Program Konceptuálnej strany „Zjednocovanie“ (gen. Petrov) – 4

5. O Bohu, náboženstvách a o zjednocujúcej idei

Tu je prezentovaný variant na úrovni politického programu. Podrobnejší opis danej témy nájdete v jednej z príloh. Problematika je najplnšie zdôvodnená v tejto knihe. Rozšírenú analýzu témy možno nájsť aj vo všetkých materiáloch KSB.

Zjednotiť vedu a náboženstvo

Dnes v našej spoločnosti existuje 5 úrovní chápania Boha.

1. Boh ako nadvesmírna (transcendentálna) realita.2. Idea Boha (ak Boh neexistuje, tak ho treba vymyslieť).

3. Boh zo „svätých písem“ (Tóra, Biblia, Korán, atď.). „Písma“ písali dávno celkom konkrétni ľudia podľa vlastného chápania „boha“. Ani Mojžiš, ani Kristus, ani Mohamed sami nič nepísali, ale chodili priamo za ľuďmi s ústnou kázňou.

4. Boh z náboženských učení, vier a kultov. „Religio“ v preklade z latinčiny znamená „spojenie“. V každom náboženskom kulte sa poskytuje vlastný výklad Božích „písem“, a tiež rituály pre komunikáciu („spojenie“) s Bohom.

5. Boh z úst kňazov rôznych vierovyznaní.

Väčšina ľudí spája svoje chápanie Boha s úrovňami 5, 4 a 3.

V KSB je podrobne preskúmaná 1. úroveň a je preukázané, že Boh je nadvesmírnou realitou. Tento objektívny jav (Boh) je v KSB nazvaný Hierarchicky najvyšším všezahŕňajúcim riadením (HNVR). Človek to má možnosť pochopiť a akceptovať, ak si osvojí:

• Vesmír, ako proces trojjednoty matéria-informácia-miera;
• DVTR a v nej plnú funkciu riadenia;
• prácu intelektu na vyložene bezintelektuálnych prvkoch;
• podstatu globálneho evolučného procesu.

Všetko vyššie menované, a v prvom rade chápanie a vnímanie všetkých procesov prebiehajúcich vo Vesmíre ako procesov trojjednoty matérie-informácie-miery (matéria mení svoj obraz podľa Bohom predurčenej miery rozvoja), umožňuje zjednotiť vedu a náboženstvo.

K záveru, že Boh existuje, dnes prichádzajú mnohí vedci, a niektorí nazývajú tento objektívny jav „informačným poľom Vesmíru“, iní „vesmírnym rozumom“. Ale načo vymýšľať nové názvy tomu, čo sa už tisícky rokov pevne ukotvilo v povedomí ľudí a ich vyjadrovaní?

Dnes všetky politické strany, hnutia, politici, sociológovia a vedci tvrdia, že bez nejakej zjednocujúcej idey sa Rusko nepodarí dostať z krízy. Preto každý z nich vyzdvihuje vlastné idey.

Mimoriadne obľúbenou je idea „patriotizmu“. Existujú patrioti-monarchisti, patrioti-marxisti a dokonca aj patrioti-„demokrati“. Jedni sú za cára, druhí za generálneho tajomníka, tretí za volebné procedúry. Lenže ako ich zjednotiť, ak všetci chápu „patriotizmus“ po svojom?

Existuje aj nacionalistická idea: „Rusko ruským ľuďom!“. Hoci len málo „nacionalistov“ dokáže vysvetliť, kto sú to ruskí ľudia. Veď existujú „ruskí Tatári“, „ruskí Čuvaši“, „ruskí Nemci“ a dokonca aj „ruskí Židia“. Ale neexistujú „židovskí Rusi“ alebo „tatárski Rusi“.

A ak budeme stúpať nahor po rebríčku zjednocujúcich ideí, tak najvyšším stupienkom budú práve náboženstvá. No aj tu je veľmi ťažké zjednotiť sa. Jeden kladie život za Krista, druhí idú na smrť s výkrikom „Alah akbar!“, tretí sa lúčia so životom odriekajúc budhistickú modlitbu… Všetko je to dobre vidieť na príklade Juhoslávie, kde poštvali proti sebe kresťanov a moslimov. A tiež na príkladoch Severného Írska, Iraku a Iránu, Indii a Pakistanu, Krymu, Čečenska, atď. Pritom Rusko je krajinou, v ktorej žije mnoho národov a mnoho náboženstiev…

Aká idea dokáže zjednotiť Rusko, krajinu mnohých národov a náboženstiev? Ak nechceme prežiť „Juhoslovanskú tragédiu“ alebo „Čečenskú tragédiu“ na úrovni celého Ruska, tak musíme vyriešiť náboženskú otázku!

Všetky politické strany a hnutia sa tejto témy buď vôbec nedotýkajú, alebo o nej hovoria z pozície „stáročných tradícií“, kde v oboch prípadoch prenechávajú jej riešenie cirkevným hierarchom, ktorí sa len máločím odlišujú od straníckych hierarchov (snáď len honosnejším odevom). A čoho sú schopní náboženskí a stranícki hierarchovia, o tom svedčí celá krvavá história ľudstva: od dávnych krížových výprav až po súčasnú Juhosláviu a Čečensko.

Preto v KSB bola vykonaná komparatívna analýza existujúcich „svätých písem“, náboženských učení a kultov, okultných a ezoterických náuk, a bol vyvodený záver: Boh je len jeden, ale vierouky sú rôzne. Boh existuje. Je jediný. On riadi všetky procesy vo Vesmíre. A každý človek na Zemi musí zladiť svoj život a svoju činnosť s Bohom. A toto by sa malo stať zjednocujúcou ideou pre všetkých ľudí v ZSSR-Rusku i na celej Zemi, nezávisle od národností a vieroúk. Toto je ten „najvyšší stupienok“ spomedzi všetkých „zjednocujúcich ideí“.

Z toho vyplýva, že rozdelenie moci na „svetskú“ a „duchovnú“ nie je ničím iným, ako realizáciou princípu globálneho riadenia „rozdeľuj a panuj“.

Čo sa týka dôkazov existencie Boha, tak v prácach Immanuela Kanta ani u iných filozofov a teológov ich nenájdete. Žiadne všeobecné definície dokazujúce, že Boh existuje alebo neexistuje, nie sú. Dôkaz o svojej existencii dáva Boh priamo každému Sám na základe jeho objektívnej mravnosti. A ak sa človek s vysokou mravnosťou obracia k Bohu s prosbou (modlitbou), tak si začína všímať, že okolnosti jeho bytia sa začínajú meniť v súlade s jeho prosbou k Bohu.

Odmietanie dôkazov Božej existencie je následkom toho, že jednotlivec (človekom ho nazvať nemožno) sám odmieta Boha, ktorý s ním komunikuje jazykom životných okolností. Ale to je už problém osobnej mravnosti jednotlivca, a nie Boha.

Prečo „K Božiemu kráľovstvu“, a nie „Božie kráľovstvo“? A môžeme my vari poznať celý Zámer Boha-Tvorcu vo vzťahu k nám, ľuďom? T.j. poznať, ako má vyzerať Božie kráľovstvo vo svojej plnosti? Samozrejme, že nie, pretože by sme sa museli stať samotným Bohom. A preto sa môžeme len snažiť o toto poznanie, smerovať k Božiemu kráľovstvu a zlaďovať svoje činy s Jeho zámerom vo vzťahu k nám. Len vtedy bude náš život stabilným, bezkrízovým a šťastným. Preto naša cesta je priama a pravá (správna) – „K Božiemu kráľovstvu“!

Pred Bohom sú si všetky národy rovné: neexistujú ani vyvolené národy, ani zavrhnuté národy. Príslušnosť človeka k tomu či onomu vierovyznaniu, to je tiež problém jeho osobnej mravnosti. „Niet donútenia v náboženstve…“ (Korán). Jednotlivec s Ľudským režimom psychiky nepotrebuje na svoju komunikáciu s Bohom žiadnych prostredníkov. A v budúcnosti ľudstvo nebude žiť podľa Starého, Nového alebo Posledného Zákona, alebo neviem ešte akého „svätého písma“, ale bude žiť podľa Jediného Božieho Zákona v súlade s Božím Zámerom, vo vzájomnej harmónii s biosférou, bez parazitizmu a utláčania jedných národov inými národmi alebo skupinami.

Na úprimnú komunikáciu s Bohom človek nepotrebuje ani prostredníkov, ani „sväté písma“, pretože Božie Zákony nie sú zapísané v ľudských písmach (výtvoroch ľudských rúk), ale vo výtvoroch Boha – vo všetkom, čo vôkol nás existuje. Božie písmo je plodom Jeho tvorby.

Takúto Vieru Bohu predstavuje aj prvotná viera ľudstva, ktorá mu bola daná priamo Bohom. Nám sa táto prvotná viera zachovala v podobe Slovanskej Viery (tzv. jazyčníctvo), ktorá bola neskôr cieľavedome transformovaná a sformalizovaná do viacerých vier a vierovyznaní, ktoré sa už od seba odlišovali. Toto napomáhalo realizácii globálneho princípu riadenia „rozdeľuj a panuj“. Podrobnejšie sa o tom bude rozprávať v prílohe č. 27.

Čo sa týka satanských siekt a vieroúk, tak tieto musia byť postavené mimo zákon. Na to je potrebné proti nim iniciovať trestné stíhanie a vykonať exemplárne súdne procesy. To sa dá urobiť po predbežnom serióznom svetonázorovom zdôvodnení podstaty satanizmu. Ide o to, že vierouka a organizácia akejkoľvek sekty priamo alebo nepriamo bráni prechodu veriaceho človeka na Ľudský režim psychiky. Deje sa tak preto, lebo hierarchia vieroučiteľov sekty sa stavia medzi človeka a Boha, vyžadujúc podriadenie človeka sebe a nie Bohu. Tomuto stavu napomáha, prinajmenšom, päť charakteristických faktorov, ktoré sú typické pre všetky sekty bez ohľadu na ich vek a počet účastníkov:

1. Prítomnosť ezoterického a exoterického učenia, čo inými slovami znamená, že  v sekte vždy existuje verejné učenie pre dav a tajné (skryté) učenie pre vyvolených, pre zasvätených hierarchov.

2. Prítomnosť dogiem v danom učení, ktoré sú presne definované a nediskutuje sa o nich. Nasledovníkmi učenia musia byť prijímané ako pravdivé bez akýchkoľvek pochybností alebo úvah.

3. Prítomnosť rituálu, ktorý sprevádza každé zhromaždenie predstaviteľov sekty a je fakticky nástrojom zombírovania ich psychiky.

4. Existencia hierarchie, akokoľvek rozvetvenej (štruktúra podriadenosti všemožným „nadriadeným“ v sekte). Vstupovať do sporu s takouto hierarchiou je podľa základných dogiem učenia sekty kategoricky zakázané.

5. Absencia metódy osvojovania si nových znalostí alebo, inými slovami, absencia zmysluplného postoja k Životu na základe svedomia. Učenie sekty sa opiera o dogmy, o ktorých sa nediskutuje, a preto v nej nie je a ani nemôže byť priestor na formovanie osobnej kultúry osvojovania si nových znalostí. V pojmovom aparáte demokratizátorov to znamená zasahovanie do „práv človeka“.

Dať definíciu príznakov sekty je potrebné aj preto, lebo práve hierarchovia dnes legalizovaných „tradičných“ cirkví zvyknú často a bezdôvodne označovať za sekty iné spoločenské hnutia, ktoré protirečia nimi kultivovaným vieroukám a kultom. Okrem toho, takú jasnú a presnú definíciu sekty nemajú ani orgány činné v trestnom konaní.

Pokračovanie nabudúce...