Celá pravda o Tartárii

„Transkontinentálny protoštát obývaný hyperborejcami a potomkami obyvateľov Atlantídy. Zahrňoval územia Sibíri, Strednej Ázie, Ďalekého Východu a Indie“ – internet je plný článkov, ktorých opisujú Tartáriu práve takto. Ale prečo existenciu tohto „protoštátu“ nepotvrdzujú archeológovia ani folklór národov žijúcich na jej predpokladanom území? Porozprávali sme sa s kompetentnými vedcami a vyjasnili si, čo je to Tartária, či mohol tento názov byť synonymom termínu „Staroveká Rus“ a či existuje sprisahanie vedcov, ktorí skrývajú všetku pravdu o „veľkom štáte“.

Záhadná krajina Slovanov

Stúpenci mýtu o Tartárii tvrdia, že súčasní historici odstránili všetky zmienky o tejto krajine a „praví“ bádatelia teraz musia po zrnkách skladať celú informáciu, aby zistili „pravdu“. Jedným z prvých ľudí, ktorí sa pokúsil „otvoriť Rusom oči“ ohľadom ich minulosti, bol Nikolaj Levašov – samozvaný akademik a spisovateľ, ktorého knihy súd v roku 2013 zaradil na zoznam extrémistických materiálov.

Odkazujúc sa na Encyklopédiu Britannica z roku 1771 a niektoré ďalšie starobylé zdroje, Nikolaj Levašov tvrdil, že na území Strednej Eurázie existoval obrovský štát rozdelený na množstvo provincií, ktoré sa však podriaďovali Veľkej Tartárii s hlavným mestom na území dnešného Toboľska (podľa inej verzie Omska). Podľa Levašova v tomto impériu žili ľudia rôznych národností, no riadili ho Rusi.

O centre krajiny na území Sibíri hovorili aj autori „Novej chronológie“ Gleb Nosovský a Anatolij Fomenko[1]. Podobne ako Levašov, aj oni presviedčali, že „Tartari“ boli Slovania. Mená oboch autorov sú „červeným súknom“ pre každého skutočného historika. No pochybné teórie sa dostali medzi ľudí a obrástli nečakanými podrobnosťami.

Ako dôkaz svojich tvrdení títo ľudia uvádzali európske mapy a citáty zo zahraničných encyklopédií, v ktorých sa skutočne nachádza toponym (názov krajiny) „Tartária“. Bol to ale štát?

Európsky Tartar

Označenie oblastí (v anglojazyčných zdrojoch je označená ako „country“, čo sa dá preložiť aj ako „krajina“, aj ako „územie“) pod názvom „Tartária“ sa vyskytuje v dokumentoch už od konca 12. storočia. No bežne sa termín (mimo kartografie) začal používať až o polstoročie neskôr, v epoche formovania impéria Čingischána.

„V stredovekej Európe sa pridržiavali antickej tradície, ktorá tvrdila, že svet sa delí na tri časti, pritom Ázia sa nepovažovala za príliš veľkú. Napríklad Kaspické more sa na niektorých mapách stalo zálivom, a zem obkolesoval oceán. S rozvojom obchodu ľudia začali získavať nové informácie o veľkom štáte Mongolov, kam posielali svojich poslov. Jedným z najznámejších bol zrejme Marco Polo. Po takýchto výpravách začalo byť Európanom jasné, že Ázia nebude až taká malá, a severne od toho, čo nazývali Áziou, leží rozsiahle územie, ktoré nemalo meno. A keďže podstatnú časť tohto územia ovládalo mongolské impérium, tak zem nazvali «Tatáriou»,“ – hovorí vedúci oddelenia kartografie Historického múzea Vladimír Bulatov.

Nekonečné hordy obyvateľov stepí, ktorých Európania príliš nerozlišovali podľa jazykov a národností, sa v ich očiach zmenili na celistvú masu obyvateľov z neznámej zeme. Niektorí bádatelia v tejto oblasti sa domnievajú, že pojem „Tatar“ bol Európanmi veľmi rýchlo asociovaný s pojmom „Tartar“, čo v gréckej mytológii znamená „peklo“, takže v názve etnika (etnonyme) a následne aj v názve krajiny (toponyme) sa objavila doplňujúca spoluhláska „r“[2]. V súčasných anglojazyčných slovníkoch dodnes môžete nájsť slovíčko „the Tartars“ spolu so slovom „the Tatars“.

O tom, že slová „Tartar“ a „Tartária“ sú synonymá, svedčia aj listy európskych vládcov. Napríklad francúzsky kráľ Ľudovít IX sa sťažoval na Tatárov, ktorých vychrlil Tartar, a nemecký imperátor Fridrich II. presviedčal, že kočovníci budú zvrhnutí „do ich vlastného Tartaru“. Nakoniec Mongolov tak veľmi démonizovali, že tí sa objavili dokonca v Dantesovom Pekle.

Obraz kočujúcich hord bol asociovaný nielen s gréckym podsvetím, ale aj s biblickými národmi Gog a Magog, ktoré Alexander Macedónsky uväznil v horách za Kaspickým morom, alebo s desiatimi stratenými kmeňmi Izraela. V opise „Tartarov“ a ich územia sa realita úzko prelína s mytológiou, a dokonca aj Plano Carpini, ktorý osobne navštívil hlavné sídlo Mongolov, okrem pravdepodobných opisov života a zvykov tohto etnika rozpráva o kinokefaloch (o kmeni psohlavcov) a ženách-netvoroch, o ľuďoch s jednou rukou a jednou nohou namiesto tela, atď. Takmer všetky tieto stvorenia, ktoré sa v prírode nevyskytujú, boli zakreslené v európskych bestiároch dávno pred výpravou Plana Carpiniho. Ale jedno treba Carpinimu uznať:  už vo svojej knihe „Dejiny Mongolov“ medzi názvami území uvádza aj niektoré reálne ázijské názvy. Takto sa v kartografii začal názov Veľká Tartária „rozpadať“.

Kočujúci štát

Rozvoj obchodných ciest a snahy nadviazať diplomatické styky s hrôzostrašnými kočovníkmi prispel aj ku spresneniu máp. Po rozpade mongolského impéria Ázia prestala pripadať cudzincom ako jeden celok. Kupci a diplomati potrebovali nové informácie k tomu, aby mohli vykonávať svoju činnosť na tomto území. V roku 1375 zverejnili stredoázijské názvy v Katalánskom atlase. Jeho autor, Abrahám Cresques prevzal názvy území od Marca Pola a ďalších cestovateľov. No Tartária ešte stále zostávala na mapách.

„Život bežal a menil sa, informácie Európanov o neznámych územiach sa dopĺňali, Rusko sa rozširovalo smerom na Sibír. Po porážke Zlatej hordy a po tom, čo Kazaňské a Astrachánske kráľovstvá boli pripojené k Rusku, Krymský chanát zostal akýmsi fragmentom mongolského impéria. Na mapách sa objavil nový termín: Malá Tartária (Krymský chanát) a Veľká Tartária (všetko ostatné smerom na východ),“ – hovorí vedúci oddelenia kartografie Historického múzea Vladimír Bulatov.

Nárast záujmu kartografov o Tartáriu pozorujeme v 16. storočí. Avšak jej lokalita sa neustále menila. Napríklad v práci mnícha  Marcusa Beneventanusa (1507) najzápadnejšia vetva tartarského ľudu leží na Dnepri. V štrasburskej mape z roku 1513 je Tartária umiestnená v predhorí Severného Kaukazu, v Strednom Povolží a na ľavom brehu rieky Ra (Volgy). Niekoľko Tartárií nájdeme na mapách od Gregora Reischa a Martina Waldseemüllera. Úmerne tomu, ako sa Moskovské kráľovstvo stáva známejším, tak Tartária je v mapách odsúvaná čoraz viac do Ázie.

Vidieť to aj na „Mape Moskovie“ od Battistu Agnese z roku 1525, na „Novej mape Moskovie“ od Giacomo Gastaldo z roku 1548 a v mnohých ďalších dokumentoch. V tom istom čase sa obraz „Tatárov“ alebo „Tartarov“ (ako archaického barbarského ľudu) začína prelínať s obrazom, ktorý vzniká okolo Rusov. Mapa Jenkinsona (1562), Orteliov Atlas (1570-1598) a „Nová mapa Tartárie“ (1626) od Johna Speeda zobrazujú ruského cára na pozadí kočovníckych stanov a samotných Tartarov zobrazuje v oblečení „opričníkov“. Tento prístup sa odráža nielen v kartografii, ale aj v heraldike.

Až do 19. storočia sa krajina Tartária tak či onak vyskytovala nielen v európskych dokumentoch, ale aj v prácach ruských majstrov. Tí sa opierali o prax svojich západných kolegov, vrátane terminológie, dokonca aj keď sa to rozchádzalo s bežnými domácimi názvami území. Tento termín používali Nikolaj Sparafij, Semion Remezov, Ivan Kirillov a ďalší kartografovia, hoci z času na čas sa miesto iluzórnej Tartárie objavovali konkrétnejšie a zrozumiteľnejšie termíny.

„Časom sa ukázalo, že Rusko sa rozšírilo veľmi ďaleko, podobne ako Čína, ktorá vytesnila hranice Džungárska. Vtedy sa objavili nové termíny. Namiesto «Veľkej Tartárie» sa objavila «Ruská Tartária» (viac-menej zodpovedala územiu Sibíri), «Čínska Tartária» a «Nezávislá Tartária», pod ktorou sa myslel Kazachstan a Stredná Ázia. Ešte neskôr sa zistilo, že v Rusku nikto nepoužíva slovo „Tartária“, ale „Sibír“, a toto slovo sa začalo objavovať na mapách,“ — hovorí Vladimír Bulatov.

Je zjavné, že Tartária nepredstavuje konkrétny štát, ale mýtmi opradenú zem, ktorá nikdy nemala presné hranice.

„V určitom období sa slovo «Tartária» veľmi rozšírilo, no postupne sa začalo zužovať. Pod týmto slovom sa mali na mysli územia, ktoré neboli známe Grékom ani Rimanom, o ktorých sa nepísalo v Ptolemaiovi, t. j. všetky rozsiahle územia, ktoré boli objavené až v stredoveku. To znamená, že sa jednalo o pracovný termín, ktorý označoval neprebádané územia ovládané Veľkou hordou,“ – povedal Vladimír Bulatov.

Z geografických máp tento názov (toponym) zmizol začiatkom 19. storočia. No nezmizol bez stopy. Tartária sa objavovala v umeleckej literatúre, novinových článkoch a vedecko-populárnych knihách. O tom, že v Európe sa Tartária ešte dlho asociovala s Ruskom, svedčí aj román Julesa Verna „Michail Strogov“. V 2000-cich rokoch sa týmto názvom vyzbrojili ultranacionalistické a neopohanské zoskupenia. No v honbe za senzáciou si títo pseudohistorici vybrali len tie fakty, ktoré zapadali do ich vymyslenej koncepcie.

Mimochodom, nikto informáciu o Tartárii neskrýva. Všetky mapy s týmto názvom sa dajú ľahko nájsť v kartografických dielach, a Ruská geografická spoločnosť neraz vystavovala svoje zbierky vo výstavných sálach. Možno sa s nimi zoznámiť aj online na Geoportáli RGS.

Raisa Chunukajevová

P.S.: Neplánovali sme písať tento materiál. Existuje názor, že „vyvracať niekoho nezmysel znamená nevážiť si samého seba“. No v tomto sa naša redakcia rozdelila na dva tábory: „Poďme ešte raz dokázať, že zem je guľatá“. No hlavnou úlohou Ruskej geografickej spoločnosti je osveta. A otázky o Veľkej Tartárii nám kladú tak často, že má zmysel zopakovať jednoduchú pravdu.

Zdroj: https://www.rgo.ru/ru/article/vsya-pravda-o-tartarii

---

[1] O tom, že „Nová chronológia“ je skutočne len pseudoveda, sa možno dočítať v knihe „Prozreteľnosť nie je algebra“ v 2. kapitole, ktorú si možno stiahnuť na linku: http://leva-net.webnode.cz/products/prozretelnost-nie-je-algebra/

[2] Čo na Západe nie je vôbec prekvapivé, keďže aj dnes Moskvu nazývajú „Mordor“ (sídlo zla z Tolkienovho „Pána prsteňov“) Západ má vo zvyku démonizovať všetky nepoddajné krajiny, ktoré vníma ako svoju budúcu korisť. – pozn. prekl.