Celú knihu vo formáte pdf si možno stiahnuť na tomto linku: Od korporatívnosti k súbornosti.pdf
Úryvok z knihy (r. 2001)
„Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“
A sám Boh nám súhrou životných okolností ukazuje, že:
V Živote sú normy Pravdovernosti jednotné a spoločné: aj pre ľudí, aj pre anjelov Božích, aj pre Boha. Jediný rozdiel je v tom, že pre Boha sú to Jeho subjektívne normy: Ním zvolené a vložené do Predurčenia existencie Vesmíru ako OBJEKTÍVNA PRAVDOVERNOSŤ; a pre všetkých ostatných, Ním stvorených, sú tieto normy objektívnou nevyhnutnosťou, ak si želajú byť pravdovernými.
A Satan nie je zlý preto, že je konkrétnou osobou, ktorá je odlišná od druhých ešte niečím ďalším okrem svojich mravov, ale preto, lebo je nepravdoverný a vytrvalý vo svojej nepravdovernosti. A Ježiš nie je dobrý preto, že je konkrétnou osobou, ktorá je odlišná od druhých ešte niečím ďalším okrem svojich mravov; a už vôbec nie preto, že by bol počatý z Ducha Svätého alebo že ho povýšili na úroveň «Boha Syna», ale preto, lebo je pravdoverný a nezlomný vo svojej pravdovernosti, úprimne zverujúci Bohu svoj Život pri realizácii prijatej misie v Božom Zámere.
No podľa cirkvi, podľa apoštolov, podľa starozákonných prorokov-(biblických postáv)[1], kedysi povýšených na úroveň pravých Božích prorokov a akceptovaných rôznymi davmi v tejto úlohe, ak bolo ohlásené vykonanie alebo vykonateľnosť nejakej ohavnosti z vôle pravého Boha, ktorý existuje, a je to v nejakej vierouke prijaté bez dôkazov ako pravda, tak táto ohavnosť sa vždy logicky zdôvodňuje alebo sa pripíše «nevyspytateľnosti Božieho Zámeru»; veď viera musí byť nespochybniteľná, avšak toto nie je viera Bohu skrze Život, ale je to viera v tradíciu, ktorá bola vytvorená zblúdilcami a zlomyseľnými odpadlíkmi od Boha.
A tých, čo sa v spoločnosti týmto kultovým názorom nepodriaďujú (každá vierouka idealistického ateizmu má vlastné kultové názory), tých pohlavári korporácie „podriaďujúc sa — podriaďuj“ obviňujú zo satanizmu a odpadlíctva od Boha.
Popieranie jednotnosti a životnej univerzálnosti noriem pravdovernosti, realizované v živote a ohlasované priamo alebo medzi riadkami — predstavuje mravný základ ateizmu, ktorý rozbíja relígiu (vnútorné spojenie*) človeka a Boha, ktorý existuje; v prípade idealistického ateizmu dokáže vytvoriť egregor boha, ktorý neexistuje, ktorý potláča svedomie aj rozum[2]. Potom už zostáva len slúžiť hierarchii pozemských aj nevtelených pohlavárov tohto egregoru, ktorý zacláňa Boha, a viesť úbohý život biorobotov, kde jedinec nie je ani plnohodnotným zvieraťom v pozemskej faune, ani Človekom – námestníkom Boha na Zemi.
*
* *
A preto, ak je pravdovernosť (ako špecifický typ mravnosti) Zhora predurčeným mravným ideálom pre všetkých ľudí, potom je lepšie, ak človek zmení svoju aktuálnu životom sformovanú mravnosť na pravdovernosť.
K tomu je potrebné:
- Odhaliť v sebe všetky nepravdoverné mravné kritériá a následne zmeniť ich hodnotenie alebo zablokovať. Vďaka tomu sa z psychiky odstráni pluralita mravných kritérií (jedna zo zložiek amorálnosti) voči rovnakým situáciám, ktorá sa prejavuje v mravnej neurčitosti výberu línie správania, čo spôsobuje: absenciu vôle, egregoriálnu alebo subjektívnu posadnutosť a vnútornú konfliktnosť algoritmiky psychiky (všetko vymenované ma na človeka deštruktívny vplyv).
- Sformovať v sebe chýbajúce pravdoverné mravné kritériá. Vďaka čomu sa z psychiky odstráni ďalšia zložka amorálnosti, ktorou je neúplnosť súboru mravných kritérií, čo odsudzuje človeka k neschopnosti konať v určitých situáciách alebo k tupému (automatickému) plneniu vôle iných subjektov, k egregoriálnej alebo subjektívnej posadnutosti.
- Mravné kritéria je potrebné aj hierarchicky usporiadať, odhaľujúc pravdovernosť na základe Bohocentrického videnia a chápania sveta.
Avšak drvivá väčšina ľudí si plne a detailne neuvedomuje tú mravnosť, ktorá reálne riadi priebeh ich života. Hlavným dôvodom je to, že samotná mravnosť (ako jedna z funkčne špecializovaných zložiek psychiky) predstavuje obrovský objem informácie, ktorý sa začína formovať už dokonca pred narodením človeka, počnúc okamihom psychického naladenia jeho budúcich rodičov na pohlavný akt vedúci k počatiu[3]. Kostrový základ mravnosti sa formuje v ranom detstve ešte v tom období, keď sa vôľa človeka neprebudila a osobný rozvoj prebieha automaticky pod taktovkou genetických programov rozvoja organizmu a tiež pod vplyvom rodičov, pod jednotným vplyvom spoločenskej kultúry, jej egregorov a priebehu udalostí. Preto z väčšej časti mravnosť spadá pod nevedomé úrovne psychiky, hoci určité jej fragmenty si človek dokáže uvedomiť a opísať jazykom, ktorý je dostupný jeho vedomiu v stave mimo tranzu.
Napriek tomu človekom opísaná mravnosť sa môže značne odlišovať od tej objektívnej mravnosti, na základe ktorej sa riadi vo svojom živote. V takýchto opisoch sa môže prejaviť deklaratívna mravnosť, ktorej úlohou je presvedčiť druhých ľudí o tom, akým je dobrým človekom. Nesúlad medzi objektívnou a deklaratívnou mravnosťou, ktorého si je sám človek vedomý, keď jeho deklarácie nezodpovedajú reálnemu správaniu a výsledkom jeho činnosti, sa nazýva pokrytectvom, dvojtvárnosťou atď. No ani nevedomý rozpor medzi deklarovanou a objektívnou mravnosťou nerobí človeka lepším. Na túto skutočnosť už dávno poukazujú nasledovné výroky:
- „Najlepší z vás sú tí, od ktorých ostatní čakajú dobro, a ktorých zla sú ušetrení“.
- „Najhorší z vás sú tí, od ktorých ostatní čakajú dobro, a ktorých zla nie sú ušetrení“. (Z poučných rád proroka Mohameda. Zapísané z vysielania „Rádia Rossia“).
V druhom výroku sa nerobí rozdiel medzi vedomým pokrytectvom a tým, keď si niekto neuvedomuje svoju chybnú mravnosť, ktorá sa prejavuje v tom, že druhým ľuďom spôsobuje zlo napriek svojim deklaráciám a ich očakávaniu.
Treba si pritom jasne uvedomovať, že obrovská prevaha nevedomých úrovní psychiky (ako systému spravovania a uchovávania informácie) nad úrovňou vedomia je u človeka (mimo stavov tranzu) spôsobená tým, že nevedomé úrovne psychiky spracovávajú informáciu v rozsahu vyšších frekvencií a majú svoje jazyky[4], z ktorých nie všetky sú dostupné vedomiu v bežnom bdelom stave.
Vzhľadom na to, ak sa človek nenachádza v stavoch tranzu (keď má jeho vedomie prístup k rozsahom vyšších frekvencií, umožňujúcim vyššiu operatívnu rýchlosť), ale v obyčajnom bdelom stave, tak informácia z jeho nevedomých úrovní sa prenáša na úroveň vedomia v podobe emócií (celková nálada, emócie na pozadí psychickej a fyzickej činnosti človeka) alebo symbolicko-alegorických obrazov a melódií, ktoré vychádzajú z jeho „vnútorného sveta“ (v mnohom nezávisle od priebežne vnímaného prúdu udalostí zo spoločného „vonkajšieho sveta“).
Podmienenosť emócii a symbolicko-alegorických obrazných predstáv od reálnej mravnosti je potrebné vedome odhaliť; odhalené potom treba vyjadriť jazykovými prostriedkami, ktoré sú vedomej úrovni dostupné mimo stav tranzu; ďalej to treba dať do súvisu s plynutím Života, zhodnotiť alebo prehodnotiť, dajúc tomu mravné hodnotenia „dobré“, „zlé“, „neviem“, „dobré alebo zlé: podľa sprievodných okolností, ktoré tiež treba mravne zhodnotiť“ a pod.
Takáto práca so sebou samým si vyžaduje vôľu, zručnosti a znalosť toho, ako môže a reálne funguje osobná psychika, a prečo to neprebieha „samo od seba“ automaticky (v podvedomí bez nutnosti zapojiť vôľu).
* * *
O psychike ako o „uzavretom systéme“
Aby sme mohli so sebou pracovať, treba si najprv uvedomiť, že dvojzložková štruktúra psychiky (vedomie a nevedomé úrovne), pri pohľade na ňu z hľadiska Dostatočne všeobecnej teórie riadenia, predstavuje uzavretý systém: t.j. objekt riadenia a systém riadenia týmto objektom, medzi ktorými prebieha informačná výmena cez obvody priamych a spätných väzieb[5]. Tým pádom existuje aj vektor cieľov a príslušný vektor chyby.
Priame väzby sú tie, cez ktoré sa šíri riadiaca informácia v nejakej zakódovanej forme od systému riadenia do objektu riadenia. Spätné väzby sú tie, cez ktoré sa šíri informácia z objektu riadenia a prostredia do systému riadenia.
Spätné väzby môžu byť kladné alebo záporné. Pod „kladnými“ a „zápornými“ spätnými väzbami sa nemyslia „dobré“ a „zlé“ spätné väzby, ale je to svojho druhu „znamienko polarity“ informácie prichádzajúcej cez spätné väzby; a toto „znamienko“ sa môže zmeniť na opačné pri zmene algoritmiky riadenia v uzavretom systéme.
Spätná väzba je záporná, keď signál pri odklone uzavretého systému od nastaveného režimu fungovania zoslabuje (neguje) riadiaci vplyv, aby sa systém mohol vrátiť do nastaveného režimu. T.j. záporná spätná väzba zoslabuje riadiaci signál kvôli stabilizácii systému (alebo aj kvôli ukončeniu kladnej spätnej väzby)[6].
Spätná väzba je kladná, keď signál pri odklone uzavretého systému od nastaveného režimu fungovania zosilňuje riadiaci vplyv, aby sa systém ešte viac odklonil od nastaveného režimu fungovania. T.j. kladná spätná väzba zosilňuje riadiaci signál kvôli tomu, aby podporil systém v nejakej činnosti, alebo ho preklopil do iného režimu[7].
Pritom v ľudskej psychike v závislosti od charakteru jej fungovania (od prítomnosti alebo neprítomnosti vôle; od emočno-významového režimu v daných okamihoch; od aktívnych zložiek rozvetveného videnia a chápania sveta a pod.) môžu tie isté spätné väzby meniť svoj znak polarity („kladný“ alebo „záporný“) na opačný.
Posledná veta má priamy vzťah k fungovaniu algoritmiky ľudskej psychiky. V ľudskej psychike môžu byť tie isté väzby medzi vedomím a nevedomými úrovňami psychiky jak priame, tak aj spätné, pretože vedomie aj nevedomé úrovne psychiky si môžu v určitých momentoch vymieňať role (preberať riadenie), odovzdávajúc si navzájom funkciu hierarchicky vyššieho systému riadenia v psychike. A preto pri každej takejto výmene rolí sa môže zmeniť aj vektor cieľov a vektor chyby, s ktorými je spojené aj aktuálne správanie subjektu a jeho plány (ak sa v takomto prípade plány vôbec vyskytujú, pretože plánovanie patrí do úrovne vedomia):
- ak sa človek vezie životom na „autopilote“ nevedomých úrovní svojej psychiky, vedome sa nezamýšľajúc nad prebiehajúcimi udalosťami, tak vôľa nie je aktívna, a teda systémom riadenia sú nevedomé úrovne jeho psychiky, v ktorej informácia cirkuluje tak, že:
- priamymi väzbami sú tie, ktorými prúdi informácia od nevedomých úrovní psychiky (aj od egregorov, ku ktorým je osoba pripojená) do vedomia;
- spätnými väzbami sú tie, ktorými prúdi informácia od vedomia (s deaktivovanou vôľou) do nevedomých úrovní psychiky (aj do egregorov, ku ktorým je osoba pripojená).
Pritom vedomie v procese „autopilotovania“ plní iba funkciu prepájača rôznych komponentov podvedomia a prepínača informačných prúdov medzi týmito komponentmi, a hierarchicky najvyšším centrom psychiky ako systému riadenia sú nevedomé úrovne psychiky (t.j. nevylučuje sa tu ani možnosť riadenia jedinca zvonka cez jeho nevedomé úrovne psychiky).
- ak je vôľa človeka sústredená na to, aby život plynul zmysluplne, tak hoci „autopilot“ nevedomých úrovní psychiky stále riadi „autopilotovanie“[8], no:
- priamymi väzbami sú tie, ktorými prúdi informácia odrážajúca zmysluplný postoj k prebiehajúcim udalostiam z úrovne vedomia do nevedomých úrovní psychiky (aj do egregorov, ku ktorým je osoba pripojená) na ďalšie spracovanie, a hierarchicky najvyšším centrom psychiky ako systému riadenia je vedomie;
- spätnými väzbami sú tie, ktorými prúdi informácia z nevedomých úrovní psychiky (aj od egregorov, ku ktorým je osoba pripojená) na vedomú úroveň.
A hoci v tomto variante psychickej činnosti vedomie v procese „autopilotovania“ tiež plní funkciu prepájača rôznych komponentov podvedomia (vrátane rôznych egregorov, ku ktorým je osoba pripojená) a prepínača informačných prúdov medzi týmito komponentmi, no plní túto funkciu kvalitatívne odlišným spôsobom:
V tomto variante psychickej činnosti sa procesov prepájania a prepínania[9] informačných prúdov zúčastňuje aj vôľa človeka, ktorá odráža jeho zmysluplný postoj k Životu.
Nevedomé úrovne psychiky (podriadené vôli človeka) sú v tomto prípade prostredníkom medzi vedomím a Životom, a v režime naprogramovaného „automatu“ (vrátane egregorov) vyjadrujú vôľu človeka tým lepšie (vzhľadom na dosiahnutú kvalitu osobného rozvoja), čím menej vzájomne konfliktných fragmentov obsahuje algoritmika jeho psychiky (vrátane zmyslov ako zdrojov informácie).
Pri širšom pohľade na súčinnosť psychiky jedinca so Životom platí, že:
- väzby, cez ktoré sa šíri informácia (v podobe činov) z psychiky do „vonkajšieho sveta“, sú:
- priame, ak človek reaguje na priebeh udalostí premyslene a zámerne, t.j. používa rozum a vôľu;
- spätné, ak človek reaguje podvedome, automaticky;
- väzby, cez ktoré sa šíri informácia z „vonkajšieho sveta“ do psychiky, sú:
- spätné, ak človek reaguje na tieto informácie vedome a zmysluplne;
- priame, ak človek reaguje na tieto informácie podvedome, automaticky (v tomto prípade sa človek stáva obeťou okolností, hračkou v rukách prírodných a sociálnych živlov, alebo nástrojom uskutočňovania vôle iných subjektov, prípadne algoritmov „automatického“ správania prenikajúcich zvonka do jeho psychiky).
S funkčnou odlišnosťou a vzájomnou reverzibilitou priamych a spätných väzieb (vrátane reverzibility polarity spätných väzieb) súvisí aj jeden veľmi rozšírený jav v živote spoločnosti:
Jedným z druhov vnútornej konfliktnosti ľudskej psychiky je aj prípad, keď informácia prichádzajúca z „vonkajšieho sveta“ a informácia (v podobe činov, správania) odosielaná psychikou do „vonkajšieho sveta“ sa porovnáva s navzájom sa vylučujúcimi mravnými kritériami tvoriacimi osobnú mravnosť jedinca.
Väčšinou pritom človek pácha (v rámci toho, čo je mu dopustené zo strany Boha a iných ľudí) voči iným ľuďom a Prírode to, čo sám voči sebe považuje za neprípustné; čo toleruje zo strany druhých len vtedy, keď sa nedokáže brániť alebo sa tomu nevie vyhnúť. Takýto defekt mravnosti sa zvyčajne nazýva dvojakosť mravných štandardov (alebo cynizmus, ak si subjekt uvedomuje svoj „dvojaký meter“ a napriek tomu trvá na svojom práve konať takto).
Okrem tohto výrazne sa prejavujúceho nesúladu mravnosti disponujú mnohí ľudia typom mravnosti, ktorú možno nazvať „situačne podmienenou“. V tomto prípade používajú k jedným ľuďom v určitých situáciách jedny mravné kritériá, a k iným ľuďom v rovnakých situáciách používajú iné mravné kritériá[10] (v existujúcej davo-„elitárnej“ kultúre sa tento typ správania nazýva „konformizmus[11]“).
Situačne podmienená mravnosť môže byť samostatným mravným defektom, no v určitých situáciách sa v nej môže prejavovať aj vzájomne sa vylučujúca dvojitosť mravných štandardov voči sebe a ostatným.
Ďalším poddruhom situačne podmienenej mravnosti a prejavom psychických problémov jedinca je aj to, keď jeho aktuálna mravnosť (aktívna v danej chvíli) závisí od jeho aktuálnej nálady (emócií), ktorú nevie ovládať.
Okrem toho, situačne podmienená mravnosť môže byť prejavom chybnej osobnej mravnosti, následkom ktorej sú chýbajúce mravné štandardy a neurčitosť v ich hierarchickom usporiadaní v psychike nahrádzané mravnými štandardmi podvedome sťahovanými z egregorov (aktívnych v danej situácii) alebo z psychiky druhých ľudí prítomných v danej situácii.
* *
*
Zo všetkého vyššie uvedeného je jasné, že človek sa nemôže vzdávať moci nad sebou samým: mať moc nad sebou samým je jeho prvotný etický záväzok pred druhými ľuďmi a Bohom. Inými slovami, ak človek nezískal zručnosť sebaovládania alebo stráca kontrolu nad sebou, tak v takých okamihoch svojho života nedosahuje kvalitu Človeka.
[1] Skutoční ľudia — prototypy starozákonných postáv prorokov z písem — sa líšili od obrazov vykresľovaných v starozákonných písmach jak v lepšom, tak aj horšom smere. „Múdri“ tohto sveta zliepali kánon biblických textov cielene v súlade s doktrínou zotročenia všetkých ľudí, a preto aj prekrúcali opis reálnych faktov podľa toho, ako sa im to hodilo.
[2] „Svedomie v medziach Biblie, Biblia v medziach znalostí“ je výrok „humoristu“ a zabávača M. Žvaneckého. A keďže znalosti sú v medziach mravne podmieneného „svedomia“, tak M. Žveneckij svojim aforizmom vlastne opísal špirálovú dráhu degradácie ľudí pod vplyvom biblickej kultúry.
[3] Viac si o tom možno prečítať v knihách VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „O rasových doktrínach: nepoužiteľné, no pravdepodobné“ a „Od antropoidnosti k Ľudskosti“.
Tu len stručne zhrnieme, že nálada rodičov pred počatím a v procese počatia predurčuje naladenie parametrov biopolí budúceho dieťaťa na egregory (rodové a iné sociálne podmienené druhy), z ktorých môže počas svojho vývoja nekriticky čerpať informáciu a algoritmiku správania, vrátane mravnosti minulých pokolení, ktorá je v týchto egregoroch zaznamenaná.
A kto nesúhlasí s myšlienkou, že nálada rodičov (ich emočno-významový režim psychiky) pred pohlavným aktom, na ktorý sa emočne naladili, má vplyv na formovanie genetiky, a konkrétne na duchovné dedičstvo dieťaťa počatého v tomto akte, tak nech súhlasí aspoň s tým, že formovanie osobnej mravnosti človeka začína okamihom narodenia.
[4] V tom najvšeobecnejšom zmysle slova „jazyk“ ako prostriedok kódovania informácie.
[5] Preto ovládať Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia je užitočné aj pre praktických psychológov, „sám sebe psychológov“ aj psychiatrov.
[6] Napr. ak sa nám nejaká situácia nepáči, tak naše vedomie dostáva zápornú spätnú väzbu, aby sme sa začali danej situácii aktívne brániť. Alebo v elektronike: ak sa výťah dostane na zadané poschodie, tak riadiaca jednotka dostane zápornú spätnú väzbu o tom, že už je v cieli a treba zastaviť motor (plynule znížiť obrátky motora na nulu). – pozn. prekl.
[7] Napr. ak sa nám nejaká situácia páči, tak naše vedomie dostáva kladnú spätnú väzbu, že treba situáciu ešte viacej podporiť. V elektronike: odporové prepojenie medzi kolektorom a bázou tranzistoru je formou kladnej spätnej väzby. To isté v audiotechnike, keď priblížime mikrofón k reproduktoru a ozve sa piskľavý tón. Alebo stojíme autom na svetelnej križovatke, motor beží v neutrále na voľnobehu, a keď zasvieti zelená na semafore, tak dostávame kladnú spätnú väzbu o tom, že môžeme zaradiť rýchlosť a pridať plyn (zvýšiť rýchlosť z nulu na X). – pozn. prekl.
[8] Čo je normálne, pretože poslaním „autopilota“ je prevziať riadenie nad časťou procesov nevedomých úrovní psychiky a umožniť tak človeku zmysluplne riadiť iné procesy.
[9] T.j. v okamihoch medzi spustením jednotlivých podprogramov podvedomia, keď sa na chvíľu zase dostane k slovu vedomie a rozum môže vyhodnotiť situáciu a tendencie jej rozvoja. – pozn. prekl.
[10] Jedným z prejavov tohto druhu mravnosti je rasizmus (vrátane toho, ktorý je judaizmom predpísaný pre Židov dodržiavajúcich náboženské zákony).
[11] Konformizmus alebo konformita je prispôsobovanie sa prevažujúcim alebo dominantným názorom, požiadavkám, normám skupiny či spoločnosti, v ktorej sa jedinec aktuálne nachádza, a potlačovanie vlastných prejavov. Často neuvážené a bezzásadové. – pozn. prekl.