Objavenie sa podvedených vkladateľov
Doteraz to bolo tak, že klienti platili Fabiánovi za to, že mali peniaze uschované v jeho trezore. Teraz sa Fabián rozhodol pritiahnuť do svojho trezoru viac peňazí, a preto vyhlásil, že každému „vkladateľovi“ ročne zaplatí 3% navyše z vloženej sumy a tieto peniaze k celkovej sume ich vkladu priráta. Väčšina ľudí si myslela, že Fabián, ktorý im tie peniaze požičal za 5% ročne, si tie 3% odráta zo svojho zisku, a tak stále na tom zarobí 2% z rozdielu. Okrem toho, klienti nekládli Fabiánovi veľa otázok, lebo dostávať 3% za uschovanie svojich peňazí v trezore bolo stále lepšie, ako keby mali za túto službu platiť.
A ľudia naozaj začali prinášať k Fabiánovi svoje úspory a počet takýchto vkladov rástol. S týmito dodatočnými peniazmi u seba v zásobe už mohol Fabián požičiavať 200, 300, 400 … 900 dolárov za každých 100 dolárov v minciach a bankovkách, ktoré skutočne boli uložené u neho v trezore.
Musel byť veľmi opatrný, aby neprekročil pomer 9 : 1 ( t. j. aby požičal nanajvýš 9x viac, než mal v trezore bankoviek a mincí, ktoré ľudia nechávali aj tak uskladnené u neho a na platenie radšej používali šeky), pretože približne jeden zákazník z desiatich si prišiel k nemu vybrať hotovosť (bankovky alebo mince). Ak by Fabián nenašiel u seba požadovanú sumu v hotovosti, keď si niekto prišiel po svoje peniaze, tak u ľudí mohlo vzniknúť podozrenie, že niečo nie je v poriadku, mohli by zorganizovať kontrolu a vtedy by ich vkladné knižky ukázali celkom presne, koľko peňazí má byť v trezore, a koľko tam reálne je.
Okrem toho, za každých 900 dolárov[1], ktoré Fabián požičal, vlastnoručne vypisujúc potvrdenky, si mohol vypýtať 45 dolárov ako úrok (45 = 5% z 900). Keď sa mu dlh vrátil naspäť aj s príslušným úrokom (945 dolárov), tak dlžných 900 dolárov sa v kolónke debetu a kreditu[2] navzájom vyškrtlo a Fabián si nechal svoj úrok 45 dolárov. Takto bolo pre neho viac než výhodné platiť 3 doláre za každých 100 dolárov, uložených u neho na vklade, ktoré nikdy neopúšťali jeho trezor. T. j. on sám zaplatil 3 doláre za každú stovku, ale z tej istej stovky získal až 45 dolárov. Pritom väčšina ľudí si myslela, že Fabián na tom zarába iba 2% (t. j. 2 doláre zo stovky). Všetci ostatní zlatníci robili to isté. Vytvárali peniaze z ničoho jednoduchým podpisom pera a ešte na tom aj zarábali úroky.
S každým návratom (fyzicky neexistujúcich) požičaných peňazí, narastal aj neexistujúci majetok (kapitál) Fabiána. Zlatníci sami netlačili bankovky. Tie tlačila vláda na objednávku zlatníkov a tí ich ďalej šírili. Jediným Fabiánovým výdavkom bola zanedbateľná suma, ktorú platil za natlačenie bankoviek. Lenže zlatníci vytvárali peniaze z „pôžičiek“, ktoré vznikali z ničoho, a okrem toho si k tomu ešte prirátavali úrok.
No väčšina ľudí bola presvedčená, že o tvorbu peňazí sa stará štát a kontroluje si to. Ľudia tiež verili tomu, že peniaze, ktoré im požičiaval Fabián, boli peniazmi, ktoré si niekto dlhodobejšie u Fabiána odložil do úschovy, hoci diali sa tam divné veci: jeho vklad sa neznížil, keď Fabián tie peniaze požičal. Keby sa všetci zákazníci rozhodli naraz vybrať svoje peniaze, tak celý podvod by bol odhalený. Ale problém nebol ani tak v tom, keď si niekto chcel nechať vyplatiť svoju pôžičku „na ruku“ v minciach alebo bankovkách. Fabiánovi sa vďaka fiktívnym pôžičkám zväčšoval fiktívny majetok a musel si od vlády pýtať viac bankoviek. Vysvetľoval vláde, že potrebuje viac bankoviek, lebo rastie počet obyvateľstva a rozrastá sa výroba. Vláda mu vyhovela a natlačila potrebný počet bankoviek, za čo jej on zaplatil skromný poplatok za náklady.
Jeden chytrý proti zväzu „chytrákov“
Jedného krásneho dňa sa jeden človek, ktorý mal vo zvyku veľa premýšľať, vybral k Fabiánovi na návštevu.
„To navýšenie pôžičky o úrok nie je správne, – povedal. Za každých 100 dolárov, ktoré požičiaš, si pýtaš naspäť 105 dolárov. No týchto 5 dolárov navyše nikdy nemôže byť splatených, pretože jednoducho neexistujú. Mnohí farmári vyrábajú potraviny, mnohí továrnici vyrábajú tovary, a tak ďalej, ale len ty vyrábaš peniaze. Predpokladajme, že v celej krajine existujú len dvaja podnikatelia, a že títo vyrábajú tovary pre zvyšok obyvateľstva. Každý z nich si od teba vypýta pôžičku 100 dolárov, z toho 90 dolárov minú na materiál a mzdu svojich zamestnancov, takže im ostane 10 dolárov zisk, ktorý predstavuje ich plácu. To znamená, že kúpna sila celého obyvateľstva predstavuje 90 dolárov (zo strany zamestnancov a dodávateľov) + 10 dolárov (zo strany podnikateľa)“. Keďže podnikatelia so zamestnancami sú dvaja, tak to vynásobíme dvomi, t. j. celková kúpna sila obyvateľov krajiny je 200 dolárov. Lenže aby ti mohli zaplatiť za tvoje služby, tak potrebujú predať svoju produkciu za 210 dolárov. Ak sa to aj jednému z podnikateľov podarí a predá svoje výrobky za 105 dolárov, tak druhý podnikateľ môže získať najviac 95 dolárov. Ľudia skrátka nebudú mať v danom okamihu viac peňazí na kúpu jeho výrobkov, pretože v obehu je len 200 požičaných dolárov. Takto sa časť výrobkov vôbec nepredá, alebo len pod výrobnú cenu.
Ak teda druhý podnikateľ predá svoje výrobky len za 95 dolárov, tak ti zostane dlžný 10 dolárov a znova bude nútený si pýtať pôžičku. Takýto systém skrátka nemôže fungovať“. Človek pokračoval: „Nepochybne potrebuješ vytlačiť peniaze o sume 105 dolárov, t. j. 100 dolárov pre mňa a 5 dolárov pre tvoje osobné výdaje. Takto bude v obehu 105 dolárov a dlh bude môcť byť splatený“.
Fabián si mlčky vypočul návštevníka a na záver povedal: „Finančná ekonómia, to je hlboká a mnohostranná veda, priateľ môj, a na naštudovanie všetkých jej stránok potrebuješ roky. Nechaj všetky tieto veci na mňa a ty sa venuj svojim. Pre teba je najdôležitejšie zvyšovať efektivitu a produktivitu výroby, znižovať náklady a stať sa tak lepším podnikateľom. Ja ti stále budem k službám, aby som ti v tom pomohol“.
Návštevník odišiel nepresvedčený. Niečo mu na Fabiánovom obchodovaní nesedelo a mal pocit, že nedostal priamu odpoveď na svoju otázku.
Avšak väčšina obyvateľstva Fabiánovým slovám verila. „On je v tomto expert a všetci ostatní sa musia mýliť. Pozrite sa, ako sa naša krajina rozvíja, ako sa rozrástla výroba. Bude lepšie, ak ho necháme, aby sa aj naďalej staral o tieto veci on“.
„Chytrý“ zlatník a nerozumní vládcovia
Aby obchodníci mohli zaplatiť úroky, boli nútení dvíhať ceny. Obyvatelia, ktorí pracovali za mzdu, sa žalovali, že ich mzdy sú veľmi nízke. Teraz, keď sa zvýšili ceny, si dokázali zo svojej mzdy kúpiť oveľa menej. No podnikatelia odmietali platiť viac svojim zamestnancom a zdôvodňovali to tým, že by ich to zruinovalo. Farmári tak nedostávali spravodlivú cenu za svoju produkciu. Domáce gazdinky sa tiež žalovali, že potraviny sú nenormálne drahé. Časť obyvateľstva upadla do biedy a ich príbuzní a priatelia nemali prostriedky, aby im pomohli. Väčšina ľudí zabudla na reálne bohatstvá, ktoré sa rozprestierali okolo nich: na úrodné pôdy, veľké lesy, nerastné bohatstvo a domáce zvieratá. Títo ľudkovia nedokázali myslieť na nič iné, len na peniaze, ktorých, ako sa zdá, nikdy nemali a nebudú mať dosť. Avšak nikdy ich nenapadlo spochybniť bankový systém. Verili, že štát má všetko pod kontrolou.
Ekonomická situácia sa zhoršila. Robotníci boli presvedčení, že ich šéfovia zarábajú veľa peňazí. A majitelia podnikov zasa šomrali, že robotníci sú leniví a neodpracujú si poriadne celú svoju šichtu. Jedni aj druhí sa obviňovali navzájom. Vláda nevedela nájsť východisko a okrem toho sa jej zdalo, že najpálčivejším problémom je poraziť narastajúcu chudobu[3].
Vtedy vláda vypracovala systém dávok a vydala zákon, ktorý nútil ľudí sa na tom zúčastňovať. T. j. povinne prispievať na dávky chudobným. Toto vyvolalo nespokojnosť u mnohých, ktorí boli zvyknutí na starú tradíciu pomáhať ľuďom dobrovoľne. „Tieto zákony nie sú ničím iným, ako uzákoneným zlodejstvom. Brať niekomu niečo proti jeho vôli a bez ohľadu na konečný cieľ sa nijako nelíši od krádeže“.
No všetci sa cítili bezmocní a nechceli skončiť vo väzení kvôli nezaplateniu. Tento systém dávok spočiatku priniesol určitú úľavu, no časom sa problém biedy znovu vyostril, a bolo treba ešte viac peňazí na jeho riešenie. Cena dávkového systému narástla a narástol aj počet členov vlády.
Väčšina vládcov boli čestní ľudia, ktorí sa snažili konať tým najlepším spôsobom. Nepáčilo sa im pýtať peniaze od svojho ľudu (zvyšovať dane), takže nakoniec im nezvýšila iná možnosť, než si pýtať pôžičku od samotného Fabiána a jeho kolegov. Nemali však predstavu, ako budú túto obrovskú pôžičku splácať.
Medzitým sa situácia zhoršila. Rodičia už nemali peniaze na školu pre svoje deti. Nemali dosť peňazí ani na lekára. Dopravné firmy bankrotovali jedna za druhou. Vláda bola nútená prevziať tieto náklady na seba. Učitelia, lekári a mnoho ďalších kategórií pracovníkov sa stalo štátnymi zamestnancami. Len málokto bol v tejto novej situácií spokojný so svojou prácou. Dostávali celkom rozumnú mzdu, ale stratili individualitu, stali sa súčiastkami obrovského stroja. Zmizol priestor pre iniciatívu, málo sa cenila ich snaha. Príjem týchto zamestnancov bol nemenný a mohol vyrásť len vtedy, keď niekto o úroveň vyššie odišiel do dôchodku alebo umrel.
Zúfalí vládcovia sa nakoniec rozhodli požiadať o radu Fabiána. Vnímali ho ako skúseného mudrca v otázkach riešenia ekonomických problémov. Fabián si ich argumenty pozorne vypočul a povedal im: „Mnohí ľudia si nedokážu vyriešiť svoje vlastné problémy – potrebujú niekoho, kto by to urobil za nich. Iste budete súhlasiť s tým, že väčšina ľudí má právo byť šťastná a zabezpečená všetkým potrebným pre život. Jedno z našich veľkých hesiel znie – «Všetci ľudia sú si rovní» – nie je tak?
Preto jediný spôsob, ako dať veci do poriadku, je zobrať nadbytok bohatým a dať ho chudobným. Zaveďte dane. Čím viac má človek peňazí, tým viac musí zaplatiť. Vyberajte dane od ľudí podľa ich schopnosti platiť a rozdávajte tieto peniaze podľa potreby. Školy a nemocnice musia byť zdarma pre všetkých tých, ktorí si ich nedokážu zaplatiť“. Predniesol celú reč o vysokých ideáloch a zakončil ju slovami: „Mimochodom, nezabudnite, že ste mojimi dlžníkmi. Beriete si odo mňa pôžičky už dávno. Ale ja vám chcem pomôcť, a preto urobím špeciálnu výnimku len pre vás, dovolím vám, aby ste mi platili len úroky. Nechajte si celú sumu ako dlh a plaťte mi z nej len úroky“.
Vládcovia odišli z tohto stretnutia a bez dlhého premýšľania nad Fabiánovými návrhmi zaviedli novú daň zo zisku: čím viac človek zarábal, tým väčšiu sumu musel zaplatiť štátu. Nikomu sa to, samozrejme, nepáčilo, ale všetci boli nútení platiť dane alebo ísť do väzenia.
Nové dane prinútili obchodníkov opäť dvihnúť ceny. Robotníci tiež žiadali zvýšenie svojich platov, čo priviedlo k zatváraniu jedných fabrík a v iných nahrádzali ľudí strojmi. Spôsobilo to ešte väčšiu nezamestnanosť a prinútilo vládu rozšíriť systém dávok a zvýšiť množstvo vyplácaných dávok v nezamestnanosti.
Vláda zaviedla tarify a ďalšie ochranné mechanizmy, ktoré kontrolovali určité odvetvia priemyslu a udržiavali zamestnanosť. Niektorí ľudia si dokonca kládli otázku, aký je vlastne cieľ výroby: vyrábať tovary alebo poskytovať prácu? Medzitým sa celková situácia zhoršovala. Pokúsili sa zaviesť reguláciu platov, reguláciu cien a iné regulácie. Vláda sa snažila získať viacej peňazí prostredníctvom dane z predaja, dane zo mzdy a rôznych ďalších daní a prirážok. Niekomu sa dokonca podarilo zrátať, že na ceste od zberu pšenice až po objavenie sa bochníka chleba doma na stole bol podrobený asi 50 rôznym daniam.
V týchto pochmúrnych časoch sa na vrchol dostalo zopár „expertov“ a niektorí z nich boli dokonca zvolení do vlády. Každý rok spolu vládcovia rokovali, no neprichádzali so žiadnym riešením problému okrem obvyklej „novinky“, že potrebujeme „reštrukturalizáciu“ daní. A po každej „reštrukturalizácii“ sa celková suma daní zvyšovala. Fabián začal žiadať splácanie úrokov a čoraz väčšia časť vybraných daní šla práve na ich úhradu.
„Chytrí“ zlatníci a znepokojená verejnosť
Vtedy vstúpila do platnosti politika strán – ľudia si začali vyberať, ktorá politická strana by najlepšie mohla vyriešiť ich problémy. Posudzovali osobnosti, idey, heslá, všetko možné, okrem reálneho problému. Poradné orgány nenachádzali východisko zo situácie. V jednom meste „istého kráľovstva, istého štátu“ suma úroku za dlh prevýšila sumu, ktorú vyzbierali za rok z daní. V celej krajine rástla suma nezaplatených úrokov z dlhu, už sa im rátali úroky z nezaplatených úrokov.
Postupne čoraz väčšia časť reálnych bohatstiev krajiny bola skúpená alebo ovládaná Fabiánom a jeho priateľmi zlatníkmi, a spolu s tým narastala aj kontrola nad obyvateľstvom krajiny. Zatiaľ však nešlo o plnú kontrolu obyvateľstva. Fabián vedel, že sa nebude môcť cítiť isto a mať situáciu pod kontrolou, kým každý občan nebude pod plnou kontrolou.
Väčšina tých, ktorí sa systému vzopreli, bola pod finančným tlakom umlčaná alebo verejne zosmiešnená. Na ten účel Fabián a jeho priatelia kúpili veľkú časť periodík, rozhlasových a televíznych staníc. Zamestnancov si starostlivo vyberali, predovšetkým do riadiacich funkcií. Niektorí z vybraných mali úprimnú túžbu zmeniť svet k lepšiemu, ale nechápali, že ich len „naslepo“ zneužili. Všetky ich návrhy sa vždy týkali len vedľajších prejavov problému, nikdy nie príčiny.
Existovalo veľa periodík: jedno pre ľavičiarov, druhé pre pravičiarov, tretie pre robotníkov, štvrté pre podnikateľov, atď. Nebolo dôležité, do akej skupiny patril človek a čomu veril, najdôležitejšie bolo nedať mu možnosť premýšľať nad reálnym problémom, nad jeho skutočnou príčinou.
Fabiánov plán sa blížil k zavŕšeniu, už mu dlžila celá krajina. Mal pod kontrolou vzdelávanie a médiá, takže mohol ovplyvňovať myslenie ľudí. Ľudia mohli myslieť len tak a veriť iba tomu, čo chcel on (a bez toho, aby si to uvedomovali). Masmédiá tvrdo určovali témy sporov a úvah.
Plastová moc „chytrých“ zlatníkov
Keď má človek oveľa viac peňazí, než môže reálne minúť na svoje potešenie, tak aká životná výzva by ho ešte mohla priťahovať? U ľudí s mentalitou vládnucej triedy bude odpoveďou „moc“. Absolútna moc nad ostatnými živými bytosťami. Do médií a do vlády vyberali idealistov, ale na realizáciu skutočného riadenia Fabián vyberal tých, ktorí mali mentalitu vládnucej triedy.
Väčšina zvyšných zlatníkov sa vydala tou istou cestou. Spoznali, čo je to hojnosť, a presýtili sa ňou. Potrebovali novú výzvu, nové emócie, nové pocity…, a moc nad masami sa pre nich stala vzrušujúcou hrou. Považovali sa za viac ako ostatní ľudia. „Vládnuť je naše právo a naša povinnosť. Masy nevedia, čo je pre nich dobré a čo zlé. Potrebujú, aby ich niekto viedol a usmerňoval. Vládnuť je naše vrodené právo“.
Fabián a jeho priatelia mali po celej krajine množstvo záložní a bánk. Samozrejme, že všetky boli súkromné a mali rôznych vlastníkov. Teoreticky medzi nimi existovala dokonca konkurencia, no v praxi ťahali všetky za jeden povraz.
Jedného dňa Fabiánova skupina presvedčila časť vlády a založili organizáciu, ktorej dali názov Ústredné finančné rezervy. Ani ich len nenapadlo, že by na to použili vlastné peniaze, ale vytvorili pôžičku na základe časti vkladov obyvateľstva. Táto organizácia mala regulovať zdroje peňazí a patriť vláde. No „zvláštnou náhodou“ sa ani jeden člen vlády, ani jeden štátny úradník nestal členom Predstavenstva tejto organizácie.
Vláda si prestala požičiavať peniaze pre krajinu od Fabiána a začala využívať systém dlhopisov priamo od Ústredných finančných rezerv. Vláda garantovala splatenie svojho dlhu sumou daní, ktoré plánovali vybrať v nasledujúcom roku. Všetko toto bolo súčasťou Fabiánovho plánu: odkloniť všetko podozrenie od svojej osoby a sústrediť všetku pozornosť ľudí na vládnu organizáciu, ktorá by s ním nemala nič spoločné. No zákulisné riadenie stále ostávalo v jeho rukách.
Nepriamo mal Fabián na vládu taký vplyv, že tá bola nútená sa riadiť jeho pokynmi. Fabián sa raz pochválil: „Dajte mi moc nad pokladnicou štátu a bude mi jedno, kto v ňom vydáva zákony“. Bolo mu jedno, aká politická strana bola práve pri moci. Fabián ovládal peniaze – krv štátneho organizmu.
Vláda dostávala peniaze, no každá pôžička bola vždy a nevyhnutne zaťažená úrokom. Čoraz viac a viac sa míňalo na programy sociálnej pomoci a dávky v nezamestnanosti. Netrvalo dlho a vláda sa dostala do situácie, že už len veľmi ťažko vládala splácať úrok, nehovoriac o celej dlžnej sume.
No Fabiánovi to nestačilo, pretože ešte stále existovali takí, ktorí chápali, že „Peniaze sú systém, ktorý vymyslel človek. A preto peniaze musia slúžiť ľuďom, a nie naopak, aby človek slúžil peniazom!“ Ako plynul čas, tak ľudia si z roka na rok čoraz menej kládli túto otázku a ich hlasy sa strácali v nezmyselnom hľadaní neexistujúcich peňazí na splatenie úrokov.
Menili sa vlády aj politické strany, ale samotná politika pokračovala. Bolo jedno, aká vláda bola práve „pri moci“, konečný Fabiánov cieľ sa približoval každým rokom. Politika zvyšku obyvateľstva nič neznamenala. Ľudia platili dane už na hranici svojich možností, nedokázali platiť viac. Blížil sa vhodný moment pre Fabiánov záverečný ťah. 10% peňazí ešte stále existovalo vo forme mincí a bankoviek. Kým ľudia používali hotovosť (mince a bankovky), mohli si slobodne kupovať a predávať, čo chceli – t. j. stále mali do určitej miery kontrolu nad svojim životom. Toto bolo treba nenápadne zmeniť tak, aby nevzniklo podozrenie.
Nosiť so sebou mince a bankovky nebolo vždy bezpečné. A za hranicami „nášho kráľovstva, nášho štátu“ šeky nebrali. Preto bolo treba vymyslieť lepší systém. Fabián mal znova pripravené riešenie. Jeho organizácia „zlatníkov“ vyrobila každému občanovi plastovú kartičku, na ktorej bolo jeho meno, jeho fotografia a identifikačné číslo. Kdekoľvek človek túto kartičku predložil, tak obchodník si mohol zavolať do centrálneho registra a overiť si, či má zákazník na účte peniaze. Ak mal, tak mohol pokojne nakupovať, samozrejme, len v určitých medziach.
Spočiatku bolo ľuďom dovolené utrácať požičané peniaze na karte len v malých množstvách, a ak pôžičku splatili v tom istom mesiaci, tak neplatili žiadny úrok. Bolo to výhodné pre obyčajných zamestnancov. Ale čo podnikatelia? Tí potrebovali nakupovať stroje, suroviny, vyrábať tovary, platiť zamestnancom mzdu a predávať vyrobený tovar. Až po tomto všetkom mohli zaplatiť pôžičku. Ak táto lehota trvala dlhšie ako mesiac, tak okrem pôžičky museli zaplatiť aj úrok 1,5% za každý mesiac odkladu. Za celý rok to bolo spolu až 18%. Podnikatelia nemali inú možnosť, ako si zarátať týchto 18% do ceny tovaru. No tieto peniaze, t. j. týchto 18% navyše nebolo nikdy nikomu požičané, čo znamená, že vôbec neexistovali v obehu. Podnikatelia celej krajiny mali pred sebou nesplniteľnú úlohu zaplatiť 118 dolárov za každých požičaných 100 dolárov, lenže týchto dodatočných 18 dolárov nebolo nikdy pustených do obehu, skrátka neexistovali.
Fabián a jeho priatelia si ešte viac upevnili svoje postavenie v spoločnosti. Hľadeli na nich ako na stĺp nádeje. Všetky ich vyjadrenia, ktoré sa týkali financií a ekonomiky, boli prijímané s náboženskou bázňou. Pod tlakom čoraz väčších daní mnohé malé firmy zbankrotovali. Pre mnohé oblasti činnosti sa začali žiadať špeciálne licencie, a tak mnohé fungujúce firmy sa už len ťažko mohli venovať týmito druhmi biznisu. Fabiánovi patrili (mal ich pod kontrolou) všetky veľké korporácie, ktoré mali stovky pobočiek a dcérskych firiem. Navonok sa zdalo, že všetky tieto firmy si navzájom konkurujú, no v skutočnosti všetky boli riadené Fabiánom. Postupom času prichádzalo k tomu, že všetci ostatní konkurenti bolo nútení ustúpiť a zatvoriť svoje podniky. Inštalatérov, tesárov, elektrikárov a väčšinu ďalších malých firiem postihol rovnaký osud – zožrali ich veľké korporácie patriace Fabiánovi, ktorý mal vždy podporu vo vláde.
Fabián sa usiloval o to, aby jeho plastové kartičky úplne nahradili všetku hotovosť (mince a bankovky). Jeho plán bol nasledovný: keď všetky bankovky a mince zmiznú z obehu, tak budú môcť fungovať len tie podniky a obchodné organizácie, ktoré budú používať kartičkový elektronický systém. Fabián predpokladal, že ľudia z času na čas kartičku stratia, a tým pádom nebudú môcť kupovať ani predávať kým znova neabsolvujú identifikáciu. Chcel vydať zákon, ktorý by mu dal plnú moc nad každým človekom – zákon, ktorý by zaviazal každého človeka mať identifikačné číslo vytetované na ruke. Toto číslo by bolo viditeľné len pod špeciálnym svetlom a skener čísla by bol spojený s počítačom. Každý takýto počítač by bol napojený na centrálny počítač a Fabián by tak mohol vedieť o každom všetko. (Príbeh pokračuje a to ako skončí, už bude závisieť od každého z nás).
Ponaučenie pre dobrých ľudí
Ak sa vám zdá, že rozprávka sa až príliš podobá na skutočnosť a chcete vedieť, kto je to Fabián v reálnom živote, tak pre začiatok bude dobré si naštudovať činnosť anglických zlatníkov 16. a 17. storočia.
Banka Anglicka funguje od roku 1694. Kráľ Viliam III. Oranžský bol v dôsledku vojny s Francúzskom vo veľmi ťažkej finančnej situácii. Zlatníci mu „požičali“ 1,2 milióna libier šterlingov (v tej dobe neslýchaná suma) za určitých podmienok:
- Úrok bol 8% (Treba mať na pamäti, že Magna charta zakazovala brať úroky z dlhov pod hrozbou trestu smrti).
- Kráľ musel dať zlatníkom osobný kráľovský list pre banku, v ktorom im povoľoval poskytovať pôžičky.
Dovtedy všetky ich operácie s vydávaním potvrdeniek na väčšie sumy peňazí, než reálne vlastnili na vkladoch, boli protizákonné. Kráľovským listom ich uzákonili.
Citáty:
- Britská encyklopédia, 14. vydanie. „Banky vytvárajú pôžičky. Bolo by chybou myslieť si, že bankový úver tvoria peňažné vklady nachádzajúce sa v banke. Bankový úver, to je zjavný doplnok k peňažnej mase, ktorá sa nachádza v obehu v spoločnosti“.
- Lord Acton, britský historik a politik[4]. „Problém, ktorý sa tiahne storočiami a s ktorým bude treba skôr či neskôr bojovať, to je ľudia verzus banky“.
- Reginald McKenna, prezident Midland Banky v Londýne[5]. „Obávam sa, že bežnému občanovi sa nebude páčiť, keď mu povieme, že banky môžu vytvárať a aj vytvárajú peniaze… A tí, ktorí riadia úver národa, riadia aj politiku vlád a držia v rukách osud ľudí.“
- Sir Josiah Stamp, anglický priemyselník, ekonóm a bankár[6]. „Bankovníctvo bolo počaté v neprávosti a narodilo sa v hriechu… Bankári vlastnia Zem. Vezmite im ju, ale ponechajte im moc vytvárať peniaze a jedným pohybom pera vytvoria dostatok peňazí na to, aby si ju znova kúpili… Vezmite im túto veľkú moc a všetky veľké majetky, ako je ten môj, zmiznú a mali by zmiznúť, lebo potom by sa na tomto svete žilo šťastnejšie a lepšie… Ale ak chcete byť aj naďalej otrokmi bankárov a platiť daň za svoje otroctvo, potom nechajte bankárov naďalej vytvárať peniaze a kontrolovať úvery“.
- Citácia z listu bratov Rothschildovcov, napísaného z Londýna jednej bankárskej firme v New Yorku 15. júna 1863[7]: „Tá hŕstka ľudí, ktorá dokáže pochopiť systém (šekov a úverov), bude buď natoľko zainteresovaná na jeho ziskoch, alebo natoľko závislá od jeho výhod, že táto trieda bude predstavovať len malý odpor, zatiaľ čo na druhej strane veľká časť ľudí, ktorí nie sú mentálne schopní pochopiť obrovské výhody, ktoré kapitál ťaží z tohto systému, budú znášať jeho bremeno bez sťažností a možno ani nebudú tušiť, že tento systém je v rozpore s ich záujmami“.
- Časopis US Bankers Magazine, 25. augusta 1924[8]. „Kapitál sa musí brániť všetkými možnými spôsobmi, kombinovaním a legislatívou. Dlhy sa musia vymáhať, dlhopisy a hypotéky sa musia čo najrýchlejšie zhabať. Keď v dôsledku súdnych procesov ľudia prichádzajú o svoje domovy, stávajú sa poslušnejšími a lepšie ovládateľnými pod vplyvom tvrdej ruky vlády, ktorú uplatňujú centrálne mocnosti bohatstva pod kontrolou popredných finančníkov. Táto pravda je dobre známa naším čelným predstaviteľom, ktorí sa v súčasnosti podieľajú na formovaní imperializmu kapitálu, ktorý má vládnuť svetu. Rozdeľovaním voličov pomocou systému politických strán ich môžeme prinútiť k tomu, aby vkladali svoju energiu do boja s problémami, ktoré nemajú žiadny význam. Takto si diskrétnym konaním môžeme zaistiť to, čo bolo tak dobre naplánované a úspešne realizované“.
LEN MÁLO ĽUDÍ o tomto vie a chápe zmysel tejto informácie. Pomôžte ju rozšíriť. Spájajte sa s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí tiež chcú vrátiť moc nad ich štátmi. Nie náhodou sme dali našej politickej strane názov „Zjednocovanie“. Vláda má slúžiť ľudu! Ľudia nie sú sluhami vlády! Vláda má plniť našu vôľu, vôľu ľudu. Bez ohľadu na to, k akej politickej strane patríte, vplývajte na všetky úrovne moci, trvajte na tom, aby vyšetrili a skorigovali peňažný systém „zlatníkov“.
Môžete to urobiť emailom, listom, telefonicky alebo osobne.
Všetci v našej krajine by mali pochopiť, že mnohé naše problémy nezmiznú dovtedy, pokiaľ neopravíme systém vytvárania, distribúcie a obehu peňazí. Každý z nás sa môže pričiniť o to, aby táto rozprávka mala šťastný koniec.
[1] Za každú reálnu stovku vo svojom trezore mohol požičať až 9x viac, t. j. 900 dolárov. Z toho 800 dolárov fyzicky nikde neexistovalo. A nikto na to neprišiel, pretože Fabián prehovoril zákazníkov, aby si požičané peniaze nechali u neho a na obchodovanie používali len šeky. A 9 z 10 zákazníkov sa tým aj riadili. – pozn. prekl.
[2] V účtovníctve existuje ľavý stĺpec „debet“ (sem sa zapisuje to, čo zákazník bankárovi dlží) a pravý stĺpec „kredit“ (sem sa zapisuje to, čo zákazník bankárovi vrátil). – pozn. prekl.
[3] Takto finančníci postavili proti sebe podnikateľov a robotníkov („rozdeľuj a panuj“), no skutočný vinník všetkej biedy a ekonomických problémov zostal skrytý. A na tomto rozkole bol vytvorený aj marxizmus, ktorý rozdelil spoločnosť na buržoáziu a pracujúci proletariát. Lenže aj v socializme niekto musí riadiť podniky, a tak vznikla nová spoločenská trieda „byrokracia“, ktorá si monopolizovala riadiace posty rovnako, ako kedysi buržoázia, len toto sa dialo pod rúškom socializmu. Práve oni priviedli socializmus ku krachu, aby si mohli legalizovať svoje nahonobené majetky bez skrývania. – pozn. prekl.
[4] „The issue which has swept down the centuries and which will have to be fought sooner or later is the people versus the banks“. – pozn. prekl.
[5] „I am afraid the ordinary citizen will not like to be told that the banks can, and do, create money…And they who control the credit of the nation direct the policy of Governments and hold in the hollow of their hands the destiny of the people“. – pozn. prekl.
[6] „Banking was conceived in iniquity and born in sin… Bankers own the Earth. Take it away from them but leave them the power to create money, and, with the flick of a pen, they will create enough money to buy it back again… Take this great power away from them and all the great fortunes like mine will disappear and they ought to disappear, for then this would be a better and happier world to live in… But, if you want to continue to be a slave of the bankers and pay the cost of your own slavery, then let the bankers continue to create money and control credit“. – pozn. prekl.
[7] „Those few who can understand the system (check book money and credit) will either be so interested in its profits, or so dependent on it favors, that there will be little opposition from that class, while on the other hand, the great body of people mentally incapable of comprehending the tremendous advantage that capital derives from the system, will bear it burdens without complaint, and perhaps without even suspecting that the system is inimical to their interests“. – pozn. prekl.
[8] „Capital must protect itself in every possible manner by combination and legislation. Debts must be collected, bonds and mortgages must be foreclosed as rapidly as possible. When, through a process of law, the common people lose their homes they will become more docile and more easily governed through the influence of the strong arm of government, applied by a central power of wealth under control of leading financiers. This truth is well known among our principal men now engaged in forming an imperialism of Capital to govern the world. By dividing the voters through the political party system, we can get them to expend their energies in fighting over questions of no importance. Thus by discreet action we can secure for ourselves what has been so well planned and so successfully accomplished“. – pozn. prekl.