Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
Úryvok z knihy (r. 2001)
„Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“
Aj na základe životných faktov jednotlivých osôb, rodín, rodov, celých národov a regionálnych civilizácií — v závislosti od toho, ako u nich prebieha priamy dialóg s Bohom v Jazyku Života aj nepriamy v komunikácii s druhými ľuďmi — možno odhaliť tri druhy „mystiky“[1], objektívne prepojených s vyššie opísanými štyrmi druhmi etiky. A v tejto „mystike“, ktorá je evidentným „tajomstvom“ Života, sa prejavuje Vyšší Zámer:
- Akákoľvek činnosť priamo zameraná na premenu antropoidnosti na Ľudskosť nachádza jasne citeľnú a tiež skrytú priamu i nepriamu podporu Zhora až do tej miery, že ona sama prenáša Životom tých, ktorí sa jej svedomito a nezištne venujú, a odstraňuje z ich cesty všetky prekážky v ich činnosti: hľadajte len Pravdu Božiu, pracujte na jej realizácii v Živote, a všetko ostatné sa vám pridá.
- Činnosť, ktorá nie je bezprostredne zameraná proti prvému typu činnosti, ale aj tak sa zameriava na deformáciu cesty ľudstva alebo na jeho zafixovanie v stave antropoidnosti, sa Zhora nepretína, ak spoločnosť už dozrela do stavu, že si dokáže uvedomiť a pochopiť jej škodlivosť.
V takomto prípade beží v medziach dopustenia až dovtedy, kým nebude jej škodlivosť rozpoznaná, pochopená, a kým nebude mať životu adekvátnu alternatívu. Ak spoločnosť odmieta navrhnutú funkčnú alternatívu, ktorá sa zhoduje so smerovaním Zámeru, tak Zhora bude tejto spoločnosti daná možnosť presvedčiť sa o tom, že navrhnutá alternatíva znamená dobro, a jej odmietanie problémy[2].
Ak spoločnosť nedozrela do stavu, aby si dokázala uvedomiť a pochopiť škodlivosť nejakej činnosti, tak Zhora sú marené už samotné možnosti venovať sa jej alebo sa o ňu pokúšať.
A hoci v tomto odseku bola reč o spoločnosti, no spoločnosť tvoria ľudia, a dopustenie vo vzťahu k spoločnosti predstavuje súhrnné spektrum dopustenia voči každému človeku osobne, ktorí túto spoločnosť tvorí.
- Činnosť, ktorá je zameraná proti tým, ktorí svedomite a nezištne pracujú na realizácii cieľov Vyššieho Zámeru, je Zhora odkláňaná do slepých uličiek alebo je marená iným spôsobom, občas aj s životmi jej aktérov.
Pritom môže sa stať, že jedni odporcovia Zámeru zakúšajú zúrivosť iných, ničiac sa tak navzájom. Takže nečestní v tomto procese môžu byť použití aj ako nástroj vykonania rozsudkov Zhora[3].
Iní odporcovia sa môžu zaoberať nezmyselnými zbytočnosťami ktoré neškodia realizácii Zámeru.
Činnosť tretích bude zahrnutá do Zámeru, a to aj napriek ich démonickej vôli z jednoduchého dôvodu, lebo každý v miere svojho chápania problematiky pracuje na seba a svoje záujmy, a zároveň v miere svojho nechápania môže pracovať na tých, ktorí poznajú a chápu viac než on. A Boh — Tvorca a Všedržiteľ — nemá konkurenciu v poznaní a chápaní všetkého a všetkých.
*
* *
Vzťah medzi etikou a „mystikou“ v živote ľudí a spoločnosti sa dá názornejšie vysvetliť cez algoritmiku osobnej psychiky a algoritmiku súbornosti v živote spoločnosti. V postupnosti «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt» rieši intelekt (um-rozum) rôzne úlohy:
- tvorba plánov a línie správania na základe aktuálneho vlastného videnia a chápania sveta;
- tvorba a rozvoj videnia a chápania sveta na základe aktuálnej mravnosti;
- prehodnotenie minulosti a konkrétne svojho správania, plánov do budúcnosti v súlade s „odvetnou“ informáciou za účelom odhalenia chýb svojej aktuálnej mravnosti a následnej korekcie svojej psychiky a jej algoritmiky.
V závislosti od toho, nakoľko riešenie uvedených (ale aj neuvedených) úloh zapadá do Božieho Zámeru, človek sa stretá s rečou životných okolnosti, ktorá sa prejavuje v niektorom z typov „mystiky“.
Pritom, ak sa snaží žiť v súlade s Božím Zámerom, ale v niečom sa mýli, tak bezprostredne dostáva vo „vonkajšom“ alebo „vnútornom“ svete cez Rozlíšenie „odvetnú“ informáciu, ktorá mu pomôže odhaliť každú jeho chybu, a „operatívnu“ informáciu, ktorá mu umožní nájsť spôsob a prostriedky na jej prekonanie. Ak človek na tieto informácie reaguje, tak má šancu chybu odstrániť skôr, než ublíži sebe, druhým ľuďom, Prírode a Vesmíru ako celku.
V prípade ak v postupnosti «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt» dochádza k poruchám a človek chybu neodstraňuje, tak cez Rozlíšenie dostáva predtuchu blížiaceho sa problému. Ak jeho vedomie túto predtuchu zachytí a intelekt ju vyhodnotí správne, tak jeho vôľa by sa mala prejaviť v tom, že (aj bez racionálneho zdôvodnenia) sa vzdá svojich aktuálnych plánov, zastaví svoju činnosť a začne prehodnocovať všetko, aby odhalil mravno-psychologické príčiny toho, kvôli čomu dostal túto predtuchu blížiaceho sa problému.
No výstraha Zhora môže prísť nielen vo forme nejasných predtúch blížiaceho sa problému. Môže byť daná aj formou zreteľného upozornenia cez druhých ľudí, cez výtvory umenia, vedy. V takom prípade by tomu mal človek venovať pozornosť a brať to ako jasné upozornenie adresované jemu osobne, a nie niekomu inému; hoci cez neho môže byť toto upozornenie adresované aj ďalším ľuďom, s ktorými je v kontakte a spolupracuje s nimi na nejakom druhu kolektívnej činnosti. Takéto zreteľné výstrahy môžu byť sprevádzané alebo predchádzané predtuchami, alebo prichádzať samostatne (aj bez predtúch).
V súbornosti nie je miesto pre princíp „podriaďujúc sa — podriaďuj“, pre žiadnu z jeho modifikácií a prejavov, preto:
Algoritmika súbornosti sa od „bežnej“ algoritmiky davo-„elitárnych“ spoločností odlišuje tým, že neobsahuje stupňovanie ľudí na základe sociálne podmieneného hierarchického „práva“ poukazovať druhému na jeho reálne alebo domnelé chyby, na úmyselné zneužitia právomocí (prípadne na nečinnosť, keď bolo treba konať). V súbornosti je upozorňovanie druhého na jeho chybu alebo zneužitie — mravno-etickou povinnosťou každého, kto takúto chybu vidí[4]. To isté sa týka aj diagnostiky problémov, ktoré neumožňujú ostatným ľuďom sa normálne rozvíjať.
Čo sa týka chýb, kvôli ktorým človek vypadáva z Božieho Zámeru do oblasti dopustenia, tak ich diagnostika v sebe i ostatných ľuďoch je pre stabilné zotrvanie v súbornosti najdôležitejšie. A hoci charakter vzťahu jednotlivca a Zámeru má mnoho aspektov a nedá sa vtesnať do určitých formálno-algoritmických kritérií — akejsi etikety — tak podľa nášho názoru sa v súvislosti s väčšinou dnes žijúcich ľudí dá povedať, že majú problém s Božím Zámerom:
- ak ich svedomie mlčí pri myšlienke, že sú veci, ktoré by mohli v sebe zlepšiť;
- ak človek pod vplyvom rôznych životných okolností nedokáže stabilne udržať emočno-významový režim svojej psychiky na základe spomínanej „ladičky“: «Všedržiteľ je vo svojich činoch neomylný, všemohúci a Jeho milosrdenstvo nemá hraníc; všetko, čo sa deje, sa deje najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť a etiku ľudí. A uvedomenie si tohto faktu by malo vyvolávať radostný pokoj a želanie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu — dobrú náladu, predurčujúcu charakter aj výsledky psychickej činnosti»[5];
- ak nezačína svoju činnosť (alebo novú aktivitu vo svojej práci) kontrolou svojho emočno-zmyslového režimu a ak je to potrebné, tak aj za použitia „ladičky“: «Všedržiteľ sa nemýli…»;
- ak pri komunikácii s druhými ľuďmi nie je schopný obnoviť normálny emočno-významový režim svojej psychiky, keď mu vnútorný monológ a výbuchy emócií bránia si vypočuť názory iných ľudí, ktoré sú v rozpore s jeho vlastnými názormi.
Pri hodnotení situácie z nadhľadu sa takýto človek dostáva do bezvýchodiskovej pozície „aj tak mám vždy pravdu!“ Podľa nášho názoru, aj keby mal v danom prípade pravdu, tak ak počúva vnútorný monológ alebo je unášaný emóciami miesto toho, aby si pozorne vypočul spolubesedníka (a miesto toho chrlí svoje emócie a vnútorný monológ na spolubesedníka), tak má určite nejaké problémy so Zámerom, pretože nezadržateľný vnútorný monológ a neovládateľné emócie obyčajne skresľujú emočno-významový režim, čo takmer vždy blokuje prístup istej informácie do vedomia, pretože to odvádza pozornosť človeka od toho, čo dostáva cez Rozlíšenie počas besedy. Následkom toho sa pozornosť nezameriava na to, čo je lepšie; niektoré veci sa chápu inak, než to bolo žiaduce v Zámere; nakoniec stráca slobodu voľby a môže vypadnúť z Božieho Zámeru, pretože človek konajúci v súlade so Zámerom je vždy slobodný v chápaní a prehodnocovaní prichádzajúcej k nemu informácie.
Jeden z prejavov tejto problematiky je neschopnosť k dialógu. Dialóg sa buduje na dvoch princípoch, ktorému musia vyhovovať obaja jeho účastníci:
1. Človek začínajúci svoju reč vie, čo a v akej forme sa chystá povedať behom ohraničeného času (aby ho bolo možné vypočuť), a dokáže sa sám zastaviť, keď stručne a zrozumiteľne (pre spolubesedníka) povie k danej veci všetko potrebné.
2. Je schopný si vypočuť reč svojho spolubesedníka (obmedzenú v čase), riadiaceho sa prvým princípom, a venovať mu pozornosť bez toho, aby mu pozornosť odlietala k vnútornému monológu, emočným prejavom alebo okolitým ruchom;
- ak napriek tomu, že si uvedomuje a cíti, že spolubesedníkova psychika nie je v náležitom emočno-významovom režime, tak s ním beseduje ďalej akoby nič, hoci vtedy treba besedu prerušiť a pomôcť svojmu spolubesedníkovi vrátiť sa do normálneho emočno-významového režimu, minimálne ho na to upozorniť;
- ak nedokáže prijať druhých ľudí takých, akí sú, so všetkými ich kladmi, zápormi, problémami.
To neznamená, že by sa pri komunikácii s každým z nich mal vytratiť svojráz, ale to, že emočný režim (nesúci zamlčania) by pri komunikácii s každým z nich mal zodpovedať „ladičke“, a zmysel povedaného by mal zodpovedať tým kladom, záporom a problémom, ktoré v osobe druhého človeka vníma. K tomuto človeka zaväzuje akceptovanie princípu: «Všetci ľudia sú spočiatku dobrí a prichádzajú na svet zosúladení s Bohom, no časom vypadávajú z osobnej vnútornej relígie pod vplyvom prevládajúcej kultúry a okolností, ktoré nie sú schopní prekonať, bezducho žijúc podľa rôznych princípov kultúry a jej informačno-algoritmického obsahu, v dôsledku čoho prepadávajú hriechom a stávajú sa zlými» — vyjadreného v rôznych dobách a zachyteného v rôznych zdrojoch.
Avšak toto nie je návrh byť totálne ľahostajným a arogantným pri rozhovore s druhými ľuďmi, ale je to ponuka zjednotenia mravno-etických štandardov pri komunikácii so všetkými bez výnimky, ktoré by sa malo v algoritmike psychiky normálne prejavovať tak, že každému bude adresované to, čo je v súlade so Zámerom potrebné;
Vyššie povedané, podľa nášho názoru, sedí na väčšinu ľudí a situácie, pred ktoré nás stavia Život. No vždy bude existovať niečo, čo do tejto „testovacej sady“ nezapadne, a preto osobná relígia, pozornosť k dávanému cez Rozlíšenie, a svedomie je tým hlavným univerzálnym kritériom.
Keďže táto oblasť je skrytá pred zrakmi druhých, tak nám zostáva (žijúc v osobnej relígii a vo viere Bohu podľa svedomia) len zverovať druhých ľudí a ich život do rúk Boha a Jeho Zámeru. Ak sú v niečom nepravdoverní, tak Život je najlepší indikátor, a tí najviac hluchí k Životu začnú najprv na sebe cítiť neschopnosť prežívať radostný a optimistický emočno-významový režim svojej psychiky pri otvorenosti duše, a neskôr budú narážať na nečakané situácie, ktoré budú v rôznej miere mariť ich plány a robiť ich nesplniteľnými.
A keďže nám všetkým sa stáva, že sa v určitých situáciách stávame posadnutými, nevšímavými, tak nám zostáva držať sa ešte jedného princípu:
Nikdy neodmietať hľadanie zrnka Pravdy-Istiny aj v tých navonok najodpornejších a najnespravodlivejších výčitkách zo strany okolia.
Práve v tomto bývajú najužitočnejší takzvaní „nepriatelia“: neboja sa zhoršenia vzťahov a keď sa naštvú, tak hovoria priamo, čo si myslia; zatiaľ čo mnohí „priatelia“ a „kolegovia“, ktorých osobnosť sa formovala v davo-„elitarizme“, sú v tomto ohľade horší ako takzvaní „nepriatelia“, pretože o problémoch vo vzťahu sa väčšinou nebavia s dotyčnou osobou, ale s niekým tretím, s osobami s podobným mravno-psychologickým profilom (vrátane s podobnou „kvalitou“ osobnej vôle). Medzi sebou dosahujú čoraz väčšie porozumenie, a čoraz menej si rozumejú s dotyčnou osobou, čím ju buď degradujú v osobnej vnútrokorporatívnej hierarchii, alebo z nej robia hierarchu: svojho idola a pána.
Väčšinou to ľudia robia automaticky, bez premýšľania, pretože algoritmika Ja-centrizmu ich pod zámienkou „nepokaziť si dobré vzťahy“ núti vo vzájomnom rozhovore mlčať ak nie o všetkom, tak minimálne o mnohých veciach, ktoré by podľa ich názoru mohli vyvolať nepriazeň voči nim zo strany daného človeka, ktorého si úprimne vážia, ale nesúhlasia so všetkým, čo robí. Ak v sebe nájdu dosť rozhodnosti a vôle, aby prediskutovali tieto problémy s treťou osobou v úprimnom a dobrosrdečnom duchu, tak sa ukáže — že väčšina ich strachov a obáv bola zbytočná, a boli väzňami svojich mylných predsudkov; alebo dôjde k odhaleniu skutočných problémov, ktoré si obaja uvedomia a nájdu riešenie prospešné pre všetkých.
Všetky tieto okolnosti smerujú k tomu, že súbornosť nie je možná bez tandemového a polytandemového režimu[6] ľudskej činnosti pri riešení individuálnych alebo kolektívnych problémov. Pritom treba poukázať aj na to, že polytandemový režim si vyžaduje diagnostiku jak svojich vlastných problémov, na ktoré poukazuje partner (oprávnene, čiastočne chybne alebo úplne chybne), tak aj diagnostiku algoritmiky psychiky partnera v tom zmysle, či ním poukazované javy a zneužitia skutočne zodpovedajú reálnemu priebehu vecí. A vo vzťahu k takejto diagnostike samotnej algoritmiky a psychiky nemôžu platiť žiadne rozdiely, ktoré by boli podmienené sebahodnotením partnera, a najmä hodnotením toho, v akom režime psychiky a jej emočno-zmyslovom nastavení sa nachádza ten, kto poukazuje na chyby a zneužitia.
* * *
Je to tak preto, lebo:
- po prvé, Boh vie najlepšie, ako a cez koho je najvhodnejšie poukázať človeku na jeho chyby a zneužitia, ak tieto tvrdenia zodpovedajú realite; a tiež vie najlepšie, koho, ku komu a ako priviesť za tým účelom, aby mu tento človek pomohol pri riešení mravno-psychologických problémov, ak jeho tvrdenia o chybách a zneužitiach nezodpovedali realite;
- po druhé, ten režim psychiky a jej emočno-zmyslové nastavenie, ktoré sa u druhého človeka diagnostikujú pri komunikácii s ním, môžu byť reálne vyvolané práve ich vzájomnou komunikáciou. T.j. druhý človek môže byť nositeľom situačne podmienenej mravnosti, a to je problém, ktorý musí prekonať. A nie je vylúčené, že objektívne najľahšie bude prekonaný práve počas veľmi horúcej komunikácie týchto dvoch ľudí. A preto netreba inému človeku v tejto možnosti brániť svojim, možno aj správnym hodnotením jeho režimu psychiky, jej emočno-zmyslového nastavenia alebo nejakých iných problémov v algoritmike jeho psychiky.
Pritom treba jasne vidieť rozdiel medzi diagnostikou a hodnotením. A hoci hodnotenie nie je možné bez diagnostiky, avšak ich rozdiel je situačne podmienený v každom konkrétnom prípade, a spočíva v tom, že diagnostika je nástrojom na zjednocovanie ľudí pri riešení problémov; a hodnotenie je nástrojom rozdeľovania ľudí, konzervovania a prehlbovania problémov.
Napríklad hodnotenia, ktoré sú dávané v davo-„elitárnej“ spoločnosti, mnohí ľudia slepo preberajú a vzniká v nich ilúzia, že pri rozhovore s „hodnoteným“ človekom už nemajú povinnosť diagnostikovať jeho i vlastnú problematiku, následkom čoho sa pred nimi (ako aj pred „hodnotiteľmi“) otvára možnosť vstúpiť do oblasti Božieho dopustenia a zožať plody svojho predpojatého postoja k Životu.
Ak nejaká konkrétna skupina ľudí zotrváva dostatočne dlhý čas v Ľudskom type režimu psychiky a teda v súbornosti, potom zakaždým, keď nejaká konkrétna dvojica ľudí nie je schopná realizovať tandemový princíp činnosti, vzniká v súbornosti prasklina v ich vzájomných vzťahoch: buď kvôli odmietaniu vzájomných vzťahov u jedného z dvojice alebo u oboch, alebo kvôli tomu, že ich vzájomné vzťahy (v živote spoločnosti nerozlučne spojené s plnou funkciou riadenia rôznych vecí) naberajú mechanistický[7] davo-„elitárny“ charakter. Ak spomedzi všetkých účastníkov súbornosti funguje v takomto režime jeden človek, tak svojim odmietaním nadviazať vzťah s inými ľuďmi, blokuje týmto ľuďom cestu do súbornosti, keď pri komunikácii s ním by mohli objaviť zmysel života (inak im nedostupný), čím bráni ich osobnému rozvoju. A pokiaľ to nie je jeho chybné životné pravidlo, potom je to prejav jeho osobnej slabosti a nepripravenosti komunikovať s niektorými ľuďmi.
Dokonca aj v prípade neodbytného démona alebo zombi, ktorý obťažuje človeka výčitkami, tak aj takýto subjekt odíde sám, pokiaľ si človek úspešne vyrieši alebo prekoná reálne problémy vo svojej psychike.
Jediné, čo je možné a oplatí sa prerušiť, tak to sú nekonečné a opakujúce sa monológy na rovnakú tému, ktoré sa stali nástrojom energetického „vyciciavania“ toho, komu sú adresované; alebo sú prostriedkom na odvedenie pozornosti v rámci nejakej psychotechnológie. Toto sa týka jak vlastných monológov, tak aj cudzích. Pritom aj v takýchto monológoch sa prejavujú určité problémy ľudí, ktorí ich vedú, a tieto problémy je žiaduce odhaliť a diagnostikovať.
* *
*
No ak človek ignoruje aj svoje predtuchy, ktorých význam môže byť dosť neurčitý, aj priame upozornenia, aj jasné výstrahy, ktoré je možné jednoznačne pochopiť (počas formovania pravdovernej mravnosti), tak bude nútený pocítiť to isté v Božom dopustení: najprv vo forme náhleho nebezpečenstva, ktoré bude mať «demonštratívno-výstražný» charakter; a ak bude ignorovať aj toto, tak reálnu škodu zažije jak on sám, tak v určitých prípadoch aj jeho blízki a okolie (tí, ktorí sa tiež nachádzajú v oblasti Božieho dopustenia voči sebe, ignorujúc všetky varovné signály): v tomto sa odzrkadľuje celistvosť Sveta a prepojenosť jeho fragmentov príčinno-následkovými väzbami. Situácie, v ktorých sa prejavujú problémy, ktorých riešeniu sa človek úmyselne alebo neúmyselne vyhýba (kvôli určitým defektom vo svojej mravnosti), sa budú opakovať, a tlak okolností v nich bude čoraz silnejší. A ak človek aj naďalej ignoruje všetko a všetkých, tvrdošijne zotrvávajúc vo svojom pôvodnom mravno-psychologickom stave, tak vyčerpá dopustenie voči sebe a jeho životná cesta sa predčasne ukončí.
A hoci budovaniu pravdovernej mravnosti v dialógu s Bohom skrze Život sa v tejto knihe venuje veľa pozornosti, no ani ona nie je samocieľom. Pravdoverné mravné kritériá sú len prostriedkom k odhaleniu tých smerov osobného rozvoja (a cez osobný rozvoj aj spoločenského rozvoja, pretože spoločnosť sa rozvíja úmerne rozvoju jednotlivcov, ktorí ju tvoria), ktoré ležia v riečisku Božieho Zámeru. Preto aj keď v osobnej psychike stabilne pracuje postupnosť «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt», tak osobné problémy psychologického charakteru nemiznú okamžite po tom, ako človek prehodnotil vo svojom živote udalosti, ktoré viedli k ich vzniku, a pravdoverne zmenil príslušné mravné kritériá (vrátane ich poradia) vo svojej mravnosti alebo v príslušných „zdieľaných oblastiach“ nejakých egregorov. Osobné psychologické problémy si od človeka vyžadujú vypestovanie v sebe určitých kvalít, a na to je treba cieľavedomá snaha a čas. Dokonca aj okamžitá transformácia osobnosti si vyžaduje viac-menej zdĺhavú prácu nad problematikou prijímanou Zhora cez Rozlíšenie: jak vlastnou osobnou problematikou, tak aj problematikou ostatných ľudí a celej spoločnosti.
Preto opakovane pripomenieme, že:
„Normálna algoritmika osobnej psychiky, zjednocujúca jej vedomú a nevedomé úrovne, nevyhnutne zahŕňa:
- dôveru k Bohu, prejavujúcu sa v základnom mravnom kritériu človeka: «Všedržiteľ je vo svojich činoch neomylný, všemohúci a Jeho milosrdenstvo nemá hraníc; všetko, čo sa deje, sa deje najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť a etiku ľudí. A uvedomenie si tohto faktu by malo vyvolávať radostný pokoj a želanie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu — dobrú náladu, predurčujúcu charakter aj výsledky psychickej činnosti» — a to zaisťuje so Životom ladiacu jednotu emočného a významového naladenia duše VŠETKÝCH ĽUDÍ BEZ VÝNIMKY;
- Ľudský režim psychiky;
- stabilnú postupnosť v prenose informácie «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt»;
- oporu o mozaikové Bohocentrické videnie sveta cez trojjednotu matérie-infomácie-miery a z neho vyplývajúce chápanie sveta“,
— no každú z uvedených kvalít treba v sebe najprv precítiť, a potom sa naučiť ich cielene vyvolávať a stabilne v sebe udržiavať celú ich množinu: jak v bdelom stave, tak aj vo sne, neprestávať v sebarozvoji na tomto mravno-psychologickom základe, realizujúc prijatú misiu v Božom Zámere.
Ak to človek nebude robiť, tak KSB bude pre neho (objektívne) len ďalším propagandistickým mýtom, ktorú pochopil len útržkovito a selektívne v súlade so svojou Ja-centrickou mravnosťou, oddelene od kontextu Života, čím sa stal otrokom mýtu, ktorým sa (možno nevedomky) snaží zotročiť ďalších. Pritom ideály Koncepcie sa pre neho nemôžu stať realitou Života najmä kvôli tomu, že on sám pre to nerobí potrebné veci, keďže je zaujatý niečím iným.
Avšak súbornosť predpokladá nielen určitú egregoriálnu algoritmiku, v ktorej sa prejavuje Ľudský typ režimu psychiky, ale aj priamy vzájomný kontakt ľudí navzájom. T.j. vyžaduje si od svojich účastníkov aj určitú kultúru komunikácie, ktorá je odlišná od kultúry komunikácie v davo-„elitárnych“ spoločnostiach.
13. január — 5. jún 2003
Spresnenia a doplnenia: 20. — 22. august 2003
Preklad: jeseň 2021
[1] Šťastia alebo smoly, zdanlivo ničím neodôvodnenej, no reálne odôvodnenej rozdielmi v mravnosti, ktorá v človeku určuje: videnie sveta, výber cieľov činnosti, jej charakter a výsledky; a tiež odôvodnenej eticky, jak vnútrospoločensky, tak aj nábožensky.
[2] Tak aj my teraz, počas perestrojky a reforiem sa presviedčame, že minulý súhlas s uzneseniami XX. zjazdu KSSZ, ktorý očiernil J. V. Stalina a celú jeho epochu, a ľahostajnosť k rozhodnutiam tohto zjazdu — sú plodmi judášovho hriechu, ktorého následky teraz žneme. V tejto súvislosti odporúčame porovnať politiku trockistov 2. pokolenia v KSSZ čias N. S. Chruščova a formálnych imitátorov J.V.Stalina z čias L. I. Brežneva s tým, čo bolo napísané samotným J. V. Stalinom v jeho závete — „Ekonomických problémoch socializmu v ZSSR“ (september r. 1952).
Menovaná práca J. V. Stalina je podrobne preskúmaná v knihe „Ford a Stalin: O tom, ako žiť Ľudsky“.
[3] Príkladom čoho sa stal aj osud Jána Krstiteľa, popraveného na žiadosť nemravnej Salome. Zdôvodnenie tohto tvrdenia nájdete v práci VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezhraničnej viery“.
[4] Na tomto nie je absolútne nič nové. V tejto súvislosti zacitujeme z Biblie:
Ezechiel, 3. kapitola: «16. Po siedmich dňoch zaznelo mi slovo Hospodinovo: 17. Človeče, urobil som ťa strážcom domu Izraela. Budeš počuť slovo z mojich úst a dohovárať mu v mojom mene. 18. Keď poviem bezbožnému: „Určite zomrieš!“ a nebudeš ho varovať, ani neprehovoríš, aby si varoval bezbožného pred jeho bezbožnou cestou, aby sa zachoval nažive, ten bezbožný zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem hľadať v tvojich rukách. 19. Ak napomenieš bezbožného a on sa neodvráti od svojej bezbožnosti a od svojej bezbožnej cesty, zahynie pre svoju neprávosť, a ty si zachrániš život. 20. Keď sa však spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a dopustí sa neprávosti, a ja mu spôsobím pád, takže zomrie, ak si ho nevaroval, zomrie pre svoj hriech, a nebudú sa pripomínať jeho spravodlivé skutky, ktoré robil, ale jeho krv budem hľadať v tvojich rukách. 21. Ak napomenieš spravodlivého, aby nehrešil, a on nebude hrešiť, určite bude žiť, pretože si dal povedať, a ty si zachrániš život».
Ezechiel bol kňaz a keďže nekarhal samotnú tradičnú vierouku judaizmu tých rokov, tak je to ukazovateľom toho, že sám nie vždy rozlišoval, čo do jeho vnútra prichádzalo priamo od Boha a čo z kultového egregora judaizmu. Preto niektoré tvrdenia uvedené v danom citáte ponecháme bez komentára len na svedomí redaktorov a cenzorov Biblie, ako aj samotného Ezechiela.
Avšak to, čo hovoril Ezechiel o zodpovednosti pred Bohom tých, ktorí vidia chyby a zneužívania druhých ľudí, no nechcú dohovoriť páchateľom — je dôležité, pretože túto povinnosť každého človeka pred každým človekom si oddávna uzurpujú rôzne korporácie typu „poslúchajúc — raď, radiac — podriaďuj“ ako niečo, na čo majú právo len oni. No mravno-etická povinnosť (rozprestierajúca sa na celú spoločnosť) napomínať tých, ktorí sa dopúšťajú chýb a zneužívania, je životu adekvátnou v prostredí ľudí svedomito veriacich Bohu, čo ju odlišuje od rozdeľujúceho novozákonného pravidla, ktoré je lživo pripisované Kristovi:
«3. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a brvno vo vlastnom oku nebadáš? 4. Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: „Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka!“ — a pozri, v oku máš brvno? 5. Pokrytec, vyber najprv brvno z vlastného oka a potom uvidíš, ako vybrať smietku z oka svojho brata» (Matúš, 7. kapitola). Na tejto poučke sa súbornosť nevybuduje… ale ani samotnému s „brvnom v oku“ sa nie vždy podarí „brvna“ zbaviť.
[5] Dôležitosť tohto tvrdenia vysvetlíme na príklade, ktorý ukazuje, ako samotní stúpenci Koncepcie spoločenskej bezpečnosti (KSB) môžu svojimi činmi vytvárať okolo seba korporatívnosť.
Ak si stúpenec KSB v diskusii s ostatnými ale aj celkovo pri svojej činnosti neudržiava normálny emočno-významový režim, tak okrem toho, že tento odklon od mnohokrát v KSB ohlasovanej normy skresľuje jeho psychickú činnosť, tak je vnímaný aj okolitými ľuďmi. A ak sú títo okolití ľudia oboznámení s materiálmi KSB, tak algoritmika ich psychiky, minimálne podvedome, hľadá odpovede na otázky:
- Je KSB len ďalší propagandistický mýtus, za ktorým sa skrývajú nejaké korporatívne záujmy? Aký mám k nej zaujať postoj: pridať sa k nej a pomáhať jej ovládnuť štátnosť, biznis a spoločnosť, utŕžiac pri tom pre seba nejaké dividendy? alebo sa jej vyhnúť? alebo začať bojovať proti jej činnosti?
- Ak teda KSB nie je mýtus a udržiavanie normálneho (pre súbornosť) emočno-významového režimu je naozaj efektívnym základom osobnostného rozvoja a ľudskej činnosti (toto mnohí UŽ DOKÁZALI precítiť vo svojom živote), tak prečo tento stúpenec KSB si normálny emočno-významový režim v sebe neudržiava: čo sa nevie ovládať? alebo sa len tvári ako stúpenec KSB a je predstaviteľom alebo nástrojom nejakej korporácie, ktorá sa snaží osedlať KSB a prispôsobiť si ju podľa svojich záujmov?
A určitá časť oboznámených s KSB, vidiac, ako mnohí jej stúpenci neudržujú svoju psychiku v normálnom emočno-významovom režime (a niektorí si ešte aj bránia svoje právo dať voľný priebeh emóciám formujúcim sa pod tlakom okolností — t.j. „operatívnej“ a najmä „odvetnej“ informácie, ktorá sa im nepáči), skutočne začínajú vedome alebo nevedomky budovať korporáciu, orientujúc sa na svoje osobné Ja-centrické záujmy a zneužívajúc KSB len ako vznešenú ideovú zásterku ich osobnej alebo korporatívnej vypočítavosti, nezodpovednosti a všetko-si-dovoľovania k Životu.
[6] Tandemový a polytandemový princíp činnosti je podrobne vysvetlený v prácach VP ZSSR: „Mŕtva voda“, „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.
[7] Mechanizmus – filozofický smer odmietajúci dialektiku, popierajúci náhodu, a vysvetľujúci všetky javy vo svete iba zákonmi mechaniky (nevyhnutnosťou). – pozn. prekl.