Konec války v Praze 1945

PhDr. Michal Dieneš, CSc., pplk. v.v.

Písané 1. septembra 2019

Zdá sa, že 21. august je už tradičným sviatkom českej, a osobitne pražskej lumpeninteligencie. Ak by mu nepredchádzali známe udalosti, museli by si ho vymyslieť. Taký je jej charakter, myslenie i hodnoty. Útočia na sochu Maršála Koneva, na jeho vojská, a zabudli s akými obeťami, a za akých okolností, im oslobodili Prahu. Prahu vystrašenú a na kolenách, zbabelú, a zradcovskú. A ak by už vtedy poznali pampersky, navliekli by sa aj do obalov z nich.

Neboli to už skautské hrátky, ale boj na život a na smrť; ako v SNP. Pražské májové povstanie 1945 odhalilo statočnosť a odhodlanie veľkej časti Pražanov v boji proti fašizmu. Ale aj, a to je ich historická hanba – tak ako dnes – aj kolektívnu zbabelosť, hore i dole.

Oslobodiť Prahu nebola jednoduchá záležitosť. V českom priestore, s Prahou v centre, sa vyskytovalo najkompaktnejšie a najpočetnejšie zoskupenie fašistických vojsk. Bolo tu dovedna 65 divízií, tri brigády a 15 samostatných plukov. Sily a prostriedky tak predstavovalo asi 900 000 mužov, 9700 diel a mínometov, 1900 tankov a viac ako tisíc lietadiel! Hitler si tieto vojská „chystal“ ako cestu k tzv. alpskej pevnosti, kde rátal s iným koncom vojny.

Je veľkou zásluhou Stalina, že spojenci pokušeniu konať v závere vojny inak, nepodľahli. Churchillove špekulácie boli odmietnuté. Dramatickosť udalosti v Prahe v noci zo 7. na 8. mája sa výrazne zvýšila. Buržoázna a dôstojnícka časť Českej národnej rady presadila rokovanie s nemeckým velením o zastavení bojov. Nacisti dohodu porušili a ráno 8. mája znova útočili. Predchodcovia dnešných radních z Prahy 6 nakoniec podpísali s nacistickým Nemeckom dohodu – rozumej mier – ako jediní vo svete. To umožňovalo nemeckému vojsku odchod z Prahy bez zloženia zbraní (!) do zajatia US Army.

Táto dohoda bola politicky, ale aj právne a eticky chybná. Zbabelá. Nerešpektovala akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka už podpísaný v Remeši a pripravený na podpis v Berlíne, aj za účasti Sovietskeho zväzu. Tejto nedôstojnej akcie sa zúčastnil aj Josef Smrkovský, ako jediný člen KSČ, a neskoršia hviezda Pražského jara. Za ktorým tak plačú, ale plačú na nesprávnom hrobe.

Treba zdôrazniť, že časť nacistických vojsk, najmä početné útvary SS, nie len, že dohodu nedodržali, ale v Prahe vyčíňali a vraždili ďalej. Až ich práve vojská 1. ukrajinského frontu maršála Sovietskeho zväzu Ivana Stepanoviča Koneva definitívne zlikvidovali. Stalo sa tak 9. mája, dopoludnia okolo 10. hodiny. Posledné výstrely II. svetovej vojny v Európe dozneli až 12. mája 1945 pri Milíne na Přibramsku, okolo 2. hodiny ráno. Druhá svetová vojna sa na starom kontinente de facto skončila v Československu.

Pražskou operáciou zavŕšila Sovietska armáda naše, československé oslobodenie. Len v nej samotnej zajala vyše 860 tisíc fašistických vojakov, ukoristila 1800 tankov, 9500 diel a mínometov, 1100 lietadiel a veľké množstvo výzbroje a vojenskej techniky. Oslobodzovacia misia Sovietskej armády na československom území trvala takmer 8 mesiacov a stála viac ako 140 000 životov sovietskych vojakov, aj vojakov Maršála Koneva.

Pražská lumpeninteligencia zabudla na úctu i na vďaku. Biblické „beda tomu z koho pohoršenie pochádza“, je stále platné; bez ohľadu na volebné výsledky, a spoločenský systém, lebo je pravdivé. Pomník I. S. Koneva je len pár sto metrov od sídla Generálneho štábu armády Českej republiky. O niečo vyššie je sídlo ministerstva obrany, všetko Praha 6.

Vojaci poznajú pojem vojenská česť. Tieto inštitúcie, ale najmä ich čelní ponovembroví predstavitelia, aj na toto už zabudli. Kariéra s NATO je viac? Je to ich hanba, ich zbabelosť, a zároveň aj národná tragédia. Nechce sa veriť, že viac ako v miliónovej Prahe sa našli len dvaja ľudia, ktorí išli očistiť pomník Maršála Koneva! Aj to ich odohnal policajt. Kde bol, keď ho špinili? Starosta Prahy 6 už chystá likvidáciu pomníka, a chce stavať ďalšie, aj banderovcom.

Predtým než tak urobí, na Letnej si môžu, aspoň raz týždenne, prezerať na veľkoplošnej obrazovke ako českí umelci v Národním divadle, v posvätnej svojej Kapličce, sľubujú vernosť Hitlerovi, aj s pánom Högerom (1942). Na striedačku, ďalší týždeň, by mohli dávať zábery z natrieskaného Václaváku a priľahlých ulíc – viac ako za blahorečenia Havla – ako sľubujú vernosť nacistickému Nemecku, a dúfajú vo svoj podiel z koristi, a miesto v novej Európe.

A česká televize by to nám ostatným, mohla každoročne pripomínať, a to aspoň 21. srpna.

Určite aspoň jeden pomník postaviť „odvážnemu“ Čurdovi, ktorý udal gestapu svojich kamarátov výsadkárov po atentáte na Heydricha, rovnako ojedinelý čin v Európe; ďalej pomník svojej herečke Lídě Baarovej. Aj za to, že i v starobe hovorila o svojom milencovi ako o džentlmenovi. Bola prostitútkou Goebbelsa, ktorý osobne zavraždil ešte aj svoje nevinné deti. Aj ona bola ojedinelým príbehom v Európe.

V Prahe 6 si môžu postaviť aj ďalšie pomníky, aj Horákovej, za jej úspešnú prácu pre gestapo, ale aj sudcom z 50. tých rokov, osobitne Urválkovi, ktorí poznali len trest smrti. Vyrástli a vyštudovali za buržoáznej ČSR, prezliekli sa za členov KSČ, aby mohli úspešne pokračovať v kariére spravodlivosti na pražský spôsob. A nezabudnúť aj na pomník pre otca nekdajšieho ministra vnútra Jiřího Rumla, z Havlovej statočnej gardy. Ten v rozhlase pateticky vyzýval Čechov za hrdelný trest práve pre Horákovú. Nakoniec, môžu si to na Letnej púšťať ako žurnál, pred hlavným predstavením.

U sochy Václava by mohli prirobiť pomník svojej smíchovskej rodáčke Korbellovej, dnes M. Albrightovej. Aspoň za iracké deti. Že počas americkej agresie ich bolo zabito viac ako 500 tisíc, čo si o tom myslí? Troška zaváhala, apotom to dala: „Bola to primeraná cena“. Židovka Korbellová napľula do tváre obetiam holocaustu.

Gustáv Husák, ani ako prezident, na všetko nestačil. Popieranie holokaustu je trestným, a odsúdeniahodným činom. Smutné je, že aj pražskí Židia zabudli na Maršála Koneva a jeho vojská. Na to, že holokaust – nebyť Sovietskej armády – by bol dotiahnutý do absurdného konca. To im nevadí, nehanbia sa? Ani pri modlení? Aj popieranie príčin vzniku II. svetovej vojny, falšovanie jej priebehu a výsledkov, by malo byť rovnakým trestným činom. Inými slovami, hanobenie a znevažovanie obetí vojny, vojakov a veliteľov, ktorí sa zaslúžili o porážku nacizmu a fašizmu, či japonského militarizmu, musí byť rovnakým trestným, a odsúdeniahodným činom.

A samotní Židia by v tejto iniciatíve mali ísť príkladom, lebo aj ich obete si to zaslúžia. Július Fučík: „Lidé, bděte!“