dospelých prejavili svoj odpor k tolerancii darebáctva (maskovaného mýtom o tom, že Biblia v jej „svetovým zákulisím“ sformovanej podobe, je inšpirovaná Bohom), tak dospelý Stalin mal už iné výsledky[11]. No Radzinský sa pridržiaval názoru, že ohavná biblická doktrína skúpenia celého sveta na základe rasového židovského monopolu na úžerníctvo je inšpirovaná Bohom[12], a preto bol preňho Stalin nepolepšiteľným darebákom už od detstva, ktorý po príchode k moci zlikvidoval množstvo pravdivých klamárov, ušľachtilých podliakov, smelých zbabelcov, nesmierne talentovaných vo svojom ponižovaní. No spravodlivá spoločnosť nemôže byť vybudovaná z darebákov. Čo teda robiť s darebákmi? Možno predsa len mal pravdu malý Soso Džugašvili, keď sa pýtal „prečo Ježiš nedostal šabľu?“.

Presne o tomto bola naša otázka v poslednom odseku pred odbočením od hlavnej témy. A toto nebola ojedinelá príhoda v živote Sosa Džugašviliho ešte predtým, než sa nestal Kobom a Stalinom, stále hľadal spôsoby a metódy vykorenenia darebáctva zo života spoločnosti:

Chodil od domu k domu,
klopúc na cudzích dverách,
So starou dubovou lutnou,
prostou piesňou na perách.

V jeho nápeve i piesni,
Čistá ako slnečný deň,
Zvučala veľká pravda —
Vznešený sen.

ON SKAMENENÉ SRDCIA,
DOKÁZAL PRIMÄŤ BIŤ.
ROZUM SPIACI V TEMNOTÁCH,
VEDEL MNOHÝM PREBUDIŤ.

No ľudia, strativší Boha,
Nosiaci v srdci tmu,
Kalich plný jedu
Nachystali mu.

Povedali: „Prekliaty buď!
Vezmi a pi do dna…
Tvoja pieseň je nám cudzia,
Tvoja pravda nepotrebná!“

Darebáci ani pokrytci vo veku 18 až 19 rokov básne s takouto tematikou nepíšu. Jednu zo strof básne sme zvýraznili veľkými písmenami, pretože obsahuje odpoveď na otázku, čo je vyššou alternatívou k šabli ako symbolu ochrany spravodlivosti pred darebáctvom silovým spôsobom. Jediné, o čom sa v básni nepíše je to, že človek nie je len živým rozochveným srdcom, reagujúcim na Život a vplývajúcim na jeho priebeh[13], človek nie je len rozumom a dôverou k Bohu a v ideály, ale ešte je aj vôľou, ktorá dokáže tieto ideály v živote zrealizovať a ochrániť — ak treba, tak aj so zbraňou v ruke.

A prečo J.V.Stalin držal vo svojom pracovnom stole v Kremli predsmrtný list N. I. Bucharina? — možno preto, že nemal znalosti a zručnosti, ktoré by mu včas umožnili pomôcť N. I. Bucharinovi získať moc nad svojou vlastnou psychikou, čo by mu umožnilo vyhnúť sa potupnej smrti pokrytca a odpadlíka od ideálov budovania spravodlivej spoločnosti pre všetkých…

Ďalej budeme pokračovať v základnom texte.

*               *

*

---

[1] Teóriou a praxou poznávania Života a metodológiou odhaľovania pravdy sa zaoberá kniha VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“. V nej je opísaný tandemový režim činnosti, ako jeden z najefektívnejších prostriedkov na odhalenie a prekonanie chybného subjektivizmu prostredníctvom uvedenej kultúry jednania.

[2] Prenesenie mladého výhonku s púčikmi ušľachtilej odrody na podpník menej ušľachtilej odrody drevín. – pozn. prekl.

[3] O pokrytcoch tu hovoriť nebudeme, pretože od pokrytectva ich neočistí nik iný, len oni sami, a to skutočným úsilím po prehodnotení svojho doterajšieho života a budúcich plánov.

[4] „Ja chcem…“ — to je vedomý prejav vôle; ale „zachcelo sa mi…“ — to je konštatovanie faktu aktivácie podvedomého sklonu k čomusi, čo môže byť aj následkom prejavu vôle iného človeka cez nevedomé úrovne toho, komu sa náhle čosi „zachcelo“.

[5] Snáď len po upadnutí do hystérie. A takéto záchvaty hystérie boli vidieť.

[6] Napríklad v súkromnom liste Stalinovi z väzenia (po vynesení rozsudku smrti) N. I. Bucharin píše, že sa v minulosti pretvaroval, t.j. že podrýval štátnosť ZSSR, a snaží sa J. V. Stalina presvedčiť o tom, že teraz sa už definitívne uistil o Stalinovej pravde a ten sa môže na neho plne spoľahnúť. Avšak Stalin potreboval Bucharinovu pomoc práve vtedy, keď sa pretvaroval — rovnako ako „apoštol“ Judáš.

Úryvky akéhosi predsmrtného listu N. I. Bucharina (údajne nájdeného v zásuvke stola J. V. Stalina v jeho kremeľskej kancelárii po jeho smrti) boli čítane 5. marca 1993 v rádiu „Sloboda“ v jednej z jeho relácií. Prepis listu z odvysielanej relácie uvádzame v Prílohe 2. Stojí za to si všimnúť, že E. Radzinský vo svojej knihe spomína nejaké predsmrtné listy N. I. Bucharina, no neuvádza ich ani v plnom znení, ani úryvky citátov. Robí tak podľa nás preto, lebo N. I. Bucharin sa v nich prejavil tak… že nevzbudzuje sympatie ani ako osoba, ani ako politik či štátny činiteľ.

[7] «… a zbabelosť je nepochybne jedna z najhorších ľudských chýb. Tak hovoril Ješua Ha-Nocri. Nie, filozof, nesúhlasím s tebou: je to tá najhoršia ľudská chyba!» (M. A. Bulgakov, „Majster a Margaréta“ — jeden z monológov v Pilátových snoch).

[8] O adekvátnosti tohto koranického svedectva a nemožnosti jeho vyvrátenia pomocou biblických textov viď práce VP ZSSR: „Otázky pre Jána, metropolitu Petrohradského a Ladožského, a hierarchiu Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu…“, „«Majster a Margaréta»: hymna démonizmu alebo Evanjelium oddanej viery?“.

[9] Aj keď predstava, že by si pravoslávny kňaz pred rokom 1917 dovolil synagógu verejne nazývať „Božím domom“, vyvoláva hlboké pochybnosti.

[10] Ak niekto nemá dosť duchovnej sily, aby na základe svedomia súhlasil s vyjadreným názorom a preskočil ohradu tradičnej kultúry, tak by mal vedieť, že existujú aj iné tradície a zišlo by sa mu porozmýšľať o svojom priamom vzťahu s Bohom, ktorý je, mimo tradície. O podstate biblickej doktríny hovorí priamo a jednoznačne napríklad Korán, kapitola 2:

«276(275). Tí čo požierajú úroky, znovuvstanú iba takými, akým znuvuvstane ten, koho zráža satan svojim dotykom. To preto, že hovorili: „Veď obchod a úrok je to isté“ (v preklade Sablukova: „lichva je to isté, čo zisk pri obchode“). Ale Boh povolil obchod a zakázal úrok. Ku komu príde napomenutie od jeho Pána a ovládne sa, tomu sa odpustí, čo bolo predtým: o jeho skutkoch rozhodne Boh; a kto sa neovládne, tí sú obyvateľmi ohňa, oni v ňom večne žijú!

277(276). Boh ničí úrok a pestuje milodar (Sablukov: Boh sťahuje z užívania lichvu, no prebytočnú silu <lepšie: silu lichvy> odovzdáva milodarom). V pravde, Boh nemá rád žiadneho neverného hriešnika. (277). A tí čo uverili, a konali dobro, modlili sa a dávali očistenie — im patrí ich odmena u Pána; nemusia mať strach, a nebudú zarmútení!»

V Koráne dané objasnenia ohľadom Kristovho osudu po jeho modlitbe v Getsemanskej záhrade a ohľadom práva na úžerníctvo sú hlavnou príčinou toho, prečo sa v euroamerickej civilizácii cielene pestuje predpojatý a pohŕdavý vzťah ku Koránu a islamu. Jedným z prejavov takéhoto vzťahu je aj neprekladanie arabského slova „Alah“ (v preklade „Boh“) do miestnych jazykov v rôznych prekladoch Koránu, aby tak v ľuďoch vznikol dojem, že Alah nie je Boh, tvorca a všedržiteľ, ale celkom iný subjekt neznámeho či vyložene démonického pôvodu.

[11] Viď práce VP ZSSR: „Obzri sa v hneve“, „Je čas o Stalinovi pohovoriť…“, „Ford a Stalin: O tom, ako žiť ľudsky“.

[12] Svoju knihu o Stalinovi končí slovami:

«Po troch týždňoch nastal august 1991. Dav plienil pamätníky Boholeninovi a rozbíjal okná v posvätnej budove Ústredného výboru jeho strany…

Veľké impérium ZSSR, vybudované Pánom na večné časy, sa s prekvapujúcou rýchlosťou rozsypalo na prach.

Babylonská veža a Veľký sen prestali existovať.

„Beda, beda, veľké mesto Babylon, mesto tak mocné, lebo v jedinú hodinu prišlo tvoje odsúdenie“ (Zjv. 18:10).

„Ja som prvý a posledný, okrem Mňa nieto Boha“ (Izaiáš 44:6).

Tieto slová Svätej knihy musel dobre poznať žiak Duchovného seminára, malý Soso Džugašvili, ktorý vstúpil do histórie pod menom Stalin».

Soso túto knihu poznal, mal však na Boha lepší názor, než E. Radzinský, a nepripisoval Bohu ohavnosti, ktorých je Biblia plná vo svojej Starej aj Novej klebete. Stalin to dokázal celým svojim životom.

[13] Dokonca aj materialistická veda začiatkom 1970-tych rokov dospela k názoru, že srdce funguje v organizme nielen ako jedna z púmp na prečerpávanie krvi, ale aj ako anténa (prijímač a vysielač vibrácií).

POKRAČOVANIE (23/25)…