Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
Úryvok z knihy (r. 2001)
„Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“
Už na začiatku pohlavného dozrievania (v zmysle zavŕšenia rozvoja reprodukčných orgánov a sprievodného prebúdzania pohlavných inštinktov) by mal tínedžer chápať, čo sa deje s jeho telom a psychikou, vedome v sebe rozlišujúc nielen psychickú činnosť na základe Bohocentrického videnia sveta pri Ľudskom režime psychiky, ale aj odchýlky od tohto ideálu jak v sebe samom, tak aj v okolitých ľuďoch: jednak tie čo sa už stali, ale aj výstražné predzvesti blížiacej sa deštrukcie psychickej činnosti pri Ľudskom režime psychiky a pod vplyvom vnútorných príčin a vonkajších faktorov[1].
Práve na tomto všetkom sa zakladá ľudská schopnosť sebaovládania, najmä ako včasného použitia vhodných prostriedkov k tomu, aby sme v Živote trvale zostávali Ľuďmi, ktorých život a konanie plynie neustále v harmónii s Božím Zámerom.
A všetko, čo má normálne prebehnúť v procese formovania psychiky vo veku od 7 do 13 – 14 rokov[2], si žiada dialógovú koordinovanosť:
- Rozlíšenia, dávaného Bohom priamo každému človeku,
- a vedomej pozornosti samotného subjektu, ktorá je viac či menej podriadená vôli každého človeka, počnúc od určitého veku.
Aby sme objasnili vzťah medzi Rozlíšením a pozornosťou, uvedieme taký príklad. Motor auta môže bežať na plné obrátky, no ak disky spojky nie sú pritisnuté k sebe (v dôsledku úmyselného stlačenia spojky vodičom alebo zlého nastavenia), tak výkon motora sa neprenesie do kolies, automobil bude stáť na mieste alebo sa pohne dolu svahom, ak je odbrzdený.
A v podobnom vzájomnom vzťahu sa nachádza aj Rozlíšenie od Boha a pozornosť subjektu — jak v procese osobného rozvoja človeka, tak aj v procese jeho činnosti v súlade s Božím Zámerom.
To, čo sa Bohom dáva v Rozlíšení, je pre človeka prvotným vonkajším faktorom, ktorý by mal postrkovať jeho vôľu k osobnému rozvoju, a tiež k nejakej zmysluplnej činnosti. Človek však môže byť nepozorný k tomu, čo vzniká v jeho vedomí v okamihoch osvietenia Rozlíšením, pretože jeho pozornosť je zaujatá niečím iným a nepodriaďuje sa jeho vôli, alebo aj preto, že on sám vedome sústredil svoju pozornosť na čosi iné a nič viac už nevníma. Takže pri takejto nespolupráci Rozlíšenia a pozornosti nemôže existovať žiadny osobný rozvoj, ani činnosť v duchu Božieho Zámeru. Navyše:
Od čias objavenia sa vedomej zložky intelektu u človeka predstavuje jeho nevšímavý postoj k Rozlíšeniu (a k tomu, čo mu Boh dáva v Rozlíšení) nebezpečenstvo pre neho samého[3].
Nejde len o to, že takáto dvojaká nepozornosť ničí relígiu (vedomé a zmysluplné spojenie každého človeka s Bohom) a že nepozornosť k Rozlíšeniu je prejavom neúcty daného človeka k bezprostrednej Božej starostlivosti o neho osobne; ale ide najmä o to, že následkom takejto nepozornosti sa vo videní sveta daného človeka hromadia neusporiadané, izolované dvojice «to — nie to», ktorých zložky nie sú patrične prepojené so zložkami ostatných dvojíc «to — nie to», zaradených do mozaiky vtedajšieho videnia sveta. Takže, ak Boh v Rozlíšení ponúka prístup k tej či onej objektívnej informácii, a človek tomuto procesu nevenuje pozornosť, potom narastá kaleidoskopickosť jeho videnia a chápania sveta. Úmerne tomu, ako narastá miera kaleidoskopickosti, tak videnie a chápanie daného človeka sa stáva čoraz neschopnejšie k tomu, aby sa na jeho základe dal modelovať mnohovariantný priebeh Života a bolo možné si vedome voliť ten najlepší variant (v jeho mravne podmienenom chápaní sveta) svojej spoluúčasti na bežiacich udalostiach Života[4].
No možný je aj iný, nemenej smutný variant zvráteného postoja k Rozlíšeniu. Vedomie človeka napríklad môže registrovať to, čo dostáva Zhora cez Rozlíšenie, avšak mravne podmienená neochota prehodnotiť svoju skutočnú mravnosť — občas dokonca pod veľkým tlakom «odvetnej» informácie, prichádzajúcej po spätných väzbách a pri narastaní „myšlienkového stromu“[5] na základe «Ja-centrického» videnia sveta — ho môže nakoniec priviesť aj k predčasnej smrti alebo do blázinca.
To je zároveň odpoveď na otázku, prečo tak múdry F. Nitzsche a niektorí ďalší znamenití intelektuáli skončili svoj život ako duševne chorí, a mnohí vynikajúci vedci a umelci, a ich najbližší príbuzní jak v minulosti, tak aj v súčasnosti sa obracali a obracajú k pomoci neuropatológov a psychiatrov[6], hoc aj sporadicky. Okrem toho, mnohí v snahe zbaviť sa nepríjemných mravných problémov, pri neochote zmeniť svoju mravnosť, sa snažili a snažia „zotrieť“ «prvotnú» a «operatívnu» informáciu, ktorú dostali Zhora cez Rozlíšenie, a uchyľujú sa k narkotikám, vrátane toho najrozšírenejšieho a jedného z najškodlivejších — k alkoholu. Následkom toho mnohí z nich skončili svoju životnú púť predčasne (vzhľadom na prirodzené možnosti organizmu), a v momente smrti následkom narkotík trpeli takmer úplným rozkladom osobnosti a identity.
A preto aby sa v živote človeka nič podobné nedialo, musí byť preňho už od ranného detstva prirodzené venovať svoju pozornosť tomu, čo dostáva v Rozlíšení, premýšľať nad tým, hľadať v tom zmysel a zaraďovať to do svojho videnia a chápania sveta.
Táto prirodzená súčinnosť trojice zložiek «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt» sa dá zaistiť «automaticky» vďaka sformovanej algoritmike dialógových vzťahov vedomia a nevedomých úrovní psychiky pri jej normálnom vývoji. Túto súčinnosť, ak sa sformuje, si človek môže uvedomiť už v detstve alebo v oveľa staršom veku. No prirodzene a nenútene sa môže sformovať len v rámci dialógu dieťaťa s dospelými pri uspokojovaní jeho záujmu o „nadpozemské“[7] témy filozoficko-teologického charakteru. Toho sa však väčšine detí v našej dobe nedostáva.
Ak sa z nejakých dôvodov normálna súčinnosť trojice zložiek «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt» nevytvára «automaticky, tak nikdy nie je príliš neskoro zamerať vedomú pozornosť a rozum dieťaťa alebo dospelého[8] k tejto trojici, čo umožní podporiť zvonku prirodzený proces formovania v jeho psychike adekvátneho a funkčného spojenia vedomej a nevedomých úrovní. No predsa len, vek od 4 do 7 rokov je obdobím, keď je dieťa v najväčšej miere súce k objaveniu v sebe tejto trojice «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt» a k obnoveniu v sebe normálnej súčinnosti jej zložiek. Pre dospelých, ktorí to počas detstva prepásli, tiež nie je neskoro začať kultivovať v sebe stabilnú súčinnosť trojice zložiek, čo je zároveň vnútorným zdrojom vedomého a zmysluplného ľudského života v relígii Boha, ktorý je.
*
* *
Takto, prechádzajúc prirodzenou cestou osobného rozvoja, sa človek začleňuje do súbornosti automaticky aj bez falošného pátosu a efektov, majúcich len predvádzací charakter s cieľom „urobiť na druhých nezabudnuteľný dojem“[9].
Pritom v dôsledku rovnakého postavenia ľudí vo vzťahu k Rozlíšeniu (a rovnakej postupnosti spracovania informácie v normálnej algoritmike psychiky: «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt») sú osobné vôle rôznych ľudí v súbornosti rovnocenné, a preto do súbornosti nepatrí ani osobná hierarchia[10], ani princíp „podriaďujúc sa — podriaďuj“, hoci vo vzťahu k jednotlivým etapám plnej funkcie riadenia rôznych vecí majú ľudia v spoločnosti rôzne pozície a funkcie.
Povedané znamená, že rovnocennosť osobných vôlí rôznych ľudí nevylučuje v bežnom živote aj vzťahy typu „organizátor vs podriadený“, hoci v iných situáciách (plných funkciách riadenia iných konkrétnych vecí) sa môžu úlohy týchto ľudí vymeniť, vďaka čomu sa šéfovia stanú podriadenými a podriadení šéfmi v závislosti od toho, ako si to vyžaduje daná vec, a nie v závislosti od Ja-centrických ambícií uchádzačov[11].
Človek je pripojený k súbornosti, pokiaľ si zachováva Ľudský režim psychiky. Ak ho na nejakú dobu stratí pod tlakom prebiehajúcich okolností alebo v dôsledku vnútorných príčin mravno-psychologického charakteru, tak človek zo súbornosti vypadáva. No opäť sa k súbornosti pripája, akonáhle sa znova začne ovládať a vráti sa k Ľudskému režimu psychiky.
Ako sme už neraz spomínali v prácach VP ZSSR, tak dosiahnutie Ľudského režimu psychiky u človeka nie je konečným cieľom, je to len vytvorenie spoľahlivého vnútorného základu pre ďalší osobný rozvoj a tvorenie v súlade s Božím Zámerom. Vzhľadom na to ani súbornosť nepredstavuje skupinu „dokonalých ľudí“, osprostených od praktizovania psychologických praktík, zdanlivo pracujúc na sebe. Členovia súbornosti môžu byť zaťažení množstvom osobných a spoločenských problémov, hoc aj prebývajú v Ľudskom režime psychiky. Tieto problémy môžu byť jednak zdedené z minulosti (tvoriace súčasť kultúry a duchovného dedičstva nezodpovedajúceho súbornosti energetického a informačno-algoritmického obsahu egregorov noosféry), ale môže ísť aj o problémy, ktoré stihli spôsobiť oni sami, keď v minulosti ešte neboli pripojení k súbornosti alebo v okamihoch, keď zo súbornosti vypadli (t.j. keď stratili sebakontrolu a vypadli z Ľudského režimu psychiky).
Úryvok z knihy (r. 2001)
„Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“
Božie dopustenie — to je keď Boh umožní jedným nepravdoverným subjektom priamo alebo nepriamo utláčať iné subjekty, ktoré sa odklonili od objektívnej pravdovernosti[12].
V závislosti od toho, ako a do akej miery sa subjekt vyhýba Zhora mu predostretým normám pravdovernosti[13] — v rovnakej miere ani Boh nebráni nepravdoverným skutkom voči tomuto subjektu, ani nepodporuje jeho nepravdoverný odpor voči tým, ktorí konajú proti nemu v medziach dopustenia. Pritom Božie dopustenie voči každému je podmienené jeho osobným rozvojom, ktorý dosiahol: čím viac bolo Zhora človeku dané, čím bližšie má jeho mravnosť k pravdovernosti, čím väčší rozvoj schopností dosiahol pri osvojovaní svojho potenciálu — tým prísnejšie je posudzovaný Zhora a tým prísnejšia by mala byť jeho vlastná sebadisciplína.
Avšak v závislosti od toho, do akej miery je človek (dokonca aj nepravdoverný) vnímavý k osloveniam Boha v jeho vnútornom svete a zvonka skrze Jazyk Životných znamení a kultivuje v sebe pravdovernosť — dopustenie voči nemu sa môže rozprestierať v rozsahu od «demonštratívno-poučného» charakteru náhlej hrozby, ktorá svojim potencionálnym obetiam nespôsobí žiadnu škodu, až po likvidačný charakter situácie voči nim, ak vyčerpali mieru dopustenia voči sebe; pričom tieto udalosti môžu zároveň niesť aj demonštratívno-poučný charakter pre niekoho iného. Toto sa deje jak vo vzťahu k jednotlivým osobám, tak aj vo vzťahu k spoločenstvám aj ľudstvu v celku[14].
Božie dopustenie je vo všetkých svojich prípadoch predvídavo účelové, pretože v ňom Boh dáva nepravdoverným pod vplyvom okolností možnosť spamätať sa, nenarúšajúc tak svojou vôľou slobodu ich voľby a ani nepotláča ich vôľu. A spamätanie je plne dostupné, ak v ľudskej psychike stabilne pracuje väzba «Rozlíšenie od Boha ► pozornosť samotného človeka ► intelekt, zameraný na prehodnotenie udalostí v Živote a vlastnej mravnosti».
Pritom, jedny a tie isté okolnosti — v závislosti od toho, v akom režime psychiky a emočno-významovom naladení psychickej činnosti je subjekt schopný zotrvávať, keď sa ocitne pod vplyvom týchto udalostí — môžu byť vyriešené jak v medziach Božieho dopustenia, tak aj v rámci Zámeru, a to buď úplne alebo čiastočne. A ak človek, určitým spôsobom, túto nejasnú predurčenosť riešenia situácie (vznikajúcej akoby Božím dopustením) vníma a chápe, tak je plne schopný ju aktom svojej vôle absolvovať v súlade so Zámerom, vyhnúc sa tak vplyvu dopustenia na seba a okolie.
Samotné dopustenie je svojráznym prepájačom spätných väzieb na človeka: čo zaseješ, to aj zožneš; v mnohých prípadoch zožneš stonásobne[15]. Preto by sa mal človek uvážene stavať k tomu, čo prichádza cez spätné väzby, zistiť ich polaritu (kladná alebo záporná väzba) a zmeniť ju na opačnú, ak je to potrebné.
A tak vedomosť o Božom dopustení (ako o objektívnom jave v živote spoločnosti i každého človeka jednotlivo) umožňuje odhaliť štyri základné druhy etiky:
- Využitie Božieho dopustenia (takého aké sa sformovalo vo vzťahu k druhým) vo svojich zámeroch.
- Subjektívny odhad hraníc Božieho dopustenia a následné zlomyseľné vťahovanie okolia na základe tohto odhadu do oblasti Božieho dopustenia (voči nim) s cieľom ich vypočítavého zneužívania v tomto stave (takto sú vybudované všetky biblické kulty ich majiteľmi, a na tomto stojí aj mnohotvárny satanizmus).
- Konanie v hraniciach Božieho dopustenia s cieľom prekazenia nepravdoverných činov niekoho, kto už bol oboznámený s podstatou jeho nepravdovernosti, no naďalej trvá na svojom, a ignoruje ďalšie upozornenia, že treba žiť a konať ináč. Takto vyzerá ideálne zdôvodnenie práva na „svätú“ — spravodlivú — vojnu (napr. takéto je zdôvodnenie islamského džihádu) a na činnosť rôznych druhov «inkvizície».
Avšak v reálnej praxi dejín pod heslami „svätej vojny“, prehlasovanej oboma znepriatelenými stranami, dochádzalo väčšinou iba k tomu, že jedni bezbožníci zažívali krutosť iných bezbožníkov v rámci Božieho dopustenia voči obom stranám. A preto beda tomu, kto v ilúzií svojej pravdovernosti začne „svätú“ vojnu voči tým, ktorí sú pravdovernejší alebo skutočne pravdoverní: nevyhnutne budú musieť čeliť priamej (a pre nepravdoverných aj nepredvídanej) Božej podpore tých, ktorí sú pravdovernejší. A to isté sa týka aj všemožných „svätých“ inkvizícií.
- Principiálne odmietanie vplývať na druhých spôsobom, ktorý nezodpovedá normám pravdoverných vzájomných vzťahov. Pritom takýto jedinec berie na seba povinnosť upozorňovať potenciálne obete dopustenia na to, že konajú nepravdoverne, ukazujúc im cestu von, a nechávajúc úlohu vysporiadania sa s tými, čo tvrdohlavo páchajú zlo, Bohu. Presne tomuto učil ľudí Ježiš a tento princíp aj sám dodržiaval, kým medzi nimi fyzicky žil. Toto je podľa nás základom kresťanskej etiky: «Poďte a naučte sa, čo to znamená: „Milosrdenstvo Chcem, a nie obetu» (Matúš, 9:13)[16].
V spoločnosti je prevaha kresťanskej (a v podstate normálnej Ľudskej) etiky v uvedenom zmysle možná, je však žiaduce, aby človek bol mravne pripravený a ochotný úprimne pouvažovať aj nad opačnými názormi zo strany okolia o jeho vlastnej nepravdovernosti, aby mohol takto s pomocou okolitých ľudí zmeniť samého seba.
V tom aj spočíva podstata algoritmiky súbornosti ako podpory pre osobný rozvoj.
Pri neochote pouvažovať nad upozorneniami ohľadom vlastnej nepravdovernosti, pri neschopnosti urobiť to alebo neochote zmeniť samého seba, a zbaviť sa tak vlastnej nepravdovernosti, sa „odmietač“ nevyhnutne presúva do samoizolácie alebo prechádza k „svätej“ vojne proti všetkým, čo s ním nesúhlasia, aby sa tak mohol ešte viac utvrdiť vo svojich omyloch, ktoré vyhovujú jeho morálke, a vštepiť ich okoliu ako normu. A v tejto vojne nevyhnutne zahynie, ak nebude nejakým spôsobom zastavený a nebude mu Zhora ponúknutá možnosť spamätať sa, ktorú aj využije.
*
* *
Pre účastníkov súbornosti je normálnym práve štvrtý typ etiky — etiky kresťanskej: Principiálne odmietanie vplývať na druhých spôsobom, ktorý nezodpovedá normám pravdoverných vzájomných vzťahov, avšak je možný v medziach Božieho dopustenia voči nim.
Neúmyselné využitie Božieho dopustenia sa môže v súbornosti vyskytnúť ako historicky sformovaná objektívna danosť (nie však ako mravno-etický schvaľovací princíp), pretože psychika ľudí formovaná v davo-„elitárnej“ kultúre môže byť vždy v niečom nepravdoverná. Avšak takéto neúmyselné využívanie Božieho dopustenia treba vždy odhaľovať, a ľudia by mali sami cielene pracovať na tom, aby takúto etiku v spoločnosti vykorenili. Týka sa to jak využívania dopustenia jednotlivými osobami, tak aj celou súbornosťou ako celkom.
Druhý typ etiky — zlomyseľné vťahovanie ľudí do oblasti Božieho dopustenia s cieľom ich zneužívania — je v súbornosti neprípustný, dokonca aj ako historicky sformovaná danosť.
Prechod od kresťanskej etiky ku konaniu v medziach Božieho dopustenia voči nepravdoverným s cieľom zaistenia ochrany spoločnosti smerom k pravdovernosti — môže byť pre existujúcu súbornosť ako celok len krátkodobým a mimoriadnym; a pre konkrétneho jedinca otázkou jeho svedomia a konania podľa konkrétnych okolností, pretože:
- na jednej strane:
- normálne sa vyvíjajúca súbornosť (t.j. zahŕňajúca čoraz viac populácie) nepotrebuje žiadnu „svätú“ inkvizíciu ani „svätú“ vojnu ako permanentne aktívne faktory v živote spoločnosti, pretože nimi vyvolávané emócie nenávisti, strachu a pätolizačstva nie sú tým, čo by mal človek vyvolávať vo vzťahu k Bohu a Jeho Zámeru;
- navyše, ľudia sa môžu mýliť pri hodnotení jak svojej vlastnej pravdovernosti, tak aj nepravdovernosti iných, hodnotiac cudziu nepravdovernosť nie na základe priameho čítania algoritmiky psychiky druhého človeka (touto schopnosťou nedisponuje vždy a vo všetkých prípadoch každý; a ak ju aj niekto má, nefunguje rovnako na úplne všetkých ľudí bez výnimky), ale na základe nepriamych príznakov, t.j. na základe nie vždy jediných možných interpretácií konania hodnotenej osoby;
- na druhej strane, pre rôzne korporácie typu «podriaďujúc sa — podriaďuj» je „svätá“ inkvizícia a „svätá“ vojna výhodná ako systémový faktor vytvárajúci psychologický tlak na ľudí nútiaci ich podriadiť sa, a preto sa tieto korporácie (s etikou prvého alebo druhého typu) budú snažiť zapájať do takýchto spoločenských procesov, prekrútiac ich zmysel a zameranie (ako sa to už neraz v histórii stalo, napr. v období „ježovščiny“ v ZSSR), v prípade ak súbornosť, ktorá ich spustila pod tlakom nejakých okolností, stratí nad nimi kontrolu (počas riešenia mimoriadnej situácie) a nedokáže ich zastaviť (akonáhle dôvody mimoriadnej situácie pominú).
Vždy ale treba chápať, že:
Prechod k tretiemu typu etiky, dokonca aj pri správnom vyhodnotení pravdovernosti a nepravdovernosti jednotlivých strán, je prejavom určitých chýb z minulosti tých, ktorí takýto prechod vykonávajú, alebo nejakých iných ľudí[17].
A preto:
Aby človek nebol nútený k takémuto prechodu od normálnej etiky k mimoriadnej, tak:
- na jednej strane — práca na sebe samom, na svojej mravnosti, videní a chápaní sveta, na svojej psychike ako celku — musí mať preň vyššiu prioritu než činnosť v spoločnom „vonkajšom svete“. Toto však nie je žiadna výzva k egoizmu v rafinovane zahmlenej forme, pretože:
- na druhej strane — ak toto človek chápe a aplikuje vo vzťahu k sebe, tak je povinný sa nielen starať o to, aby druhí ľudia mali možnosť (voľný čas a silu) takto na sebe pracovať, ale je aj povinný im v tomto pomáhať, nakoľko mu to len umožňuje vlastná vnímavosť k problémom druhých a chápanie ich mravno-psychologickej podstaty.
Neschopnosť vykonávať túto dvojakú činnosť je prejavom vlastnej slabosti a osobnej nerozvinutosti v niečom[18]: « Múdrosť bez súcitu je suchá a škodlivá. Súcit bez múdrosti je slepý a nevládny. Nepohŕdajte ani múdrosťou, ani súcitom» — ako vraví jedno z už vyššie uvedených budhistických prikázaní.
Okrem toho, treba si uvedomiť, že ak niekto uvažuje, rozhoduje sa a vykonáva prechod od normálnej (pre súbornosť) k mimoriadnej etike, tak:
v prípade, že sa tak deje pri emočno-významovom režime psychiky, ktorý nezodpovedá vyššie spomenutej „ladičke“: «Všedržiteľ je vo svojich činoch neomylný, všemohúci a Jeho milosrdenstvo nemá hraníc; všetko, čo sa deje, sa deje najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť a etiku ľudí. A uvedomenie si tohto faktu by malo vyvolávať radostný pokoj a želanie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu — dobrú náladu, predurčujúcu charakter aj výsledky psychickej činnosti»,
— potom takéto rozhodnutie môže byť chybné, chybne vymyslené alebo chybne realizované.
Preto si bude vyžadovať revíziu vo všetkých etapách plnej funkcie riadenia pri emočno-významovom režime psychiky, zodpovedajúcom spomenutej „ladičke“: «Všedržiteľ sa nemýli (…) A uvedomenie si tohto faktu by malo vyvolávať radostný pokoj a želanie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu».
Toto sa týka aj všetkých ostatných rozhodnutí, ktoré sa rodia pri emočno-zmyslovom režime nezodpovedajúcom „ladičke“: «Všedržiteľ je vo svojich činoch neomylný, všemohúci a Jeho milosrdenstvo nemá hraníc; všetko, čo sa deje, sa deje najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť a etiku ľudí. A uvedomenie si tohto faktu by malo vyvolávať radostný pokoj a želanie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu — dobrú náladu, predurčujúcu charakter aj výsledky psychickej činnosti» — pretože emočno-významový režim psychiky, ktorý v týchto slovách vyjadrujeme (možno nie najlepším spôsobom), je podľa nášho názoru normálnym pre vstup človeka do súbornosti, pre život a konanie v nej.
[1] V historicky sformovanej kultúre ľudstva, v masovo rozšírených exoterických nábožensko-filozofických systémoch sa otázka vytvorenia určitého emočno-významového režimu samotným človekom pred začiatkom činnosti predkladá ako kľúčová asi len v budhizme:
«Niet veci, ktorá nás zvonka môže donútiť trpieť; všetko závisí od výkladu našej skúsenosti. Tu je viditeľná veľká úloha rozumu v tom, či zažívame trápenie alebo radosť».
«Neschopnosť vykonať nejakú vec nie je dôvodom pre nepokoj. Schopnosť vykonať nejakú vec tiež nie je dôvodom pre znepokojenie. Tak načo sa znepokojovať? Buďte šťastní».
«Jediným zdrojom vašich trápení sú vaše vlastné činy. Vždy si všímajte, ako postupujete».
«Naučte sa vždy byť pokojným a múdrym. Keď ste pokojný a múdry, vaše činy budú zodpovedať situácii a nebudú pokazené negatívnymi emóciami».
«Múdrosť bez súcitu je suchá a škodlivá. Súcit bez múdrosti je slepý a nevládny. Nepohŕdajte ani múdrosťou, ani súcitom».
«Prvým krokom k múdrosti je uvidieť vlastné chyby. A tak, najprv, napravte svoje chyby».
«Činy vnuknuté hnevom svedčia o tom, že ste stratili moc nad sebou a viac nie ste schopný jasne vidieť a myslieť. Je to dosť nebezpečná cesta».
Tieto budhistické pravidlá sú prevzaté z internetového článku na adrese (z apríla 2005, citáty sú vyberané tematicky: http://buddhism.buryatia.ru/doc/nast.shtml ).
[2] Avšak davo-„elitárna“ kultúra tento normálny proces potláča a deformuje, preto v dospelosti sa o tomto väčšinou nezamýšľajú ani profesionálni psychológovia, nieto ešte takzvaní „obyčajní ľudia“.
[3] «My sme stvorili duchov i ľudí, z ktorých mnohí sú dedičstvom geenny*, lebo majú srdcia, ktorými nechápu; oči, ktorými nevidia; uši, ktorými nepočujú. Sú ako dobytok, dokonca ešte zblúdilejší. Sú ľahostajní.» — Korán 7:178; preklad je upravený podľa chápania zmyslu predstaviteľmi VP ZSSR, mierne odlišný od prekladov I. J. Kračkovského a G. S. Sablukova.
* Geenna – (arabsky foneticky „žahannam“- جهنم), v prekladoch Koránu sa prekladá aj ako peklo (biblický termín!). V etymologických výkladoch býva tento výraz spájaný s hebrejským slovom „Gehinnam“ (םנהג), čo je názov doliny na juhu Jeruzalemu spomínanej aj v Tóre ako „Gai-ben-hinnom“, teda dolina synov Hennoma, vraj tam kedysi neustále horel oheň, lebo sa tam spaľoval odpad a mŕtvoly zvierat. Čiže tu sa spoločnosť zbavovala všetkého neužitočného a škodlivého.
Dedičstvo geenny – môže to byť aj metafora opisujúca správanie sa tých, čo nevyužívajú potenciál v sebe ukrytý v súlade s prostredím, čo žijú ako slepí a hluchí iba pre seba, a nie sú ničím užitoční svojmu prostrediu, len mu škodia. Preto ak je situácia s “odpadom“ neúnosná, a je ohrozený normálny život, dochádza v biosfére k samočinnému čisteniu „smetiska“. Stačilo by pritom učiť sa od prírody, ktorá neprodukuje žiaden odpad, ale iba recyklovateľné, do budúcna užitočné veci. Geenna je možno tiež miestom recyklácie odpadu.
http://wikikoran.kz/index.php/%D0%93%D0%B5%D0%B5%D0%BD%D0%BD%D0%B0 – dopl. prekl.
[4] Výsledkom toto sa človek v tomto Sveta stráca, stáva sa v ňom bezmocným, a iné subjekty, zneužívajúc jeho nedorozvitosť alebo zvrátenosť videnia a chápania sveta, sa môžu pokúsiť urobiť ho na sebe závislým, vyjadrujúc vo svojom správaní životnú stratégiu «hlupáci boli stvorení na to, aby sa dali neobmedzene využívať». No stúpenci takýchto stratégií, prameniacich z «Ja-centrického» videnia sveta, nechápu, že: každý jeden z nich mierou svojho chápania pracuje na seba, a mierou svojho nechápania pracuje na tých, ktorí chápu v Živote viac. V konečnom dôsledku sa tak či onak stávajú sami využitými, pretože v Živote zo všetkých najlepšie chápe a rozumie Všedržiteľ, nastavujúc spätné väzby tak, aby každý vo svojom živote mohol pocítiť to, čo spôsobil druhým.
Neefektívnosť tejto iluzórnej, no mnohým sympatickej stratégie «brať všetko, čo sa núka», je známa oddávna: «… človeku, dobrému pred Jeho tvárou, On dáva múdrosť i vedomosti i radosť; a hriešnikovi dáva ustarostenosť hromadiť a kopiť, aby to potom všetko splatil dobrému pred tvárou Božou. A to je márnosť a mučenie ducha!» (Kazateľ, 2:26).
Mučenie ducha pokračuje dovtedy, kým sa človek nezamyslí nad mravno-etickými príčinami svojho neutešeného mučenia a kým nezmení svoju mravnosť; po tomto príde radosť Života, v ktorej sa Všedržiteľ nemýli, a to prinesie vedomosti a nevýslovnú (jazykmi kultúry spoločnosti) múdrosť.
[5] Štruktúrovité rozrastanie sa reťaze myšlienok buď smerom od seba k okolitému svetu (ja-centrické videnie sveta), alebo smerom od Boha k sebe samému (bohocentrické videnie sveta). – pozn. prekl.
[6] A niektorí aj k pomoci narkológov, v davo-„elitárnej“ kultúre od polovice 20. storočia stabilne usadených na rozhraní medzi psychiatriou a fyziológiou látkovej výmeny.
[7] Čo sa týka úrovne rozvoja vedy v spoločnosti, tak deti by mnohými svojimi otázkami dokázali zamestnať výskumom nejeden akademický ústav na mnohé desaťročia.
[8] A taktiež aj svoju vlastnú pozornosť a rozum.
[9] „Urobiť nezabudnuteľný dojem“ je to, čo v davo-„elitárnej“ spoločnosti zvyčajne generuje podriadenosť a závislosť tých, na ktorých bol urobený dojem, od tých, kto ten dojem urobil. Je to jeden zo spôsobov realizácie princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“, ktorý nemá miesto v algoritmike súbornosti.
[10] Ako to vidíme v cirkvách, ktoré majú celú škálu prostredníkov medzi Bohom a ľuďmi, učiteľov viery a pod. – pozn. prekl.
[11] Je však dôležité, že ani v pracovnej hierarchii nesmie byť nikto nútený robiť veci proti svojej intuícii alebo svedomiu, pretože by sa jednalo o korporatívne potlačovanie vôle daného jedinca podľa princípu „podriaďujúc sa podriaďuj“. – pozn. prekl.
[12] Starozákonní proroci by tú situáciu opísali asi takto: „Boh nás vydal do rúk našich nepriateľov, lebo sme sa spreneverili Jeho prikázaniam“. – pozn. prekl.
[13] Férovosť je v tom, že tie normy nie sú Zhora určené len pre človeka, ale sú spoločné pre celý Vesmír, vrátane Boha, ktorý ich tiež prijal za Svoje. – pozn. prekl.
[14] Napríklad náraz kométy Shoemaker-Levy-9 do planéty Jupiter v r. 1994 mal demonštratívno-poučný charakter vo vzťahu k ľudstvu Zeme. V prírodných a technogénnych katastrofách, vo vojnách a iných vnútrospoločenských neporiadkoch už nesie Božie dopustenie nielen demonštratívno-poučný, ale aj likvidačný charakter.
Avšak pre tých, čo neveria Bohu, sú znamenia k ničomu. Pragmatická veda ateistov, uvidiac stopy-škvrny v atmosfére Jupitera, ktoré sa vytvorili v dôsledku nárazu kométy (z ktorých každá rozmerom prevyšuje priemer planéty Zem), zintenzívnila výskum v oblasti včasnej detekcie (potenciálne nebezpečných) astronomických objektov a vypracovania prostriedkov na ich deštrukciu a presun na nové orbity. Vzniká otázka: možno sa pred Božím dopustením ochrániť pomocou technických prostriedkov, nemajúc moc nad Rozlíšením a súc malinkou čiastočkou Vesmíru?
[15] T.j. «úroda» : «sejba» je v pomere 100 : 1.
[16] A tiež: «4. Čo urobím tebe, Efraim? Čo urobím tebe, Júda? Vaša zbožnosť je ako ranná hmla, ako rosa, hneď sa rozplynie. 5. Preto Som ich ničil cez prorokov a drvil slovami Mojich úst, a Môj rozsudok ako svetlo vyjde. 6. Lebo Ja milosrdenstvo chcem, a nie obetu, a poznanie Boha je viac, než zápalné obety» (Ozeáš 6. kapitola).
[17] Vysvetlenie tejto poučky na konkrétnom historickom príklade sme uviedli v Prílohe 1.
[18] Preto postoj k druhým podľa hesla „kto nie je s nami, ten je proti nám“ je jedným zo sloganov psychotrockizmu: vyjadruje slabosť a osobnú nerozvinutosť jeho vedomých (a tým skôr podvedomých) stúpencov.