PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ…

Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: 
Od korporatívnosti k súbornosti.pdf

Keď sa objaví nová „veľká idea“ a stane sa v spoločnosti široko známou (alebo keď „stará“ idea zažíva nový vrchol záujmu o ňu), tak stúpenci tejto idey sú nevyhnutne vťahovaní do kolektívnej činnosti pod jej vlajkou (týka sa to všetkých spoločností bez výnimky, a nielen tých s jasne vyjadrenou davo-„elitárnou“ štruktúrou).

Pritom zmysel idey nie je jednoznačne podmienený reálnym režimom psychiky jej stúpencov, pretože práca s ideami je záležitosťou intelektu (umu-rozumu), ktorý je len jedným z funkčne špecializovaných zložiek psychiky ako celku a môže byť aktívny a dostatočne funkčný pri ľubovoľnom režime psychiky. V davo-„elitárnych“ spoločnostiach sú starí prívrženci ideí aj „neofyti“[1] nositeľmi prevažne neĽudských režimov psychiky, orientovaných na činnosť v spoločnom „vonkajšom svete“. Vzhľadom na túto orientáciu, po prijatí idey (a obzvlášť „veľkej idey“) do svojej psychiky (či už na základe racionálnej úvahy alebo pod vplyvom emócií, t.j. nevedomých úrovní psychiky), ju väčšinou aj tak prijímajú podvedomo-automaticky (t.j. povrchne, nie v súlade s jej zmyslom) a „relatívne“ (t.j. ľahostajne k jej obsahu) — len ako prostriedok na realizáciu mamonársko-spotrebiteľskej činnosti korporatívneho charakteru, umožňujúci zmeniť charakter riadenia spoločenských zdrojov (prírodných aj ľudských), ktorý ak aj nezvíťazí v konkurenčnom boji o spotrebu s korporáciami, ktoré sa sformovali na základe iných ideí, tak ich vytesní natoľko, aby sa rozsahom svojej spotreby a mierou osobnej nezávislosti od spoločensko-ekonomickej situácie zaradili medzi „elitu“ tejto alebo prestavanej spoločnosti. Preto davo-„elitárna“ spoločnosť (najmä tá, ktorá stratila svoje viditeľné stavovsko-kastové dedično-klanové stupňovanie davov a „elít“) vždy pociťuje deficit „veľkých ideí“ (ako aj ilúzií „veľkých ideí“, ktoré majú potenciál oblbnúť ľudí a strhnúť ich za sebou)[2]; vždy v nej existujú subjekty, ktoré nie sú spokojné so svojim sociálnym statusom a „osedlanie“ „veľkej idey“ (ako aj ilúzie „veľkej idey“, dostatočne efektívnej na oblbnutie davu) je pre nich šancou vyšvihnúť sa medzi „elitu“ tým rýchlejšie, čím efektívnejšia bude ich snaha:

  • šíriť túto ideu (ako aj ilúziu idey) v spoločnosti,
  • ideu podriadiť svojim záujmom,
  • a politiku štátu podriadiť idei alebo pseudoidei (t.j. jej vlastnej interpretácii, a pritom v podstate tiež svojim záujmom).

Vyššie povedané sa v davo-„elitárnych“ spoločnostiach týka štatistiky vzťahov ku všetkým „veľkým ideám“ i ku opojným ilúziám „veľkých ideí“ bez výnimky:

  1. Otvorene démonickým ideám zameraným na ustanovenie neobmedzenej svetovlády mimo Boha rôznymi subjektmi (na individuálnom alebo korporatívnom základe);
  2. Relatívne „neškodným“ ideám zbierania niečoho „extra“ alebo podlizovaniu sa „fanúšikov“ svojim idolom zo „šoubiznisu“, nech už by sa „šoubiznis“ v každej historickej epoche prejavoval akokoľvek;
  3. Ideám vyjadrujúcim Zvestovanie Zhora vysvetľujúce Boží Zámer[3] — t.j. zmysel života jednotlivcov, spoločností, ľudstva.

Osvojenie „veľkých ideí“ (ako aj ilúzií)v zmysle ich využitia v záujme mamonársko-spotrebiteľskej činnosti — preteká v davo-„elitárnej“ spoločnosti dvomi prúdmi, ktoré sa nikdy nemôžu definitívne rozdeliť ani zjednotiť.

Keďže oba prúdy sa odlišujú práve kvalitou vôle svojich účastníkov, tak vyššie sme venovali špeciálnu pozornosť presnému chápaniu vôle a jej prejavov v živote.

Do jedného prúdu sa zapájajú ľudia so silnou vôľou, a títo vytvárajú korporáciu[4] (mafiu), ktorú rozširujú do spoločnosti, konajúc podľa princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“. V korporatívnej činnosti máva tento princíp dve modifikácie:

  • Prvá, keď všetci účastníci korporácie konajú v súlade so vzájomne zlučiteľnými osobnými záujmami, ktoré ich zjednocujú do korporácie, a všetci dohromady tvoria hierarchiu, v ktorej je stanovené, kto je komu podriadený.
  • Druhá, keď sa do korporácie využívateľov idey infiltruje periféria nositeľov iných záujmov, ktorým činnosť prvej korporácie prekáža. V ich podaní sa princíp „podriaďujúc sa — podriaďuj“ mení na imitáciu dodržiavania noriem korporatívnej disciplíny (prvá polovica: „podriaďujúc sa“) s cieľom podriadiť si korporáciu, do ktorej sa im podarilo preniknúť (druhá polovica: „…podriaďuj“). Túto druhú modifikáciu možno nazvať: „naoko sa podriaď — vydoby si uznanie ako vlastné — potom podriaďuj“.

No ak sa na vec pozrieme z hľadiska druhej korporácie, tak druhá modifikácia tohto princípu vzniká vo výsledku zavedenia vlastného princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“ v jeho prvej modifikácii do hierarchie cudzej korporácie.

Inými slovami, v smere „od seba“ princíp „podriaďujúc sa — podriaďuj“ vždy vyjadruje korporatívne záujmy tej korporácie, ku ktorej patrí jeho nositeľ; a v smere „ku sebe“ môže vyjadrovať jak korporatívne záujmy vlastnej korporácie, tak aj korporatívne záujmy tých korporácií, ku ktorým patria „agenti vplyvu“ a „dvojití agenti“, ktorí sa votreli do spomínanej korporácie.

V procese osvojenia „veľkých ideí“ davo-„elitárnou“ spoločnosťou (v zmysle ich zužitkovania v korporatívnych cieľoch) sa vyskytujú obe modifikácie tohto princípu. A hoci prvá modifikácia býva pri úspešnom šírení idey oveľa početnejšia, no druhá modifikácia môže byť v davo-„elitárnej“ spoločnosti oveľa mocnejšia (záleží to od samotnej idey a sprievodných okolností). V druhom prípade dochádza k svojho druhu „prevzatiu idey“[5] mafiánskej alebo verejnej korporácie inou mafiánskou korporáciou. Charakter využívania idey sa pritom nemení, mení sa len personálne zloženie špičky hierarchie.

Treba však zdôrazniť, že efektivita činnosti korporácie, vytvorenej na princípe „podriaďujúc sa — podriaďuj“ v oboch modifikáciách, v mnohom závisí od iniciatívy a vôľových kvalít svojich účastníkov. Preto ak sa súboj vôlí rôznych subjektov končí tým, že niekto sa psychologicky zlomí a stráca vôľu, tak korporácia (sformovaná na princípe „podriaďujúc sa — podriaďuj“) ho vypudí, pretože človek bez vôle nie je schopný ani sebadisciplíny pri podriaďovaní sa a nie je schopný ani si podriaďovať v mene korporácie nových členov, ani tých, ktorí už v korporácii zaujímajú hierarchicky nižšie postavenie, ani účastníkov iných korporácií, činnosť ktorých sa prvá korporácia snaží potlačiť.

Avšak postavenie subjektu vo vnútrokorporatívnej hierarchii sa neurčuje výlučne spektrom schopností (vo vzťahu k množstvu sociálnych a prírodných procesov) a silou jeho vôle. Korporácia v sebe nesie Plnú funkciu riadenia alebo aspoň dostatočne objemnú postupnosť niektorých jej fragmentov. Každý z týchto fragmentov si pre svoju realizáciu objektívne vyžaduje určité zručnosti (najmä zručnosť vnímania situácie a ostatných účastníkov korporácie) a znalosti (informovanosť). Okrem toho, spoločnosť, v ktorej sa formuje korporácia (a teda aj jej účastníci osobne), môže byť vnímavá aj ku mimokorporatívnemu hierarchickému statusu danej osoby v existujúcom systéme davo-„elitarizmu“. Preto postavenie vo vnútrokorporatívnej hierarchii (za podmienky, že funguje efektívne) sa reálne určuje, predovšetkým, znalosťami a zručnosťami, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu príslušných etáp plnej funkcie riadenia, čomu musia zodpovedať aj vôľové kvality danej osoby, a v prípade potreby sa zohľadňuje aj mimokorporatívny sociálny status a pod.

Pritom v davo-„elitárnych“ sociálnych systémoch je dobre viditeľný súlad medzi jednotlivými etapami plnej funkcie riadenia a vnútrokorporatívnym hierarchickým statusom: „Čím bližšie má subjekt k počiatočným etapám plnej funkcie riadenia (konceptuálnej a ideologickej moci), tým vyšší je jeho hierarchický status“.

Tento súlad je spôsobený tým, že exoterická kultúra davo-„elitarizmu“ vytvára také štatistické rozdelenie ľudí, že tých, ktorí sú schopní realizovať činnosť na počiatočných etapách plnej funkcie riadenia, je výrazne menej, než tých, ktorí realizujú následné etapy (výkonného charakteru), kde netreba iniciatívu a vôľu (viď poznámku pod čiarou v 3. kapitole s názorom H. Forda k tejto veci) a netreba si ani dlho a namáhavo osvojovať nové znalosti a zručnosti.

Tento pre davo-„elitarizmus“ univerzálny princíp sa prejavuje aj v štruktúre každej vnútrokorporatívnej hierarchie pod vlajkami ideí, ak sa korporácia pod tlakom okolností alebo z vôle jej účastníkov snaží o udržanie a zvyšovanie efektivity svojej činnosti (v spoločnom „vonkajšom svete“)[6]. V takom prípade kandidáti na povýšenie vo vnútrokorporatívnej hierarchii, ktorí na to nemajú potrebné osobné kvality, avšak sú nespokojní so svojou pozíciou a nevedia sa vzdať svojich ambícií, prestávajú sa podriaďovať disciplíne korporatívnej činnosti a korporácia ich vypudí.

Vnútrokorporatívna disciplína „podriaďujúc sa — podriaďuj“ je v mnohom disciplínou osobno-hierarchickou:

  • smerom „nahor“ je to disciplína podriadenia sa jednotlivca svojim nadriadeným v hierarchii a zodpovedaní sa im,
  • a smerom „nadol“ je to disciplína riadenia, prameniaca z podriadenosti voči svojim nadriadeným (možná je aj iniciatíva „v primeranej miere“, „podľa hodnosti“) a požiadaviek ku svojim podriadeným.

A vôbec nie je nutné, aby tieto princípy vnútrokorporatívnej disciplíny boli v priebehu kolektívnej činnosti nahlas vyjadrené. Korporácia „podriaďujúc sa — podriaďuj“ sa môže sformovať aj na základe „zamlčaní“[7], ktoré môžu byť 1) reálnymi tichými požiadavkami jedných k druhým, no môžu byť aj 2) výplodmi fantázie nositeľov lokajsko-pánskej mravnosti a etiky dokonca aj v prípadoch, keď sú im ponúkané rovnoprávne súdružské vzťahy. V prípade č. 2 sa korporácia môže formovať na týchto princípoch disciplíny aj napriek deklaráciám, ktoré majú presne opačný zmysel.

Pri dominancii takejto korporatívnej osobno-hierarchickej disciplíny sa samotná idea ako taká v kolektívnej činnosti stáva ani nie druhoradou, ale dokonca treťoradou, pretože:

  • na 1. mieste je vnútrokorporatívna disciplína v uvedenom zmysle;
  • na 2. mieste sú tajné (medzi štyrmi očami) interpretácie danej idey subjektmi podľa ich osobného postavenia v hierarchii korporácie;
  • na 3. mieste sa v korporácii vznáša samotná idea (ako taká) v úlohe poznávacieho znaku „v režime na pozadí“, pritom sa vôbec nemusí prejavovať v činnosti jednotlivých účastníkov alebo korporácie ako celku.

Preto účastníci korporácie neakceptujú odkazy na ideu ako takú zo strany rôznych stúpencov, ak daný stúpenec nedisponuje žiadnym vnútrokorporatívnym hierarchickým statusom, ktorý by mu dával vnútrokorporatívne právo odkazovať sa na ideu priamo a vysvetľovať ju v živote natoľko slobodne, nakoľko to on sám uzná, samozrejme, ak mu jeho intelekt umožňuje danú ideu vysvetľovať a rozvíjať.

Takýto charakter vnútrokorporatívnej disciplíny vedie k tomu, že vzniká špeciálna kategória „nezávislých“ stúpencov „veľkej idey“, ktorá nespadá ani do prvého, ani do druhého prúdu[8] jej osvojenia davo-„elitárnou“ spoločnosťou: oni úprimne a neoblomne (snáď len s výnimkou krátkodobých mravno-psychologických alebo iných emočných zlyhaní, ktoré sa môžu stať takmer každému), navzdory všetkým prekážkam, slúžia idei ako takej (podľa svojho chápania), nepodriaďujúc svoje správanie ani kultovým interpretáciám idey v spoločnosti a jej sociálnych skupinách, ani vnútrokorporatívnej osobno-hierarchickej disciplíne „podriaďujúc sa — podriaďuj“. Každý z nich koná podľa vlastného chápania toho, čo je účelné a vhodné v konkrétnych situáciách, a pritom sa môžu zúčastňovať činnosti korporácie aj slúžiť idei ako takej (podľa jej subjektívneho chápania) mimo korporáciu. Avšak pri pohľade zvonku (tvoriac špeciálnu kategóriu jedincov, nezávislých od názorov davu, vrátane hierarchov-vykladačov idey) sa môžu medzi sebou vnútorne psychologicky odlišovať podľa typov režimu psychiky, ktorých sú nositeľmi. Do tejto špeciálnej kategórie „nezávislých“ môžu patriť:

  • „zombi“, t.j. fanatici, naprogramovaní (zotročení) jednotlivými interpretáciami idey, a dbajúci na nemennosť svojho „kánonu“ jej vykladania a realizácie v životných situáciách;
  • démoni a nositelia Ľudského režimu psychiky, ktorí dokážu ideu rozvíjať v súlade so svojou mravnosťou, informovanosťou, intelektom a vôľou. Rozdiel medzi démonmi a Ľuďmi prezrádza obsah „veľkej idei“ (nie všetky „veľké idey“ sú prijateľné pre Ľudí; nie všetky „veľké idey“ sú prijateľné pre démonov; a tieto množiny ideí, prijateľné pre jednotlivé mravno-psychologické typy jedincov, sa nie vo všetkom zhodujú), ktorej je každý z nich verný, a ich vnútorná relígia — ich osobný vzájomný vzťah s Bohom v ich živote.

Takže, ak sa okolo „veľkej idey“ na základe princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“ formuje korporácia, tak mimo korporáciu (alebo na jej najnižších stupňoch, čo je v mnohom jedno a to isté) sa ocitajú subjekty, ktoré:

  • nedokážu vyplniť druhú polovicu princípu „podriaďuj!“, pretože im chýba vôľa alebo si nedokážu osvojiť ideu na intelektuálnej úrovni tak, aby ju mohli sprostredkovať druhým;
  • nedokážu vyplniť prvú polovicu princípu „podriaďuj sa!“, čoho príčinou môže byť:
    • buď absencia vôle, pri ktorej subjekt nedokáže dodržiavať korporatívnu disciplínu pod vplyvom rôznych prírodných faktorov (napr. inštinktov, klimatických faktorov a pod.), ako aj sociálnych faktorov;
    • alebo nespokojnosť so svojim hierarchickým postavením v existujúcej korporácii bez ohľadu na kvalitu svojej vôle;
  • skutoční odhalení „agenti“ alebo nesprávne rozpoznaní nositelia princípu „naoko sa podriaď — vydoby si uznanie ako vlastné — potom podriaďuj“.

V posledných dvoch prípadoch (nespokojnosť a odhalenie „agentov vplyvu“), ak má subjekt isté vôľové kvality a osvojil si potrebné znalosti a zručnosti, tak môže začať budovať paralelnú korporáciu vôkol tej istej idey (dajúc jej špecifickú interpretáciu alebo obviniac pôvodnú korporáciu z jej prekrútenia a uchvátenia kvôli zištným cieľom).

No svoju nespokojnosť s hierarchickým postavením v korporácii (alebo svoje odhalenie ako „agenta vplyvu“) sa môže pokúsiť pretaviť aj do vytvorenia „bojovníkov“ proti „veľkej idey“, okolo ktorej stojí korporácia, ktorá ho vylúčila (alebo neprijala).

Okrem toho, ak činnosť korporácie „podriaďujúc sa — podriaďuj“ sa stáva závislou od činnosti niektorých konkrétnych ľudí, tak v dôsledku toho, že práve títo ľudia sú nositeľmi potrebných znalostí, zručností, kľúčov a prístupových kanálov k nejakým zdrojom a ich riadeniu, tak algoritmika princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“ sa v osobných medziľudských vzťahoch alebo v egregoriálnom riadení môže prejaviť vo vytvorení a stabilnom udržiavaní systému závislosti takýchto osôb od korporácie a okolností vytváraných korporáciou okolo tejto osoby. Tento systém je tým rozvinutejší, čím viacej je závislá samotná korporácia s jej „veľkou ideou“ od činnosti takýchto osôb.

Systém formovania závislosti určitých osôb od korporácie, budovaný v takejto algoritmike korporatívnej činnosti, sa nezameriava na kúpenie si a povýšenie jedinca v korporatívnej hierarchii, akoby sa mnohým mohlo zdať, ale na zaistenie čo najefektívnejšej práce danej osoby pre korporáciu a zároveň na úmyselné vytváranie podmienok znemožňujúcich svojvoľný odchod takejto osoby z korporácie.

Vzhľadom na tento princíp maximálnej efektivity práce pre korporáciu sa korporatívna algoritmika tvorby a udržiavania systému závislosti niektorých konkrétnych ľudí v jej osobných a egregoriálnych prejavoch môže prejavovať rôzne:

  • v izolácii osoby od prúdov informácii, ktoré sú pre korporáciu cudzie;
  • v odstránení reálnych a potenciálnych prekážok v práci pre korporáciu, čo sa môže prejaviť:
    • vo vytvorení rodiny na zaistenie súkromného života osoby;
    • v jej rozbití, ak korporatívna algoritmika vyhodnotí členov rodiny ako prekážku v práci;
    • v podsunutí kandidátov na priateľstvo alebo vo vyčlenení priateľov z jeho okruhu a ich likvidácii;
  • vo vytvorení finančno-ekonomickej závislosti od korporatívnej algoritmiky v súkromnom živote, v dôsledku čoho pri dosiahnutej kvalite svojho rozvoja sa môže stať pre danú osobu nemožným zamestnať sa mimo korporácie alebo bez dovolenia korporácie (osobného alebo egregoriálneho);
  • v úmyselnom vytváraní zdravotných problémov, aby mohli osobe pomáhať cez korporácii podriadené zdravotníctvo.
  • v podporovaní sklonov k prehnanému komfortu alebo každodennému životu, kde za neho všetko robí formálne alebo neformálne služobníctvo atď.

V podstate, v takýchto prípadoch korporatívna algoritmika pracuje na zaistenie rovnakej miery neslobody jedinca, akou v minulosti disponoval otrok-veslár na galére, hoci v živote sa tento stav „galérnika“ môže odrážať (v dôsledku toho, že korporácie sú závislé od najrôznejších druhov činnosti a osobnostných špecifikácií) v širokej škále materiálnych a situačných prejavov, vôbec sa nepodobajúcich na galéru, väzenie a pod.

Pritom vnútrokorporatívny hierarchický status osoby, ktorej miera osobnej neslobody je na úrovni „galérnika“, môže byť rôzny: od „žiadneho“, toho najnižšieho statusu vo vnútrokorporatívnej hierarchii, ak korporatívna algoritmika vyhodnocuje túto osobu skrátka ako jej „zdroj“, avšak veľmi cenný, — až do prvohierarchu v systéme osobných vzájomných vzťahov v korporácii alebo v jej egregore (t.j. až do jedného z dvoch vnútrokorporatívnych vrcholov, ktoré sa nie vždy zhodujú, pretože môžu byť lokalizované v rôznych osobách)[9].

Avšak v prípade, že osoba, okolo ktorej je vytvorený takýto systém tvrdej závislosti od korporácie, si tento fakt uvedomí a odhalí systém a algoritmiku fungovania jej spútavania, tak sa jej otvárajú možnosti získať slobodu od tohto systému závislosti (dokonca ani nemusí prerušiť svoj vzťah s korporáciou) priamoúmerne tomu, ako si vytvára osobné kvality a zručnosti, ktoré ju začleňujú do súbornosti (v prípade, že dosiahne Ľudský režim psychiky a náležitú algoritmiku celkovej psychickej činnosti) alebo ju začleňujú do nejakej inej korporácie, ktorá vládne alebo je schopná ovládnuť prvú korporáciu na princípe „podriaďujúc sa — podriaďuj“ v oboch jeho modifikáciách (v prípade, že si vypracuje potrebné kvality a zručnosti pri zachovaní neĽudského typu režimu psychiky).


[1] Noví prívrženci nejakej ideológie, svetonázoru, viery. – pozn. prekl.

[2] Historicky nedávnym príkladom takýchto opojných ilúzií bol napríklad marxizmus, ako učenie o komunizme a jeho budovaní. O niekoľko storočí skôr to bola masová záľuba Holanďanov v kšeftovaní s cibuľami tulipánov.

[3] Okolo týchto ideí sa v davo-„elitárnych“ spoločnostiach tiež formujú korporácie, ktoré ich prekrúcajú kvôli dosiahnutiu neobmedzenej svetovlády mimo Boha pod vlajkou týchto ideí.

[4] Tu sa má na mysli neformálna korporácia (mafia) na vytvorenie ktorej stačí, aby jej účastníci mali spoločné alebo navzájom sa dopĺňajúce záujmy, aby ich účastníci konali v súlade s týmito záujmami a vedeli rozpoznávať „svojich ľudí“, „ľudí zo svojich kruhov“ a odlišovať ich od „cudzích“.

[5] Metódu „preberania“ ideí na základe princípu „podriaďujúc sa — podriaďuj“ si v histórii súčasnej globálnej civilizácie postupne osvojilo židovské slobodomurárstvo. Len v 20. storočí boli úspešne prevzaté a podriadené: hitlerizmus (v Nemecku); idea vybudovania socializmu a komunizmu v jednej samostatnej krajine (ZSSR); a na začiatku letopočtu to bolo apoštolské kresťanstvo bez Krista.

[6] Ak je tento princíp narušovaný v prospech egoizmu niektorých hierarchov korporácie, tak efektivita jej činnosti padá a korporácia stráca svoje pozície. Taký bol algoritmus degradácie vládnucej korporatívnej vrchnosti Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

[7] Niečo, čo sa rozumie samo sebou (implicitná informácia). Niečo, o čom sa nehovorí, ale čoho porušovanie sa neakceptuje. – pozn. prekl.

[8] O ňom ešte len pôjde reč.

[9] Korporátny líder a egregoriálny líder nemusí byť vždy tá istá osoba. – pozn. prekl.

POKRAČOVANIE (11/25)…

1 komentář

Napsat komentář