PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

Druhý prúd osvojenia „veľkých ideí“ (aj ilúzií) davo-„elitárnou“ spoločnosťou (v zmysle zužitkovania mamonársko-spotrebiteľskej činnosti vo svoj prospech) tvoria:

  • tí, ktorých korporácia subjektov so silnou vôľou (formovaná na princípe „podriaďujúc sa — podriaďuj“) neprijala do svojich radov alebo po nejakom čase vypudila, a ktorí sa nezúčastnili tvorby paralelných korporácií „za“ a „proti“ idei;
  • a tiež tí, ktorí sú natoľko vyťažení inou činnosťou, že nemajú čas ani silu sa zapojiť do korporácie, hoci samotná idea ich zaujíma a vôbec by nenamietali, ak by sa ju podarilo zrealizovať (či už ju chápu adekvátne alebo iluzórne). Preto sú ochotní jej realizácii občasne napomáhať (nie však systematickou účelovou činnosťou, čo ich aj odlišuje od účastníkov korporácie, ktorí konajú cieľavedomo a systematicky) a poskytovať „veľkej idei“ a jej systematicky aktívnym prívržencom takzvanú „morálnu podporu“.

V skutočnosti je táto „morálna podpora“ v davo-„elitárnej“ spoločnosti tým najhorším a najnebezpečnejším javom.

Ide o to, že vo svojej podstate predstavuje energetické nabíjanie egregora, ktorý sa formuje pod znakmi/symbolmi[1] „veľkej idey“ (alebo ilúzie „veľkej idey“) a jej subjektívnych interpretácií, ktoré sú dostatočne typické pre túto spoločnosť. Ak sa pohlavárom korporácie „podriaďujúc sa — podriaďuj“ (ale aj ľuďom viac-menej blízkym k dosiahnutiu Ľudského režimu psychiky v sebe) nedarí v tejto spoločnosti zvládať riadenie egregora, tak v ňom dochádza k „energetickému prierazu osoby“[2].

Energetický prieraz osoby egregorom má nasledovné príznaky:

  • niektorý z prívržencov idey, pripojený k egregoru, stratí vôľu alebo sebaovládanie a stane sa nevoľníkom alebo takmer nevoľníkom;
  • keďže je pripojený k egregoru, tak nahromadená egregoriálna energia preniká (počas neaktivity jeho vôle) do jeho psychiky a drví a potláča zvyšky jeho vôle;
  • egregorom poskytovaný energetický „doping“ „veľkej idey“, s ktorou sa subjekt stotožnil, ho opájajú a oblbujú (ak jeho emócie aj nekypia cez okraj, tak každopádne je emočne nabudený a nie je schopný tento stav vedome zanalyzovať a pochopiť: t.j. emócie a ich zmysel musia byť vždy vo vedomom súlade[3]);
  • egregoriálna algoritmika, sformovaná čiastočne samotnou ideou a čiastočne algoritmikou psychiky ľudí pripojených k egregoru, sa počas energetického „dopingu“ šíri ďalej cez tento opitý a oblbnutý subjekt bez vôle (v režime mnohovariantného automatu adaptujúceho sa k okolnostiam).

Príčiny takéhoto energetického prierazu osoby egregorom môžu byť nasledovné:

  1. zo strany egregoru: jeho dostatočné energetické nabitie,
  2. zo strany osoby: jej psychologické podlomenie následkom určitých okolností (možno vytvorených okolo neho aj umelo a cielene) alebo od začiatku prítomná absencia vôle, sformovaná exoterickou kultúrou spoločnosti.

No ochrana pred takýmito priebojmi je jednoduchá a efektívna: dobrá nálada a viera Bohu v živote za každých okolností — to je základ pre zachovanie si dostatočného sebaovládania.

Po takomto prvom energetickom prieboji — ak sa subjekt nedokáže chrániť (a v podstate: jeho mravnosť nemá záujem ho chrániť) — sa prieboje začínajú opakovať, pretože egregoriálny energetický „doping“ opája, deformuje zmysly a rozum, a stáva sa pre daného jedinca drogou. Na tomto psychologickom základe sa v živote spoločnosti prejavuje egregoriálna algoritmika. U egregorom posadnutého jedinca prebieha v režime automatu, ktorý reaguje na okolnosti podľa prevzatého programu[4].

Egregorom posadnutý subjekt (bezvôľne sa pripájajúci k egregoru a šíriaci ďalej jeho informačno-algoritmické a energetické zdroje) sa zdanlivo stáva vodcom davu a „elity“ stúpencov egregoriálnej „veľkej idey“, pretože budí dojem, že si dokáže podriadiť situáciu, celé davy aj jednotlivých prívržencov (i mnohých odporcov idey) v niektorom z vyššie opísaných režimov psychologického súboja vôlí.

Treba však chápať, že on len budí dojem vodcu, ale ním nie je, pretože vodca je viditeľný pre celú spoločnosť (alebo jej časť nadchnutú ideou), ale egregor, ktorý ho ovláda, nie je pre väčšinu tejto spoločnosti viditeľný priamo ani rozpoznateľný rozumovo-intelektuálne.

Ozajstný vodca sa od egregoriálne posadnutého subjektu odlišuje tým, že jeho vôľa má moc nad egregorom danej „veľkej idey“ a v určitých situáciách využíva informačno-algoritmické a energetické zdroje egregoru.

Vodca-žrec[5] je k tomu navyše aj konceptuálne mocný, t.j. dokáže meniť a rozvíjať „veľkú ideu“ a programovať algoritmiku jej egregora podľa vlastného uváženia, a nepodriaďuje sa korporácii „podriaďujúc sa podriaďuj“ v oboch modifikáciách tohto princípu.

Keďže korporácia „podriaďujúc sa — podriaďuj“[6] patrí do toho istého egregora „veľkej idey“, tak po energetickom prieboji nejakého jedinca so slabou vôľou (alebo so stratou sebaovládania) zo strany egregora a jeho opakovaných nájazdov na „vodcu“ a obrátení sa opojeného „vodcu“ k zdroju svojej moci (egregoru) — sa korporácia (a konkrétne jej prvohierarchovia) ocitá v kríze. V podstate je to vnútorná kríza korporácie, ktorá stratila riadenie nad zužitkovaním idey a prišla tak o zmysel svojej činnosti.

Korporácii ostávajú dve možnosti, ako prekonať túto krízu (pri zachovaní princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“):

  • buď zlikvidovať egregoriálne posadnutého „vodcu“ (hoci to nie je jednoduché, pretože je potrebné získať vnútornú alebo vonkajšiu[7] moc nad egregorom idey na dobu, ktorá je potrebná na likvidáciu alebo neutralizáciu posadnutého „vodcu“), čo nevylučuje možnosť, že sa v budúcnosti objaví nový egregoriálne posadnutý „vodca“, ktorého egregoriálna ochrana bude efektívnejšia a on sám bude ešte vynaliezavejší;
  • alebo podriadiť korporáciu a jej prvohierarchov egregoriálnej algoritmike, ktorá sa prejavuje cez egregoriálne posadnutého „vodcu“, čo zvyčajne končí rozkolom korporácie na tých:
    • ktorí sa podriaďujú egregoriálnej algoritmike a tých,
    • ktorí sa jej odmietajú podriaďovať, a robia to buď priamo, alebo len imitujú podriadenie, no vnútorne jej odporujú. Pritom „odmietači“ aj „imitátori“ môžu byť egregorom, ktorý sa sformoval okolo „veľkej idey“, prenasledovaní (vrátane likvidácie), ak zostanú v moci jeho algoritmiky aj po tom, čo prešiel do režimu, v ktorom je jeho bezducho-automatická moc v spoločnosti zosobnená posadnutým subjektom[8].

Avšak takýto režim fungovania egregora nemôže trvať dlho (z historického hľadiska), a existujú dva extrémne varianty jeho ukončenia.

1. Ak samotná „veľká idea“ alebo jej subjektívne interpretácie (ktoré sú rozšírené dostatočne na to, aby sa na ich základe sformoval egregor) generujú životu neadekvátnu algoritmiku (t.j. sú ilúziou idey), tak v takom prípade sa automatika egregoriálneho samoriadenia stáva samovražednou, pretože egregor a jeho účastníci reagujú neadekvátne na priebeh udalostí v živote. Odkloniť sa z tohto samovražedného kurzu je veľmi ťažké, pretože k tomu je potrebné zmeniť buď samotnú „veľkú ideu“, alebo jej subjektívne interpretácie, aby sa mohla zmeniť aj algoritmika egregoriálneho riadenia a prispôsobiť sa priebehu udalostí.

Aby však bolo možné vykonať takéto zmeny, stúpenci „veľkej idey“ musia mať vôľu, musia byť schopní a ochotní tvoriť a rozvíjať „veľké idey“, t.j. musia byť konceptuálne mocní.

To je však to najťažšie a najproblematickejšie v živote davo-„elitárnej“ spoločnosti a jej občanov podriadených egregoriálnej algoritmike. Má to dve príčiny:

  • po prvé, egregor psychologicky potláča väčšinu stúpencov idey;
  • po druhé, tých, ktorých egregor nedokázal potlačiť, tých sa jeho „imunitný systém“ snaží zlikvidovať ako prvky, ktoré sú nezlučiteľné s jeho aktuálnou egregoriálnou algoritmikou;

A presne v takomto režime automatickej egregoriálnej samovraždy prebiehal „rozkvet“ aj pád hitlerizmu v priebehu života jedného pokolenia — približne za 25 rokov, ak rátame od roku, v ktorom Hitler napísal svoju knihu „Mein kampf“ (1923).

*       *       *

Aby to nevyzeralo, že hovoríme len tak naprázdno, tak uvedieme svedectvo očitého svedka. Približne mesiac po vypuknutí Veľkej Vlasteneckej vojny, keď hitlerizmus začal mať prvé problémy s Robotnícko-Roľníckou Červenou armádou na území ZSSR, zajatcami a obyvateľstvom okupovaných území[9], B. Bažanov[10] bol znova pozvaný k Leibbrandtovi[11]. O tomto stretnutí B. Bažanov napísal nasledovné:

„Opäť sa dohadujeme o perspektívach, o nemeckej politike“, a ja pritom príliš nevyberám slová, vysvetľujúc, že na tejto úrovni politiky môžeme veci nazývať pravými menami. A Leibbrandt namieta čoraz laxnejšie. Nakoniec sa prekonal a vraví: ‚Mám k vám plnú dôveru a poviem vám niečo, čo je pre mňa nebezpečné hovoriť: myslím si, že máte vo všetkom pravdu‘ Skočil som mu do rečí: ‚A Rosenberg?‘ — ‚Rosenberg si myslí to isté, čo aj ja.‘ — ‚Tak prečo sa Rosenberg nesnaží presvedčiť Hitlera o zhubnosti jeho politiky?‘ — ‚Viete, — hovorí Leibbrandt — vy vôbec nie ste v kurze. Hitlera nemožno presvedčiť absolútne o ničom[12]. Predovšetkým, hovorí iba on, nikomu nič nedovolí povedať a nikoho nepočúva.

Ak by sa ho Rosenberg pokúsil presvedčiť, tak výsledok by bol nasledovný: Rosenberg by bol okamžite odvolaný zo svojho postu ako neschopný chápať a realizovať myšlienky a rozhodnutia vodcu, a bol by poslaný ako vojak na Východný front. Tak je to.‘ — ‚Ale keď ste presvedčený o nezmyselnosti Hitlerovej politiky, ako sa ňou môžete riadiť?‘ — ‚Je to oveľa zložitejšie, ako si myslíte, — hovorí Leibbrandt, — a nie je to len môj problém, ale aj problém všetkých vedúcich nášho hnutia. Keď Hitler začal prijímať svoje rozhodnutia, ktoré sa nám zdali pochabé: okupácia Porúria, porušenie Versailleskej dohody, ozbrojenie Nemecka, okupácia Rakúska, okupácia Československa, tak zakaždým sme čakali zlyhanie a záhubu. No on vždy vyhral. Postupne sme získali dojem, že tento človek možno vidí a chápe niečo, čo my nevidíme a nechápeme, a nám nezostáva nič iné, ako ho nasledovať. Tak tomu bolo aj s Poľskom, aj s Francúzskom, aj s Nórskom, a teraz napredujeme aj v Rusku a čoskoro budeme v Moskve. Možno sa opäť mýlime a pravdu má on?‘ “ (B. Bažanov, „Spomienky bývalého Stalinovho sekretára“, Petrohrad, vyd. „Vsemirnoe slovo“, 1992).

Spomienky B. Bažanova nám ukazujú, že nie všetci Hitlerovi spolubojovníci boli nadšení svojou prítomnosťou vedľa neho a činnosťou pod jeho velením, ale boli Hitlerom (a v podstate egregorom, konajúcim cez Hitlera) psychologicky rozdlávení, plní vnútorných protichodných názorov, motivácií a programov správania. Boli pracovne využívaní posadnutým Hitlerom v režime zombi-biorobotov, neschopných zmysluplne prejaviť svoju vôľu a konať v celostnosti svojej psychiky v súlade s vlastným cítením a svetonázorom. No aj sám Hitler je rovnaký zombi, unášaný egregorom, ktorý nielenže nevie, čo tvorí, ale ani sa nedokáže sústrediť na to, aby sa samostatne zamyslel nad budúcnosťou a vypočul si názory iných ľudí, ktoré sa nezhodujú s jeho „vlastnými“.

*               *

*

2. Ak samotná „veľká idea“ a jej subjektívne interpretácie, na základe ktorých sa sformoval egregor, vytvárajú algoritmiku, ktorá je dostatočne adekvátna životným okolnostiam, tak tento režim sa preruší smrťou egregoriálne posadnutého „vodcu“, možno, v hlbokej starobe.

Ak dovtedy idea nevyvolá v spoločnosti rozčarovanie, tak korporácia „podriaďujúc sa — podriaďuj“ bude môcť obnoviť svoje fungovanie v normálnom režime a obnoviť svoju moc nad zneužívaním idey a jej egregorom. Pravdepodobne sa bude starať o to, aby v budúcnosti nenastal ďalší prieboj subjektu so slabou vôľou, aby nemusela byť znova rukojemníčkou egregoriálnej automatiky v režime automatickej realizácie egregoriálnej algoritmiky cez posadnutého „vodcu“.

Historicky sformované kresťanstvo, umelo vybudované nie na Zvestovaní Zhora, danom cez Krista (ako veria členovia cirkvi), ale na zámene ideí Zvestovania odlišnou vieroukou[13], dokázalo prekonať podobné krízy nominálnej moci egregoriálne posadnutých pri svojim vzniku, a odvtedy existuje už takmer 2000 rokov. Počas tejto doby sa vystriedalo už nejedno pokolenie najvyšších hierarchov korporácie „podriaďujúc sa — podriaďuj“[14] vo všetkých sortách „kresťanstva“, ktorí blokovali prechod svojich egregorov do neriadeného režimu automatického fungovania pod nominálnou mocou egregoriálne posadnutých subjektov.

Pritom pohlavári vetví historicky sformovaného kresťanstva občas likvidovali nevhodné subjekty, ktoré svoju činnosť začínali správnou kritikou panujúcej korporácie „podriaďujúc sa — podriaďuj“, čím napomáhali prechodu egregorov týchto siekt do neriadeného (a následkom neadekvátnosti svojho správania voči okolnostiam — pre nich samovražedného) režimu automatického fungovania pod nominálnou mocou posadnutých.

Treba si však obzvlášť všimnúť to, že všetko vyššie opísané sa týka osvojenia „veľkých ideí“ davo-„elitárnou“ spoločnosťou ako systémom v zmysle ich zneužívania v záujme mamonársko-spotrebiteľskej činnosti na základe funkcie hlbokých podvedomých automatizmov ľudského správania, ktoré formuje prevládajúca exoterická kultúra.

Vyššie uvedený spoločenský proces však neopisuje prípad človeka, ktorý má vzťah k „veľkým ideám“, osvojuje si ich (do hĺbky, a nie len „relatívne“, ako bolo spomenuté vyššie) a cíti protiľudskú podstatu davo-„elitarizmu“, využíva silu svojej vôle k tomu, aby žil, dôverujúc Bohu na základe svedomia a realizujúc v živote Boží Zámer. Takýto ľudia tvoria podskupinu vo vyššie spomenutej kategórii nezávislých od názorov davu. Účastníci tejto skupiny sa rozvíjajú smerom k dosiahnutiu stabilného Ľudského režimu psychiky a ďalšieho osobného rozvoja na jeho základe.


[1] T.j. vôbec nie nutne na základe samotnej „veľkej idey“.

[2] Analógia, keď napätie, iskra prerazí izoláciu a prejde aj tam, kam nemá. Alebo inak: egregor sa ako hacker vláme do psychiky jedinca, a ten sa stane posadnutým. – pozn. prekl.

[3] Vždy si uvedomovať emócie a správne chápať ich zmysel. – pozn. prekl.

[4] Napríklad pri debate s náboženským fanatikom na rôzne témy má človek pocit, že sa už nerozpráva s ľudskou bytosťou, ktorá mala kedysi svoj špecifický charakter, „dušu“, ale že sa baví s rozprávajúcou Bibliou (t.j. jeho duch a vôľa je potlačená programom Biblie a z neho už nehovorí vlastný duch, ale egregor). – pozn. prekl.

[5] Takým bol aj J. V. Stalin: on prevzal riadenie marxistického egregoru jeho „legitímnym“ pohlavárom a zmenil charakter jeho algoritmiky na niekoľko desaťročí (vrátane rokov po jeho smrti).

[6] Hoc aj neformálna, bez organizačnej štruktúry a personálneho rozpisu s právomocami a služobnými povinnosťami jednotlivých pracovných pozícií.

[7] Vo vzťahu k egregoru.

[8] Práve takýto energetický prieboj jedinca so slabou vôľou (ak nie celkom bez vôle) zo strany egregora (cielene organizovaný biblickým „svetovým zákulisím“) sa odohral v Nemecku po skončení 1. svetovej vojny 20. storočia a historicky sa prejavil v hitlerizme.

Leni Riefenstahlová sa pomýlila, keď svoj film o zjazde nacistickej strany (NSDAP) v r. 1934 nazvala „Triumf vôle“ (Triumph des Willens). Bolo ho treba nazvať „Zbožňovanie bezvôlia“, a s takýmto názvom by sa stal jedným z najvýraznejších protifašistických filmov v histórii. Príklad tohto filmu ukazuje, že samotná videoséria zďaleka nie je všetko. Dodatočné vysvetľujúce poznámky, v závislosti od zobrazovanej mravnosti, by dodali vnímaniu videosérie presne opačný zmysel.

Analogický energetický prieboj osoby sa prejavil v Rusku i vo zvyšnom svete v podobe trockistickej vetvy marxizmu.

Tragický osud menovaných „vodcov“ nacizmu a internacizmu je následkom ich egregoriálnej posadnutosti a absencie vôle.

Život ďalšieho z egregoriálne „prebitých“ — A. F. Kerenského (04.05.1881 – 11.06.1970), najznámejšieho z predstaviteľov Dočasnej vlády Ruska v r. 1917 — bol nemenej ťažký, aj keď zomrel prirodzenou smrťou v hlbokej starobe, ako schátralý starec odmietnutý a zabudnutý spoločnosťou, ktorý si do posledných dní zachoval dostatočne jasný rozum.

[9] Všetkých uvrhli do otrockého stavu, nadbytočných a vzdorovitých likvidovali ako nepotrebných. W. L. Shirer uvádza fragment z nariadenia Rosenbergovho ministerstva ohľadom politiky v Rusku od konca júna 1942: „Slovania sú povolaní k tomu, aby na nás pracovali. Keď ich prestaneme potrebovať, tak môžu pokojne zomierať. Preto povinné očkovanie, nemecký zdravotný systém sú pre nich zbytočné. Množenie Slovanov nie je žiaduce. Môžu využívať prostriedky na zabránenie počatiu alebo robiť potraty. Čím viac, tým lepšie. Ich vzdelávanie je nebezpečné. Úplne stačí, ak sa naučia rátať do sto. Každý vzdelaný človek je budúci nepriateľ. Môžeme im ponechať náboženstvo ako prostriedok na rozptýlenie. Čo sa týka stravy, tak nesmú dostávať nič nad rámec toho, čo je absolútne nevyhnutné pre podporu života. My sme páni. My sme nad všetkým. (W. L. Shirer, „Vzlet a pád tretej ríše“, Moskva, vyd. Ministerstva obrany, 1991, zv. 2, str. 329).

Erich Koch, reichskommissar Ukrajiny, vo svojej reči (dokonca po porážke v Stalingrade) písal o tom istom: „Sme rasa pánov a musíme vládnuť tvrdo, ale spravodlivo… vyžmýkam z tejto krajiny všetko do poslednej kvapky… Neprišli sme sem kvôli dobročinnosti… Miestne obyvateľstvo musí pracovať, pracovať a ešte raz pracovať… Ani náhodou sme sem neprišli preto, aby sme ich zasypali mannou nebeskou. Prišli sme sem položiť základy svojho víťazstva.

Sme rasa pánov a musíme si uvedomovať, že posledný nemecký robotník je v rasovom a biologickom aspekte tisíckrát cennejší, než miestne obyvateľstvo“ (tá istá kniha, zv. 2, str. 329)

Himmler po Kurskej bitke, 4. októbra 1943 povedal: „To, či národy prosperujú alebo zomierajú hladom ako dobytok, ma zaujíma len natoľko, nakoľko ich využívame ako otrokov pre našu kultúru. V opačnom prípade ma nezaujímajú. To, či zahynie 10 000 ruských žien pri kopaní protitankových zákopov alebo nie, ma zaujíma len v tom zmysle, či vykopú tieto zákopy pre Nemecko alebo nie…“ (tá istá kniha, zv. 2, str. 328).

Vyjadrenia boli uvedené v chronologickom poradí, aby všetci pochopili, aký nebezpečný a zdĺhavý je nezmysel o vlastnej rasovej nadradenosti, v minulosti reálne vybitý z mnohých hlúpych hláv aj s mozgami.

[10] B. Bažanov bol sekretárom J. V. Stalina od roku 1923. Neskôr stratil vieru v budovanie socializmu, ukončil svoju prácu v Ústrednom výbore, odcestoval na perifériu a 1.1.1928 utiekol zo ZSSR do Iránu, potom žil v Európe. V polovici júna 1941 ho z hitlerovcami okupovaného Paríža, kde vtedy žil, „pozvali“ do Berlína na konzultáciu ohľadom problematiky nadchádzajúcej vojny proti ZSSR. Bažanov predpovedal porážku Nemecka v prípade, ak sa vojna bude viesť proti ruskému ľudu. Táto predpoveď hitlerovcov neuspokojila. Po čom žil nejaký čas v Berlíne „na slobode“ pod dohľadom gestapa. Uvedený fragment sa týka jeho druhého pozvania na konzultáciu už po začatí vojny. Po skončení tejto výmeny názorov mu hitlerovci dovolili návrat do Paríža, kde žil „neutrálne“ až do svojho odjazdu do Belgicka pred oslobodením Paríža spojencami.

B. Bažanov napísal memoáre „Spomienky bývalého Stalinovho sekretára“, ktoré boli v Rusku po r. 1991 opakovane vydané.

[11] Zástupca Alfreda Rosenberga — hitlerovského ideológa pre vykorenenie rasovo cudzorodých kultúr a ľudí, ich nositeľov. Rosenberg sa narodil v r. 1893 v hlavnom meste Estónska (hist. Reveľ, po novom Tallinn), študoval v Rige a Moskve, kde v roku 1918 ukončil Nikolajevskú vysokú technickú školu (MVTU Baumana v sovietskom období) s diplomom stavebného inžiniera. V roku 1919 odcestoval do Nemecka, kam priniesol „Protokoly sionských mudrcov“ v podobe jednej z kníh Sergeja Nilusa.

[12] „Nemožno presvedčiť“ — to nie je len vlastnosť ďalekozrivých ľudí, disponujúcich nezlomnou rozhodnosťou a silnou vôľou, ale aj vlastnosť posadnutých a biorobotov.

A v tomto aspekte sa história predvojnového ZSSR výrazne odlišuje od histórie predvojnového Nemecka. B. Bažanov, ktorý začal pracovať v Stalinovom aparáte začiatkom 1920-tych rokov, v tej istej knihe píše, že Stalin sa zaoberal náborom a rozložením kádrov ešte za života V. I. Lenina. Bažanov nerobí konceptuálnu analýzu motivácie Stalinovho správania, pretože to zjavne bolo za hranicami jeho chápania. On len opisuje, ako sa Stalin tíško zaoberal náborom a rozmiestnením kádrov po celý ten čas, kým sa „vodcovia strany“, medzi ktorých Stalin ešte nepatril, venovali vzájomným hádkam, zaklínaniam na zjazdoch a v tlači sociálneho živlu. Keď Stalin vytvoril aparát, tak sa pomocou neho zbavil všetkých marxistov-internacistov, ktorí, po prvé, túto jeho činnosť prehliadli, a po druhé, sami nemali záujem sa zaoberať špinavou, každodennou prípravnou prácou získavania a rozmiestňovania kádrov, a koordinácie kolektívnej činnosti v duchu určitej koncepcie.

No ak sa na to pozrieme z hľadiska vzájomných vzťahov koncepcií v kolektívnom vedomí a podvedomí, tak je zrejmé, že akonáhle sa Stalin presvedčil o tom, že Trockého a ďalších internacistov nie je možné v ničom presvedčiť, a tí sú naďalej politicky aktívni, tak nemá zmysel strácať čas a silu na podobné pokusy. Zostávali len dve možnosti: súhlasiť s nimi a podriadiť sa, alebo ich odstrániť. Keďže súhlasiť s nimi bolo mravne a konceptuálne neprijateľné, a presvedčiť ich o škodlivosti ich činnosti sa nedalo, tak Stalin včas vykročil na cestu ich odstránenia. No v Nemecku sa nenašiel nikto, kto by včas vykročil na cestu odstránenia Hitlera, hoci všetci vedeli už dlhé roky, že Hitlera nemožno presvedčiť o ničom.

[13] Podrobnejšie vysvetlenie tohto tvrdenia je v 8. kapitole tejto knihy, ale tiež v prácach VP ZSSR „K Božiemu kráľovstvu…“, „«Majster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium oddanej viery“.

[14] „Poslúchajúc poúčaj, poučujúc podriaďuj“, to je verzia tohto princípu na základe lexikónu hierarchie biblického „pravoslávia“.

POKRAČOVANIE (12/25)…

Napsat komentář