10. Vniesť svetlo do chápania otázky vlastníctva
Právo vlastniť výrobné prostriedky sa z hľadiska KSB vysvetľuje ako právo riadiť výrobu tovarov a ich distribúciu.
Moc, to je prakticky realizovaná schopnosť riadiť.
Rozdiel medzi
- súkromnou formou vlastníctva výrobných prostriedkov a
- celospoločenskou[1] formou vlastníctva výrobných prostriedkov
nie je v tom, ako sú definované zákonom (to je len zákonodarná moc, a „nad ňou“ sú ešte dva vyššie druhy moci), ale v tom, ako je v praxi realizované právo riadiť konkrétne výrobné prostriedky.
Riadenie vykonávajú „riadiaci pracovníci“, preto na vlastnícke právo sa treba pozerať výlučne cez to, AKO vzniká riadiaci korpus.
Vlastníctvo je súkromné, ak zamestnanci obsluhujúci celú množinu výrobných prostriedkov podniku nemajú možnosť okamžite odstrániť z riadenia tých, ktorí riadenie nezvládajú, a najať alebo dosadiť spomedzi seba náhradu. Týmto právom dnes reálne disponuje len:
- nejaká verejná „elitárna“ korporácia,
- anonymná mafia,
- nejaké súkromné osoby.
Vlastníctvo je celospoločenské, ak manažéri, ktorí stratili dôveru (nezvládli svoje povinnosti zvyšovať kvalitu riadenia), môžu byť okamžite odstránení z riadenia na základe iniciatívy zamestnancov obsluhujúcich výrobné prostriedku daného závodu. To isté sa týka aj menovania nových manažérov. Tu sa skrýva obrovský potenciál odborových zväzov všetkých úrovní! Tu je možné prakticky realizovať heslo „fabriky a závody robotníkom!“. Avšak dobre „kŕmené“ vedenie odborových zväzov nedáva svojim členom znalosti KSB, nedáva im možnosť dostať sa na úroveň samoriadenia a neumožňuje im stať sa reálnymi pánmi svojich podnikov a firiem. To znamená, že vedenie odborových zväzov v skutočnosti pomáha udržiavať robotníkov v pozícií otrokov.
Rovnaký pohľad na vlastníctvo je potrebný aj pri definovaní vlastníckych práv týkajúcich sa zeme, jej útrob a ďalších prírodných zdrojov. Vlastnícke práva na toto všetko treba chápať nasledovne:
- právo organizovať prácu ľudí s využitím daných prírodných zdrojov,
- právo obmedziť dostup k ich nevýrobnému používaniu.
Keď ide reč o kúpe alebo predaji zeme, jej hlbín, jej vôd, tak sa predáva iba právo využívať túto zem, jej hlbiny, jej vody, a nepredáva sa samotná zem, hlbiny, vody.
Zem, jej hlbiny, jej vody, ľudia na Zemi – to všetko je Božie. Tvrdiť opak je satanizmus.
Termín „predaj alebo kúpa zeme“ je z kategórie zámeny pojmov. Každému súdnemu človeku musí byť jasné, že zem sa z princípu nedá kúpiť ani predať, pretože zem nie je produktom ľudskej činnosti. Zem je Božia. Človek môže obchodovať iba s právom vykonávať nejakú činnosť na danom pozemku. Nemci v období druhej svetovej vojny kradli černozem z územia Kubáne: zobrali vrstvu 30 – 40 cm, naložili do vagónov a prevážali železnicou do Nemecka chudobného na černozem. No dnes, ak si aj niekto kúpi pozemok podľa „pozemkového zákona“, tak si ho nemôže zobrať a previezť do Nemecka alebo Ameriky. Veď to by ho musel najprv „vyrezať zo zemegule“, a tu sa hneď vynára otázka: do akej hĺbky treba rezať? Ak by šlo o dôsledného „súkromníka“, tak ten by rezal, minimálne, do stredu Zeme, čím by vznikla akási obrátená pyramída s výškou polomeru Zeme. Väčšina ľudí na podobné úvahy zareaguje slovami: to je schizofrénia. No o nič menšou schizofréniou nie je ani skúmanie otázky „kúpy a predaja pozemku“. „Gramotní“ právnici si veľmi dobre uvedomujú, že na papieri uzatvárajú zmluvu o vlastníckom práve nie pozemku, ale určitej činnosti na tomto pozemku.
No ak miesto rozhovorov o „kúpe a predaji pozemku“ budeme debatovať o „kúpe a predaji práva určitej činnosti na danom pozemku“, tak sa objaví Zákon, na základe ktorého úradníci nebudú môcť páchať bezprávie, pretože každý potenciálny „kupec pozemku“ začne chápať, že on reálne kupuje len „právo na určitý druh činnosti na danom pozemku“, a nie samotný pozemok.
Právo je informačným produktom spoločnosti, a nie je prevzaté z prírody. Preto môžeme hovoriť len o obchodovaní s právom užívania. A právo existuje len v hraniciach koncepcie riadenia spoločnosti (spravodlivej alebo nespravodlivej koncepcie, iných niet). Preto keď sa začína hovoriť o obchodovaní s pozemkami, hlbinami, vodami, ľuďmi – to je otvorený satanizmus!
Celospoločenské vlastníctvo čohokoľvek sa z hľadiska KSB (DVTR) nedá ustanoviť zákonom. Ak v spoločnosti panuje názor, že to, čo je zo zákona celospoločenské, je fakticky bez majiteľa (spomeňte si: „všetko navôkol je spoločné, všetko navôkol je moje“), tak toto „fakticky bez majiteľa“ sa nevyhnutne stane osobným, súkromným alebo korporátnym.
Okrem toho, právo odstrániť manažéra z funkcie môže priniesť úžitok len vtedy, keď zamestnanci plne chápu a uvedomujú si, že jediným dôvodom takéhoto odstránenia môže byť len neschopnosť manažéra riadiť s potrebnou kvalitou, a tiež zneužívanie svojho postavenia na osobné a rodinné obohacovanie sa. Právo odstrániť manažéra v rukách nerozumného davu vytlačí z riadiacej sféry tých najkvalifikovanejších, najzodpovednejších a najprísnejších manažérov, a nahradí ich tárajmi, ktorí sa budú prispôsobovať túžbam nerozumného davu. Neskôr ľud týchto tárajov vyženie, ale dovtedy už stihnú napáchať škody, a za ten čas nerozumný dav rozkradne svoj spoločný majetok. Toto sa dialo v Rusku v roku 1917, čo vyvolalo rozvrat a úpadok. Dialo sa to aj počas „perestrojky“. Deje sa to aj teraz počas „demokratizácie“, hoci k procesu rozkrádania krajiny sa pridal ešte aj proces neustáleho prerozdeľovania majetku, v rámci ktorého „elita“ likviduje samú seba.
Právo celospoločenského vlastníctva pramení zo svetonázoru a mravnosti spoločnosti, a nie z právnych deklarácií v zbierke zákonov. Je to zachytené aj v jednej súčasnej anekdote, ktorá má podobu dialógu:
Otázka: „Máte právo viesť motorové vozidlo?“
Odpoveď: „Mám“.
Otázka: „A môžete šoférovať?“
Odpoveď: „Nie, nemôžem…“
To isté platí aj pre „práva človeka“:
Otázka: „Máte ľudské práva?“
Odpoveď: „Čo to je za otázku, samozrejme, že mám!“
Otázka: „A môžete ich realizovať v praxi?“
Odpoveď: „Nie… nemôžem…“
Preto v spoločnosti Ľudí musí byť vytvorená taká mravno-svetonázorová atmosféra, ktorá by menila kolektívne používané výrobné prostriedky na celospoločenské vlastníctvo bez ohľadu na legislatívu. A až potom bude praktické prevládanie celospoločenského vlastníctva odrazené aj v zákonoch.
No ak existujú len zákony, a mravno-svetonázorová atmosféra chýba, tak ľubovoľné „celospoločenské“ vlastníctvo je v praxi odsúdené stať sa súkromným vlastníctvom korporácie manažérov-darebákov.
A mravnosť je v spoločnosti formovaná a udržiavaná celkom konkrétnou koncepciou organizácie života, celkom konkrétnou konceptuálnou mocou.
KSZ vštepí do života spoločnosti chápanie a zmenu „vlastníckeho práva“ v súlade s teoretickými poučkami KSB.
[1] T. j. ide o majetok spoločnosti, t. j. všetkých ľudí.
Pokračovanie nabudúce...