Namiesto peňazí dlžobné úpisy „chytrého“ zlatníka
V zadnej časti svojho obchodu si Fabián postavil trezor, a mnoho ľudí si kvôli bezpečnosti nechávali mince u neho v tomto trezore. Fabián za to bral neveľký poplatok, ktorého výška závisela od množstva uložených mincí a od doby, na ktorú ich tam ponechali. Majiteľ uložených mincí dostal potvrdenku o uloženej sume, na základe ktorej si mince mohol neskôr od Fabiána vyzdvihnúť. Teraz sa stávalo, že keď šiel niekto na trh, tak si nebral so sebou veľa zlatých mincí. Namiesto toho začalo byť zvykom platiť za kupovaný tovar týmito potvrdenkami. Obchodníci brali tieto potvrdenky ako skutočné peniaze, lebo sami potom mohli zájsť za Fabiánom a vymeniť ich za náležitú sumu zlatých mincí. Takto potvrdenky začali putovať z rúk do rúk.
Časom si Fabián všimol, že len veľmi zriedkavo k nemu niekto prišiel a pýtal svoje zlaté mince. Tak si pomyslel: „Prakticky vlastním všetko toto zlato, a aj tak musím ešte pracovať ako obyčajný remeselník. Aký to má zmysel? Sú desiatky, stovky ľudí, ktorí by mi s radosťou zaplatili úroky za právo používať tieto zlaté mince, ktoré sú tu u mňa uložené a ktoré si ich skutoční majitelia prakticky nikdy neprídu vyzdvihnúť. Tieto zlaté mince síce nie sú moje, ale aktuálne nimi disponujem ja, a to je hlavné. Už nemusím vyrábať nové mince na požičiavanie. Môžem použiť tie, ktoré ležia u mňa v trezore“. Spočiatku bol Fabián veľmi ostražitý. Požičiaval len zopár mincí jednorazovo a aj to len vtedy, keď si bol istý, že dlžník ich vráti včas. No neskôr sa začal správať oveľa sebaistejšie a požičiaval aj väčšie sumy.
Raz sa stalo, že ho požiadali o veľmi veľkú pôžičku. Fabián dlžníkovi navrhol: „Namiesto toho, aby si musel so sebou odnášať to obrovské množstvo mincí, tak si ich môžeš nechať uložené u mňa a ja ti dám potvrdenky na celú sumu požičaných mincí, ktorými môžeš platiť“. Dlžník súhlasil a odišiel s celou hrsťou potvrdeniek. Dlžník dostal pôžičku, ale zlato ani na sekundu neopustilo Fabiánov trezor. Keď klient odišiel, Fabián sa radostne rozosmial. Teraz mohol jesť z koláča a mať ho pritom stále celý vo svojich rukách neporušený. Mohol požičiavať zlaté mince, a tie ďalej zostávali u neho a on nimi mohol disponovať.
Priatelia, cudzinci aj nepriatelia Fabiána potrebovali finančné prostriedky na realizáciu svojich plánov. A vždy, keď boli schopní preukázať, že dokážu vrátiť dlh, tak dostali náležitú pôžičku. Jednoduchým vypísaním „potvrdenky“ mohol Fabián požičiavať oveľa väčšie sumy, než bola hodnota jeho zlata v trezore. Pritom to zlato ani nevlastnil. Celá táto operácia spoľahlivo fungovala, kým skutoční majitelia zlatých mincí nežiadali vo veľkom ich vrátenie a kým existovala dôvera ľudí.
Fabián si viedol presnú evidenciu o každom klientovi, o všetkých jeho pôžičkách a splátkach. Tento nový úžernícky biznis sa stal veľmi ziskovým. Fabiánovo postavenie v spoločnosti rástlo takmer rovnakom rýchlo, ako sa zväčšoval jeho majetok. Stala sa z neho veľmi vážená osoba, chovali sa k nemu s úctou. Vo finančných otázkach bolo jeho slovo rovnocenné vôli najvyššieho alebo svätému prikázaniu.
Pokračovanie príbehu nabudúce…
Z knihy generála Petrova (Tajomstvá riadenia ľudstva 2)