Tajomstvo porážky sovietskej armády a flotily
(porážka cez reformy)
Ľud, ktorý nechce živiť svoju armádu
bude čoskoro nútený živiť cudziu.
Napoleon I. Bonaparte
Od roku 1993 sa každoročne 23. februára v krajine oficiálne oslavuje „Deň obrancu Vlasti“, hoci pre niektorých to teraz znamená „Deň ruskej armády“. Do roku 1993 sa sviatok v tento deň nazýval „Dňom Sovietskej armády a Námornej flotily“. Pre veľmi veľa ľudí ostáva 23. februára tým istým sviatkom dodnes. Ale v tom prípade je to spomienka na tú armádu, ktorá existovala do roku 1991, t. j. do rozpadu ZSSR. Teraz je táto armáda už nenávratne preč.
Málokto vie, že do roku 1946 sa deň 23. februára nazýval „Dňom založenia Robotnícko-roľníckej Červenej armády“, skrátene „Deň založenia RRČA“. Má sa za to, že po tom, ako Lenin 22. februára 1918 zverejnil dekrét „Socialistická Vlasť v nebezpečí!“, začalo sa masové prihlasovanie dobrovoľníkov do vtedy mladej Červenej armády, ktorí aj zastavili nastupujúcich Nemcov pod Pskovom a Narvou.
Prečo sa 23. február dnes volá „Dňom obrancov Vlasti“, a nie „Dňom Ruskej armády“? Demokratizátori, ktorí sa vzdali socialistickej minulosti, sa ocitli pred otázkou dátumu vzniku (už nie Sovietskej, ale) Ruskej armády. Doteraz sa v tejto otázke nezhodli. Historici navrhujú, aby sa za základ vzali nasledovné udalosti:
– Dobytie Konštantínopolu ruskými družinami, keď knieža Oleg v r. 907 pribil na bránu Carihradu tabuľu.
– Víťazstvo kniežaťa Alexandra nad Švédmi v roku 1240 (porážka Livónskeho rádu na Čudskom jazere bola až o dva roky neskôr).
– Víťazstvo na Kulikovom poli v r. 1380.
– 1. októbra 1550 vydal cár Ivan IV (Hrozný) „verdikt“ „O rozmiestnení vybranej tisícky vojakov v Moskovskom a okolitých újezdoch“. Za tým hneď nasledoval dekrét o vytvorení šiestich plukov po 500 vojakoch. Takto bol určený počet aj zloženie regulárneho vojska. Strelcov verbovali spomedzi „voľných“ roľníkov a posadských obyvateľov, slúžili doživotne a dedične, absolvovali výcvik a predprípravu, mali špeciálne slobody, živil ich žold (4 ruble ročne) a záhumienkové hospodárstvo, a kto bol chytrý, tak aj obchodoval. Strelecké vojsko dostalo prvé vojenské stanovy. Mnohí vedci považujú práve tento dátum za vhodný bod pre „začiatok odpočtu“.
– Peter I v roku 1716 sám menoval dátum, kedy podľa jeho názoru bola vytvorená regulárna armáda: „Keďže každý vie, ako náš otec (cár Alexej Michailovič) v roku 1647 začal používať pravidelnú armádu a boli vydané vojenské stanovy.“
Práve rok 1647 bol časom vytvorenia „plukov nového typu“: vojenských, rejtarských, dragúnskych, ktoré zodpovedali kritériám dnešného pojmu „armáda“. V tom čase sa objavili aj dôstojnícke hodnosti („kapitán“, „plukovník“, „generál“). No v základnej časti vojska (v streleckom vojsku) sa zachovali pre ruské ucho známejší „bojari“ a „okoľničie“.
Keďže „nové pluky“ nevznikali celkom od nuly (už sto rokov pred nimi existovalo 50-tisícové strelecké vojsko, ktoré bolo ozbrojené jak studenými, tak aj zbraňami na pušný prach), tak mnohí historici považujú za opodstatnenejšie považovať za deň zrodenia armády 1. október 1550.
My, drahí čitatelia, nebudeme teraz posudzovať všetky tieto dátumy (hoci treba aj to). Máme teraz iný cieľ. Zhrniem len to očividné, čo vyplýva z vyššie uvedeného: história našej Vlasti je aj v tejto otázke zamotaná a roztrhaná na kúsky. A znova sa vynára otázka o tom, čo bolo na Rusi pred jej christianizáciou. Zachovanie takejto „dotrhanej“ histórie je veľmi výhodné pre globalizátorov, pretože im umožňuje realizovať princíp riadenia „rozdeľuj, rozoštvávaj a panuj!“ To je sila a moc „historických zbraní“ – 2. priority riadenia vedomia ľudí!
Smutný zrod Ruskej armády
O dejinách zrodu súčasnej Ruskej armády nechcú hovoriť ani vojenskí historici, ani ruskí politici. Prečo? Lebo v takom prípade by museli spomenúť veľmi nepríjemné, a presnejšie povedané, vyložene odporné a zločinné veci. Napríklad to, ako čečenskí separatisti získali obrovské množstvo zbraní, prečo predstavitelia krajiny ponechali len tak obrovské zásoby munície a zbraní v bývalých zväzových republikách (dnes štátoch SNŠ) a mnohé ďalšie veci.
Po GKČP Jeľcin nedôveroval dôstojníckemu korpusu Sovietskej armády. Mal v pláne vytvoriť alternatívnu vojenskú štruktúru. Počas „puču GKČP“ v dňoch 21.-23. augusta 1991 nariadil Ruckému, aby začal formovať „Ruskú gardu“ a „obrancovia-belodomovci“ sa začali do nej zapisovať. Táto „garda“ mala byť financovaná z rozpočtu vnútorných vojsk Ministerstva vnútra RSFSR. Pri jej formovaní sa plánovalo využiť 50% jednotiek a útvarov Ozbrojených síl! Malo byť vytvorených 11 brigád po 3 až 5 tisíc ľudí v každej.
No v Kremli sa báli vytvorenia paralelných Ozbrojených síl. Tým skôr, že Rucký, ktorý nerozumel globálnej politike a prebiehajúcich udalostiam, prešiel do opozície voči Jeľcinovi. Okrem toho by došlo ku konfrontácii „gardy“ s vnútornými vojskami a väčšinou bezpečnostných služieb.
Základom formovania Ruskej armády sa stalo Jeľcinovo nariadenie zo dňa 4. apríla 1992 č.158 „O štátnej komisii pre vytvorenie Ministerstva obrany, armády a námorníctva RF“. Predsedom komisie sa stal generálplukovník Volkogonov (dnes už nebohý). Po dvojmesačnej práci bol pripravený dekrét „O vytvorení Ministerstva obrany RF, Ruskej armády a námorníctva“, ktorý bol podpísaný 12. júna 1992.
Bolo to smutné obdobie. Rozpad armády prebiehal na plné obrátky. V roku 1992 som bol poslaný na štúdium do Akadémie Generálneho štábu. Vyučovanie zahájil minister obrany „s ľudskou tvárou“, večne usmiaty maršal Šapošnikov. Hovoril, že budeme prvými absolventmi novej Ruskej armády, že treba „upevňovať“, „posilňovať“ a podobné rituálne slová, ktoré sa vravia vtedy, keď človek nemá čo povedať. Jednako neprešli ani dva mesiace, keď zvolali všetkých poslucháčov a už nie minister, ale zástupca riaditeľa akadémie GŠ povedal, že nakoľko hranice krajiny nie sú známe, protivník nie je určený, vojenská doktrína neexistuje, tak nás nemajú čo učiť a štúdium sa ukončuje. Potom sa všetci rozišli domov. Môžete si predstaviť, čo sa dialo vo vojenských jednotkách po celej krajine počas týchto prvých rokov „zrodu“ Ruskej armády (1991 až 1993).
Koncom roku 2005 som sa stretol a pomerne dlho diskutoval s posledným Ministrom obrany ZSSR maršalom Dmitrijom Timofejevičom Jazovom. Rozprávali sme sa v jeho kancelárii na Ministerstve obrany. Je tam slepá chodbička, na ktorej sa nachádzajú kancelárie bývalých veľkých vojenských veliteľov. Jazov, bez ohľadu na svoj vek, bol vo veľmi dobrej fyzickej kondícii. Musím povedať, že mal veľmi dobrú pamäť. Na tie telefonáty, ktoré mu prichádzali počas nášho rozhovoru, reagoval skvele. Keďže telefonáty sa týkali najmä ľudských osudov (ako som pochopil z kontextu), tak Jazov počas telefonovania menoval čísla armád a divízií, mená ľudí s ktorými kedysi slúžil.
Keď prišla reč na následky prebiehajúcich reforiem a osudy dôstojníkov, tak som uvidel, že v očiach maršala sa objavili slzy. Avšak rýchlo prekonal chvíľkovú slabosť a pokračoval v rozhovore. Z nášho spoločného rozhovoru som sa dozvedel veľa vecí, ale to najhlavnejšie, že Dmitrij Timofejevič mal zdravé obavy ohľadom budúcnosti. Avšak ani jeho obavy na situácii nič nezmenili: „vlak utiekol…“
Začiatok skazy
Po zlomových udalostiach začiatkom 1990-tych rokov armáda vstúpila do pásma neustálych reforiem, ktoré trvajú dodnes. K čomu tieto reformy priviedli (a nielen v armáde) je zrejmé každému zdravo uvažujúcemu človeku. Reforma vidieka skončila jeho zničením. Každý mesiac z mapy našej krajiny mizne okolo 27 dedín („Argumenty a Fakty“ zo dňa 01.06). Reforma priemyslu skončila jeho zničením (pravda, okrem ťažného priemyslu, ktorý drží pri živote ešte potenciál z čias ZSSR). Reforma vzdelávania priviedla k degradácii celého systému vzdelávania od škôlok až po univerzity. Reforma zdravotníctva sa skončila jeho zničením (akonáhle sa medzi lekára a pacienta postavili peniaze, zdravotníctvo skončilo). Reforma armády sa tiež končí jej zničením.
Po všetkom prečítanom v tejto knihe musí byť čitateľom jasné, že toto všetko sa mohlo stať len v dôsledku toho, že demokratizátori-reformátori sa stali len vykonávateľmi plánov „svetového zákulisia“ na zničenie našej krajiny a ľudu. A radšej by zomreli, než by to priznali. Túto vetu by mali jasne a zrozumiteľne pochopiť všetci. Veď kto z tých, čo dnes stoja pri „kormidle“ sa prizná k tomu, že „plnil plány svetovej mafie“ (hoc aj nevedomky, mysliac si, že buduje «nové slobodné Rusko»)? K tomu, aby sa priznal a oľutoval to, by musel byť mravným a odvážnym človekom.
Mám pred sebou výstrižky z novín za posledné roky, kde sa opisujú procesy prebiehajúce v armáde a námorníctve. Aby sme si mohli predstaviť rozsah spustošenia kedysi „legendárnej a neporaziteľnej armády“, uvediem len zopár oficiálnych správ z týchto zdrojov bez toho, aby som míňal v knihe miesto na uvádzanie zdrojov, a k tomu uvediem hodnotenie z pohľadu KSB.
Ozbrojené sily ZSSR mali päť druhov vojsk:
- Pozemské vojská.
- Námornú flotilu.
- Vzdušné sily.
- Raketové vojsko strategického významu.
- Vojská protivzdušnej a protiraketovej obrany štátu.
Okrem týchto základných druhov mali Ozbrojené sily (OS) aj niekoľko samostatných typov vojsk (výsadkári, spojári, kozmické sily, železničné vojská atď.), ktoré „pracovali“ na záujmy všetkých druhov OS.
Zdalo by sa, že všetko je to rozumné, že pre každú sféru možných bojových operácií zodpovedá príslušných druh vojsk: pechota pracuje na súši, námorníci na mori, piloti vo vzduchu, raketové vojská sú vždy pripravené odpáliť strategické rakety s jadrovou náložou, protivzdušná obrana (PVO) krajiny neustále sleduje kozmický priestor a vrchné vrstvy atmosféry a je pripravená odpaľovať antirakety proti narušiteľom. (Pre tých, ktorí sa nerozumejú armáde: nepleťte si PVO krajiny s jednotkami PVO pozemných vojsk, ktoré musia čeliť taktickému letectvu protivníka, a nie strategickému letectvu a jadrovým raketám).
Reformy sa začali „zlučovaním a rozdeľovaním“ štruktúr. Začali zlučovať Vzdušné sily a Protivzdušnú obranu krajiny, Raketové vojská strategického významu a Kozmické vojská atď. Pritom ciele mali absolútne odlišné! Teraz, drahí čitatelia, spomeňte si na DVTR a na pojem Plná funkcia riadenia (PFR), z ktorej vyplýva, že zmena štruktúry predstavuje len jednu sedminu z celej PFR. A ak nie sú určené ciele a koncepcia dosiahnutia týchto cieľov, tak zmenou štruktúry sa nič nedosiahne. No práve v tom spočívali a dodnes spočívajú všetky reformy realizované v našej krajine (vrátane armády). Podobné „reformy“ prebiehali aj v Ministerstve obrany, aj v Generálnom štábe, aj v druhých štruktúrach. Toto „zlučovanie-rozdeľovanie“ prebieha dodnes.
Avšak za chrbtami hlupákov, ktorí si myslia, že robia reformy, sa vždy nájdu chytráci, ktorí budú využívať ich hlúposť na dosiahnutie svojich cieľov. Práve na základe takejto jednoduchej „schémy“ pracuje „svetové zákulisie“. V KSB sa takéto riadenie ľudí (dokonca aj vysoko postavených) nazýva metódou bezštruktúrneho riadenia. Takto bol napríklad riadený Gorbačov, ktorému zo všetkých strán (a v prvom rade zo strany jeho manželky Raisy Maximovny) nahovárali, že vstúpi do dejín ako veľký reformátor Ruska, ktorý presmeruje kurz krajiny od „totality“ ku „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ a k „demokracii“. Rovnako bol riadený aj Jeľcin a Gračov.
Takéto nezmyselné ničenie armády priviedlo k tomu, že armáda sa začala rozpadať priamo pred očami (zdanlivo sama od seba). Všetko negatívne a zlé sa v nej naplno obnažilo. Rozkrádali, rozoberali „na čierno“. „Proces sa rozbehol…“ A odštartoval ho Gorbačov. Spomeňte si, aký bol vtedy slogan: „Ber, kým je pri moci Gorbačov“. A brali… Pamätáte si, ako naše vojská odchádzali z Nemecka? Aká hanba a poníženie: dôstojníci a vojaci prišli do Moskvy a spievali „víťazný pochod“: „Zbohom, Nemecko, zbohom!“, a po tomto speve ostali v priamom zmysle slova „na ulici“ aj so ženami a deťmi. Ja sám som videl takúto „ulicu“ pod Novorossijskom pri stanici Rajevskaja: medzi hlavňami tankov bola natiahnutá šnúra, na ktorej si rodiny sušili bielizeň. A v Kantemirovskej divízii v Naro-Fominsku v školských triedach, kde sa mala vyučovať materiálna časť tanku, tak v týchto triedach žilo niekoľko rodín súčasne, pričom veľké miestnosti boli prehradené závesmi, ktoré viseli na rovnakých šnúrach od bielizne…
Úroveň rozkrádania bola taká, že dokonca aj Jeľcin to nevydržal a posadil svojho kamoša (demokratizátora-reformátora) generálzlodeja Konstantína Kobeca za mreže! Až tak ďaleko to zašlo! Mladší dôstojníci a vojaci videli, ako prebieha rozkrádanie. Slabší duchom sa k tomuto procesu pridali a kradli koľko mohli a čo mohli. Tí, ktorí mali svedomie a česť, odišli z armády. Takto prebiehal rozklad Ozbrojených síl (zdanlivo samo od seba).
Podobne ako Gorbačov, aj Jeľcin sa bál armády. Ani jeden z nich v nej neslúžil, preto ani nechápali jej život, tradície, atď. Mimochodom, v USA, ktoré demokratizátori tak veľmi milujú, sa prezidentom nemôže stať človek, ktorý neslúžil v armáde. Táto informácia stojí za zamyslenie. Preto Gorbačov a najmä Jeľcin vyvíjali obrovské úsilie k tomu, aby sa zbavili predstaviteľov dôstojníckeho zboru, ktorý bol vychovaný na starých, „nedemokratických“ ideáloch, a na ich miesta dosadili buď svojich „verných“, alebo mladých ľudí, ktorí kvôli rýchlej kariére urobia všetko, čo im rozkážu.
Ja veľa cestujem po krajine a často sa stretávam s mnohými ľuďmi. A drvivá väčšina úprimných a čestných ľudí sa ma vždy pýta: „A čo robila armáda?“, „Prečo ste krajinu nezachránili?“ Takáto dôvera v armádu existuje dodnes. Musel som im vysvetľovať, že armáda, podobne ako hociktorý civilný úrad alebo štruktúra, sa skladá z množstva ľudí. A ľudia bývajú rôzni. Že po smrti Stalina, za ktorého neexistovali „nedotknuteľní“ ľudia, a najmä za Brežneva a v období po ňom boli v armáde (ako aj v Komunistickej strane) do vysokých pozícií dosadzovaní prevažne lokaji a pätolizači, ktorí boli vždy ochotní podlizovať sa svojim nadriadeným. Samostatní a rozhodní dôstojníci boli pre nich nevhodní, považovali ich za nebezpečných. Situácia dospela až k tomu, že v okamihu „puču GKČP“ sa nenašiel jediný rozhodný dôstojník, ktorý by behom polhodiny zbúral „barikády pred Bielym domom“ bez jediného výstrelu. Takáto konkrétna situácia s vymenovaním a dosadzovaním kádrov v ZSSR sa v Dostatočne všeobecnej teórii riadenia (DVTR) nazýva „pravdepodobnostná predurčenosť“, keď ten, kto organizuje nejaký proces, nastaví štatistické tendencie tak, že si je praktický istý tým, že dosiahne ciele, ktoré si vytýčil. A nezáleží mu pritom, KTO presne, KEDY, a AKO to urobí. Presne toto je aj „predpísané“ v Direktíve NSC USA 20/1 zo dňa 18. 08. 1948 – „Ciele USA voči Rusku“. A dnes je dôstojnícky korpus Ruskej armády už celkom iný, než ten, ktorý bol v Sovietskej Armáde… Len jedno slovo: „žoldnieri“… A žoldnieri nebudú bojovať za ideu. Okrem toho, žiadnu ideu štát ani nemá. A zomierať za peniaze tiež nebudú.
Ale treba povedať, že nie všetko sa reformátorom-demokratizátorom darí. Hoci dnešné zloženie armády nie je také, aké bolo v ZSSR, no väčšina dôstojníkov nie je spokojná so svojim postavením v spoločnosti. Keďže demokratizátori urobili z peňazí hlavný životný ideál, a pritom nie sú schopní sa postarať o materiálne zabezpečenie dôstojníkov, tak v armáde počuť reptanie. A toto reptanie sa zosilňuje z roka na rok. A úbohými milodarmi demokratizátori toto reptanie nezastavia. Dôstojníci vidia ako a na úkor čoho žijú „biznismeni“, porovnávajú to so svojou službou, a… robia závery. K tomu sa nabaľuje aj bytová otázka. Tisíce a tisíce dôstojníkov nemajú bývanie, vrátane tých, ktorí už boli prepustení.
Trockého idey žijú… v Generálnom štábe RF
Hneď, ako sa demokratizátori dostali k moci, začali slepo napodobňovať všetko, čo je na Západe, a v prvom rade v USA. No ako znie naša pradávna ľudová múdrosť: „Čo je pre Nemca dobré, to je pre Rusa smrť“ (a naopak). Napríklad civilný Minister obrany. Na čo je dobré búrať stáročné tradície, piliere krajiny? A čo Suvorov? Kutuzov? Žukov? Veď predtým, ako sa A. V. Suvorov stal veľkým vojvodcom, tak sám (na vlastnú žiadosť!) si prešiel všetkými stupňami vojenskej služby, počnúc od radového vojaka. Prečo? Veď každý, kto niečo riadi, musí dokonale poznať objekt svojho riadenia, poznať všetky procesy, ktoré riadi. Keď v roku 2007 menovali za Ministra obrany riaditeľa obchodu s nábytkom v Petrohrade, tak šokovaní ostali nielen patrioticky nastrojení dôstojníci a armádni a námorní veteráni, ale dokonca aj tí, ktorí sa zmierili s rozvratom armády a priamo v ňom pokračujú ako pracovníci na vedúcich pozíciách.
Stelesnením takýchto „manažérov skazy“ je súčasný náčelník Generálneho štábu Balujevský, ktorý (podľa informácií z médií) nezniesol takéto poníženie a podal žiadosť o odchod z vojenskej služby. A ja mám k nemu otázku: „A doteraz si to prečo trpel? Kvôli vysokej funkcii?“
„Novaja gazeta“ dňa 02. februára 2006 informovala, že v Ruskej armáde sa chystá nová reforma štruktúry (zase len štruktúra), ktorá bude plne kopírovať štruktúru armády USA. Typy a druhy vojsk budú zrušené, a na ich základe vytvoria „veliteľstvá“:
– Strategických jadrových síl,
– Vzdušno-kozmickej obrany,
– Veliteľstvo prepravy.
Budú vytvorené tri územné veliteľstvá:
– „Východ“, Ulan-Ude (Ďalekovýchovný a Sibírsky vojensky okruh),
– „Juh“, Samara (Povolžsko-Uralský a Severo-Kaukazský okruh),
– „Západ“, Moskva (Moskovský a Leningradský okruh).
Zrušia všetky typy a druhy vojsk. Ministerstvo obrany sa stane plne civilným rezortom, ktorý bude zodpovedať za zásobovanie vojsk, kádrovú politiku, udržiavanie vysokého morálneho ducha a dohľad nad vojskami. Generálny štáb bude vojská riadiť. Spoznali ste tu prítomné „rozdeľuj, rozoštvávaj a panuj“?
Pritom naši „stratégovia-reformátori“ (mimochodom, pracujúci pod vedením náčelníka GŠ Balujevského) akosi zabudli, že veliteľstvá USA majú zóny zodpovednosti po celej zemeguli! To znamená, že veliteľstvá USA sú predurčené k vedeniu bojov nie na území svojej krajiny, ale v „zónach svojej zodpovednosti“.
Takže z Plnej funkcie riadenia tu opäť vyplýva otázka: aký máte cieľ, „stratégovia“? NA ČO potrebujete Ruskú armádu? Alebo je pre vás dôležitejšie to, AKÁ bude?
Vy azda neviete, koľko má USA vojenských základní? 736 vojenských objektov USA je rozmiestnených prakticky po celom svete! Z nich „veľké základne“ tvoria: armáda – 381, námorné sily – 44, vzdušné sily – 275, korpus morskej pechoty – 2. Pritom ich základne obklopujú zo všetkých strán Rusko.
A Rusko? Všetky zahraničné základne ZSSR boli zlikvidované. Dnešné Rusko má len 12 vojenských základní: kozmodróm Bajkonur, RLS (rádiolokačná stanica) na jazere Balchaš, RLS v Azerbajdžane, divízia v predmestí Dušanbe, 2 základne v Gruzínsku, základňa v Sevastopole, letecká základňa v Kirgizsku, RLS v Bielorusku, základňa v Podnestersku a námorná základňa v Sýrii. Myslím, že komentár je tu zbytočný.
Ohľadom všetkých týchto reforiem môžeme zadať stalinskú otázku: „Reformátori! Ste hlupáci, alebo nepriatelia Ruska?“
Podľa názoru reformátorov takáto štruktúra Ozbrojených síl dokáže pružnejšie a operatívnejšie reagovať na teroristické útoky – to sa dnes považuje za hlavnú bezpečnostnú hrozbu pre Rusko. Takéto rozhodnutie dozrelo na základe skúsenosti z vojny v Čečensku, keď treba synchronizovať činnosť motorizovanej pechoty, výsadkárov a letectva na najvyššej úrovni. A na to, že Rusko je obkolesené štátmi, ktoré si otvorene robia územné nároky voči Rusku (Japonsko), alebo ich skrývajú, na to sa zabudlo? A obkolesenie Ruska vojenskými základňami USA? USA vytvárali svoje veliteľstvá na vedenie útočných bojových operácií na cudzom území za podmienok, že nehrozí masívny nepriateľský útok na územie samotných USA. Naši reformátori prenášajú túto schému OS do úplne iných podmienok.
Niečo podobné navrhol po Občianskej vojne aj Lejba Davidovič Bronštejn (prezývka Trockij). Plánoval budovať vojská podľa územného príznaku a zdôvodňoval to nedostatkom prostriedkov.
Reforma sa mala začať v roku 2006 a podľa plánu mala trvať 2-3 roky. Avšak, ako to už u nás býva („chceli sme len to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy…“), takéto rozsiahle zmeny sa ťahujú oveľa dlhšie. A počas tejto doby budú všetky staré štruktúry a infraštruktúry paralyzované, vojská definitívne stratia svoju bojaschopnosť. Bude to rana voči programom prezbrojenia OS, pretože všetci budú zaneprázdnení „prestavbou“. Táto ďalšia porucha v poradí spôsobí ďalší masový odchod dôstojníkov z OS. Na už zrealizované ničivé reformy sa utratilo obrovské množstvo prostriedkov, a na nové zmeny bude treba znova vyčleniť z rozpočtu obrovské sumy. A to všetko pri žobráckej výplate dôstojníkov, o čom nehovoria a nepíšu len leniví. A všetky úbohé milodary, ktoré pravidelne dáva vláda, sú plne „kompenzované“ infláciou. To sa týka aj vojakov na penzii. A rozhorčenie neustále narastá.
Pritom bolo obdobie v polovici 1990-tych rokov, keď mesačnú výplatu neplatili vojakom pravidelne (mimochodom, ako aj ostatným ľuďom v krajine). Vtedy v živote armády vznikol nový jav, ktorý trvá ešte aj dnes, a ktorý dostal meno „privyrábanie si“. To je keď vojaci všetkých hodností (od poručíka do plukovníka) si vo voľnom čase privyrábajú v civilnej sfére, každý ako vie (generáli si počas služby privyrábajú „trochu inak“). Dôstojníci a práporčíci nastúpili do bezpečnostných štruktúr (ako ochranka v obchodoch, strediskách, firmách, alebo vo vilách u zbohatlíkov), stali sa murármi, tesármi na stavbách (prevažne na stavbách rodinných domov „nových rusov“) atď. Žijem v uzavretom vojenskom mestečku a viem to absolútne presne. Zašlo to tak ďaleko, že v jednej „firme“ sa mi podarilo uvidieť rozpis vojenských služieb kapitána Sidorova na mesiac október. A toto „privyrábanie si“ pokračuje dodnes. A tí „vojenskí náčelníci“, ktorým typ služby neumožňuje odísť zo služby na celý deň, tí „poberajú mzdu“ od svojich podriadených za to, že im dovolia odísť zo služby „privyrobiť si“. Dajú sa vôbec takéto vzťahy medzi vojakmi nazvať armádou? Mladí dôstojníci sa všemožne snažia z takejto armády dostať preč.
O „dohodároch“ a „profesionáloch“
Svojráznou záľubou reformátorov-demokratizátorov sa po revolúcii v roku 1991 stal návrh o prechode armády na systém uzatvárania kontraktov s cieľom vytvorenia „profesionálnej“ armády. Tu sa oplatí spomenúť vyjadrenie známeho matematika a filozofa 17. storočia René Descarta: „Spresňujte význam slov a zbavíte ľudstvo polovice omylov“. Spomeňte si, milí čitatelia, na trojjednotu. Slovo je zakódovaná informácia na materiálnom nosiči (papieri, CDčku, rozvibrovanom vzduchu), ktorá označuje konkrétny jav.
Termín „profesionálna armáda“ sa objavil po 1. svetovej vojne, keď predstavitelia mnohých krajín sa zľakli zástupov ľudí so zbraňami v rukách. Stavili radšej na poslušných „supermanov“ – biorobotov. Táto ich stávka však zlyhala v období 2. svetovej vojny, keď znova museli zaviesť vojenskú povinnosť. A urobila tak aj Veľká Británia a USA.
USA po vojne vo Vietname zaviedli dobrovoľný princíp vstupu do armády, plánujúc viesť vojny proti slabému protivníkovi pomocou letectva a rakiet s plochou dráhou letu (ako v Juhoslávii). Avšak počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 a ako pozorujeme dnes, boli USA nútené povolávať zálohy.
„Profesionálnu armádu“ jedni chápu ako armádu, kde platia; iní ako armádu, kde sa dlho slúži (a preto vojaci vedia všetko); tretí ako armádu, kde netreba povinne narukovať. Keď sa hovorí o „profesionálnej armáde“, tak sa má na mysli služba na dohodu. Reč je teda o princípe dopĺňania stavov ozbrojených síl. Tieto princípy existujú už stáročia:
– dobrovoľný,
– nútený,
– kombinovaný.
Človek, ktorý podpisuje dohodu, sa nestáva „dohodárom“, ale je dobrovoľníkom.
V starovekom Grécku získal občianske práva iba človek, ktorý absolvoval vojenský výcvik. Malo to jednoduchú logiku: ak nie si schopný so zbraňou v ruke ochrániť svoj dom a svoj majetok, potom nemáš právo ho ani vlastniť a plodiť sebe podobných.
V Rusku boli dvorania služobnou vrstvou, za čo dostávali usadlosti aj so služobníctvom. Ak prestali slúžiť, tak usadlosti im boli odobrané. Systém náboru vojakov v polovici 19. storočia už nezaisťoval potrebné množstvo vojakov pre veľkú vojnu. Od 1. januára 1874 bola zavedená vojenská povinnosť, ktorá sa už týkala všetkých vrstiev spoločnosti, čo umožnilo vytvoriť veľké zálohy vycvičených vojakov.
Na podobnom princípe bola vytvorená aj Červená armáda vo februári 1918. Avšak veľké vojny sa nedajú viesť len pomocou dobrovoľníkov. Tých skrátka nie je dosť. Veď na vojne nie je len trojnásobný plat, ale aj sa tam zabíja. Preto v lete 1918 bola zavedená vojenská povinnosť. Biela armáda zaviedla povinnú mobilizáciu už na jar 1918.
Pre diletantov je nájomná „profesionálna armáda“ synonymom „víťaznej armády“. Je to ale naozaj tak?
Prečo armáda vojvodcu Suvorova nepoznala porážku, ale armáda cára Nikolaja I. bola v Krymskej vojne porazená, hoci v jednej aj druhej armáde vojaci slúžili 25 rokov? Boli to profesionálne armády?
Armáda Suvorova bola veľmi dobre vycvičená. No vojak Nikolaja I. dostával tri patróny ročne na „trénovanie presnej streľby“.
Ruská armáda, verbovaná na základe brannej povinnosti, utrpela v rokoch 1904 až 1905 porážku na vulkanických pohoriach Mandžuska. Sovietska armáda, verbovaná tiež na základe brannej povinnosti, bleskovým útokom v auguste 1945 porazila japonskú armádu. Toto víťazstvo bolo dosiahnuté vďaka vysokej profesionalite veliteľov a vojakov.
Skutočná profesionalita armády nezávisí od spôsobu náboru vojsk ani od výšky platu. Závisí od úrovne bojovej prípravy. Ak letec nelieta a námorník nepláva po mori, tak môžu slúžiť koľko chcú, ale profesionálmi sa nestanú.
Naši reformátori skazy si pletú dva pojmy:
- všeobecná vojenská príprava obyvateľstva,
- plnenie si vojenskej povinnosti obrany Vlasti.
Každý občan musí byť pripravený v ťažkých časoch brániť svoju krajinu. No vojenská služba a plnenie bojových úloh v čase mieru je údelom dobrovoľníkov, ktorí slúžia na dohodu a robia to profesionálne. V programových dokumentoch KSZ a osobitných prácach je popísané, ako to všetko organizovať v praxi.
Preto zrušenie 87% vojenských katedier na vysokých školách v našej krajine vyzerá z tohto pohľadu absurdne. Pritom toto rozhodnutie podpísal Balujevský, ktorý zostal ticho… To isté sa týka aj základne vojenskej prípravy.
Okrem toho, profesionálnu armádu už ZSSR mal, ale bola zničená počas armádnych reforiem Chruščova v období „studenej vojny“. Pred reformami Chruščova bola početnosť armády ZSSR nielenže vyššia, ale mala aj iné personálne zloženie. Dôstojnícky korpus, profesionáli sa snažili o to, aby najlepší radoví vojaci a poddôstojníci, ktorých základná služba sa chýlila ku koncu, zostali slúžiť u armády dlhšie na dohodu. Mohli si predlžiť službu o päť rokov s možnosťou ďalšieho predlžovania služby a v mnohých prípadoch aj s možnosťou výberu miesta ďalšej služby. Pritom plat týchto nadsluhujúcich (tým skôr pri väčšom počte odslúžených rokov a bezchybnej službe) bol vyšší, než u mladých dôstojníkov, ktorí práve nastúpili z vojenských škôl. Dôstojníci aj nadsluhujúci vojaci mali nárok na benefity, ktoré im aj ich rodinám ponúkal štát. To všetko im umožňovalo postarať sa o blahobyt svojich rodín na približne rovnakej úrovni, ako to bolo u ich kamarátov vojakov zo základnej vojenskej služby, ktorí odišli do civilu. Nadsluhujúci vojaci fakticky využívali právny status dôstojníkov: žili prevažne mimo kasární aj s rodinami, mali voľné dni, dovolenku, atď. Vďaka tomu v tom období práve oni zaujímali väčšinu poddôstojníckych a staršinských pozícií, vychovávali radových vojakov na ZVS, a keďže boli starší a skúsenejší, tak pomáhali v profesionálnom a osobnom rozvoji mladým dôstojníkom, ktorí práve prišli z vojenskej školy, do ktorých väčšina z nich v sovietskej ére nastúpila hneď po skončení školy bez toho, aby nastúpila na ZVS. O takomto stave vecí hovoria aj známe sovietske filmy „V zóne osobitnej pozornosti“, „Odvetný krok“ a ďalšie.
Počas armádnych reforiem Chruščova došlo nielen ku zníženiu početnosti ozbrojených síl, zničeniu lodí a lietadiel, väčšej časti tankových vojsk a delostrelectva, ale boli tiež znížené penzie vojakov vo výslužbe, bola znížená úroveň platov nielen dôstojníckeho korpusu, ale aj nadsluhujúcim vojakom. Vtedy sa začala prvá vlna očierňovania dôstojníkov ako parazitov a darmožráčov, a vyzdvihovania „obyčajného vojaka“, ktorý, ako ukazuje história, bez náležitého velenia pomerne rýchlo hynie bez toho, aby stihol nepriateľovi spôsobiť nejakú škodu, alebo sa mení na dav fakticky bezprávnych zajatcov, s ktorými si nepriateľ bez ostychu robí čokoľvek, čo mu umožňuje jeho morálka.
Reformy Chruščova tak priviedli k tomu, že počty nadsluhujúcich profesionálov sa v armáde prudko znížili. Keď si Ministerstvo obrany a politické vedenie krajiny uvedomilo negatívne následky týchto reforiem pre obranyschopnosť ZSSR, tak urobili polovičné opatrenia: vytvorili inštitút práporčíkov a mičmanov. No na rozdiel od nadsluhujúcich predošlej epochy väčšina práporčíkov a mičmanov už neslúžila na jednej úrovni s radovými vojakmi ZVS a preto nemohli byť pre nich učiteľmi a vzorom, ale zaujímali vyššie pozície. Okrem toho mnohí z nich na týchto pozíciách hľadali možnosti pre vlastné obohatenie sa na úkor ozbrojených síl, v dôsledku čoho vznikli porekadlá: „to, čo vytvoril ľud, musí byť spoľahlivo chránené pred práporčíkmi a mičmanmi!“, „sliepka nie je vták a práporčík nie je dôstojník“.
Za Chruščeva sa v Armáde a Námorníctve začalo objavovať tzv. „mazáctvo“, ktoré za Stalina neexistovalo. Celý trik bol v tom, že za Stalina do Armády a Námorníctva nielenže nebrali tých, ktorí boli v minulosti za niečo súdení, ale nebrali dokonca ani tých, ktorí mali v rodine nejakého odsúdeného. Za Chruščova bolo toto pravidlo zrušené a do Armády a Námorníctva začali brať jedných aj druhých. To priviedlo k tomu, že do armádneho prostredia začali prenikať väzenské poriadky, obyčaje a mravy. „Zákulisie“ si to všimlo, po čom ten proces začal byť cieľavedome riadený. Výsledok môžeme vidieť sami.
A čo „alternatívna služba“, po ktorej tak volali demokratizátori? Či už je to služba, alebo nie, noviny „Moskovskij komsomolec“ zo dňa 21. 12. 2005 v článku „Alternatívna služba je odporná“ hovoria o úplnom zlyhaní tejto reformy. Zo 170 tisíc povolaných brancov si len 136 ľudí zvolilo civilnú službu. A to bolo rečí okolo toho! Hoci už predtým bolo jasné, že sú to len zadné vrátka pre deti „elít“, aby sa mohli vyhnúť vojenskej službe, hoci oni to tak robili aj bez tohto zákona. Zároveň je to zneuctenie vojenskej služby, pretože výsadkári, tankisti a námorníci na ponorkách sa prirovnávajú k „odnášačom nočníkov“ (na civilnej službe), pretože „podľa zákona“ si jedni aj druhí „plnia ústavnú povinnosť“.
Zničenie výzbroje
To, že Rusko a Ozbrojené sily existujú dodnes, za to všetko by sme mali byť vďační J. V. Stalinovi, pod vedením ktorého bol vytvorený mocný vedecký a vojensko-priemyselný komplex, a boli vytvorené také rezervy vo všetkých veciach a odvetviach, ktoré zo zotrvačnosti fungovali ešte aj za Chruščova, aj v období „stagnácie“, vďaka čomu naša krajina dlhé roky zostávala superveľmocou č. 1 (alebo č. 2, to nech si zváži každý sám, ale nikto nemôže povedať, že krajina bola „tretia“). A to všetko, čo sa vytváralo množstvom práce miliónov sovietskych ľudí, to všetko sa nielenže nerozvíja a neudržiava na patričnej úrovni vo funkčnom stave, ale celkom neskrývane sa to rozkráda a likviduje.
Symbolom tohto likvidačného procesu sa stalo nedávno ohlásené rozhodnutie o odchode Ruska z kozmodrómu Bajkonur – vesmírneho prístavu planéty Zem. Mal som to šťastie byť zástupcom náčelníka tohto kozmodrómu a veľmi dobre poznám tamojší stav vecí. Pre opis likvidácie vesmírneho odvetvia by jedna kniha nestačila. Spomeniem aspoň to očividné. Načo bolo dobré ničiť komplex „Energia-Buran“? Áno, je drahý. Áno, minulo sa na tento projekt veľa peňazí. Ale už bol vytvorený a fungoval! A vykazoval lepšie parametre než jeho americká analógia! A teraz pozor, americké raketoplány lietajú dodnes, ale z nášho „Burana“ urobili krčmu v moskovskom Parku kultúry. A teraz ohlasujú definitívny odchod.
Pritom niekto sa chystá míňať peniaze na vytvorenie štartovacieho komplexu pre rakety „Sojuz“ na kozmodróme Kuru vo Francúzskej Guiane! Vari je v ruskej pokladnici nadbytok peňazí? A vyhlásenia, že z Bajkonuru odídu len vojaci, a všetko ostatné ostane tak, ako bolo, sú len rozprávky pre hlupákov. Veď už dnes všetky štarty rakiet fungujú len vďaka 50-60-70-ročným dôstojníkom prepusteným do zálohy a čakajúcim na byt v Rusku. Ak títo odídu (a to je nevyhnutné), tak všetko padne.
Objasniť vyššie povedané pomáhajú aj „Moskovskie novosti“ zo dňa 20. 01. 2006. V článku „Neopodstatnený optimizmus“ sa píše o tom, že veľkolepé plány S. Ivanova nemusia obstáť v reálnej praxi. V článku sa napríklad píše o tom, že dnes je mimoriadne ťažké nájsť zvárača, ktorý by dokázal bezchybne a rovným stehom zvariť časti korpusu atómovej ponorky. Takí aktuálne nie sú! A tí, ktorí boli, odišli zvárať rúry ropovodov a plynovodov. A späť ich odtiaľ neprilákaš. Prebieha mocný proces diskvalifikácie kádrov. A „krach“ je veľmi blízko!
Okrem toho, strojové vybavenie Vojensko-priemyslového komplexu je opotrebované, a nového niet. Obrábacie stroje začali kupovať v zahraničí. Súčiastková základňa rádioelektronického priemyslu je prakticky celá zahraničná. Čo to znamená? Je to strata samostatnosti. Na stránkach novín sa píše o tom, ako naši reformátori zlikvidovali armádne letectvo – vrtuľníky, ako likvidujú námorníctvo, píšu o „prekročení“ (!?) plánov Ruska na jadrové odzbrojenie, o nedostatku peňazí na nákup nových zbraní pre našu armádu (predávame ich „priateľom“, sami si ich dovoliť nemôžeme), o nedostatkoch v systéme protivzdušnej a protiraketovej obrany, o… Čísla, čísla, cena… Ukazuje sa, že „80% vzdušného priestoru Ruska nie je pod ochranou“. Máme tu zaujímavú tabuľku: „Počet vojakov na 1 km štátnej hranice“.
1. J. Kórea – 2870
2. Kuba – 2000
3. Anglicko – 589
4. Dánsko – 324
5. Turecko – 222
6. Katar – 200
7. Egypt – 168
8. Izrael – 161
9. Libanon – 141
10. Sýria – 140
11. …
27. Rusko – 76
A vedia čitatelia knihy o tom, že celá naša hranica s Čínou je prakticky obnažená? Pritom kedysi tvorila celostný systém mocných opevnených bodov. Za Jeľcina sa to všetko zrušilo… Pritom uhádnuť plány Číny nie je vôbec ťažké…
V „Argumentoch a Faktoch“ zo dňa 07. 12. 2005 sa v článku „Obranný priemysel ide pod cenu“ píše o tom, že strategické podniky skupujú za cenu budov. A nielenže skupujú, ale aj obsadzujú silou! A „Novaja Gazeta“ informuje, že 32% (!) ruského vojenského a obranného priemyslu kontrolujú kriminálne štruktúry. Preto niet divu, keď noviny „Versia“ zo dňa 05. 12. 2005 v článku „Rezerva nestability“ konštatujú, že ruské zbrane sa minú za 5 až 7 rokov a obranný priemysel je potrebné zachrániť na celoštátnej úrovni.
Ničivá komercializácia
Počas svojho prejavu dňa 09. 11. 2005 na každoročnom stretnutí vedenia OS povedal Najvyšší veliteľ – prezident RF V. V. Putin nasledovné: „Treba úplne zamedziť využívanie materiálnej základne ozbrojených síl na komerčné úlohy, ktoré nesúvisia s činnosťou ozbrojených síl, vzhľadom na úlohy, ktoré im stanovil ľud Ruska“. O čo ide?
Ide o to, že ešte za usmievavého ministra maršala Šapošnikova a za Jeľcinovho poradcu generálzlodeja Kobeca bolo armádnym náčelníkom dovolené zúčastňovať sa tzv. „komercie“. A hoci po niekoľkých rokoch prišiel zákaz, no ten bol taký tichý a nesmelý, že len málokto na neho reagoval. A tak v uplynulých rokoch vojenskí náčelníci uviazli v komercializácii. A vojenskú službu presunuli na vedľajšiu koľaj. Tento komerčný duch prenikol takmer do každej vojenskej jednotky a upevnil sa tam. Za peniaze vozili „nových rusov“ na bojových lietadlách. Ak sa bavíme o komerčných letoch vojenského dopravného letectva a z toho získaných príjmoch, tak sa bavíme o sprenevere mimoriadne veľkého rozsahu (Šapošnikov – armádny maršal!). Dnes sú odhaľované kanály dodávok obrovského množstva narkotík zo Strednej Ázie práve vojenským letectvom.
Rozsah legálnej a pololegálnej činnosti veliteľov všetkých úrovní je vskutku ohromný. Občas máva tzv. „komerčná činnosť“ vyložene kriminálny charakter. V areáli mnohých vojenských jednotiek boli odhalené tajné výroby. Pod ochranou strážnikov sa vyrábajú pirátske CD-čká a falošné tabletky, opravujú sa autá, vyrába sa domáca chémia a cigarety. Na pílach ženijných jednotiek gastarbeiteri pilujú dosky na predaj. Vojenské autá sa venujú preprave „komerčných“ nákladov. Velitelia si najímajú vojakov na práce. Armáda sa nakazila bacilom bezuzdnej sprenevery.
Skutočnosť, že Putin obrátil pozornosť k tejto téme, svedčí o tom, že v OS nemožno tolerovať „komercializáciu“.
Je samozrejme dobré, že prezident obrátil pozornosť na tento vred, ktorý od roku 1991 rozožiera OS. No nádej, že sa situácia výraznejšie zmení, je zatiaľ malá. O náraste sprenevery v armáde hovoria na každom zasadaní, napriek tomu jav sprenevery „neustále rastie“. Potvrdzujú to aj vojenskí prokurátori. Komercia sa hlboko zažrala do armádneho prostredia. Noviny „Argumenty a Fakty“ zo dňa 07. 09. 2005 v článku „Baranice sa vrátili, onuce zostali“ informovali o tom, že „v našej armáde sa objavili «noví ruskí… dôstojníci». Na jednej z návštev Kremľa sa na uniforme armádneho plukovníka blýskali gombíky zo zlata“. Ukazuje sa, že „Zlaté vojenské doplnky možno kúpiť v mnohých zlatníctvach. Osem hviezdičiek na kapitánske výložky – 4496 rubľov, šesť hviezdičiek na plukovnícke výložky – 7200 rubľov, Spona na kravatu – 3400 rubov“ „Odkiaľ berieš peniaze, Zin?“
Zákazmi sa tento problém vyriešiť nedá. Potrebujeme ideológiu mravnosti… A tá chýba v armáde aj v štáte.
„Páni“ dôstojníci a „súdruhovia“ vojaci
Dnes si už málokto spomína, že maršal Šapošnikov sa po odchode z armády rozhodol založiť si vlastnú politickú stranu. Do prvej trojky v jeho strane patril spevák Gazmanov. Jedna z piesní Gazmanova má názov „Páni dôstojníci“. Nech si každý z čitateľov sám utvorí svoj postoj k formovaniu „pánov“ v našej spoločnosti, čo medzi riadkami predpokladá, že „páni“ musia mať aj „sluhov-otrokov“, k formovaniu „strednej“ triedy, „chudobných vrstiev obyvateľstva“, ktorým treba preukazovať „dobročinnosť“ (t. j. dať im nejaké zvyšky z „pánskeho“ stola).
Z hľadiska KSB je celkom očividné, že pieseň „Páni dôstojníci“ je bezštruktúrnym riadením ľudí tak, aby ich vedomie považovalo existenciu kasty „pánov“ a kasty „otrokov“ za „normálnu“ a „prirodzenú“. To je v rozpore s učením Ježiša Krista, ktorý učil, že jedni ľudia nemajú panovať nad inými. Je to v rozpore aj s Koránom.
V Sovietskej armáde sa dôstojníci, práporčíci, poddôstojníci aj vojaci oslovovali slovom „súdruh“ („súdruh vojak“, „súdruh plukovník“), čo predpokladalo ich jednotu v boji a rovnosť pred možnosťou zahynúť. Korene to má ešte v dávnej minulosti. Je známe, že knieža Sviatoslav, ktorý porazil Chazarský kaganát, bojoval, jedol aj spal spolu s členmi svojej družiny (od slova druh, družba). V slovníku V. I. Daľa nájdeme: „Súdruh“ – priateľ, rovesník, rovný v hocičom; pomocník, spolupracovník. Takže Gazmanova pieseň o „pánoch dôstojníkoch“ nie je až tak prostá. Obsahuje princíp „rozdeľuj, rozoštvávaj a panuj“, princíp vládnutia jedných nad druhými.
„Páni“ dôstojníci Ruskej armády si doprajú mať na svojich výložkách hviezdičky zo zlata. A čo je dovolené dnešným „súdruhom“ vojakom? Kto vlastne sú?
Noviny „Kommersant“ zo dňa 30. 01. 2006 v článku „Povolávací rozkaz pre chudobných“ píšu o tom, že v ruskej armáde slúžia prevažne ľudia s nízkym príjmom a nižším vzdelaním, a oni podporujú povolávanie. U obyvateľov Moskvy a Petrohradu v povolávacom veku je len 1% šanca, že sa ocitnú v armáde, a u ich rovesníkov v malých mestách a dedinách je táto pravdepodobnosť sedemkrát vyššia. V roku 2005 boli v tlači uvedené údaje o kontingente brancov:
1,5 milióna ľudí = celý kontingent,
9,1% (157,7 tis. ľudí) reálne prišli slúžiť,
1,5% ignorovalo povolávací rozkaz,
21,1% má odklad a nezmazaný záznam v registre trestov,
33,3% nevyhovuje po zdravotnej stránke,
39% tvoria študenti vysokých škôl.
Nasledovné údaje dokresľujú sociálny obraz povolaných na jeseň 2004. Do armády nastúpilo 176 393 ľudí vo veku od 18 do 27 rokov. Z nich:
40% pred vstupom do armády nikde nepracovalo a neštudovalo.
77% má stredné vzdelanie.
80% sú obyvatelia dedín a osád.
54% z nich má zdravotné obmedzenia.
Myslím, že komentár k tomu je zbytočný. Preto minister obrany S. Ivanov (dnes už bývalý) v interview pre „Argumenty a Fakty“ č. 13/2005 povedal: „Od roku 2008 plánujeme povolávať na vojenskú službu na obdobie 1 rok, a na to potrebujeme dvakrát toľko brancov. A my už dnes máme takú robotnícko-roľnícku armádu, akú Rusko nikdy nemalo. Všetci ostatní legálne aj nelegálne využívajú odklad“. Mimo toho, takéto vyhlásenie jedného z najvyšších predstaviteľov štátu svedčí o tom, že vedenie krajiny nie je schopné zmeniť situáciu k lepšiemu.
Podľa údajov Parlamentného výboru pre obranu z obdobia 1999 až 2004 nebolo z legálnych dôvodov povolaných 3 milióny 200 tisíc mladých ľudí. Pritom všetci v krajine vedia, že na vojenských správach berú úplatky za vybavenie výnimky z brannej povinnosti.
Ja som v armáde od roku 1962. Najprv som bol študentom na vojenskej škole. Dôstojníkom som sa stal v roku 1967. A pamätám si, že počas obdobia až do začiatku „perestrojky“ bolo povolanie do armády pre množstvo mladých vojakov sviatkom. Bola to možnosť pozrieť si iné kúty našej krajiny, nadviazať priateľstvá s ľuďmi z iných regiónov, fyzicky zmocnieť, atď.
Pamätám si, bol som major, a do mojej jednotky nastúpil mladý vojak Denisov zo vzdialenej dediny, ktorá ležala na severe na brehu rieky Pečora. Jeho civilnou profesiou bola ošetrovanie koní. Bol to veľmi usilovný a pracovitý vojak. Často som posielal vojakov na exkurziu do Moskvy (jednotka sa nachádzala blízko Moskvy). Veľmi radi navštevovali múzeá, výstavy. Z Denisova sa stal poddôstojník a odcestoval na dovolenku. Raz sme sa spolu rozprávali o živote a povedal mi, že mal veľké šťastie, že sa dostal do armády a dokonca neďaleko Moskvy, vďaka čomu ju mohol spoznať. Povedal, že už možno nikdy nebude mať príležitosť dostať sa tak ďaleko od svojej dediny. A teraz bude mať na čo spomínať, o čom rozprávať svojim príbuzným, kamarátom a známym. Takže vtedy bola služba v armáde udalosťou v živote mnohých ľudí. Ale to, čo teraz urobili s vojenskou službou demokratizátori, je skrátka úžas. Najmä keď teraz na ulici stretávame hladných a chudých vojakov, prosiacich o peniaze a cigarety. Prípad s vojakom Syčovom, ktorý v armáde v období mieru prišiel o obe nohy, nenechal chladným ani jedného normálneho človeka v našej krajine. Prípad Syčov[1] je symbolom totálneho krachu všetkých reforiem v armáde a apoteózou jej rozpadu.
Ako sa mohlo stať, že kedysi „neporaziteľná a legendárna armáda, poznajúca v bojoch radosť z víťazstiev“ sa mohla rozpadnúť aj bez vojny a bojov?
Čo zničilo „neporaziteľnú a legendárnu armádu“
Existuje šesť úrovní vedenia vojny. Podrobne sme si ich vysvetlili v kapitole o DVTR. Tu si len veľmi stručne pripomenieme to hlavné (a kto chce, môže si prečítať danú kapitolu v predchádzajúcej knihe a osviežiť si tak pamäť). Úrovne (priority) sa delia podľa rýchlosti a sily vplyvu. Začneme od tej najjednoduchšej 6. úrovne. Jedna krajina môže dobyť inú krajinu silou svojich zbraní. Takto sa dá krajina dobyť pomerne rýchlo, ale nie je tak jednoduché si víťazstvo aj udržať. Národ bude agresora nenávidieť, utečie do lesov a začne partizánčiť… Prináša to veľa nežiaducich problémov.
5. úroveň dáva o niečo stabilnejší výsledok, hoci si vyžaduje viac času, než 6. úroveň. Ide o zbrane genocídy: alkohol, narkotiká. Agresor naučí národ piť alkohol, užívať drogy, a národ nebude chápať čo sa deje a ešte bude aj pracovať na toho, kto ho uvrhol do závislosti a urobil z neho dobytok.
4. úroveň je ešte mocnejšia. Jedná sa o ekonomické zbrane. Agresor poskytuje ľuďom úročené pôžičky a ak ľudia nie sú schopní splatiť dlh, tak sa stávajú večnými dlžníkmi úžerníkov. Na to treba ľudí urobiť buď chudobnými, alebo v nich prebudiť túžbu po obohacovaní sa.
3. úroveň sú ideologické zbrane, náboženské učenia. Agresor vštepí ľuďom inej krajiny cudzie náboženstvo, a oni začnú žiť podľa ideálov obsiahnutých v danom náboženstve, v danej ideológii (napr. „Zmier sa, kajaj sa, neprotestuj, každá vláda je od boha“).
2. úroveň predstavuje históriu ako zbraň. Agresorovi sa napr. podarilo prepísať históriu nejakého národa a namiesto toho, čo sa reálne udialo v minulosti, podsunul ľuďom lož o tom, že ako národ boli vždy nevzdelaní a hlúpi, nevedeli si sami naviesť v krajine poriadok atď., a ľudia si to skutočne začali o sebe myslieť a veriť tomu.
1. úroveň je o prístupe k pravdivým znalostiam a schopnosti samostatne takéto znalosti vytvárať (inými slovami, je o poznávaní pravdy a efektívnych metódach poznávania pravdy). Preto agresor môže podsúvať ľuďom také znalosti, aby sa nevedeli samostatne orientovať v prebiehajúcich udalostiach.
Teraz môžeme pochopiť, čo bolo urobené s našou armádou. Mali sme silnú a neporaziteľnú armádu. Armáda je predurčená pre boj na 6. priorite. No armáde, ako aj celému národu, vštepili lásku k pitiu. A opitý nepremýšľa. Medzi dôstojníkmi a generálmi chľastanie prekvitalo. To znamená, že armáda bola zasiahnutá silným úderom z vyššej úrovne. Pritom alkoholická „delostrelecká“ príprava bola zdĺhavá, spomeňte si na obdobie stagnácie – pitia do bezvedomia za Brežneva. „Zapíjali sa“ hodnosti aj pozície. Príchod všemožných komisií na preverenie situácie v jednotách znamenal hojné popíjanie preverujúcich na úkor preverovaných. Videli to a vedeli o tom všetci. Nikto s tým však nebojoval. Vojaci tieto chľastačky zabezpečovali a robili pri nich obsluhu. Rozklad prebiehal na plné obrátky.
Okrem toho jedným vštepili túžbu po obohacovaní sa a druhých spravili chudobnými. A všetci začali rozkrádať svoje veci, svoju výzbroj a vojenský majetok. To je už 4. úroveň (priorita).
Gračov povedal, že „armáda je apolitická“. Lenže absencia ideológie je v skutočnosti veľmi silnou ideológiou. To je už zbraň 3. úrovne. Ľudia stratili oporný pilier. Prvýkrát v histórii Ruska sa demokratizátori-reformátori pokúšajú vytvoriť nájomnú bezideovú armádu, ktorá slúži len tým, ktorí jej platia peniaze.
Niekto môže namietnuť: „Nie, to nie je pravda! Idea patriotizmu, ochrany Ruska – našej Vlasti – bude armádu stmeľovať, a armáda musí byť profesionálnou“.
Lenže vo veci budovania armády sa idea obrany Vlasti vždy pretavovala do zreteľných sloganov: „Za vieru, cára a otčinu!“, „Za našu Sovietsku Vlasť!“, „Slúžim pracujúcemu ľudu“, „Slúžim Sovietskemu zväzu“. T. j. idea obrany vlasti sa v každej ére odrážala v obrane konkrétneho spoločenského poriadku a štátneho zriadenia tejto Vlasti. Dnešné „Slúžim Otčine!“ predstavuje neurčitý (z hľadiska životných ideálov) abstrakcionizmus, ktorý privádza na myseľ jedno z vyjadrení M. J. Saltykova-Ščedrina: „Nihilista je človek, ktorý miluje svoju otčinu po svojom, a ktorého sa kapitán-ispravnik snaží prinútiť milovať túto otčinu po svojom“ (nihilisti tých rokov bola opozícia v širokom spektre: od liberálov až po revolucionárov a anarchistov, a „kapitán-ispravnik“ bol šéfom žandárov v guberniách, t. j. analógia KGB).
Ak ideu obrany existujúceho režimu a štátneho zriadenia nemotivuje vojna tak, že ľudia sú ochotní slúžiť nejaký (neraz aj dlhší) čas aj bez platu, tak ozbrojené sily (ako prostriedok na obranu Vlasti) sa v takejto spoločnosti nemôžu sformovať, ak sa neobjaví Idea, ktorá by veľmi presne vyjadrovala súčasné aj budúce ideály Vlasti, ktoré by zjednocovali nielen samotné ozbrojené sily, ale aj celú spoločnosť (snáď len s výnimkou odštiepencov – rôznych „zlých chlapcov“, ako ich opisoval dedko dnešného demokratizátora-reformátora J. T. Gajdara).
No ak takáto Idea chýba, a ozbrojené sily sú napriek tomu formované a fungujú pod heslom „zarob si peniaze v armáde!“, čo je v podstate dnešným „ideálom“ rossionskej bezideovej armády, tak si netreba zbytočne klamať – toto sú žoldáci, ktorí môžu profesionálne zabíjať, ale obetavo brániť Vlasť a ťahať ju z katastrofy vlastnými rukami nie sú schopní.
Okrem toho, história svedčí o tom, že armády žoldákov (pracujúcich za plat na „dohodu“) vždy spôsobovali problémy tým spoločnostiam, ktoré ich vytvorili. Šlo o problémy rôzneho druhu a rozsahu: žoldáci zosadzovali a dosadzovali imperátorov v Rímskom impériu; podobne aj americkí žoldáci, ktorí sa ocitli v civile, v dôsledku zmrzačenia ich psychiky počas služby (bez „mazáctva“) niekde v námornej pechote alebo jednotke rýchleho nasadenia, sú zapletení do najznámejších zločinov.
Čo sa týka ruskej histórie, tak armády údelných kniežat boli v podstate žoldácke a často rozškriepené, oslabujúc tak veľkú Vlasť, čo zákonite viedlo k tomu, že neboli schopné spolu efektívne čeliť rôznym vonkajším nájazdom.
Teraz sa ako ideológiu snažia do armády vštepiť pseudokresťanstvo. Ale to nielenže nezlepší situáciu v armáde, ale dokonca urýchli krach samotného pseudokresťanstva. Koniec koncov absolútna väčšina dôstojníkov sú gramotní ľudia, ktorí sa rýchlo zorientujú vo farárskych táraninách. Momentálne je smiešne hľadieť na veliteľov stojacich so sviečkami v ruke, bozkávajúcich sa s farármi alebo ešte lepšie, bozkávajúcich farárom ruky.
Prepísali nám históriu našej veľkej krajiny. Stali sme sa „Ivanmi, čo si nepamätajú svoju minulosť“. Hovoria nám, že Rus vznikla pokresťančením. A dovtedy bolo čo? Ukazuje sa, že sme mali aj písmo, aj vysokú kultúru… Ale nám vnútili predstavu, že pred pokrstením boli na Rusi len divoké kmene. Armáda bola zasiahnutá úderom z 2. úrovne.
A nakoniec nám všetkým (vrátane dôstojníkov) dávali také znalosti, aby každý poznal a ovládal len to svoje, a nevedel, čo je to globálna politika, nevedel, kto a ako riadi krajiny a národy. Po spustení „reforiem“ začali od dôstojníkov vyžadovať iba znalosť svojho druhu zbraní. A za sklony ku znalostiam globálneho charakteru začali vojakov dokonca prenasledovať, čo už je naozaj marazmus. Príklady netreba hľadať ďaleko. V zdôvodnení môjho dočasného prepustenia z Ozbrojených síl bolo ako jeden z argumentov uvedené nasledovné: „Zaoberal sa vedľajšou vedeckou činnosťou“. Myslím, že to nemá zmysel komentovať.
Záver z vyššie opísaného je očividný. Áno, potrebujeme silnú armádu. No existujú aj mocnejšie druhy zbraní, než len tie silové. Treba len to, aby sme si to všetci uvedomovali a chápali, a v prvom rade vedenie štátu. Treba pochopiť, že ak prehráme boj na nejakej úrovni, tak zvrátiť situáciu a vyhrať môžeme len z vyššej úrovne riadenia. Áno, naša krajina prehrala rad bojov na 5., 4., 3. a 2. úrovni. No v krajine teraz máme oveľa mocnejšiu zbraň 1. úrovne – KSB. Takže zvrátiť situáciu dnes môžeme len z 1. úrovne riadenia. Žiadny iný variant k úspechu nepovedie. Veď vojna, ktorá prebieha, je informačná!
Vďaka tomu teraz môžeme smelo hľadieť do budúcnosti. Áno, prehrali sme niekoľko bitiek v „studenej vojne“. Ale celú vojnu sme zatiaľ neprehrali. A my vieme, čo a ako treba urobiť, aby sme zvíťazili.
Vážení čitatelia! Rád by som Vás informoval, že spolu s informáciami uvedenými v tejto prílohe som zaslal oficiálnu výzvu predsedovi Výboru matiek vojakov. Jednako žiadnu odpoveď som nedostal a čoskoro nato som sa dozvedel z novín, že Výbor aj so všetkými matkami vojakov, ktoré boli ich členmi, vstúpil do politickej strany „Jabloko“ G. A. Javlinského. Čo k tomu dodať… Všetko je jasné, veď kádrová základňa vedenia „Jabloka“ a „matiek vojakov“ je jedna a tá istá.
Napriek tomu si myslím, že obsah „výzvy“ vás bude zaujímať.
„Mazáctvo“ sa vykoreniť dá a treba to urobiť rýchlo
(výzva k matkám vojakov)
Vážené matky vojakov Ruska!
Vážený predseda Zväzu výborov matiek vojakov!
Je možné a aj potrebné hovoriť a skúmať psychologické základy správania sa človeka, a to aj v armádnom prostredí. Je to veľmi dobre opísané v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti, ktorá je teoretickou platformou našej politickej strany KSZ. Je možné a aj nutné robiť opatrenia na vykorenenie tohto javu z života našej spoločnosti, konkrétne z armády. Nemôžeme byť ľahostajní k bezpráviu tvorenom chuligánmi a ospravedlňovať to tým, že úplné vykorenenie tohto bezprávia bude trvať dlhý čas. Kým stovky a tisíce mladíkov zostávajú zmrzačení alebo sa vracajú v zinkových truhlách, tak nemôžeme!
Ja tvrdím, že odstrániť „mazáctvo“ zo života vojenského kolektívu a naviesť v ňom patričný poriadok sa dá rýchlo. Treba k tomu len pevná vôľa, nezlomná vytrvalosť a rozhodnosť veliteľa, ktorý sa rozhodne túto vec riešiť.
V mojej vojenskej službe som sa s tým tiež stretol. Bol som veliteľom pluku na Ukrajine, ktorý sa nachádzal blízko okresného mesta Dunajevcy v Chmeľnickej oblasti. Pluk bol výborný, disciplína dobrá a všetko prebiehalo v poriadku. Približne po dvoch rokoch služby som bol v roku 1983 vyslaný ako veliteľ do zaostalého pluku, ktorý sa nachádzal v kamenistej púšti „Betpak Dala“ (Hladná step) v Kazachstane na brehu jazera Balchaš. Pluk mal na starosti riadenie všetkých satelitov našej krajiny rôzneho určenia. Na povel z Moskvy ich bolo treba zapínať, vypínať, merať parametre pohybu, sledovať teplotu vo vnútri satelitov, stav batérií a pod. Práce bolo veľmi veľa, veď satelity nemožno zastaviť, ony neustále krúžia okolo Zeme alebo „visia“ nad jedným zemepisným bodom. A táto práca prebiehala nonstop: vo dne aj v noci. Vo výzbroji bolo veľa antén, vysielačov, prijímačov, výpočtovej techniky, spojovacích prostriedkov atď. Počty boli približne nasledovné: 1000 vojakov a poddôstojníkov, 500 dôstojníkov, 100 práporčíkov plus robotníci a zamestnanci Sovietskej armády, ktorými boli ženy dôstojníkov, pretože naokolo sa nebolo kde zamestnať. Vojenské mestečko stálo izolovane a všetko malo vlastné: vlastný zdroj vody, kotolne, obytné budovy, škôlku, kasárne, jedálne, technické budovy atď. Jediná nesamostatnosť bola v tom, že denne bolo treba voziť 140 detí 30 km do školy.
Predchádzajúci veliteľ a jeho zástupcovia priviedli pluk na pokraj rozpadu. Čistenie vody na vodnom zdroji nefungovalo, kotolne stáli, systém rozvodu tepla a vody (ležiaci na povrchu kvôli kamenistému podkladu) mal mnoho netesností. Takáto situácia viedla k tomu, že v pluku sa rozmohla dyzentéria a žltačka. Starostlivosť vyšších veliteľov v prvom rade o zložitú techniku, a nie o ľudí, viedla k tomu, že všedný život vojakov, dôstojníkov a členov ich rodín bol hrozný. Viete si predstaviť, že v zime nefunguje kúrenie a netečie teplá voda? Na 1000 vojakov bola jedáleň pre 400 ľudí a kúpeľňa pre 50 ľudí! V kasárňach nebolo dosť miesta a vojaci spali na dvojposchodových posteliach, pričom v jednej kasárni boli ubytované dve-tri jednotky. Z 57 automobilov bolo pojazdných len 5! Mohol by som pokračovať v menovaní všetkých problémov, ale tým hlavným problémom bola disciplína. V pluku bolo príšerné „mazáctvo“. Len za dobu preberania funkcie (7 dní) došlo u 8 vojakov ku zlomeniu čelusti a pretrhnutiu ušného bubienka. Vojaci boli špinaví, chudí, hladní. Dôstojníci sa v noci báli chodiť do kasární, hádzali po nich kamene.
Predo mnou stála otázka: „Čo robiť?“ Bolo treba okamžite konať. Musím povedať, že vyšší velitelia vymenili celý bývalý veliteľský korpus pluku. A moji noví zástupcovia boli tiež naladení veľmi rozhodne, ako ja. Preskočím trochu dopredu a poviem, že sa medzi nami sformovala veľmi družná skupina rovnako zmýšľajúcich. Ja som si zadal otázku nasledovne: „Kto velí pluku: ja alebo chuligáni?“ A začali sme konať. Pochopiteľne, nemôžem tu opísať všetko. Situácia bola o to horšia, že prakticky všetci dôstojníci boli mladí a nič iné okrem toho neporiadku za krátku dobu svojej služby nevideli. Nemali predstavu, ako to má všetko vyzerať. Ciele našej práce boli nasledovné (samozrejme, že nevznikali všetky naraz, to len teraz ich možno systematizovať, ale vtedy bolo treba konať podľa aktuálnej situácie a rozhodovať sa „za behu“):
1. Postarať sa o životné podmienky ľudí, urobiť ich normálnymi.
2. Naladiť životný rytmus pluku, urobiť ho jasným a usporiadaným.
3. Zriadiť veľmi prísnu kontrolu vojakov a poddôstojníkov. Urobiť to tak, aby boli vždy pod dohľadom dôstojníkov. Nonstop.
4. Zlikvidovať všetky vonkajšie prejavy „mazáctva“ (vonkajší vzhľad, forma odevu).
5. Venovať pozornosť a riešiť každý jeden prípad „mazáctva“ bez výnimky.
To je zhruba všetko. A v praxi to vyzeralo nasledovne (uvediem len zopár opatrení). V noci, tam kde sa spalo, slúžil dôstojník. Uprostred kasárne bol písací stôl, na ňom horela lampička a dôstojník čítal knihu. Ráno si šiel domov oddýchnuť. Nočná šikana prestala. Rozcvičku absolvoval celý pluk pod mojim osobným vedením a vedením veliteľov jednotiek. Beh 5 km každý deň. Pritom v kasárni nezostával nikto, dokonca ani upratovači („mazáci“ sa takto zvyčajne vyhýbali rozcvičke). Všetci chorí a oslobodení od rozcvičky vyšli na cvičisko a pod vedením veliteľa lekárskej služby sa prechádzali, ten ich všetkých poznal a rátal. Nebolo možné sa uliať. K jedálni bola silami „mazákov“ behom 1 mesiaca (pracovali nonstop) postavená prístavba pre ďalších 400 ľudí, vďaka čomu už výdaj jedla nemusel prebiehať na 3 zmeny, ale iba na jednu. To ihneď zefektívnilo denný poriadok a vyriešilo mnoho problémov. Stoly pre 10 ľudí boli nahradené stolmi pre 6 ľudí. Počas výdaja jedla na samom začiatku „mimoriadnych opatrení“ prakticky pri každom stole stál dôstojník a dohliadal na poriadok.
Mäso som prikázal pripravovať krájané, a nie všelijaké „šnicle“, keď „mazák“ si zoberie celé mäso a mladému ostane len príloha. Mali ste vidieť tie vďačné oči mladých vojakov, ktorých prestali vyžierať. Ranné prehliadky prebiehali v rozsahu celého pluku na cvičisku pod mojim vedením. Spočiatku bola povinnou úplná telesná prehliadka „donaha“. Ak sa našli modriny, tak sa vyšetrovalo „do úplného konca“. Niekedy to trvalo 2-3 dni, ale vinníka sme vždy našli! Museli sme si zriadiť vlastné väzenie.
Ku kúpeľni sme behom 1,5 mesiaca tiež vlastnými silami postavili prístavbu pre 100 ľudí! A celý pluk sa kúpal pod dozorom veliteľa. Tam sa tiež robila telesná prehliadka. Všetky vonkajšie prejavy „mazáctva“ sa veľmi prísne trestali. Strih vlasov bol pre všetkých nariadený veľmi krátky – box, polovičný box. Všetky ušité veci boli „mazákom“ brané a na mieste zničené. Potom ešte museli pochodovať v trenírkach alebo tričkách. Nakoniec im dali obnosený odev. Všetko osobné vojenské oblečenie bolo zvnútra poznačené – priezvisko a iniciály, čo bránilo „mazákom“, aby brali novšie veci mladým vojakom. Popritom všetkom prebiehalo obrovské množstvo výchovnej práce: spoločné debaty, rozhovory do duše, atď.
Bolo zavedené pravidlo, že v tej jednotke, kde nebola porušená disciplína („mazáctvo“), najstarší vojaci odchádzali do civilu v riadnom čase. Toto opatrenie prudko zmenilo situáciu. A keď sa raz presvedčili o tom, že sľub, ktorý som dal, bol splnený, tak ďalšie skupiny vojakov sa chovali celkom inak.
Každú stredu v noci bol 10 km pochod, kde spolu klusali dôstojníci, práporčíci, vojaci, poddôstojníci, pričom s „plnou poľnou“, a ja som klusal pred nimi. Pochod sme končili kúpaním v jazere Balchaš. V lete, keď bolo horúco, tak kúpanie bolo trikrát denne. A zatiaľ čo predchádzajúci dôstojníci kúpanie zakazovali, čo viedlo k tomu, že vojaci sa kúpali tajne, a každoročne sa jeden–dvaja z nich utopili, tak za mňa sa nič podobné nestalo.
Mohol by som rozprávať ešte veľa a dlho. Spočiatku som sa vyspal len asi 2–3 hodiny denne. No všetky opatrenia poskytli ohromujúci výsledok. Behom troch mesiacov takejto tvrdej práce sa situácia kardinálne zmenila. Ďalej už bolo treba len udržiavať dosiahnutý poriadok. Žiadne ďalšie „mazáctvo“ sa v pluku nevyskytovalo. A vojaci aj dôstojníci veľmi rýchlo pochopili, že všetko sa robí len pre ich blaho. A vyššie postavené veliteľstvo k nám začalo dokonca posielať chuligánov z iných plukov na prevýchovu.
Z toho dôvodu mám morálne právo tvrdiť, že ak je vôľa urobiť poriadok, tak sa to dá spraviť rýchlo. A otázku treba zadať nasledovne: ak si veliteľ nedokáže poradiť s chuligánom vo svojom pluku, tak nemôže byť ani veliteľom. A bude to fér. Netreba tu akceptovať žiadne výhovorky. Kto velí pluku: veliteľ alebo chuligáni? To je celé.
Ja som bol veliteľom pluku 7 rokov a ani jedného vojaka som neposlal do väzenia, nedopustil som zmrzačenie ani smrť. To znamená, že to isté môžu dosiahnuť aj iní velitelia.
Obraciam sa k výboru matiek vojakov s návrhom vytvoriť tesnú spoluprácu so mnou a mojimi straníckymi kolegami vo všetkých regiónoch krajiny s cieľom vykoreniť „mazáctvo“, tento hanebný jav, zo života armády. Je potrebné, aby každá matka posielala svojho syna na vojenčinu bez strachu a obáv o neho, aby bola pyšná, že jej syn slúži v armáde. Matky musia mať istotu, že ich synovia sa vrátia z vojenčiny zdraví a fyzicky silnejší, a s radosťou a hrdosťou budú spomínať na roky strávené vo vojenskej službe.
Tak toto bol môj list. Ako som už povedal, tak odpoveď som naň od „matiek vojakov“ nedostal žiadnu…
[1] Udalosť sa stala na Nový rok 2006. V dôsledku mazáckej šikany zo strany poddôstojníka a dvoch vojakov dostal vojak Syčov gangrénu a tromby, museli mu amputovať obe nohy aj pohlavné orgány. Prípad sa dostal na vojenskú prokuratúru, tá prípad dosť ozvučila, čo sa nepáčilo Ministerstvu obrany na čele so S. Ivanovom, ktoré nechcelo priťahovať veľa pozornosti na rozkladné procesy v armáde. Medzi ministerstvom a prokuratúrou vznikol politický konflikt, ktorý skončil odchodom prokurátora Savenkova, ktorého nahradil prokurátor Čajka. Prípad politicky poškodil aj ministra Ivanova, ktorý mal pôvodne väčšie šance stať sa v prezidentských voľbách 2008 nástupcom Putina, než Medvedev. Hoci, čo sa týka záškodníctva, tak Medvedev aj Ivanov boli na tom približne rovnako. – pozn. prekl.